Film zobrazuje rok zo života začínajúcej baletky, ktorá všetko, vrátane vlastného zdravia, obetuje kariére. Najskôr chce len trochu schudnúť, k obedu zobká pár zrniek ryže, šalát si krája na neuveriteľne malé štvorčeky a nakoniec ho aj tak nezje, len sa napije vody. Hltá nanajvýš vitamínové tabletky, ak nasilu prehltne nejaké jedlo, uteká na toaletu a vyvolá si zvracanie. V noci sa zobúdza s pocitom smrteľného strachu, že je tučná, a celé hodiny do svitania v zničujúcom tempe cvičí ako posadnutá. Nečudo, že skolabuje. Keď ju v hroznom zdravotnom stave dovezú do nemocnice, váži štyridsať kilogramov, ešte stále si však nepripadá dosť štíhla.
Poviete si, film. Poviete si, baletka. Poviete si, mne sa to nemôže stať. Omyl, môže. „Odhady hovoria, že poruchami príjmu potravy trpí z roka na rok čoraz viac dievčat a mladých žien: mentálnou anorexiou 1 – 3 percent populácie, mentálnou bulímiou dokonca päť percent. To je každý dvadsiaty človek! A nejde len o chorobu nežného pohlavia, ktoré je viac vystavené absurdnému ideálu krásy vychudnutých modeliek. Táto psychická porucha postihuje aj mužov, aj keď ich je medzi pacientmi približne desaťkrát menej ako žien,“ konštatuje MUDr. Jana Vránová z Dennej psychiatrickej nemocnice Hestia v Bratislave. „Čísla, samozrejme, nemôžu byť úplne presné, pretože k lekárovi sa dostávajú predovšetkým tí chorí, ktorí si už zničili zdravie tak, že sa to nedá utajiť, alebo tí, ktorí si konečne pripustili svoj problém a rozhodli sa ho riešiť.“ S doktorkou Vránovou sme sa stretli na besede o anorexii. A vlastne až keď vidíte veľkú sálu zaplnenú už na prvý pohľad príliš štíhlymi dievčatami, uvedomíte si, o akú závažnú chorobu ide.
Niečo z histórie
Aj keď sa zdá, že podivné postoje k príjmu potravy vedúce k sebazničeniu sa objavili len pred jedným alebo dvoma desaťročiami, už v stredovekých legendách nájdeme postiace sa dievčatá pochádzajúce zo vznešených rodín, ktoré umreli mladé, zrejme kvôli nedostatku živín. Prvú prácu o mentálnej anorexii publikoval slávny francúzsky psychiater E. Ch. Laségue v roku 1873 (nazýval ju hysterická anorexia), o rok ho nasledoval anglický neuropsychiater W. Gull. Obaja ako základný príznak ochorenia opísali výrazný pokles hmotnosti bez zistiteľných somatických príčin a stratu menštruácie. Gull, ktorý ochorenie pomenoval anorexia nervosa, odporúčal kontrolovať pacientkám stravu, a čo je zaujímavé, obaja páni doktori zaradili túto chorobu už vtedy k poruchám osobnosti. Termín mentálna anorexia, ktorý dnes patrí do bežnej slovnej zásoby, použil ako prvý v roku 1883 Huchard.
V 70. rokoch 20. storočia si lekári uvedomili, že sa stretávajú s dvoma typmi pacientov, ktorí stratili kontrolu nad príjmom potravy, majú chorobný strach z obezity a zvýšený záujem o svoj zovňajšok. Jeden typ tvrdohlavo odmieta jesť napriek hrozbe zdravotných komplikácií, dokonca smrti; druhý typ sa vyznačuje skôr prejedaním, opakovanými epizódami záchvatového prejedania sa, po ktorých nasledujú výčitky svedomia až zhnusenie zo samého seba, ktoré čiastočne odstráni užitie preháňadla alebo umelé vyvolanie zvracania, akási „očista“. Toto dnes už samostatné klinické ochorenie dostalo názov mentálna bulímia.
Pacientky s diagnózou poruchy príjmu potravy pochádzajú aj z lepšej spoločnosti: anorektička bola Sissi, manželka rakúskeho cisára Františka Jozefa, bulímiou trpela princezná Diana. Šokované kuchárky z anglického kráľovského dvora často pristihli manželku princa Charlesa pri jej polnočných nájazdoch na chladničky, keď sa hltavo napchávala stejkami a tortami zároveň. Epidemiologické štúdie registrujú rast počtu pacientov s mentálnou anorexiou a pripisujú ho aj kultu štíhlosti, popularite kondičných cvičení a nízkokalorických diét. Svojím zovňajškom a diétami bola v 70. rokoch nezdravo posadnutá herečka Jane Fondová, ale až po smrti speváčky Karen Carpenterovej, ktorá v roku 1983 umrela na mentálnu anorexiu, začali o tejto diagnóze otvorene písať aj populárne médiá. Dnes sa v súvislosti s ňou spomína Calista Flokhardová, známa Ally MacBeallová, a Courtney Cox-Arquette, Monika z Priateľov, teda predstaviteľky dvoch z najsledovanejších amerických televíznych seriálov, čo možno nie je náhoda, lebo práve ideál ženskej krásy, ktorý vo svete médií, reklamy, modelingu a filmu presadzuje vychudnutosť ako symbol sexuálnej príťažlivosti a profesionálneho úspechu, sa podpísal na tom, že si nezdravými diétami začínajú ničiť telo i psychiku stále mladšie a stále menej vážiace dievčatá. A, samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na bábiku Barbie, opäť jeden nemožný vzor pre dievčatká, ktorým nik nepovedal, že ak by chceli vyzerať ako ich obľúbená hračka, nikdy by nemenštruovali a nemohli mať deti. Je to úloha pre psychológov a sociológov – vyskúmať, prečo si práve kultúry s dobrým ekonomickým zázemím podvedome vyberajú ženské vzory, ktoré sa boja byť zrelými ženami a matkami a ktoré sa siluetou podobajú skôr na muža. Pretože v krajinách, ktoré ešte stále nedokážu dostatočne nasýtiť všetkých svojich obyvateľov, obdivujú muži zdravú ženskosť a jej na prvý pohľad viditeľné znaky – okrúhle prsia, mocné stehná a širšiu panvu.
Diéta je prepych, ktorý sa mohol presadiť len v spoločnosti nadbytku.
Kto je rizikový typ
Dospievanie je naozaj stresujúce obdobie. Kto vlastne som, na čo tu som, ako vyzerám, aké je moje miesto medzi rovesníkmi…? Odpovede na tieto vážne otázky hľadá donedávna ešte detská zraniteľná dušička a práve tie najcitlivejšie povahy sa najviac nechávajú deptať mienkou okolia. Beda, ak je negatívna. Zúfalá adolescentka siahne po čomkoľvek, len aby ju partia rovesníkov neodmietala. Až neskôr, v nemocnici, prizná, kto všetko naliehal, aby schudla, kto sa jej vysmieval a kritizoval ju za nadváhu, mimochodom, často len miernu. Väčšinou spolužiaci, priateľ, brat, tréner, dokonca rodičia... Nakoniec je to však ona, kto je na seba najtvrdší. Prísna diéta, nadmerné cvičenie a zvracanie spočiatku poskytujú ilúziu úspechu. Kilá ubúdajú, prevláda pocit, že sa dokáže kontrolovať, že má „silnú vôľu“. Tu však číha pasca, chudnutie sa už nedá zastaviť.
Hladovka sprvu vyvolá eufóriu a paradoxne aj nárast energie. Pravda, len na pár dní. O tom, čo dokáže narobiť dlhé a radikálne obmedzovanie potravy s telom i psychikou, sa presvedčila aj Helena, ktorá sa s tvrdou diétou začala zahrávať krátko po maturite, keď nastúpila do prvého zamestnania: „Najskôr sa mi zmenila nálada, mala som depresie, pre nič za nič som sa rozplakala. Čím ďalej, tým ťažšie som sa dokázala sústrediť, už malé problémy sa mi zdali byť neriešiteľné. Bola som unavená, slabá, stále mi bola zima, nemohla som spať, nedokázala som racionálne uvažovať. Nakoniec som myslela len na jediné, na jedlo, ktoré som si odriekala.“ A akoby to nestačilo, začalo štrajkovať aj telo. Stiahol sa jej žalúdok, hoci jedla len malé porcie, pripadala si preplnená. Črevá, ktoré nemali čo spracovávať a posúvať ďalej, zleniveli, trápila ju nepríjemná zápcha. Prebúdzala sa s opuchnutou tvárou a nohami, zvädnutou pleťou, lámali sa jej nechty, každú chvíľu kazili zuby, pri česaní na hrebeni ostávali chumáče vlasov. Bolievala ju hlava, mávala závraty, až jedného dňa na ulici odpadla.
Podrobná lekárska prehliadka ukázala celkové škody na organizme: mala spomalený pulz, nízky tlak, poškodené obličky, pečeň a cievy, jej srdce bilo v nepravidelnom rytme. Nedostatok železa a bielkovinových nosičov spôsobil chudokrvnosť. Nedostatok vápnika a hormonálne výkyvy navodili predčasnú menopauzu s jej najhrozivejším príznakom – osteoporózou. Dozvedela sa, že od zimy sa stále triasla preto, lebo hladovka spôsobuje poruchy regulácie telesnej teploty a zvyšuje citlivosť na chlad. Takže vlastne mala šťastie, že v zime neprišla domov s omrzlinami. Kvôli nedostatku horčíka mala svalové kŕče, mohla dokonca dostať epileptický záchvat. Jej poriadne oslabený imunitný systém zareagoval po svojom, nedokázal ju ochrániť pred vírusmi, a tak chrípka, ktorú dostala pred Vianocami, trvala takmer až do jari a len ťažko ustupovala.
Kto by však toto všetko čakal, keď začína po prvýkrát držať nejakú diétu? A kto vôbec vie o tom, že redukčné diéty zvyšujú riziko vzniku anorexie alebo bulímie až osemkrát? To, ktoré dievča bude jednoducho z času na čas len „držať diétu“ a ktoré privedie bludný kruh diét k závažnej diagnóze, závisí od mnohého, spájajú sa pritom faktory telesné, psychické i kultúrno-spoločenské. Vopred sa nedá povedať, komu nebezpečenstvo hrozí viac a komu menej. Záleží od biologických daností, od duševnej zraniteľnosti, od rodiny, ktorá už od narodenia kládla (alebo nekládla) vysoké nároky na svojich členov, od priateľskosti či nepriateľskosti prostredia, v ktorom sa pohybuje. Aj od toho, ako sa stotožní s vymývaním mozgov v reklame vytvárajúcej umelý svet, v ktorom je všetko krajšie ako v skutočnosti a ktorá sa neštíti dokonca ani počítačovo predĺžiť nohy modelke či inak „zdokonaliť“ jej telo.
Poruchami príjmu potravy často trpia „dobré“ dievčatá, vzorné žiačky, disciplinované, s neprimerane vysokým zmyslom pre zodpovednosť. Práve preto majú na seba prehnané nároky, chcú byť vo všetkom dobré, priam perfektné, veľmi im záleží na hodnotení okolia. Strach, aby neurobili chybu, aby nevyvolali hnev svojich blízkych, výčitky, že sú zlé, spôsobujú zvýšenú úzkosť. Častá je buď náročná, prísna výchova, prostredie, v ktorom sa vynikajúce výsledky v škole berú ako samozrejmosť; alebo naopak, rodiny, v ktorých rodičia majú vlastné problémy, či už osobné, alebo pracovné, a sú nimi takí pohltení, že dieťaťu poskytujú málo emocionálnej pozornosti.
Nájsť si svoje miesto medzi dospelými, to si vyžaduje predovšetkým vnútorný pocit vlastnej hodnoty, schopnosť riešiť problémy – a zmysel pre humor. Žiaľ, práve tí, čo by tieto vlastnosti najviac potrebovali, ich nemajú.
Prvé signály a diagnóza
Mentálna anorexia sa objaví väčšinou medzi 14. až 18. rokom života, výnimkou však nie sú ani osemročné, ani tridsaťročné pacientky. Dievčatá sa začnú nezdravo zaujímať o „zdravé“ diéty, najskôr prestanú jesť mäso, potom všetky mastné a sladké jedlá, pijú len nízkokalorické nápoje. Pravidelne a často kontrolujú svoju hmotnosť, presne si pamätajú kedy a koľko vážili. Počas niekoľkých týždňov sú schopné schudnúť desať-pätnásť kilogramov. Vymýšľajú rituály spojené s jedlom, krájajú si ho na malé kúsky a tie pravidelne rozmiestňujú po tanieri. Keď cvičia, je to skôr posadnutosť ako zdravý pohyb. Sú podráždené a agresívne, hádajú sa s rodičmi, súrodencami, priateľmi, trieskajú dvermi, kopú do nábytku. Niektoré obracajú agresivitu voči sebe – vytrhávajú si vlasy, robia zárezy nožom do rúk a nôh, na miesta, ktoré sú skryté pod šatami. Často myslia na samovraždu.
Ako prvá udrie do očí nápadná strata hmotnosti, najmenej pätnásť percent pod hmotnosť primeranú veku, konštitúcii a výške. Hoci pozor, nie každého, kto schudol, treba upodozrievať z toho, že je anorektik, dôvodom môže byť aj vážne ochorenie, napríklad Adisonova alebo Crohnova choroba, niekedy jednoducho len príliš rýchly rast v puberte. Diagnózu musí vždy stanoviť odborník – lekár, psychiater, psychológ. Aj preto, lebo postihnuté dievčatá sa vtedy, keď vyjde najavo pravda o ich zlom zdravotnom stave, dostávajú do konfliktu s blízkymi. Odmietajú pripustiť, že majú závažný problém, klamú a podvádzajú rodičov dokonca aj pred ich očami pri spoločnom obede. Jedlo si odnášajú do izby, kde ho skrývajú v perinákoch alebo medzi knihy a nechávajú zhniť.
Podozrivý by mal byť už ich neustály strach z nadváhy a skreslená predstava o vlastnom tele. Jasný signál vyšlú hormóny: žena stratí dočasne alebo natrvalo menštruáciu, muž stratí záujem o sex a potenciu. Ak sa anorexia objaví ešte pred pubertou, dospievanie sa oneskorí, dokonca zastaví. Zastaví sa aj rast, dievčatám sa nevyvíjajú prsia, chlapcom ostávajú detské genitálie. Po uzdravení puberta normálne „dobehne“, ale na nástup menštruácie si tieto dievčatá musia počkať dlhšie.
Ako však odlíšiť človeka s dobrým apetítom, ktorému len „viac chutí jesť“, od toho, kto trpí mentálnou bulímiou? Ak najmenej tri mesiace a najmenej dvakrát do týždňa konzumuje obrovské dávky jedla za krátku dobu, je zle. Zbytočne sa vyhovára na stres, neodolateľnej túžbe po jedle a dotieravým myšlienkam naň sa už nedokáže vôbec ubrániť. Jedlo rýchle hlce, konzumuje ho osamote, pretože sa za to, čo robí, hanbí a cíti sa vinný. Potom zvracia, užije preháňadlo alebo diuretiká, diabetik môže úmyselne vynechať inzulín. Izoluje sa, ostáva doma a „pestuje“ si pocit osamelosti, ktorý aj tak už dlho v sebe nosí.
Ľudia s poruchami príjmu potravy častejšie užívajú návykové látky. Z pacientiek, ktoré sa liečili na Psychiatrickej klinike v Bratislave, každá druhá fajčila, dve tretiny pili čiernu kávu, každá siedma nadmerne pila alkohol a každá desiata užívala ilegálne drogy.
Ťažká cesta ku zdraviu
Napriek tomu sa dievčatá necítia byť choré a bránia sa pokusom dostať ich do nemocnice. „Keď prídu za lekárom, je už, žiaľ, zvyčajne dosť neskoro a následky sú vážne. Tak na zdraví, ako aj na vzťahoch, v sexuálnom živote aj v profesii,“ pripomína doktorka Vránová. „Ani potom nespolupracujú príliš ochotne. Najdôležitejšia je pre nich nekonečná trpezlivosť a podpora zo strany blízkych. Preto, lebo v tomto štádiu už málokto dokáže sám prerušiť bludný kruh a preto, lebo neliečené prípady sa môžu skončiť aj smrťou.“ Priemerná ročná mortalita pacientov s anorexiou je dvanásťkrát vyššia ako u ich rovesníkov.
Cesta za vyliečením sa začína u obvodného lekára, ktorý vypíše odporúčanie pre psychiatra. Podľa štádia choroby liečba pokračuje buď ambulantne, alebo na psychiatrickom oddelení nemocnice či na klinike. Poruchy príjmu potravy môžu totiž signalizovať aj iné neurotické poruchy, depresie, úzkosti, a aj tie treba liečiť. Antidepresíva účinnejšie zaberajú u pacientov s bulímiou. Staršie typy týchto liekov mali nežiaduce vedľajšie účinky a boli nebezpečné pri predávkovaní, v súčasnosti sa ako najúčinnejšie a najbezpečnejšie antidepresíva pri liečbe porúch príjmu potravy podávajú inhibítory spätného vychytávania serotonínu, látky, ktorá sa zúčastňuje na regulácii emotivity a impulzivity. Najnovšie výskumy dokazujú, že porucha serotonínovej neurotransmisie je dôležitým patogenetickým mechanizmom pri mentálnej anorexii i mentálnej bulímii. Ak tomu celkom nerozumiete, ide o to, že nie každý má také šťastie, aby sa mu v mozgu tvorilo dosť chemických látok, ktoré prenášajú informácie potrebné na to, aby sa tešil zo života len tak. Bežný život je pre takého človeka náročnejší, ťažší, ľahšie a rýchlejšie podlieha čiernym myšlienkam. Preto potrebuje antidepresíva.
Liečba musí byť komplexná a dlhodobá, okrem liekov má pri nej dôležité miesto psychoterapia, relaxácia a nutričná rehabilitácia. Lekár i pacientka chcú to isté: vrátiť ju k normálnej hmotnosti, k normálnemu stravovaniu; odstrániť alebo aspoň zmierniť odmietanie jedla, strach z nadváhy, vyradiť z každodenných rituálov očisťovacie praktiky. Na to slúži – akokoľvek nesympaticky to znie – systém „odmien“ a „trestov“. Pacientky si píšu denník, zaznamenávajú si doň, ako sa im darí neodmietať jedlo, nezvracať. „Odmenou“ môže byť vychádzka domov. Kto počas vychádzky nedovolene zvracia, dostáva „trest“. „Potrestaná“ fajčiarka tak príde o cigarety.
Ak mali problémy s jedlom negatívny dôsledok na vzťahy, štúdium či zamestnanie, potrebuje pacientka pomoc aj v tejto oblasti. To najnáročnejšie, čo ju však čaká, je psychoterapia. V Hestii sa pacientky podrobujú hĺbkovej psychoterapii, pretože, ako zdôrazňuje MUDr. Vránová, táto porucha sa netýka jedla. „Týka sa hlbokých psychických problémov, osamelosti, strachu z dospelosti, zodpovednosti a partnerstva, z toho, aké miesto si človek nájde či skôr nenájde medzi ľuďmi. O strachu z budúcnosti, o veľkom smútku a úzkosti, o pocitoch viny. Preto by aj liečba mala byť postavená na ich zmene. Spoločne pátrame po príčinách, kedy a prečo takéto škodlivé názory na seba samého vznikli, pracujeme na naplnení citových potrieb, na pochopení súvislostí a odstránení nesprávnych presvedčení. Zázraky sa nedejú zo dňa na deň, pozitívny výsledok môžeme čakať po minimálne ročnej trpezlivej práci oboch, lekára aj pacientky. A často liečba trvá dlhšie, tri až päť rokov.“
Áno, prikyvuje Helena, to je pravda. Ona sa so svojím problémom pasuje už desať rokov. Už niekoľkokrát sa bola liečiť, zakaždým trochu priberie, ale po návrate domov, ku každodenným povinnostiam v práci, v rodine, zlyháva. „Pripadám si, akoby som na ten boj ostala nakoniec aj tak sama“. S tým, čo počula na tejto besede, súhlasí. Možno konečne našla terapiu „ušitú“ priamo na ňu. Každý totiž potrebuje jedinečný spôsob liečby, pretože každý je jedinečné indivíduum. Na druhej strane nemá zmysel chodiť stále z jednej psychiatrie na druhú, u každého odborníka sa znovu začína od nuly. Ako to vidí doktorka Vránová? „Najťažšie je vydržať spolu aj také etapy liečenia, keď sa nedarí. O to väčšia je potom spoločná radosť z prekonanej krízy.“
Zo štatistík vyplýva, že nejde o nič jednoduché. Tretina pacientov nemá dostatočnú motiváciu na to, aby vydržali náročnú liečbu. Bez liečby umierajú na následky podvýživy, väčšinou okolo štyridsiatky. Posledné roky života trávia na interných oddeleniach nemocníc. Aj polovica vyliečených pacientiek má ešte štyri roky po úspešnej liečbe anorexie obavy z nadváhy, úzkosti a depresie, neurotické príznaky a problémy v medziľudských vzťahoch, i keď v menšej miere ako predtým a pri upravenej telesnej hmotnosti. Lepšie výsledky dosahujú bulimickí pacienti. Sedemdesiat percent z nich má po liečbe výrazne zmiernené príznaky poruchy, hoci do šiestich rokov tretina z nich zrecidivuje. Podľa skúseností doktorky Vránovej s jej pacientkami, ľudia, ktorým sa stalo, že si z jedla ako zdroja životnej energie urobili nepriateľa, potrebujú najmä prítomnosť blízkych, na ktorých sa môžu spoľahnúť, že budú s nimi, keď ich budú potrebovať: „Blízkych, ktorí ich dokážu presvedčiť, že ich majú radi takých, akí sú, že sa nemusia kvôli nikomu a ničomu prerábať. Aj preto je lepšie, keď sa pacientka s poruchou príjmu potravy sama rozhodne prísť na liečenie. Ak ju dovedú rodičia či priatelia, lebo si všimli, že má problém a nútia ju s tým niečo robiť, vnucujú jej čosi, s čím jej vnútro ešte nesúhlasí. Ak však príde sama a vie, že doma ju čakajú tí, ktorí ju majú radi, má boj spolovice vyhraný.“
Viac k téme závislostí nájdete v knihe:
Tak už dosť! Východiská zo závislostí
Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.
