O tom, že občas je dôležité zhrešiť

Napísala Danica Janiaková

Človek sa v živote naučí viac z toho, čo by robiť nemal. A ak pochopí, že to, čo urobil a vnímal ako „hriech“, ako niečo „zlé“, je v skutočnosti „dobré“, lebo mu to umožnilo vyvíjať sa, pochopí konečne, kto vlastne je. Prestane blokovať svoju tvorivosť a môže viac odovzdať aj ľuďom okolo seba. Takémuto tápaniu v živote hovoríme aj „kríza stredného veku“. A ako z nej von? Ako sa prepracovať od tápaniu k pochopeniu?

Lawrence H. Staples
VINA
Prométheovský úděl
Portál, 246 s.
Musíme páchať hriechy a privolávať si pocity viny, aby sme rástli a dosiahli svoj plný potenciál. To je ústredné posolstvo tejto knihy, ktorá vychádza z mýtu o Prométeovi. Prométeus ukradol bohom oheň a priniesol ho ľuďom. Zeus ho dal pripútať k skale a poslal orla, ktorý Prométeovi každý deň trhal pečeň. Ale ľudia by trpeli, keby Prométeus nekradol. Prométeovský model viny teda ukazuje na to, že občas je dôležité aj hrešiť, ak má človek získať to, čo potrebuje.

Autorom knihy o rozvíjaní ľudského potenciálu cez pocity viny je Lawrence H. Staples, psychológ a skúsený psychoterapeut. Staples zaviedol koncept „dobrej viny“, čo je predstava, že niektoré pocity viny vznikajú kvôli niečomu na prvý pohľad „zlému“, čo sa po čase pre nás ukáže ako dobré. Ak si uvedomíme túto súvislosť, môžeme zmierniť dopady pocitov viny; ak aj výčitky úplne neodstránime, aspoň zmiernime ich účinok. Ukazuje svojim klientom – a aj čitateľom, najmä tým, ktorí boli vychovaní vo viere v Boha a v tom, že človek je „hriešna nádoba“ – že „špatnosť“ môže viesť k „dobrému“, že hriechy, ktoré nám umožňujú sa vyvíjať, zlepšujú aj našu schopnosť dávať získané dobro iným ľuďom.

Na príkladoch zo života tvorivých ľudí ukazuje, ako veľmi súvisia bloky v tvorivosti s pocitmi viny a že strach zo sebaodhalenia tvorivosti bráni. Popisuje psychologické prístupy, ktoré v takýchto situáciách pomáhajú: učí pracovať s úzkosťou a ako spracovať pocity viny, ukazuje, ako pomáha spoveď, katarzia, zrkadlenie a práca so snami.

Ukážky z knihy VINA:

Mnohé myšlienky, pocity a konanie, ktoré sme si v prvej polovici života zakazovali, sa môžu stať v druhej polovici života našou výživou. V strednom veku cítime, že nám niečo dôležité chýba. Predtým „neprijateľné“ „hriešne“ časti v nás, ktoré sme odmietali, sa začínajú s čoraz väčšou naliehavosťou dožadovať, že chcú patriť do nášho života. Aby sme mohli tieto „neprijateľné“ protiklady prijať, musíme hrešiť a niesť pocity viny.

Jung patril k prvým psychológom, ktorý uznal krízu stredného veku ako samostatnú a kritickú vývojovú fázu so zvláštnymi symptómami a problémami – vývojovú fázu prinajmenšom takú búrlivú a ťažkú ako puberta. Východisko videl v oslobodení potlačených častí našej osobnosti a v individuácii, teda nájdení skutočného Ja. Väčšina ľudí sa však individuácii bráni. Hľadajú iné riešenia. Niektorí mobilizujú vedomú vôľu, zvyšujú úsilie a „tlačia na pílu“, pričom používajú rovnaké metódy, ktoré sa im osvedčili v minulosti. Je prirodzené skúšať to, čo fungovalo dosiaľ – no zistia jediné: že už to tak účinne nefunguje.

Iní konajú podľa dobre mienenej a uvážlivej, avšak neužitočnej rady, ktorá ich nabáda: „Buďte zodpovední, urobte si voľno, nepracujte tak tvrdo (alebo pracujte ešte tvrdšie), nájdite si si nejakého koníčka, viac, či menej sa stretávajte s ľuďmi.“ To všetko je zvyčajne zbytočné. Niekedy počas stredných rokov zachytíme závan nových smerov a nového života a vrhneme sa do nového dobrodružstva, len aby sme dostali strach a vrátili sa do bezpečných známych koľají.

Ak boli protikladné hodnoty v podvedomí potlačované príliš dlho a príliš silne, mohli získať takú moc, že človek prežije enantiodromiu, radikálny odklon od starých vedomých postojov k ich opaku. Môže odhodiť všetko, čo sa mu predtým javilo ako dobré, a žiť v protiklade k bývalým ideálom ega. Toto nie je individuácia; je to čistá póza a taký človek je obyčajný dezertér. Kristus povedal, že „kameň, ktorý stavitelia zavrhli, sa stal kameňom nárožným“, teda tým, ktorý spája strany budovy a udržuje celú stavbu. Individuácia je cesta, ktorá nám pomôže zvládnuť problémy stredného veku. Ak budeme uvažovať o všetkých pocitoch, ktoré sme odmietali, ktoré sme v priebehu prvej polovice života posielali do tieňa, ako o odvrhnutých kameňoch, potom je individuácia tým, čo nám pomôže vziať si ich späť a vyjadriť to, čo v našej jednostrannej prvej polovici života chýbalo. Zavrhnuté kamene nám pomáhajú zaplniť otvorenú dieru, ktorá nás napĺňala pocitom prázdnoty.

Individuácia vyžaduje obrovskú zmenu, treba opustiť mnohé z toho, čo bolo pre nás v prvej polovici života dôležité. Tieň obsahuje vlastnosti a rysy, ktoré neboli prijateľné. A obsahuje talent a nadanie, ktoré neboli rozvíjané. Paradoxne teda, jednou zo skutočných úloh druhej polovice života je dovoliť si vedomé poznanie, že sme menej ctnostní a menej si zasluhujeme úctu, než sme si mysleli. Pokánie a vykúpenie sa potom dostaví, ak si zo svojej cesty za hranice toho, čo je dovolené, a náhradou za prekonané hodnoty vydobyjeme svoju slobodu a to, čím budeme prospešní nielen nám samým, ale i blízkym a spoločenstvu, v ktorom žijeme.