Rozprávkar z Versailles

Napísala 

Zabávačov poznali už v sedemnástom storočí vo francúzskych salónoch a na samotnom kráľovskom dvore. Ľudovít XIV. a jeho doba oceňovali fantáziu, rozmaznaní šľachtici prahli po dobrodružstvá bájnych hrdinov a rozprávkových postáv. Pred tristo rokmi sa uzavrela životná cesta muža, ktorý dodal ľudovým príbehom o Popoluškách, Šípkových Ruženkách a Červených čiapočkách literárnu podobu, ktorá si stále dokáže získať srdcia detských aj dospelých poslucháčov.

Bola to doba, keď obľúbené rozprávačky madame d´ Alnoy, slečna l´Héritier, slečna Bernard šírili vo francúzskych salónoch vzrušujúce príbehy plné napätia. Najskôr ich rozprávali priateľom, neskôr ich dali vytlačiť. V najvyšších kruhoch sa pohyboval aj muž s vynikajúcim vzdelaním, akademik a obľúbenec ministra Colberta, ovdovený otec štyroch detí Charles de Perrault. Jeho neopakovateľné rozprávania vo Versailles radi sledovali nielen malí princovia a princezna. Vážený akademik tvrdil, že príbehy vymýšľa pre kráľovské deti jeho malý syn Pierre, aby on sám neprišiel o autoritu seriózneho vedca. Byť akademikom, patriť teda medzi štyridsať vyvolených členov Francúzskej akadémie, to bola najvyššia méta, akú mohol literát a vedec dosiahnuť, no a šíriť to, čo si rozprával obyčajný ľud, to sa k jeho postaveniu predsa nehodilo! V skutočnosti však práve Perrault kládol pri prerozprávaní ľudových rozprávok dôraz na ich hlboký sexuálny podtón, to on mrkal ponad detské hlavičky na svojich dospelých poslucháčov s modrou krvou, akože – veď my dospelí, my predsa dobre vieme, o čo medzi mladučkou Červenou čiapočkou a starým zvodcom Vlkom naozaj šlo.

Akademik s dušou básnika

Charles Perrault sa narodil 12. januára 1628 ako siedme dieťa parížskeho advokáta Pierra Perraulta, študoval práva na prestížnej Coll?ge de Beauvais a od roku 1654 pracoval v Správe hlavnej pokladnice, ktorú viedol jeho starší brat Pierre. Roku 1663 prešiel do služieb ministra Colberta, ktorý ho vymenoval za sekretára tzv. malej akadémie, neskoršej Akadémie nápisov a literatúry. Pôsobil aj ako hlavný kontrolór Správy kráľovských budov. Rok 1671 bol pre neho mimoriadne úspešný, stal sa členom Francúzskej akadémie a vzal si za ženu Marie Guichon, ktorá mu porodila štyri deti a roku 1678 mladá umrela. O päť rokov umiera aj Colbert, čo pre Perraulta síce znamenalo koniec politickej kariéry, ale začiatok pohodlného života, počas ktorého si robil to, čo chcel – vychovával svoje deti a písal. Jeho nemalý osobný majetok mu zaručoval nezávislosť a zabezpečenú existenciu až do konca života. Do povedomia svojich súčasníkov sa zapísal básňou Storočie Ľudovíta Veľkého. Jeho názory rozpútali vášnivý spor medzi tzv. Starými, ktorí obhajovali klasické princípy tvorby, a tzv. Modernými, medzi ktorých patril aj Perrault. Oba literárne tábory chrlili na seba nenávistné traktáty, články a epigramy. Perrault vydal štvorzväzkové dielo Paralela Starých a Moderných a keď mu vyšiel aj dvojdielny historický spis Vynikajúci muži Francúzska, bol presvedčený, že sa tým do dejín literatúry zapísal dostatočne hlboko. Avšak tú naozajstnú slávu, vďaka ktorej jeho meno poznáme dodnes, mu priniesla až jeho útla zbierka rozprávok.

Roku 1697 sa objavila u kníhkupca Clauda Barbina pod názvom Príbehy alebo Rozprávky zo starých čias s ponaučeniami. K jedenástim rozprávkam v próze neskôr pribudli aj tri zveršované rozprávky a všetky mali ihneď obrovský úspech, bolo ich treba stále dotláčať a vydávať v nových vydaniach. Charles Perrault napísal ešte knihu Spomienky z môjho života, ktorú venoval svojim synom a synovcom a keď 16. mája 1703 umrel, bol už známy v mnohých krajinách sveta, pretože príbehy, ktoré prevzal z ľudových prameňov a literáne dotvoril, si medzitým našli cestu do Anglicka, Holandska, Ruska, Španielska i Ameriky.

Dva roky pred prvým vydaním, teda roku 1695 vznikol rukopis neznámeho pisateľa, s ozdobným frontispice s piatimi gvašmi ako titulnými ilustráciami, v červenej marokénovej väzbe s erbom netere Ľudovíta XIV. Elisabeth Charlotte d´Orleáns. Táto verzia má názov Rozprávky mojej matky Husi a obsahuje päť rozprávok – Krásavicu v spiacom lese, Červenú čiapočku, Modrofúza, Kocúra v čižmách a Víly. S venovaním: Vznešenej slečne a podpisom P P, pravdepodobne Pierre Perrault, vtedy sedemnásťročný syn Charlesa Perraulta. Ale už súčasníci v rukopise spoznali písmo pána akademika. Odvtedy sa vedú diskusie o tom, do akej miery sa na zozbieraní a prerozprávaní rozprávok podieľal otec a do akej miery syn. Je možné, že chlapec sa o príbehy od detstva dychtivo zaujímal, čo otca podnietilo, aby vypočuté ľudové verzie literárne spracoval a preniesol do kulís kráľovského dvora. Niektoré nie sú ani tak rozprávkami, skôr novelami, napríklad Modrofúz, v ktorom z rozprávkových momentov ostáva iba zázračný kľúč, z ktorého sa nedá zmyť krv. Je isté, že tzv. moralité, veršované ponaučenia pre dospelých poslucháčov doplnil Perrault starší. Do prvého vydania tlačou rukopisné texty upravil a pridal k nim ďalšie tri rozprávky – Popolušku, Princa Chocholíka a Palčeka. Knihu ilustroval Antoine Clouzier, ktorý pre svoje rytiny evidentne bral inšpiráciu z pôvodného rukopisu.

Charles Perrault tak o viac ako storočie predbehol generáciu zberateľov a tvorcov rozprávok inšpirovaných ľudovými príbehmi šírenými ústne z generácie na generáciu – bratov Grimmovcov, Andersena i nášho Dobšinského či Němcovú. Stáročiami, ak nie tisícročiami rozprávania získali rozprávky na kryštalickej čistote ako vzory ľudského správania v rôznych etapách nášho života a v rôznych situáciách, do ktorých sa dostaneme. Hovoria o ľudských problémoch a lekciách, ktoré musíme absolvovať všetci – objaviť kto sme, čo v tomto živote chceme a máme urobiť, ako sa osamostatniť od rodičov, akého partnera si zvoliť pre život a ako s ním riešiť konflikty, ako vychovávať deti. Pomáhajú tak nielen uvoľňovať napätie a riešiť možné krízy, ale aj ukazovať správnu cestu životom. Poslucháč sa stotožní s hrdinom, ktorý je blízky jeho vnímaniu sveta, trpí spolu s ním počas jeho skúšok a zažíva s ním úspech. Aké posolstvá nám odovzdávajú tri najznámejšie a najobľúbenejšie európske rozprávky vo verzii, ktorú nám v takej nezabudnuteľnej podobe zanechal Charles Perrault?

Červená čiapočka

„Hľa, ako zle si deti počínajú

a najmä malé krásavice,

postava driečna, pekné líce

keď s každým sa do zhovorky dajú.

Nečudo potom, že dievčina taká

hneď vbehne vlkovi do pažeráka.

Spomínam vlka, ale vieme

podobu rôznu vlci majú,

líškajú sa a hrkútajú,

nie všetci z nich sú jedno semä,

nik neuhádne, čo v nich drieme.

Ba neraz dievča uprosia

a do domu i na lôžko sa nanosia.

No beda vám, ak neviete to, slečny,

že zaliečavý vlk je najviac nebezpečný.

(Rozprávky pani Husi, Mladé letá 1977, preklad Hana Ferková)

Základné prvky tohto príbehu nájdeme už v gréckom mýte o Kronovi, ktorý požiera vlastné deti a ony vychádzajú z jeho brucha živé, pričom ich nahradí kameň. V latinskom príbehu z roku 1023 od Egberta z Li?ges a s názvom Fecunda ratis nájdu v svorke vlkov dievčatko, ktoré má na hlave červenú čiapočku. O šesť storočí nato napísal Perrault „svoju“ Červenú čiapočku, vynechal z nej však časti známe z francúzskych regionálnych verzií – v niektorých totiž Vlk prinúti Čiapočku, aby sa najedla z babičkinho tela a napila jej krvi. Perrault si zrejme myslel, že čosi také na prejemnený kráľovský dvor nepatrí. I keď ľudové rozprávačky dobre vedeli, že tým myslia skutočnosť, že mladé dievčatá na prahu puberty sa musia poučiť zo skúseností starších žien, skúseností práve tých najtelesnejších – symbolicky sa „najesť ich mäsa“ a „napiť ich krvi“. Červená farba je tiež symbolom, prezrádza vášnivosť a sexualitu, ak ju však má na hlave ešte „skorodieťa“, ide o predčasnú sexuálnu skúsenosť. Vlk znázorňuje pudové, agresívne stránky v človeku.

Príbeh o roztomilom dievčatku, ktoré nosí červenú čiapočku, v lese zíde z cesty a naivne pozve zlého vlka do chalúpky k starej mame, kde ich obe vlk zje, poznáme v našich končinách viac vo verzii bratov Grimmovcov. Tí jej pridali happy-end, podľa ktorého dobrý horár rozreže vlkovi brucho, Červená čiapočka aj stará mama z neho vyskočia živé a vlkovi zašijú do brucha kamene. V Perraultovej verzii víťazí vlk, tým však poslucháč prichádza o záverečný oslobodzujúci pocit. Zdá sa, že Perrault týmto príbehom nechcel baviť, chcel vystríhať pred nebezpečenstvom a to emóciou najsilnejšieho kalibru – strachom. Vlk je pre neho ľahko čitateľnou metaforou staršieho zvodcu, ktorý zvádza mladé neskúsené dievča. Perrault pridáva moralitku o tom, že pekné dievčatá sa nemajú čo diviť, ak počúvajú kohokoľvek, koho stretnú; a že najnebezpečnejší sú tí neodolateľní Vlci, ktorí prídu za mladou slečinkou až do domu. Áno, aj to, iste, ale v skutočnosti je to príbeh plný hlbokých symbolov o lekciách dospievania v sebavedomú ženu.

Červená čiapočka je nevinná, zvedavá, slušne vychovaná (to poznať podľa toho, ako konverzuje s Vlkom), zrejme má za sebou šťastné detstvo. Pozná cestu, ktorou má ísť, a dostala aj ponaučenie, aby z nej neschádzala. Nebojí sa lesa, naopak, teší sa z krásy kvetín, ktoré zbiera; no práve vtedy, keď sa svet „vonku“, mimo domov, stáva pre mladé dievča príliš príťažlivý, prichádza konflikt medzi tým, čo by človek chcel a čo by mal robiť. Driemajúca sexualita sa prebúdza, dievča, ktoré vyspelo síce už fyzicky, ale ešte nie psychicky, nerozumie tomu, čo sa s ňou deje. Už síce „nezablúdi v lese“, ale ešte sa nevie orientovať v milostných vzťahoch, zvlášť nie, keď stretne starnúcich Vlkov túžiacich po „mladom mäsku“.

Vlk má chuť na dievčatko, ktoré nesie chorej babičke dobroty, ale neodváži sa ho zožrať v lese, pretože nablízku sú drevorubači, teda iní muži, v prítomnosti ktorých by sa mu ťažko zvádzalo neskúsené dieťa. Vlk dobre vie aj to, že sa najskôr musí zbaviť babičky, staršej a skúsenej ženy, aby potom bez problémov dostal bezbrannú vnučku, ktorá sa mu, mimochodom, poddá veľmi ľahko. K najobľúbenejším pasážam rozprávky patrí tá o babičkiných veľkých ušiach, očiach, rukách a zuboch. „To aby som ťa mohla zjesť!,“ povie zlý Vlk a vrhne sa na Čiapočku a zožerie ju. Ak sa Čiapočka pýta babičky-Vlka na veľké uši, oči, ruky a zuby, vypočítava vlastne štyri zmysly – sluch, zrak, hmat a chuť, ktorými spoznávame svet. A čo sa týka jej divenia sa nad veľkosťou, ľudová slovesnosť celkom presne popísala, aké prekvapené môže byť príliš mladé dievča pri prvom poznávaní tela dospelého muža.

Čiapočka aj stará mama sa znovu narodia. Je to častý námet rozprávok i mýtov, toto znovuzrodenie na vyššej úrovni, keď sa človek poučil na vlastnej chybe a teraz už na celý život vie. Preto netreba deti uisťovať, že Čiapočka nezomrela, aj keď ju zožral Vlk. Deti intuitívne vedia, že Čiapočka umrela len ako naivné dievčatko, ktoré dovolilo Vlkovi, aby ju zvádzal, a že keď mu vyskočí z brucha, je už iná, zmenená, poučená. Tma v bruchu Vlka symbolizuje neschopnosť porozumieť emóciám, ktoré ešte nemôže mladé dievča zvládnuť, pretože sú silnejšie než ona. Ani babička jej v tom nemôže pomôcť, toto sú lekcie, ktoré musí každá z nás absolvovať sama. Obe s babičkou dočasne stratili schopnosť ovplyvňovať dianie okolo seba, a kto im vtedy mal pomôcť? Samozrejme, dobrý, starostlivý otec.

V Červenej čiapočke figuruje archetyp muža v dvoch protikladných podobách – ako nebezpečný zvodca a ako horár, zodpovedná a ochraňujúca otcovská postava. Poslucháčka rozprávky sa tak experimentálne stretáva s dvomi možnými podobami mužov, akých určite stretne aj ako dospelá žena – sebeckých a divokých ničiteľov, alebo altruistických a pomáhajúcich ochrancov. Oboch v rozprávke zažije takpovediac „na vlastnej koži“. Prečo je táto rozprávka taká obľúbená? Lebo všetky generácie mladých žien cítia: ten zlý, divoký a nezodpovedný Vlk ma niečím priťahuje. Preto musia byť stále nové a nové Čiapočky poúčané, že ak nedbajú na varovanie skúsenejších žien a podľahnú v situácii, ktorá ich láka, ale ktorej sa zároveň ešte desia, nedopadne to s nimi dobre. Aby pochopili, že stretnúť sa s vlastnou i so zrelou mužskou sexualitou stojí za to až vtedy, keď na tento zážitok budú pripravené. Je to jeden z najdôležitejších zážitkov v živote ženy. Ak sa vydarí, niet lepšieho štartu do naplneného sexuálneho života. Ak primitívna animalita zvíťazí nad neskúsenosťou mladosti, môže to citový i sexuálny život mladej ženy negatívne ovplyvniť na dlhé roky, v horších, a vôbec nie zriedkavých prípadoch ju to poznačí navždy.

Spiaca krásavica

„Už je tomu dobrých päťdesiat rokov, čo som počul, ako môjmu otcovi ktosi povedal, že v zámku býva najkrajšia princezná na svete. Musí tam vraj spať päťdesiat rokov a zobudí ju kráľovský syn, ktorému ju určil osud....

Ponaučenie:

Prečo si dáky čas nepočkať na manžela

ak budúcnosť nám kynie skvelá

a čakať naňho stojí za to?

Na celú večnosť driemať v zámku?

Kto by sa dnes dal na to –

storočie prežiť v spánku?

Z príbehu plynie pravda taká,

že čaro manželstva sa nevytratí vekom.

Ak srdce nájde zaľúbenie v niekom

nič nestratí, ak čaká.

No mládež sa do toho raja

so slepou vášňou ženie,

nuž vzdávam sa hneď skraja:

nechcem jej dávať ponaučenie.“

(Rozprávky pani Husi, Mladé letá 1977, preklad Hana Ferková)

Túto rozprávku u nás poznáme pod názvom Šípková Ruženka. Symbolicky popisuje dospievanie dieťaťa v mladú ženu. Ak hrdinka vlastne takmer celý príbeh prespí, rozprávka pripomína, že počas dospievania, ktoré so sebou prináša veľké a rýchle premeny tela i psychiky, má mladá žena nárok na obdobia malátnej nečinnosti až ľahostajnosti. Na to, aby zistila, kým vlastne je a čo (a koho) chce, potrebuje dlhé sústredenie sa na seba. Adolescentné výkyvy aktivity a pasivity rozprávky zaznamenávajú tak, že sa hrdina horúčkovito vyberie na dobrodružnú cestu, pri prvej príležitosti jej lekcie nezvládne a premení sa na kameň.

Vlastne všetky závažné chvíle, kedy stojíme na rázcestí a rozhodujeme sa „čo s načatým životom“, si priam vyžadujú, aby sme sa obrátili na svoje vnútro a hľadali v tom tichu odpovede tak dlho, pokým ich nepočujeme. Ak nevieme, ktorou cestou rázcestia sa dať, ak sme na zbytočný boj vyplytvali takmer všetku energiu a aj tak blúdime, neostáva nám nič iné, len „zaspať“. Táto rozprávku nám dáva nádej: raz sa dočkáme, veci okolo nás sa dejú, aj keď my do nich nezasahujeme.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rozprávky predpisujú chlapcom a dievčatám v puberte rozdielne návody na to, ako sa stať samým sebou. Akoby chlapci mali byť tí, čo idú do nebezpečného lesa a bojujú s drakmi, byť teda voči svet aktívni, zatiaľ čo dievčatká majú spať a pasívne čakať na „princa“. V skutočnosti sú to dve cesty, ktorými musia prejsť aj dievčatá aj chlapci pred tým, ako dospejú k vlastnej identite: musia sa naučiť chápať a ovládať vlastné vnútro aj vonkajší svet, svoju ženskú aj mužskú stránku.

Príbeh o dievčatku, ktoré sa pichne o vreteno a upadne nadlho do mŕtvolného spánku, je dávny motív, ktorý si vo Francúzsku a Katalánsku rozprávali už v štrnástom až šestnástom storočí pod názvom Slnko, Mesiac a Talia. Spiacu Taliu nájde kráľ, ktorý je neďaleko na love, zamiluje sa do nej (a pomiluje sa s ňou), vráti sa k manželke, zatiaľ čo Talia o deväť mesiacov na to porodí chlapčeka a dievčatko, ktoré dostanú meno Slnko a Mesiac. Niektoré prvky zrejme pochádzajú z antického mýtu o Létó, milenke najvyššieho olympského boha Dia. Létó Diovi porodila dvojičky Apollóna a Artemidu, boha Slnka bohyňu Mesiaca.

Perrault kráľa zamenil za princa, pretože kráľovná ani kráľ by sa asi nebavili na príbehu o ženatom kráľovi, ktorý znásilní spiacu pannu a nechá ju pár rokov aj s deťmi samotnú. V stredovekej verzii chce kráľova manželka ponúknuť upečené deti ako jedlo ich vlastnému otcovi, hrozná pomsta za to, že dal prednosť „spiacej krásavici“. Perrault si vymyslel princa, ktorý po dvoch rokoch privedie svoju milenku a ich deti domov k matke. Aj keď vie, že matka je ľudožrútka, nechá jej svoju ženu i deti a odchádza do boja. Vracia sa v okamihu, keď matka chce Spiacu krásavicu vhodiť do kade so zmijami. Akonáhle pochopí, že to nestihne, skočí do kade sama.

Zlá, či skôr urazená sudička, ktorú nepozvali na svadbu, zakľaje novonarodenú kráľovskú dcéru. Tá sa ako pätnásťročná pichne o vreteno (historicky podmienený symbol ženských prác) a zaspí. Prečo práve v pätnástich rokoch? V Perraultových časoch vtedy dievčatá dostávali menštruáciu. Otec-kráľ sa silou-mocou snaží zabrániť, aby sa Ruženka nepichla a nekrvácala. Otec však môže podnikať, čo len chce, puberta nakoniec príde. Každý rodič bude skôr či neskôr konfrontovaný s vlastnou neschopnosťou ochrániť svoje dieťa pred krízou dospievania. To si musí každý zvládnuť sám. Existujú rôzne verzie Spiacej krásavice (Šípkovej Ruženky), líšia sa síce v detailoch, ale ústredná téma je rovnaká: akokoľvek sa rodičia snažia zabrzdiť sexuálne dospievanie dieťaťa, nezabránia mu. Hrdinka síce prespí symbolických sto rokov, ale to nič nezmení na tom, že nakoniec sa svojho princa (a sexuálneho naplnenia) dočká a bude to skvelé. Po dobe tichého rastu sa prebudila zrelá a pripravená na lásku aj sex. Hradby z tŕnia, ktoré ju chránili pred predčasným prebudením, sa samé od seba rozostupujú a púšťajú princa do vnútra. Opäť to isté dôležité posolstvo: nerob si starosti a nič sa nesnaž urýchliť, až čas dozrie, neriešiteľný problém sa vyrieši sám od seba.

Princ s Ruženkou našli jeden druhého a „žili veselo až do smrti“. Až keď človek dosiahne súlad sám so sebou, môže dúfať, že bude mať fungujúce vzťahy s inými ľuďmi. Ale pozor! Tomu, kto sa príliš stiahne do seba, hrozí narcizmus. Ak človek uniká pred životnými problémami do samoty, stáva sa chladným (spiacou krásavicou). Vylúči síce zvyšok sveta, ktorý ho už neohrozuje, ale zároveň oberie sám seba o citové zážitky. „Zomrie pre neho celý svet“, ako rozprávka o Šípkovej Ruženke symbolicky varuje. Len vzťahy k iným ľuďom nás „prebudia“, ináč sa môže stať, že „prespíme“ osamelí celý život. Príbeh o spiacej krásavici to vyjadruje tým, že v okamihu, keď sa Ruženka prebudí, prebudí sa aj celý zámok, všetci ľudia okolo nej.

Popoluška

Prvý písomný záznam tejto známej a veľmi obľúbenej rozprávky nachádzame v deviatom storočí v Číne. Práve čínska kultúra oceňovala drobnú nôžku ako znak mimoriadnej elegancie, sexuálnej príťažlivosti a ženskej krásy. Dokonca kvôli tomu ženám po stáročia nohy zväzovali, aby nerástli. Črievička zo vzácneho materiálu má zrejme tiež čínsky pôvod, i keď aj zo starobylého Egypta sa zachovali informácie o umelecky vyrábanej obuvi. Strabón zaznamenal príbeh o orlovi, ktorý uletel s črievičkou krásnej kurtizány Rhodopé a pustil ju na faraóna. Faraóna črievička zaujala a nechal hľadať jej majiteľku po celom Egypte, aby sa s ňou mohol oženiť. Dnešnú podobu dal príbehu francúzsky rozprávkar Charles Perrault. Bratia Grimmovci definitívne určili za hrdinku dievča, pretože v niektorých archaických verziách sa vyskytoval v tejto úlohe chlapec. Viktoriánska bádateľka Marianna Coxová publikovala roku 1893 v Londýnskej folklórnej spoločnosti porovnávaciu štúdiu o 345 variantoch rozprávky o Popoluške. Vo všetkých je hrdinka absolútne nevinná, bez slova znáša utrpenie a ponižovanie, po úteku ju identifikujú podľa črievičky a z popola povýšia na kráľovský trón.

Popoluška je príbeh o súrodeneckej rivalite, o tom, ako ponižovaná hrdinka tromfne nespravodlivé sestry. O čistenie ohniska od popola sa v európskych končinách zvykla starať najnižšie postavená kuchynská slúžka. Práve také, odstrkované a ponižované, sa dieťa sužované súrodeneckou žiarlivosťou cíti. V skutočnosti to vôbec nemusí byť pravda, i keď rodičia občas niektorého zo súrodencov naozaj favorizujú, kladú ostatným za vzor. A na to je detská duša mimoriadne citlivá. Dieťaťu neprekážajú lepšie schopnosti súrodencov, ono neverí v seba, myslí si, že nedokáže získať lásku rodičov. Ak ho kritizujú, chápe to tak, že ich sklamalo, že je v porovnaní so súrodencami bezcenné. Preto rado sníva o „povýšení poníženého“, o tom, že niekto rozozná kvalitu skrytú pod špinavými handrami. V dospelosti môžu súťaživé postoje pretrvávať. Už sa síce nesúperí o lásku rodičov, ale o náklonnosť iných autorít. Bratia a sestry, ktorí v detstve príliš súperili, si prestanú vážiť rodinu, odcudzia sa. Alebo si do posledných dní navzájom strpčujú život.

Obe najznámejšie verzie Popolušky - Perraultova a bratov Grimmovcov sa od seba líšia. Perrault, ako je jeho „dobrým“ zvykom, vyškrtol to, čo považoval za surové, aby mohol príbeh rozprávať na kráľovskom dvore. Jeho estetickému videniu zodpovedal detail, ktorý si zrejme vymyslel, lebo ho nenájdeme v žiadnej inej verzii - jeho Popoluška má črievičky zo skla. Literárni vedci roky vedú spor, ako k tomu došlo. Najčastejšie vysvetlenie znie, že Perrault pri počúvaní rozprávky zle rozumel a zamenil francúzske slovo vair (pestrofarebná kožušina) za verre (sklo). Avšak tým obral rozprávku o dôležitý moment – keď princ skúša črievičku sestrám, ktoré si kvôli nemu zmrzačili nohy, v sklenenej topánočke by videl krv a hneď mohol odhaliť podvod. Vo väčšine verzií tejto rozprávky však až vtáci cestou do kostola spievajú, že nevesta, ktorú si vedie k oltáru, nie je tá pravá. Útlocitný Perrault sa pravdepodobne chcel vyhnúť krutému popisu odrezávania častí nôh, ktoré nevlastné sestry absolvovali, aby si obuli črievičku.

Perraultova Popoluška je až príliš presladená (sama si sadne do popola, zatiaľ čo podľa Grimmovcov v popole spať musí), možno preto si ju Disney vybral pre svoj film. Ostatné Popolušky sú výraznejšie osobnosti. Jeho Popoluška vlastne ani nechce ísť na ples, až kmotrička jej povie, aby šla. Popoluška od Grimmovcov žiada macochu, aby ju pustila. Pred koncom plesu Perraultova hrdinka odíde preto, lebo jej to prikázala kmotrička, ináč by sa jej kočiar premenil na dyňu. Iné Popolušky sa schovávajú pred princom z vlastnej vôle. U Perraulta ju hľadá dvoran, čím sa stráca ďalší aspekt, ktorý Grimmovci nezanedbali: princ aj napriek špinavým šatám spozná tú, ktorú miluje. Jeho Popoluška dokonca po svadbe ubytuje sestry v paláci a vydá ich za dvoranov, napriek všetkému zlému, čo jej vykonali. Grimmovci ich potrestali: keď nasilu prišli na jej svadbu, vyklovali im vtáci oči. Oslepenie sestier symbolicky znamená, že boli slepé, keď si mysleli, že ponížením iného človeka povýšia seba; tým, že sa spoliehali na svoj vonkajší vzhľad a tým, že verili, že získajú partnera tak, že zmrzačia seba.

Byť slúžkou, ktorá sa stará o ohnisko a popol, to my, v našej kultúre považujeme za ponižujúci stav. Avšak v starom Ríme bolo postavenie strážkyne ohňa – vestálky, kňažky bohyne domova Vesty považované za jedno z najvznešenejších pre ženu. Dievčatko pre túto poctu vyberali medzi 6. a 10. rokom života. Až po tridsiatich rokoch služby sa vestálka mohla vzdať úradu a vydať. Dovtedy musela zachovávať sexuálnu čistotu. Avšak potom sa výhodne vydávali a mnohé stihli mať aj deti. Mimochodom, práve na základe ich skúseností sa dodnes hovorí, že život sa začína v štyridsiatke. Až kresťanstvo žiaducu úlohu strážkyne ohňa „preradilo“ medzi najúbohejšie aktivity žien, možno preto, aby potlačilo pohanské uctievanie ženských bohýň a vyzdvihlo postavu Boha-Otca a Syna.

Rozprávka jasne signalizuje aj posolstvo, aké zbytočné je predstierať, že sme niekým iným, ako sme (viď bolestivý manéver nevlastných sestier, aby si obuli črievičku). Úspech príde, len keď človek ostane sám sebou, tak ako Popoluška.

Tým, že ju macocha zavaľovala zdanlivo nezmyselnými úlohami, naučila ju dôležité veci: napríklad oddeľovať šošovicu od hrachu, teda rozlišovať dobro a zlo. Matka realistická, matka trestajúca, zakazujúca, tá vystupuje univerzálne vo všetkých verziách ako macocha. Rozprávka nám hovorí, že jedného dňa príde čas a z dobrej matky, ktorá plnila všetky naše priania, sa stane frustrujúca matka, ktorá na nás kladie niekedy až neprimerane vysoké nároky. Je to nevyhnutné pre náš ďalší vývoj; len z Popolušky, ktorá prijala svoju jedinečnú úlohu a vyťažila z nej to najlepšie, sa stane princova manželka. Zo sestier, ktorá matka nekriticky rozmaznáva, nie. Nepoznajú „zlú matku“, preto nie sú pripravené na nároky sveta dospelých a nikam to nedotiahnu. Detský poslucháč tak na podvedomej úrovni vníma ponaučenie: je v tvojom vlastnom záujem, aby sa i ten najlepší rodič stal na chvíľu odmietajúcim a náročným „nevlastným“ rodičom. Vedome to väčšina z nás pochopí, až keď dospejeme a máme vlastné deti.

Sme takmer na konci rozprávky, Popoluška už má na nohe črievičku a má sa vydať za princa, ale – miluje ho? On ju áno, už ju videl špinavú a predsa jej obul črievičku. Deti vedia, že to znamená, že vydrží láska, v ktorej sa partneri poznajú aj z tých horších stránok. Nielen vyparádení na plese, ale aj každodenne všední. Ak sa Popoluška trikrát vrátila na ples a trikrát ušla naspäť domov, do skromných podmienok, dokázala, že je múdre a opatrné dievča. Múdre a opatrné dievčatá vedia, že si majú lásku svojho „princa“ niekoľkokrát overiť. Láska síce môže vzniknúť na prvý pohľad, do akej miery to však nápadník myslí vážne, to zistíme, ak bude musieť dostatočne dlho počkať na jej naplnenie. Aj Popolušky, aj princovia potrebujú trochu bojovať s vlastnými túžbami, balansovať medzi sexuálnou príťažlivosťou a schopnosťou učiť sa byť zodpovedný za toho druhého. Ďalšia potrebná lekcia, ktorú by rozprávky mali neustále pripomínať nielen deťom, ale aj mnohým dospelým.

Pramene: Výstava Kde bolo, tam bolo... k 300. výročiu úmrtia Charlesa Perraulta, Francúzsky inštitút v Bratislave, 2003

V e-shope Martinusu si môžete objednať knihu C. G. Junga, v ktorej analyzuje archetypy známych európskych rozprávok:

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB