Všetci sme potenciálni závislí

Napísala 

MUDr. Ivan NOVOTNÝ, CSc., dlhé roky riaditeľ bratislavského Centra pre drogové závislosti a Sanatória AT v Petržalke, dnes primár neštátneho zdravotníckeho zariadenia Združenie MUDr. Ivana Novotného. Hovorí, že všetci sme potenciálni závislí a že najefektívnejšou liečbou akejkoľvek závislosti je vytvorenie si vyššej kvality života.

- Prvý rok lekárskej praxe som prežil s hlbokým odporom k človeku, ktorý sa nechá ovládať drogou. Neskôr som ho videl ako chumaja, ktorý si svoj stav zapríčinil sám. Museli prejsť roky, kým som pochopil, že závislosť za určitých okolností vzniká zákonite. Často sú to inteligentní a citliví ľudia. Droga sa zmocňuje ich ľudskosti. Dostať sa z jej vplyvu je preťažký boj o pôvodné JA. Hnevať sa na kohokoľvek je nezmysel. Ľudia vždy boli silní i slabí, jednoduchí i komplikovaní, dobrí i zlí. Treba ich prijať s veľkou dávkou trpezlivosti, naučiť sa s nimi žiť a podať im pomocnú ruku.

Áno, odpor. To je väčšinou prvé. Odvrátenie sa. Potom možno strach z agresivity toho, koho považujeme za ľudskú ruinu. V lepšom, i keď zriedkavejšom  prípade súcit. Najčastejšie pocity človeka, ktorý sám, ani nikto z jeho blízkych, nemá problémy so závislosťou, pri stretnutí s alkoholikom alebo narkomanom. Len výnimočne je to porozumenie pre toho, kto sa práve váľa vo vlastných zvratkoch a pochopenie,  že jeho problém sa týka každého z nás a že možno práve my sme tí, ktorí mu môžu pomôcť von z toho najhlbšieho dna.

Sedela som pred dverami ambulancie doktora Novotného a spolu s jeho pacientmi som čakala, kedy (a či vôbec) mu ostane trochu času na tento rozhovor. Muž s pohľadom zahĺbeným mimo realitu, kolísajúci sa na susednej stoličke dopredu a dozadu, už zrejme niekoľko týždňov či dokonca mesiacov nevidel kúpeľňu. Dvaja sanitkári, väzby ako vyhadzovači z baru, zložili z druhej strany vedľa  mňa útlu osôbku v zhúžvanom kabátiku, pritenkom pre toto ročné obdobie, ktorú našli bezmocne ležiacu na ulici. Zosunula sa na kôpku, akoby na tomto svete chcela zaberať čo najmenší priestor, a len žalostné vzdychy kdesi z hĺbok, do ktorých sa dostanú len tí, čo už prestali veriť v čokoľvek, prezrádzali, že je to žena, kedysi možno žiadúca, možno milovaná a milujúca, dnes však už len zúfalo prosiaca o pomoc pre telo, ktoré ju tak zradilo a dušu, ktorá tak trpí. Pri dverách sa dohadovala, kto tu bol skôr, iná žena nervózne pohadzujúca hlavou s mužom v dobre padnúcom obleku. Z ich podráždeného dialógu som vyrozumela, že žena prišla o miesto opatrovateľky detí kvôli závislosti na liekoch, zatiaľ čo muž, ktorý už-už musí byť v banke a potom na nejakom rokovaní, včera s hrôzou objavil u dospievajúceho syna podozrivý prášok.

Prioritu ešte dostala dvojica zástupcov firmy, ktorá prejavila záujem zariadenie sponzorovať. Tak vznikal tento rozhovor. Raz štvrťhodinka, inokedy pol, prípadne o čosi viac. Po kúskoch sme skladali mozaiku  informácií o tom, prečo ľudia samovražedne siahajú po droge, ktorá rozkladá ich osobnosť, ničí ich zdravie i osobný život. A čo sa s tým dá robiť.

I keď nemusel, doktor Novotný začal s ospravedlnením za dlhé čakanie:

- Tí nádejní sponzori sú pre nás veľmi dôležití. Ak nezoženiem dosť peňazí, môžem pacientov poslať domov a zatvoriť to tu. Verte, je veľmi málo ľudí, ochotných podporiť podobné aktivity.

* Porozumenie má len taký človek, ktorý čosi podobné zažije.

- Ktorý to buď zažije sám a dostal sa zo závislosti, problému teda rozumie, alebo trpí, pretože závislým sa stal jemu blízky človek. Ostatní majú väčšinou pocit, že sa ich to nedotýka.

* Možno aj preto, lebo vo verejnosti prevláda názor, že za vznik závislosti si ľudia môžu sami. A prečo by ktokoľvek mal financovať liečenie niekomu, kto sa sám dobrovoľne ponára do bahna.

- To je práve ten strašne veľký omyl.

* Pamätám si na jeden váš článok v novinách, kde ste napísali, že aj vy ste ako mladý lekár začínali s týmto presvedčením. Ako sa menili vaše názory?

- Zvláštnym spôsobom. Keď idete len po povrchu, vyzerá to naozaj tak, že to, či človek bude alebo nebude aktívne brať akúkoľvek drogu, závisí od jeho vlastného rozhodnutia. Až s narastajúcimi skúsenosťami vidíte hlbšie. Zisťujete, že v tých istých podmienkach, pri tých istých informáciách a možnostiach rôzni ľudia reagujú rôzne. Tieto rozličné reakcie sú dokladom, že ľudskú pospolitosť tvoria jedinečné osobnosti, subjekty neopakovateľné a veľmi často i chybujúce.  A keď ich začnete hodnotiť z hľadiska ich ambícií, pocitov, zážitkov, zistíte, že každý z nás je prístupný určitej hladine slasti. Niekto ju vyhľadáva účelovo, iný sa s ňou kontaktuje náhodne...

* Každý? Sme naozaj všetci potenciálni závislí?

- Áno. To, že si niekto myslí, že on osobne nikdy nebude alkoholikom alebo narkomanom, je len jeho zbožné želanie. Ak hoci aj nevedome dodrží určité regule, bude. Droga má tú moc, že ponúka istú hladinu slasti vždy a za akýchkoľvek okolností. Človek sa začína orientovať smerom k závislosti na nej o to rýchlejšie a aktívnejšie, v čím väčšej deprivácii žije. Či už ide o diskomfort somatický alebo psychický. Opakujem, závisí to od drogy a od istej štruktúry osobnosti v určitej "vhodnej" klíme. Absolútne nie od rozhodnutia človeka.

* Vhodná klíma? Ako tomu rozumieť?

-  Celý proces je plíživý. Človek akoby sa pomerne dlhé obdobie pripravoval prijať drogu, akceptovať závislosť na nej ako súčasť svojho života. Aj droga akoby si pripravovala pôdu. Zážitky v citovej, rozumovej i sexuálnej oblasti prinášajú určité optimá a pesimá v aktuálnom prežívaní. A každá droga je preto drogou, lebo v podstate spôsobuje skreslený vnem: optimálnu situáciu presúva medzi pesimá a tak sa človek ochudobňuje o pozitívne vnímanie toho, čo sa deje v jeho živote.

* Prečo si to človek robí?

- Lebo droga ho nabudí prijímať život na maximum. Za normálnych okolností totiž žijeme v prijateľnej škále mínusov a plusov. Závislému človeku sú však už normálne zážitky málo, optimálna škála prestáva stačiť. Postupne sa naučí vytvárať si optimum umelo. Preto je také ťažké abstinovať, lebo absencia drogy v organizme vytvára obrovské pesimum. A tak človek závislý na heroíne, ináč mierumilovný, môže aj zabiť kvôli peniazom na drogu, keď cíti to nezvládnuteľné prázdno.

* Hovorili ste o istej štruktúre osobnosti, ktorá sa vo "vhodnom" prostredí stretáva s drogou a vzniká závislosť. Existuje čosi ako predispozície na vznik alkoholizmu alebo narkománie? Je to záležitosť genetických "vlôh" alebo skôr výchovy, či negatívneho príkladu?

- Teórií je viacero. Hovorí sa, že na jedenástom chromozóme sú zmeny, ktoré závislý človek môže odovzdať potomkom. Niekto si predstavuje závislosť ako veľkú lásku k droge, patologickú upätosť na ňu. Iný ako nezdržanlivosť. Ďalší ako citový deficit, podľa jedného autora  ide o elimináciu biologického strachu. Ja sa prikláňam k názoru, že ide o náhražku deficitu prežívanej slasti. Príčina neexistuje. Príčinou je eufória. Zmaximalizovaný mechanizmus prežívania pocitov. Dôvod je vykonštruovaný. Milióny ľudí majú problémy, nielen tí, z ktorých sa stávajú alkoholici a narkomani.

* Hovorí sa však aj o slabšom metabolizme, teda nedostatočnej schopnosti odbúrať drogu z organizmu…

- …aj o biologickom stave organizmu, o schopnosti reakcie centrálneho nervového systému, prevode vzruchov, o reakciách srdcovo-cievneho aparátu, funkciách látkovej premeny pod vplyvom alkoholu. Je tu celý reťazec biologických markerov, napomáhajúcich vzniku závislosti.

* A čo nižšia schopnosť vyrovnávať sa s emocionálnou záťažou? Starosti, ktoré iný človek dokáže vyriešiť, tohto človeka zvalcujú tak, že potrebuje barličku - a alkohol, prípadne iná droga mu ju poskytne.

- To, čo som ja za tie roky pozoroval, bola skôr vyššia sebaľútosť. Ťažko však povedať, čo bolo predtým a čo potom? Či stála neschopnosť znášať vyššiu záťaž na začiatku alkoholizmu, alebo je jeho dôsledkom.

* Nie je závislosť výsledkom prázdna v duši, absencie rodinného zázemia, citových istôt? Veď mnohí ľudia siahajú po alkohole práve v časoch životných kríz…

-  Nie vždy. Ak sa človek dobre baví, tancuje, smeje a pritom popíja, nejde o náhražku chýbajúcich istôt. Robí to preto, lebo mu droga v prežívaní ponúka istý plus pocit navyše. A po pár rokoch „tréningu“, pričom najmä alkohol a marihuana nejaký ten tréning potrebujú, už cíti prázdno práve vtedy, keď mu chýba droga.

* Hovorila som s matkou sedemnásťročného heroinistu, ktorý sa v abstinenčnej kríze dopustil lúpeže. Po rozvode sama vychováva dvoch synov. Mladší chodí na športové gymnázium, dobre sa učí. Prečo tá istá výchova zlyhala u druhého syna? Chýbal mu otec viac ako bratovi? Čo zanedbala ona, ktorá je v kolotoči podnikateľky od rána do večera? Syn prestal chodiť na učňovku, ktorá ho aj tak nebavila. Vyhodili ho z futbalového oddielu, rozišiel sa s dievčaťom. Bola droga príčinou jeho problémov, alebo ich svojráznym riešením?

- Obaja chlapci nedostali to isté, geneticky a ani výchovou. To nie je možné. Každý z nich je ináč štruktúrovaný jedinec, s inými genetickými dispozíciami i s inými požiadavkami. Chcel by som zdôrazniť, že deti, ktoré siahajú po heroíne, nie sú vinné. Sú to deti túžiace po inom detstve, aké sa im dostáva. U mladých ľudí je navyše silná potreba byť akceptovaný medzi rovesníkmi. Deti tiahnuce k  partiám, ktoré majú v správaní prodrogový kód, sú vystavené väčšiemu riziku. Ak nemajú dostatočne zabudované stereotypy zdravého životného štýlu z rodiny… A to väčšinou nemajú, nemajú ešte ani vlastnú životnú filozofiu, veď sú vo veku, keď po prvýkrát nazerajú do zákulisia sveta, začínajú mu nerozumieť a kým ho spoznajú, potrebujú deklarovať, že niekam patria, že už niečo dokážu, - a tak podceňujú nebezpečenstvo, ktoré im hrozí. K tomu začleňovaniu sa medzi dospelých patrí aj napodobňovanie ich správania a tak sa cez legálne drogy - alkohol, kávu, cigarety, lieky, - ako cez prostredníka dostávajú až k tvrdým drogám.

* Vinná je teda rodina? Spoločnosť tolerantná k legálnym drogám?

- Bolo by príliš jednostranné povedať, že vinní sú len rodičia. Osobne si myslím, že vinní sme všetci. Celé dospelé ľudstvo, ktoré umožňuje odozierať nesprávne životné hodnoty deťom, ktoré si ešte len formujú vlastné názory. Rodinný život u nás v podstate propaguje legálne drogy, dokonca aj alkohol. Tento spoločenský tréning je ľahko čitateľný aj podľa geografických či náboženských vplyvov. V krajinách, kde sa pestuje hrozno, sa toleruje pitie vína, inde sa otvorene fajčí ópium. Najmenej alkoholikov je napríklad medzi Židmi, ktorým náboženstvo zakazuje požívať alkohol. Veľa ich je medzi kresťanmi, lebo rituál pitia vína plní úlohu symboliky a tým formuje pozitívny postoj k vínu. Dnes už jednoducho musíme rešpektovať skutočnosť, že tu - či už to chceme, alebo nechceme, - existuje dostupný trh s tvrdými drogami a s vlastnými pravidlami hry. Jediné, čo naň platí, je vytvárať si vlastný protidrogový postoj. Aj v prostredí priateľskom pre drogu dokázať povedať nie, pretože mám toľko pozitívnych záujmov a som orientovaný na čosi úplne iné, kde droga nemá žiadne miesto.

* Azda najťažšiu situáciu majú deti, ktoré vyrastali v rodine s rodičom alkoholikom. Aká je pravdepodobnosť, že neskôr nepreberú vzor, ktorý od malička videli? I keď ho ako deti nenávideli, dokážu vôbec vybudovať zdravú rodinu, ak takú sami nepoznali?

- To nie je jednoduchá otázka, ani jednoduchá odpoveď. Poznám rodiny, kde deti obraz alkoholizovaného otca odmietali, a predsa sa im táto rola stala taká blízka, že sa cez ňu sami dostali do závislosti. Inde naopak, práve preto vylúčili alkohol úplne zo svoho života. Takže ako chrániť deti z takýchto rodín? Prvoradé je začať liečiť závislého člena rodiny. Vyzbrojiť ho vnútornou silou odolávať droge a vedomosťami, ako  v sebe i v deťoch budovať ochranný postoj proti droge. Máme odskúšané, že tu účinne pomáha rodinná terapia. Celé rodiny prijímajú našu ponuku na spoluprácu, menia dianie doma tak, aby potláčalo predchádzajúcu orientáciu na alkohol. V lete s nimi chodievame na dva týždne do prírody, kde športujeme a diskutujeme. Hlavne deti tam získavajú novú sociálnu orientáciu a schopnosť odmietnuť alkohol, keď im ho niekto neskôr ponúkne.

* Ako vyzerá liečba?

- U alkoholizmu trochu ináč ako pri tvrdých drogách.

* Nie je závislosť ako závislosť?

- Je. Útok drogy na psychiku vytvára rovnaké prvky v prežívaní, len mobilizácia síl a zbraní je iná. Aj každý pacient potrebuje viac-menej individuálny postup terapeuta. Ďalším problémom je časový faktor. Psychologické pochody pri liečbe nemožno urýchľovať a najmä pri tvrdých drogách, kde devastácia osobnosti nastáva dramatickejšie a rýchlejšie, je nevyhnutný dlhší čas na rekonštrukciu. Všeobecne platí, že sa dá úspešne vyliečiť približne päťdesiat percent alkoholikov a dvadsať percent narkomanov. Závisí to od metód jednotlivých zariadení, každé je vlastne určitým odtlačkom palca ľudí, ktorí tam pracujú. Závisí to aj od hĺbky poškodenia pacientov, ktorí do zariadenia prichádzajú, od ich postojov, životnej filozofie, od schopnosti a ochoty komunikovať s terapeutom a reagovať na  jeho rady. Ten, kto dokáže motivovať sám seba, uzdraví sa z tejto choroby, jeho stav sa stabilizuje. Východisko je jediné: abstinencia. Je to ako diabetes kompenzovaný diétou. Akonáhle porušíte diétu, veziete sa opäť v probléme.

* Vo svojej predchádzajúcej praxi ste pracovali aj so skupinami Anonymných alkoholikov. Práve oni tvrdia, že závislosť, či už na alkohole, droge alebo nikotíne, nie je len nezvládnuteľná túžba organizmu po ďalšej dávke. Že je to nevyrovnanosť psychiky, hlboká nespokojnosť so sebou samým, so svojím miestom a vzťahmi k okoliu. Nedostatok sebavedomia, neúcta k sebe, sebanenávisť, to sú negatívne pocity voči sebe, s ktorými sa Anonymní alkoholici konfrontujú a tým sa učia žiť ináč. Navyše,  keďže svoje problémy s pitím nedokážu zvládnuť vlastnými silami, zverujú jeho vyriešenie vyššej sile, či už ju nazývajú Bohom, tvorivým vesmírom alebo kozmickou energiou. Ich systém dvanástich krokov prehodnocujúcich celý život je vysoko efektívny. Členovia tohto hnutia sa nielen zbavujú závislosti, ale urovnávajú si aj vzťahy s blízkymi ľuďmi, získavajú si priateľov, nachádzajú prácu. Dnes už ich skupiny pomáhajú aj narkomanom, tým, čo majú problémy s peniazmi i tým, ktorí potrebujú schudnúť. V čom podľa vás spočíva ich úspešnosť?

- Všeobecne sa dá povedať, že viera v pozitívne vyriešenie významne podporuje liečbu. U Anonymných alkoholikov ide o prijatie svojej neschopnosti poradiť si so závislosťou a o uznanie čohosi väčšieho, čo im dokáže dať silu. Táto viera napĺňa spomínaný deficit pri objavení sa hladu po droge. Ide tu o zložitý psychologický mechanizmus, transformáciu na určitú kvalitu pokory, ktorá vedie k vyššiemu sebavedomiu, ktorým sa človek dostane nad problém. A dokáže ho zvládnuť s pocitom, že mu niekto silnejší pomáha a že niekam patrí. Ide vlastne o akési prežívanie "návratu strateného syna", čo je významný zážitok. Som za akékoľvek kroky pri liečení závislosti, ktoré majú  hlavu a pätu. Týchto dvanásť ich má, ale nepovažujem ich za jedinú možnú cestu. Spolu s českým kolegom doktorom Skálom sme kedysi hľadali kritické množstvo vedomostí, potrebných na dosiahnutie odmietavého postoja k alkoholu. Našli sme ich snáď stopäťdesiat. Preto som začal abstinenciu deliť na produktívnu a neproduktívnu. Produktívna je vtedy, keď si človek vytvorí nové hodnoty, postoje, vyššiu kvalitu života. Pri neproduktívnej abstinencii iba odloží pohár, vlastne nerobí nič iné, len sa vyhýba droge. Abstinencia bolí, lebo ide o rolový konflikt. Z aktívneho konzumenta sa stáva niekto rolovo opačný, teda odmietajúci drogu. A práve zmena postojov, prijatie novej kvality života je tým, o čo tu ide. Navonok nepije jeden ani druhý, rozdiel je "len" v kvalite života. Abstinencia sama osebe je smutná, keďže prináša vzdanie sa drogy, nevyrovnaný prístup k životu, k sebe, k minulosti i k očakávaniu zajtrajška. Aby nebola smutná, musí človek nájsť inú životnú filozofiu. Ono sa totiž dá žiť aj s predchádzajúcou filozofiou doplnenou permanentným pocitom, že si čosi musím odriekať. Ale v tom prípade je značné aj riziko recidívy. Zatiaľ čo pri produktívnej abstinencii je recidíva minimalizovaná. Pred ľuďmi, ktorí toto dokážu, klobúk dole.

* Čo by ste odkázali tým, ktorí práve stoja pred prvým rozhodnutím - natiahnuť ruku po akejkoľvek droge, alebo nie?

- Aby si uvedomili, že s prvou dávkou drogy idú síce smerom k istej spoločnosti, ale s prvou dávkou závislosti idú od spoločnosti do krematória.

 

Rozhovor vyšiel po prvýkrát v knihe KTO, AK NIE TY? s podtitulom O tom, že všetko, čo sa nám deje, má zmysel (autorka: Danica JANIAKOVÁ), vydavateľstvo SOFA Bratislava 1998, 254 s.

Viac k téme závislostí nájdete v tejto knihe:

Tak už dosť! Východiská zo závislostí

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

 

 

Posledná úprava 12.04.2016

Nájdete nás na FB