Drogou číslo jedna je stále alkohol

Napísala 

Koncom 18. storočia postavili pri prameni železitej vody v Pezinku kúpele. Tie sa neskôr stali akousi filiálkou Psychiatrickej kliniky v Bratislave pre doliečovanie chronicky chorých pacientov. Dnes je tu vybudovaná moderná psychiatrická nemocnica.

Nesie meno francúzskeho psychiatra Philippa Pinela, ktorý ako prvý v histórii oslobodil psychiatrických pacientov z nedôstojných podmienok starých „blázincov“ a otvoril im dvere pre zlepšenie kontaktu so zdravými ľuďmi. Primárkou Oddelenia pre liečbu drogových závislostí Pinelovej psychiatrickej nemocnice v Pezinku je MUDr. Drahomíra NEJDLOVÁ, ktorá zdôrazňuje, že najrozšírenejšou a najproblémovejšou drogou na Slovensku je alkohol.

* Drogové závislosti sú „vďačnou“ témou pre médiá. Ak sa však dnes píše o drogách, pozornosť sa sústreďuje väčšinou na ilegálne „tvrdé“ či „mäkké“ drogy. Ak sa spomínajú závislosti, atraktívne sú iné – od hracích automatov, počítačov, dokonca mobilných telefónov, jedla či sexu. A pritom...

- …na Slovensku je stále drogou číslo jeden alkohol. O alkoholizme sa hovorí málo, hoci jeho dôsledky na chorobnosť obyvateľstva sú neporovnateľne horšie ako pri iných závislostiach a hoci štatistiky uvádzajú alkoholizmus medzi príčinami úmrtí na treťom mieste, hneď po kardiovaskulárnych a onkologických chorobách.

* Prečo si v našich končinách vybojoval – a udržuje prvenstvo práve alkohol?

- Nielen v našich končinách. Aj iné krajiny majú problémy s alkoholizmom. Existujú síce transkulturálne rozdiely, napríklad v krajinách s moslimským vyznaním, kde náboženstvo zakazuje pitie, sa nepije, alebo len veľmi málo. Ale ináč je to choroba, ktorá postihuje ľudí nezávisle od geopolitických hraníc. Rozdiely môžu byť v drobnostiach – type alkoholického nápoja, štýle pitia, počte chorých, ale príznaky alkoholickej choroby sú rovnaké.
Alkohol je totiž ľahko dostupná legálna spoločenská droga, chuťovo príjemná, ponúkaná, tolerovaná, cenovo prístupná, v malom množstve liečivá, gurmánmi oslavovaná. S príjemným účinkom na ľudskú psychiku odstraňuje napätie, uvoľňuje a zlepšuje náladu, zľahčuje kontakt, zbližuje ľudí, rozväzuje jazyk. Dokonca aj na telesný stav má v malom množstve pozitívny účinok, zlepšuje trávenie, rozširuje cievy, dezinfikuje. Občasné mierne, disciplinované pitie nemusí človeka ohroziť. Alkohol v malej miere môže spôsobiť chvíľkové potešenie, nasýtiť centrá slasti v mozgu. Máme prirodzenú tendenciu starať sa o to, aby sme sa cítili dobre, robiť veci, ktoré nám spôsobujú radosť. Už pračlovek zistil, že keď požije isté rastliny, navodia mu príjemný stav. A tak žul ich listy a korienky. Je naivné sa domnievať, že niekedy príde čas, keď budú všetci ľudia „drogovo čistí“. Netreba sa teda snažiť alkohol vylúčiť zo spoločnosti, ale o to, aby sa alkoholizmus ako ťažká choroba vyskytoval čo najmenej.

* História aj tak potvrdzuje, že zákazy nikdy nič nevyriešili, naopak, priniesli kriminalitu, čierny obchod, úmrtnosť a slepotu z pitia nekvalitného alkoholu. Stačí spomenúť americkú prohibíciu alebo Gorbačovov „suchý zákon“...

- Ľudia sa často domnievajú, že im my lekári zakazujeme piť alkohol. Že sme moralizátori alebo suchári, ktorí si odopierajú životné radosti, na hony vzdialení od normálneho života. To je nedorozumenie. Dokonca aj niektorí kolegovia mi hovoria: „Fíha, pri tebe by som nemal piť!“ Predstavte si, že by ste sedeli v reštaurácii vedľa vegetariána a povedali by mu: „Fíha, pri tebe by som nemal jesť mäso, však?“ Vegetarián by sa len zasmial, on neje mäso z presvedčenia a nestará sa, čo majú na tanieri iní. Zakázať pitie alkoholu má zmysel len za volantom auta a na pracoviskách, kde ohrozuje zdravie a životy ľudí. Ja pacientom nehovorím, že majú zakázané piť. To, že prestanú piť alkohol, musí byť vecou ich vnútornej potreby, ich vlastného presvedčenia a rozhodnutia. Vždy si môžu zvoliť jednu z dvoch možností – piť alebo nepiť.

* Čo taká náročná záťaž ako spoločenská zmena, ktorú sme všetci absolvovali? Ako sa tá podpísala na vývoji alkoholizmu? Máte viac pacientov?

- Zdá sa, že sa počet alkoholikov zvýšil. Zvýšil sa aj počet pacientov, ktorí k nám prichádzajú dobrovoľne a sú viac motivovaní pre liečbu. Zamestnávatelia už nie sú k alkoholikom zhovievaví, prepúšťajú ich, potrebujú zamestnancov, ktorí podávajú plný výkon. Radikálne spoločenské zmeny vždy vyžadujú od ľudí, aby sa im dokázali rýchlo prispôsobiť a zmeniť sa. Kto to nedokáže, zlyháva a niekedy naozaj môže hľadať útočisko v alkohole. Sociálna neistota, nespokojnosť, hmotná núdza, strata zamestnania, nutnosť rekvalifikácie, vysoké nároky na kvalitu práce, zložitá orientácia a zmena spoločenského myslenia, to všetko môže spôsobovať v človeku zmätok, z ktorého uniká rôznym spôsobom. Aj k nadmernému pitiu, aby aspoň na chvíľu zabudol. Niektorých ľudí vedie ťaživá situácia k pitiu, iní sa naopak, kvôli pitiu dostávajú do ťažkej situácie.

* Diagnóza F 10, teda alkoholizmus, je „demokratická choroba“, postihuje ľudí všetkých vrstiev, vzdelania i postavenia. Aj keď – dá sa hovoriť o rizikových skupinách? A dá sa hovoriť o zmenách v štruktúre pacientov, ktoré ste za tých trinásť rokov vypozorovali?

- Objavili sa skupiny, ktoré predtým neexistovali – nezamestnaní a bezdomovci. Pribúdajú ženy alkoholičky. O liečbu prejavujú väčší záujem ľudia vo významnom pracovnom postavení. Podnikatelia, manažéri, právnici, lekári, vzdelaní ľudia, ktorí zistili, že kvôli pitiu sú nedôveryhodní, nespoľahliví a neakceptovateľní pre zamestnávateľa či pre vlastnú firmu. Je dobré, že spoločnosť už netoleruje, ak opití policajti spôsobujú vážne dopravné nehody a tragédie. Mali by sme prestať tolerovať každého opitého, agresívneho alkoholika, ktorý sa stal bremenom pre rodinu aj pre okolie. Čím skôr sa to stane, tým skôr si uvedomí, že musí svoj problém riešiť a požiadať o odbornú pomoc. Žiaľ, zatiaľ ešte stále prevláda presvedčenie, že alkoholizmus je morálny úpadok, nie choroba, a to je čosi, s čím sa nemôžem zmieriť.

* Áno, názor, že alkoholici zneužívajú zdravotnícke zariadenia a že na ich opakované liečenia doplácame všetci, je častý…

- Ľudia veľmi ťažko prijímajú názor, že alkoholizmus je choroba, na vzniku ktorej alkoholik nenesie vinu. Rozhodne nie väčšiu ako fajčiar na vzniku rakoviny, zápalu priedušiek alebo srdcového infarktu. Nikto nechce od človeka po úraze, ktorý si zapríčinil vlastnou nedbanlivosťou, aby si platil drahú liečbu. Môžem vymenovať mnoho chorôb, o ktoré sa pričinil sám pacient. Ani jeden alkoholik spočiatku nevedel, že ho pitie privedie k alkoholizmu, teda k ťažkej chorobe, ktorú treba liečiť. Každá chronická choroba sa môže po čase vrátiť. A tak sa môže vrátiť aj alkoholizmus, niekedy aj po veľmi dlhom období úplnej abstinencie. Je to choroba, chronická choroba, nemôžeme očakávať, že každý alkoholik bude po prvej liečbe abstinovať po celý zvyšok života. Aspoň ja to neočakávam. Ja očakávam, že ten, kto zrecidivuje, vstane a príde sa znovu liečiť.

* A to je ďalší z prevládajúcich názorov verejnej mienky - že sú to aj tak stratené prípady, že každý liečený alkoholik skôr či neskôr zrecidivuje.

- Zvyknem poradiť takým „odborníkom“: „Skúste vy do konca života nevypiť ani kvapku alkoholu!“ Viem, že ani jeden zo skeptikov to ešte nedokázal. Alkoholizmus je choroba, ktorá sa nedá vyliečiť. Dá sa len zastaviť. Alkoholik stratil na celý zvyšok života schopnosť regulovať svoje pitie. Ak chce byť zdravý, má jedinú možnosť: celý život, desiatky rokov v každej chvíli ovládať svoju chuť, potrebu či túžbu si vypiť. Tým, ktorí to dokážu, patrí moja úcta. Tí, ktorí to nedokážu, sa musia liečiť opakovane. Ak sa alkoholik opije hoci aj po pätnástich rokoch abstinencie, v tú sekundu pije chorobným spôsobom, pretože ináč nevie. Bohužiaľ. Ale keď tomu rozumiete, keď viete, aké je to ťažké, nebudete ho odsudzovať. Mojim pacientom nedávam žiadne pesimistické príkazy, že do smrti nesmú piť. Hovorím, abstinujte tento deň, každé ráno si povedzte: dnes nebudem piť. Ďakujem ti, bože, že vydržím do večera a triezvy si ľahnem. Napriek tomu sa môže niečo stať, nejaký okamih slabosti, veď tých tlakov, ktoré lákajú abstinujúceho alkoholika piť, je veľmi veľa, vnútri aj vonku. Sklamanie, utrpenie, bolesť, neúspech, chvíle smútku, alebo, naopak, chvíle radosti a úspechu, osláv a pijanskej atmosféry, keď alkoholik stratí ostražitosť a vypije jediný pohárik s tým, že potom zase nebude piť. A to je začiatok konca. Človek však nezačne piť kvôli iným. Len kvôli sebe. A kvôli sebe musí aj prestať.

* Jedna známa sa mi sťažovala, že už tretíkrát dotlačila brata na liečenie, tuší, že možno zasa zbytočne, ale nemôže ho predsa nechať váľať sa po kanáloch. Ako dlho trvá, kým si človek prizná, že je chorý a že by s tým mal niečo robiť? Ako sa vaši pacienti vyrovnávajú s faktom, že alkohol sa pre nich stal problémom? Čo musia zvládnuť, aby dokázali odmietnuť ten pohár, tú fľašu a povedať: nie, už ma nedostaneš?

- Alkoholik si buď svoj problém neuvedomuje, alebo aj áno, ale hlavne nie je schopný vzdať sa alkoholu, ktorý v tej chvíli pre neho znamená všetko. Nevie si bez neho predstaviť život, pretože triezvy sa necíti dobre. Preto si nahovára, že na tom ešte nie je tak zle, že všetci, ktorí mu bránia v pití, preháňajú. Lekár musí voliť individuálnu metódu, aby tu každého z nich udržal, pretože oni popierajú svoj vážny stav, bagatelizujú ho. Nerozumejú svojmu životu, nerozumejú konfliktom, ktoré majú s ľuďmi, nevedia ich riešiť. Bránia sa agresivitou, sú netolerantní k iným a precitlivení na seba. Keď vytriezvejú, trpia výčitkami svedomia a depresiami, páchajú samovraždy. My sa ich pokúšame získať tak, že im ponúkneme lepšiu budúcnosť. Zbavia sa problémov, vrátia tam, kde sa ešte vrátiť dá. Pomáhať však musí aj rodina a všetci ich blízki. Nielen im nadávať a vyčítať pitie, ale nahovoriť ich na zmenu života. Za tie tri mesiace u nás nastane u nich obrovská fyzická i psychická zmena. Zaoberajú sa sami sebou, niektorí povedia: prekročil som svoj tieň.

* Koľko stojí liečba na vašom oddelení?

- Denne osemsto korún. Liečba trvá tri mesiace. Teraz sa časť hospitalizácie hradí podľa zákona tak ako pri iných chorobách. Prostriedky sa mnohonásobne vrátia už pri rok trvajúcej abstinencii. Pacient pracuje, neberie sociálnu podporu, uzdraví sa celá rodina, nepotrebuje lieky na iné choroby, ktoré plynú z alkoholizmu, znižuje sa počet úrazov, páchanie trestnej činnosti, invalidizácia. Predčasne ukončená liečba nevedie k úspechu.
Cieľom terapie je zmena. Zmena osobnosti, životného štýlu, správania, záujmov, pracovnej spôsobilosti, životných hodnôt a postojov. Len tak sa dá dosiahnuť dlhodobá abstinencia. Alkoholik nemá koníčky, on väčšinou roky poctivo zodieral stoličku v krčme a na iné mu nezostával čas. Alkoholizmus je okrem iného aj chudobný repertoár života. Tu ich vedieme k tomu, aby opäť objavili krásy prírody, začnú znovu čítať knihy, dokonca hrajú divadlo. Zbavia sa trémy, naučia sa komunikovať a vyjadrovať svoje pocity, nájdu zdroje prirodzenej radosti a spokojnosti. Sami sú často prekvapení, čo všetko dokážu. Osobné problémy riešime v terapeutických skupinách.

* Vyjdú opäť do sveta a tam nebude ani terapeut, ani skupina. Je ľahké byť v pohode, keď je prostredie povzbudzujúce. Ale čo v prostredí, kde kedysi začali piť, kde sú obdivovaní tí, čo „veľa znesú“, a kde sú všetky zvody tak blízko? Ako ich vyzbrojujete na celoživotný boj s pokušením?

- Pacienti počas liečby úplne zmenia názor na tých, čo „veľa znesú“. Obdivujú tých, ktorí sú triezvi. Od pijanov sa dištancujú. Spočiatku sa im vyhýbajú zámerne, neskôr úplne prirodzene, nechcú sa s nimi stýkať, nemajú si s nimi čo povedať, opití sa im zdajú byť trápni, hnusia sa im alebo ich ľutujú. Keď prichádzajú do liečebne, hovoria: „Ako môžem nepiť, keď všetci pijú? Veď mi povedia, že kazím partiu!“ Ja som však presvedčená, že to s tou intoleranciou spoločnosti voči abstinentom nie je také zlé, ako sa hovorí. Viem od mnohých bývalých pacientov, že to šlo, stačilo len zverejniť, že nepijú. Stačí jediné slovíčko: nepijem. To je ako: nefajčím. Veď nefajčiarovi nikto cigaretu nestrká násilím do úst. Samozrejme, keď sa niekto vráti do partie pijanov, tí ho budú vysmievať a provokovať. To sú však opilci, a ja pacientom hovorím: chcete si kvôli opilcom znovu pokaziť život? Poriadny chlap nepije. Nehovorte ani, že ste autom alebo že beriete penicilín, to sú výhovorky. Povedzte jednoducho: ďakujem, nepijem. A postarajte sa, aby ste mali stále poruke dostatok nealkoholických nápojov. Samozrejme, nechoďte do krčmy, kde ste predtým pili. On mi povie: „A kde niečo vybavím, veď všetci kamaráti sedia v krčme.“ Čo, nemôžete si nájsť triezveho remeselníka? Načo by vám bol taký, ktorý celý deň sedí v krčme! On hľadá akékoľvek argumenty, aby tú krčmu ospravedlnil. Lebo je pravda, že s tými dedinčanmi bude po celý život žiť a je pravda, že najmä slovenský vidiek je v tomto smere problémový. Chceme ich tu naučiť dve veci: získať odpor voči prostrediu, v ktorom kedysi nad pohárikmi zabíjali všetok čas, a po druhé, robiť niečo zaujímavé, čo predtým nerobili, alebo robili a pre alkohol zanedbali. Zásadou je pozitívne myslieť. Veď nie každý sused je alkoholik, veď majú rodinu, deti, záhradu…

* Aká je úloha rodiny? Rodina sa občas podieľa aj na vzniku závislosti, vždy je však potrebná ako podpora pri abstinencii. Aký by mal byť jej životný štýl po návrate liečeného závislého? Má obmedziť všetko, čo by mohlo byť „spúšťačom“?

- Niekomu „suchá“ domácnosť, ktorá doma nedrží alkohol, uľahčí návrat. Cieľom je nezlyhať, ani keď má alkohol poruke.

* Pre ženu, ktorá zažila hrôzy života s mužom-alkoholikom, by nemalo byť problémom vyhodiť fľaše s alkoholom z domu, keď vie, čo spôsobuje…

- Čudovali by ste sa, koľko rodín má tento problém. Aj keď neuchovávajú alkohol v chladničke, majú ho doma pre hostí. A čo keby prišiel niekto na návštevu, čo mu dám? Čo mu dáš? Napríklad kávu. Nič lepšie s návštevou neviete robiť, len piť? Na Slovensku patrí k bontónu priam nanucovať alkohol. Bola som v USA, tam stoja na servírovacom stolíku fľaše a kto chce, dá si drink, kto nechce, nedá. V takom prostredí si abstinenta nikto ani nevšimne. Ale máte pravdu, žena je skôr ochotná kvôli manželovi vzdať sa úplne pitia, zatiaľ čo muž kvôli žene, ktorá sa práve vrátila z liečenia, piť sám neprestane. A ak sa neriešia ani jej citové problémy, kvôli ktorým začala piť, je zle.

* Ak celá rodina nepije, vytvára vyliečenému alkoholikovi doma skleníkové podmienky. On však musí dokázať fungovať bez alkoholu aj mimo „skleníka“.

- Domácnosť bez alkoholu, to je ochranný ideál. Ak je matka diabetička, môže napiecť deťom koláče a sama ich nejesť. Niektorí naši pacienti nechcú, aby rodina abstinovala s nimi. Majú zlý pocit, že obmedzujú iných ľudí. Vedia, že im aj tak nepomôže, ak si budú alkohol odriekať, oni musia úplne zmeniť životnú filozofiu. Človek, ktorý objavil triezvosť ako hodnotu svojho života, ten už nemusí nútiť rodinu, aby abstinovala s ním. Lebo kto je rodina? Je to manželka, sú to rodičia, alebo aj súrodenci, švagrovia? Ak patrím do veľkej rodiny, koho všetkého budem nútiť, aby v mojej prítomnosti nepil? Ak mne amputujú nohu, budem chcieť, aby celá rodina chodila na barlách? I keď viem o svadbe, na ktorej sa nepodával žiaden alkohol, a bola to najlepšia svadba, akú kedy svadobčania zažili! Lebo sa nepohádali, nepobili, nikto nenadával, nešibrinkoval nožom.

* Ako by podľa vás mala vyzerať účinná prevencia? A aké sú jej možnosti? Lebo každý vie, že alkoholik si ničí pečeň, rodinu a kariéru, každý vie, že heroinista riskuje vlastný život. A predsa – samy informácie akoby nestačili.

- Prevencia súvisí s celospoločenskou klímou. Nestačia len tabule s nápismi, že nepodávame alkohol mladým do osemnásť rokov. Preventívne programy treba začať už od materských a základných škôl, treba sa obrátiť na zdravé rodiny, budovať zdravé školy. Pomaly už od narodenia deťom vštepovať do vedomia, že piť alkohol je zlé, že fajčiť je zlé, brať drogy je zlé. Taká celospoločenská atmosféra však musí byť autentická. Začať s protidrogovou kampaňou u šestnásťročných je neskoro. Deti musia mať veľa záujmov, pestrý program, myšlienku, pre ktorú sa dokážu nadchnúť. To je vec výchovy. Počas liečenia vedieme pacientov k inému systému hodnôt, k najvyšším ľudským a morálnym hodnotám. Prevencia nemá byť zameraná na drogy, ale na celý život, na to, aby si ľudia vážili lásku, rodinu, aby sa dokázali vysporiadať s neúspechom, ale i s úspechom, ktorý často zvádza na scestie, aby boli pokorní, aby vedeli zvládnuť vlastnú agresivitu aj agresivitu tohto sveta, aby vedeli, čo si s tým všetkým, čo sa okolo nás deje, počať. O tom naši pacienti hovoria spolu ešte dlho po liečbe v socioterapeutických kluboch abstinujúcich alebo v takých organizáciách, ako sú Anonymní alkoholici.

* Aký je medzi nimi rozdiel?

- Dvanásť krokov Anonymných alkoholikov, to je program smerujúci k spiritualite. Veriaci to majú ľahšie, pomodlia sa, Boh ich vypočuje, pochopí, odpustí, podrží a posilní. I keď AA dnes už nie je náboženský spolok, ich kódex môže prijať aj ateista a čerpať silu buď z prírody, vesmíru, alebo hoci „len“ od skupiny ďalších abstinujúcich, ktorá mu podá pomocnú ruku vtedy, keď ju najviac potrebuje. Prvým krokom je priznať si, že pitie alkoholu ovládlo môj život. Uvedomiť si, prijať chorobu. Potom urobiť inventúru, vyriešiť vzťahy, spokornieť. Povedať svojej žene a deťom: odpustite mi to, čo som robil, keď som bol opitý, že som sa vám nevenoval, že som zmeškal vaše detstvo. Odprosiť matku, otca, ktorí sú tiež nešťastní z toho, že ich syn pije. Ospravedlniť sa šéfovi, kamarátovi, ktorých urazil. To nie je také ťažké, oni to radi urobia, pretože sa im uľaví. Neskôr sa ospravedlní susedom, postupne, krok za krokom, lebo všetci okolo neho trpeli, len alkoholik bol ten posledný, kto si stále neuvedomoval, čo všetko robí, keď sa po robote zastaví v krčme a potom obťažuje okolie. Často stačí jediné slovo a my ich učíme, ako ho povedať blízkym. Stretnutia AA si pacienti vedú sami, lekára alebo psychoterapeuta si prizvú občas ako hosťa, aby im povedal niečo k téme. Vystúpia jeden po druhom a hovoria o tom, ako žijú, čo sa im od posledného stretnutia stalo, ako sa im darí alebo nedarí abstinovať. Nikto nekomentuje, neradí ani nepoučuje, každý si z vypočutého príbehu zoberie to, čo potrebuje. A funguje to. Socioterapeutický klub, to je trochu iný systém. Tam každý povie svoj problém, napríklad že doma oslavovali a švagrovia si šli vypiť do kuchyne, aby ich on nevidel s pohárikom v ruke, a čo má s tým robiť? Ostatní problém rozoberú, živo prediskutujú tému „suchá domácnosť“, na všetko majú reflexiu a už spolupracujú, už sa otvárajú. Naši bývalí pacienti chodia veľmi radi do klubu, je to jedno z najpríjemnejších doliečovaní, vznikajú tam silné priateľstvá, chodia spolu na výlety. Tomu, kto zrecidivoval, ostatní pomôžu nájsť v sebe silu znovu sa prísť liečiť. Chodím do viacerých klubov, môžem veľmi dobre posúdiť premenu pacientov, ich osobnostný vývoj a zmenu kvality života. Sú to nádherní, kvalitní ľudia, vyrovnaní, úspešní a zdravo sebavedomí, s pozitívnym prístupom k životu. Chodím medzi nich rada, nielen preto, aby som sa uistila o zmysluplnosti svojej práce, ale aj preto, aby som od nich načerpala energiu pre prácu s inými, aj menej úspešnými pacientmi.

Rozhovor vyšiel roku 1998 v knihe Tak už dosť! Východiská zo závislostí, Kontakt Bratislava, autorka Danica JANIAKOVÁ. Doktorka Nejdlová už v Pinelovej nemocnici v Pezinku nepracuje, ale veríme, že jej slová a skúsenosti stále môžu pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

Posledná úprava 12.04.2016

Nájdete nás na FB