Hans Dieckmann
SNY JAKO ŘEČ DUŠE
Hlubinněpsychologický výklad snů
Portál, 196 s.
Autor Hans Dieckmann žije v Berlíne, kde pôsobí ako docent na Inštitúte pre psychoterapiu. V tejto knihe vychádza zo svojej praxe hlbinného analytika, jungiána. Sny začal vedecky ako prvý skúmať Freud, ktorý ich považoval za prejavy potlačených prianí. Jung a jeho nasledovníci zvolili iný prístup. Ten okrem osobnej sféry počíta s existenciou archaického dedičstva v nevedomí, s vopred štruktúrovaným kolektívnym nevedomím. Kolektívne nevedomie dokáže vytvárať zmysluplné obrazy a prepájať ich s pudmi, čím usmerňuje duševné deje a dozrievanie jedinca. Tento rozdiel má dôsledky aj pre analytickú prax. Výklad snov podľa Freuda alebo Junga sa teda môže líšiť. Jungov prístup je obsažnejší a zachádza do väčších hĺbok, na pomoc si privoláva aj mýty a rozprávky. Jung v roku 1931 napísal: „Názor, že sny iba plnia potlačené priania, je prekonaný. Určite existujú aj také sny. Ale sny môžu byť aj nemilosrdné pravdy, filozofické sentencie, ilúzie, divoké fantázie, spomienky, plány, predvídanie, ba i telepatické vízie, iracionálne zážitky a ktovie čo všetko ešte.“
Moderný Európan s jeho silne vyvinutým vedomým „ja“ sa necháva viesť hlavne svojím vedomím. Prírodné národy naopak, žili svoje sny ako realitu a podľa vízií zo snov usporiadúvali svoje životy. Podľa Hansa Dieckmanna je pravda uprostred, psyché je oboje, vedomie aj nevedomie, a treba medzi nimi nájsť kompromis, strednú cestu, ktorá berie do úvahy obe stránky. Sny nám tak budú pomáhať aktívne prežívať vnútorný svet a pretvárať ho, a pretvárať dokonca aj náš vonkajší svet.
Ukážky z knihy Sny jako řeč duše:
Porozumieť snom sa človek snažil už oddávna. V staroveku sa sny používali ako základ liečby vážnych ochorení. Vykladači snov celé stáročia zostavovali snáre ako zoznam symbolov a ich kolektívny výklad. Prvý známy snár zostavil v 5. storočí Antifon z Atén. Z čias antiky pochádza aj Artemidov snár. Dnes sa však sny vykladajú individuálne. Každý motív alebo symbol, ktorý sa vynoril v sne, nemá len jediný význam, ale nezávisle na kolektívnych aspektoch ho treba vztiahnuť k spomienkam, k životnej a rodinnej histórii snívajúceho, i k jeho súčasnej životnej situácii. Takže ak sa podobný motív sníva dvom ľuďom, pre každého znamená čosi iné. Túto variabilitu života žiaden snár nemôže obsiahnuť.
V jezuitskej správe o kmeni Hurónov (z roku 1636) sa píše: „Sen je orákulum, ktorého sa tieto národy pýtajú a ktorým sa riadia, je to prorok, ktorý im predpovedá veci budúce. Ohlasuje im nešťastie a nebezpečenstvo, lieči ich choroby, je to ich absolútny vládca. Keď niečo rozkáže náčelník a sen prikáže opak, môže sa náčelník aj postaviť na hlavu, ale človek poslúchne sen. Sen je ekonóm rodín. Vedie kmeňové zhromaždenia, obchod aj rybolov. Lov sa často podniká až s jeho zvolením. A nič nie je také cenné, aby sa toho na základe nejakého snu nevzdali.“
Maliar Marc Chagall žije v obrazoch svojho vnútra ako v druhej realite: „Moje obrazy neobsahujú žiadne rozprávky, žiadne príbehy, žiadne ľudové rozprávanie. Nemám rád výrazy ako fantázia či symbolizmus. Celý náš vnútorný svet je skutočnosť, a možno dokonca skutočnejší než viditeľný svet.“
Lekár, ktorý pri psychoterapii používa metódu analytickej psychológie, sa pokúsi najskôr u svojho pacienta vytvoriť vzťah vedomia k nevedomiu. Väčšine pacientov totiž taký vzťah chýba. Majú symptómy, chcú sa z nich vyliečiť, no nevedomie neprežívajú ako niečo cenné alebo užitočné, ale ako niečo démonické, čo v nich budí strach. Odstránenie tohto strachu je prvým a dôležitým krokom, ku ktorému sa analýza môže prepracovávať dosť dlho.
Rozlišujeme dva typy pacientov: prvý má málo snov a sú krátke, v extrémnom prípade tvrdí, že sa mu nič nesníva. Druhý typ prináša hneď na začiatku liečby popisy dlhých a farebných snov a ich rozprávanie zaberie celé hodiny. Mohli by sme povedať, že nevedomie v prvom prípade vyzerá ako púšť a v druhom ako záplava. V oboch prípadoch dotyčným chýba správny vzťah k nevedomiu a terapeutická technika musí byť odlišná.
O dobrom priebehu analýzy však nerozhoduje množstvo ani podoba snového materiálu. Dôležité je, ako s ním budeme zaobchádzať, aký k nemu zaujmeme postoj a či ho správne spracujeme.
Dnešný hlbinnepsychologický výklad snov je založený na význame, ktorý má symbol pre konkrétneho snívajúceho človeka v konkrétnej životnej situácii. Celkovú súvislosť musí pochopiť práve ten človek.
Jung označil duševnú funkciu, ktorá vytvára symboly a dokáže syntetizovať páry protikladov, za transcendentnú. Na rozdiel od myslenia, cítenia, intuície a vnímania to nie je funkcia základná ale komplexná, pretože ju tvorí viac faktorov a umožňuje prechod od jedného nastavenia k inému. Môžeme o nej hovoriť až vtedy, keď sa zapojí bdelé vedomie a uchopí daný symbol. Až jeho spracovanie vedie k skutočnej zmene vedomia. Samotný sen je len námet a vedomie ho môže prijať i zavrhnúť. Vedomie snívajúceho človeka môže symboliku minúť bez povšimnutia a premeškať otázku na jej zmysel – stav, ktorý takto vznikne, označil Jung ako „Parsifalovu situáciu“. Keď symbol zo sna ostáva nepochopený a vedomie si ho nevšimne, môže sa odštiepiť a postaviť proti vedomiu ako autonómny nepriateľský protivník a nadobudnúť podobu chorobného symptómu. Akonáhle však vedomie uchopí snový symbol, vznikne živý vzťah medzi ja a nevedomím, ktorý vedie k integrácii a asimilácii nevedomých obsahov do vedomia.
Analytická psychológia rozlišuje medzi bežným snom a veľkým archetypovým snom. Obsahom tých prvých sú každodenné reminiscencie a záležitosti, tie druhé bývajú silne citovo zafarbené a majú dlhodobý účinok na vedomie. Človeku, ktorému sa snívali, alebo jeho vnútornému postoju môžu dať úplne nový smer. Jung o nich hovoril, že patria „k základnej pokladnici duševných zážitkov“. Na rozdiel od osobných snov, na ktoré rýchle zabúdame, zostávajú veľké archetypálne sny vo vedomí často celý život. Objavujú sa v nich symbolické obrazy, ktoré pochádzajú z kolektívnej histórie ľudského ducha, motívy z rozprávok, náboženské rituály. Takéto sny majú podobu zjavenia a snívajúceho nútia, aby o sne premýšľal a meditoval. Mnohým ľuďom taký sen významne ovplyvní ďalšie vnútorné aj vonkajšie utváranie ich života. Snívajúci má často nutkanie rozprávať sen ostatným, máva pocit, že by mal o tomto sne hovoriť a zároveň mu prekáža, že sa sen dá len ťažko popísať. Ťažko sa hovorí aj o mocnom duševnom zážitku, ktorý taký sen sprevádza.
Predpokladáme, že archetypálne sny pochádzajú z veľmi hlbokej vrstvy nevedomia. Často sa vynárajú vtedy, keď sa u snívajúceho začína proces vnútornej premeny. Objavujú sa v kritických a životne dôležitých situáciách a počas prechodu do novej životnej fázy, čo vyžaduje aj nové zameranie vedomia, ktoré sa musí preorientovať. Prechod z detstva do dospelosti, z dospelosti do fázy starnutia, vstup do školy, prvé sexuálne vzťahy, svadba, narodenie detí, nástup do práce a iné dôležité medzníky. Ide vždy o rovnaký, večne sa vracajúci ľudský problém a sen, ktorý ho znázorňuje, preto používa kolektívne postavy, ktoré poznáme z rozprávok, mýtov a náboženstiev všetkých národov. V sne sa objavujú bohovia, hrdinovia, starý múdry muž, stará múdra žena, skrytý poklad, studňa, jaskyňa, záhrada, malé dieťa. Prežívaným situáciám zodpovedá nová časť osobnosti, ktorá zatiaľ iba vzniká a vo vedomí dosiaľ neexistovala.
Knihu Sny jako řeč duše si môžete objednať na eshope Martinusu:
