Láskavé meditácie o starnutí

Láskavé meditácie o starnutí

Napísala 

„Môžeme bojovať všetkými prostriedkami a odmietať známky starnutia, pokým to len pôjde. Alebo môžeme nechať starobu prichádzať a nebrániť sa jej; buď tak, že rezignujeme a vzdáme sa, lebo si myslíme, že zostarnúť je úplne v poriadku; alebo môžeme proces starnutia prijať a súčasne si niekde v kúte duše dopriať pocit, že naše ja, ukryté pod vráskami, sa nemení. Ja sa snažím o to posledné,“ píše nórska psychologička Sissel Gran, autorka bestselleru Uvnitř jsme stále mladí, ktorý práve vyšiel v češtine vo vydavateľstve Portál.

Sissel Gran
UVNITŘ JSME STÁLE MLADÍ
Laskavé meditace o stárnutí
Portál, 190 s.

Náhly objav staršieho človeka v zrkadle. Strach z neviditeľnosti. Odpor, protest voči strate telesných aj duševných síl, zúrivosť. Erotická túžba a ageizmus. Hanbiť sa za choroby. Strata životného svedka. Protijed na pesimizmus zo starnutia. To sú len niektoré z názvov pätnástich kapitol knihy, ktorá s humorom, láskavým pochopením a zároveň nadhľadom prináša múdre zamyslenia sa nad tým, ako nás vie starnutie prekvapiť, a návody, ako sa dá s touto situáciou vyrovnať, keď už príde. Ich autorka má 67 rokov, v svojej terapeutickej praxi vedie klientov vo veku 60+, 70+ 80+ i starších, ktorí sa pokúšajú vyrovnať so starnutím a ubúdaním životných síl ako s nevyhnutnou etapou života. Učí ich cítiť kontinuitu so životom ich rodičov a starých rodičov, pozitívne spájať celý rod a zmieriť sa s tým, čomu sa nedá uniknúť. Napriek vážnej a miestami aj smutnej téme nájdete v knihe občas aj myšlienky, ktoré vás rozosmejú, a bude to smiech úprimný a láskavý.

Ukážky z knihy UVNITŘ JSME STÁLE MLADÍ:

Navonok starnem, ale vo vnútri? Kto sa skrýva tam?

„Keď sa pre niečo nadchnem, pripadám si ako dvadsaťročná,“ hovorí moja 81-ročná priateľka a oči jej žiaria. Miluje filmové festivaly, rada sedí v kinosále a necháva sa preniesť do iných svetov. „Svojich rovesníkov tam nedostanem, tak chodím sama. Nenechám sa kvôli tomu pripraviť o zážitok.“ Zároveň ale upresňuje, že jej mladé ja nesmie v živote dominovať, nesmie sa drať na povrch vtedy, keď to nie je vhodné: „To potom človek pôsobí smiešne. Vtedy si plne uvedomím svoj vek a identifikujem sa s ním. Zároveň si však často pripadám ako bez veku. Vo vnútri ostávam rovnaká, bez ohľadu na to, ako starnem.“

Možno by sme my starší mali tento jav odhaliť mladším generáciám: to, že v staršom človeku sú najmenej dve osoby, jedna vo vnútri a druhá navonok, a zatiaľ čo tá vonkajšia starne, tá vnútorná ostáva mladá. Mladí to nepochopia, nevedia, že sa starý človek, s ktorým hovoria, cíti podstatne mladší, než je jeho reálny vek. Ale ak budeme dávať najavo príliš koketne – aaach, mám už toľko a toľko rokov, ale cítim sa omnoho mladší! – alebo sa budeme obliekať a správať rovnako mladistvo ako oni, budú sa na náš dívať zvrchu. Je to problematická situácia, radi by sme vyrazili na hudobný festival a tancovali a spievali ako kedysi, ale ak dovolíme svojmu mladému ja prejaviť sa v nevhodnej chvíli a na nevhodnom mieste, budeme pôsobiť bláznivo a smiešne. Riešenie tejto dilemy si musí nájsť každý sám. Niekto ustojí, že vyzerá bláznivo. Iný popustí uzdu mladosti len medzi rovesníkmi. My sa dokážeme identifikovať s mladými, lebo sme mladí boli a rozumieme tomu, čo prežívajú. Oni to však nedokážu pochopiť, nemajú skúsenosť s tým, čo to znamená byť starý a mladý zároveň.

My starší potrebujeme miesta, kde si naše mladé ja môže užívať slobodu, a preto vyhľadávame spoločnosť rovesníkov. Sme svedkami rozvoja vekovo homogénnych seniorských rezortov. Niekto si môže myslieť, že je to smutné a že ide o izolovanie sa pred svetom, takéto spoločenstvá však môžu fungovať ako vynikajúca obrana pred spoločnosťou, ktorá odsúva starších ľudí na okraj a stavia ich proti mladým. V spoločnosti rovesníkov nie je človek starý, naopak, prežíva pocit zmysluplnosti.

Kde sú tie staršie ženy, ktoré majú iným starším ženám dodávať nádej? Potrebujeme viac vzorov v našej blízkosti, ženy aj mužov, ktorí sú starší ako my a môžu nám ukázať zmysluplnú cestu k starnutiu. Mám niekoľko takých priateliek a susedov, budem si ich zbierať, zaujímať sa o nich, rozprávať sa s nimi v rade v obchode, pri polici v kníhkupectve, v pekárni či v knižnici. Snažme sa v starom mužovi či starej žene nájsť samých seba, naše budúce ja. Až vtedy sa k nim prestaneme správať ľahostajne, keď pocítime, že ich životná situácia sa týka aj nás.

Na boji so známkami starnutia je čosi panického. Vedkyňa Barbara Ehrenreich, ktorá sa venuje výskumu bunkovej biológie, o tom píše v knihe Prirodzené príčiny: Epidémia wellness, istota smrti a zabíjanie samých seba, aby sme žili dlhšie. Veľmi kriticky hodnotí tlak, ktorému sú dnes starší ľudia vystavení, pretože sa od nich očakáva, že sa budú za každú cenu snažiť oddialiť starobu. Ako vedkyňa vie, ako veľa tohto nedokážeme ovplyvniť a čo všetko sa môže v bunkovej mašinérii pokaziť – a zdôrazňuje, že starnutie je prirodzený proces, nie zlyhanie tela. Stavia sa kriticky aj voči myšlienke prepojenia spokojnosti a kondície, ktorá vychádza z presvedčenia, že zdravie je možné pozitívne ovplyvniť myšlienkami a že naopak, môžete ochorieť na rakovinu, ak budete rozmýšľať negatívne či žiť v strese.  Ona sama prekonala rakovinu a považuje tento kárajúci ukazovák našej kultúry za zraňujúci a neetický. Má 76 rokov a prijala vlastnú smrteľnosť. Nebuďte tak veľmi zaujatí svojím zdravím, využite svoj čas na zmysluplnejší život, nedopusťte, aby jeho jediným zmyslom bolo len úsilie, ako si ho predĺžiť, apeluje na rovesníkov. Vašou hnacou silou nemá byť výkon, ale spokojnosť a radosť.

Moja sestra roky pracovala ako ošetrovateľka a popisovala pracovné tempo, ktoré kládlo vysoké nároky na ňu aj na klientov. So starým, chorým a relatívne nemohúcim človekom znovu a znovu zažívala, ako sociálnym štátom ospevovaná „cesta aktivity“ koliduje so základným právom starého pomalého človeka smieť byť na svete taký, aký je.

Patrím do skupiny piatich žien, ktoré sa stretávajú so železnou pravidelnosťou. Vídame sa preto, aby sme robili to, čo vždy: poreferovali si navzájom o živote a práci, dali si tipy na zaujímavé  knihy, inšpirovali sa, pochválili sa navzájom za úspechy, smiali sa spolu a plakali. Pri našom poslednom stretnutí sedela jedna z nás s nohou podloženou po operácii, druhá po vážnom zranení členku začínala chodiť, tretia nemohla prísť, lebo sa starala o chorého manžela, najmladšia z nás má 56 rokov a rakovinu. Nevie, ako dlho ešte bude žiť, spolu s ňou dúfame, že roky, mnoho rokov. Pripili sme si spolu na smrť, život a na naše priateľstvo. Viem, aké veľké privilégium mám, že môžem byť súčasťou takéhoto spoločenstva. Je výlučne dobrosrdečné, podporujúce a vrelé. Spoločne sa stávame zrelšími a odhodlanejšími starými dámami. Videli sme toho a zažili mnoho, príjemného aj menej príjemného. Vďaka tomu pre nás starnutie nie je nešťastím, je to víťazstvo.

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu na tomto linku:

Posledná úprava 30.11.2022

Nájdete nás na FB