„Človek nemôže žiť popoludnie svojho života podľa programu určeného pre jeho úsvit, pretože to, čo bolo ráno dôležité, stratí popoludní význam, a čo bolo ráno pravdivé, stane sa poobede lžou.“ Autorom myšlienky, ktorou začíname, je švajčiarsky psychoterapeut Carl Gustav Jung. Stredný vek býva všeobecne vnímaný ako tá správna doba na prehodnotenie priorít. Je to, čo sa všeobecne vníma ako kríza stredného veku, oným Jungovým prelomom „dopoludnia“ a „poobedia“ života?

Podľa Junga sa to začína lámať priemerne vo veku 35 rokov. On sám zažil krízu, vďaka ktorej vypracoval to, čo nazývame jeho životným dielom, v roku 1913, po rozchode s Freudom, kedy mal 38 rokov. V jeho ponímaní však nejde o krízu stredného veku, ale o poznatok, že v prvej polovici života, teda do tej tridsaťpäťky si vytvárame hodnotový systém a rozvíjame určité vlastnosti, na ktorých staviame úspech, získavame partnerov. A v druhej polovici života sa začínajú dostávať do popredia „tieňoví parťáci“ týchto vlastností, ktorých sme dovtedy potláčali do nevedomia. Rozvíjali sme pozitívne polarity, ako napr. zodpovednosť, usilovnosť, pracovitosť, tie negatívne sme zanedbávali a ony sa teraz začínajú hlásiť. Našou úlohou je zostúpiť do nevedomia, do podsvetia v nás a pozrieť sa, čomu sme sa to dosiaľ nevenovali.  

Aký je váš názor na súčasný módny trend pozitívneho myslenia, ktorý človeka vedie k tomu, aby rozvíjal len pozitívne stránky a tie negatívne potláčal?

Pozítívne myslenie by malo byť dôležitou súčasťou nášho života. Ale ak myslíme iba pozitívne, bez predchádzajúceho prijatia negatívnej stránky, je to len ďalší spôsob potláčania. Potláčaním negatívna polarita narastá a bojkotuje naše úsilie. Veci, po ktorých túžime, tak dosahujeme s oveľa väčšou námahou a aj keď ich dosiahneme, často si ich udržíme len krátko. Ak však najprv spoznáme našu potlačovanú negatívnu stránku, nebude sa už ďalej nevyspytateľne predierať na svetlo, aby na seba upozornila a komplikovať nám tak život. Objavením, spoznaním a prijatím stratí nad nami moc a bude naším spojencom, nie nepriateľom. Zmení sa na pozitívnu energiu, ktorá nám pomôže meniť náš život a dosahovať čokoľvek. Pozitívne myslenie tak bude môcť naozaj fungovať, lebo bude stáť na pevných základoch a už mu nič nebude stáť v ceste. Práca s negatívnou stránkou je A a práca s pozitívnou stránkou B. Každá minca má dve strany. Deň strieda noc. Celý vesmír je zložený z protipólov a každý z nich má svoje opodstatnenie. A tak je to aj vo vnútri nás samotných.

Vyvolať Tiene z nevedomia  na „svetlo“, prijať ich a tým sa liečiť - stačí to? Asi nie...

Nie je to také jednoduché. Samozrejme, je dobré, ak si uvedomíme polarity, ktoré v sebe máme. Že ak sme sa snažili byť veľmi zodpovední, tak že niekde tam v nás bola potlačená a chcela mať viac priestoru aj nezodpovednosť. Ak sme boli za každú cenu disciplinovaní, že máme v sebe aj nedisciplinovanosť. Ak sme chceli byť za každú cenu príjemní a usmievaví, tak že niekde v nás je aj nepríjemná časť našej osobnosti. Vynesiem Tieň na svetlo, som s ním konfrontovaná a uvedomím si: áno, som nielen tá príjemná, ale aj tá nepríjemná. Nielen tá usilovná, ktorá zvláda domácnosť a robí kariéru, ale aj tá lenivá. A keď si to uvedomíme, musíme začať hľadať pozitívny aspekt toho Tieňa. V našom živote by sme totiž nemali realizovať negatívne prejavy rozpoznaných Tieňov, ale ich pozitívne aspekty.

A pozitívny aspekt lenivosti je...?

...fakt, že viem oddychovať. Tiene sa nám predierajú do života kvôli tomu, aby nás upozornili na to, že si nejaké veci o sebe neuvedomujeme, alebo že nám niečo v našom živote chýba. Keď stretávam nezodpovedných ľudí, môže to byť kvôli tomu, aby som si uvedomila, že ja sama som niekde nezodpovedná, napríklad som si stanovila, že budem pravidelne cvičiť, a nerobím to, čiže som nezodpovedná sama voči sebe a svojmu zdraviu. A tiež mi môže chýbať pozitívny aspekt nezodpovednosti, ktorým je aj schopnosť byť spontánna, uvoľnená, slobodná. Ak sa niekto roky snažil byť milý a pokojný a potláčal svoju agresivitu, zároveň potláčal aj jej pozitívny aspekt – svoju schopnosť presadiť sa. Takže sa vlastne ochudobňoval. Dlhodobo potáčaná agresivita sa potom začne z nevedomia ozývať a predierať do nášho života buď tak, že sa bude premietať na naše okolie, alebo sa sami staneme takými, akými sme nechceli byť, nakričíme na deti, aj keď sme to nechceli, pohádame sa s niekým blízkym a ani poriadne nevieme za čo. A časom sa začne oslabovať aj pôvodná pozitívna polarita, na ktorej sme si zakladali a roky ju rozvíjali, budeme menej pokorní a milí.

Prečo vlastne potláčame svoje vlastnosti? Čo tým získame?

Je prirodzené, že si vytvoríme Tiene. Niektoré vlastnosti sa musíme hlavne v detstve a počas puberty naučiť nevyjadrovať, aby sme mohli byť prijímaní prostredím, v ktorom vyrastáme, aby sme si mohli sformovať hodnotový systém. Nemôžeme ich však potláčať po celý život, lebo nám bude chýbať ich energia a pozitívne aspekty. V nejakom momente našej dospelosti by sme sa nimi mali začať zaoberať a integrovať ich do nášho života. Ak tak neurobíme, urobí to naše nevedomie, väčšinou pre nás nepohodlným spôsobom, ktorý nám môže komplikovať život a vytvárať problémy. Ono to naše nevedomie to v podstate nemyslí s nami zle, chce aby sme boli celiství, a to za každú cenu. 
 
Nemáme byť od narodenia takí, akí sme? Ísť medzi ľudí otvorene, s čistou dušou na tanieri?

To by bolo, samozrejme, ideálne, no v praktickom živote to nie je možné. Už od narodenia na nás rodičia premietajú vlastné Tiene, musíme žiť v istom prostredí a v istej spoločnosti, a ten tlak je silný, preto formujeme svoj hodnotový systém tak, aby sme prežili. Často aj na úkor našej identity. Niekto je od svojej čistej podstaty vzdialený viac, iný menej. V polčase života je správny čas na to, aby sme sa začali hlbšie zaoberať otázkou, kým naozaj sme a kým chceme byť, a na to potrebujeme načrieť do toho, čo sme odložili, teda do Tieňov.

Až v strednom veku sa máme začať pýtať, kto vlastne sme?

Môžeme sa aj skôr, ale priamo s Tieňmi sa môžeme konfrontovať až vtedy, keď máme zrelé ego. Musíme mať vytvorený hodnotový systém, musíme vedieť, čo sa nám páči, aj čo sa nám nepáči, a potom môžeme začať s tým druhým pracovať.

Akým spôsobom sa pracuje s takou nebezpečnou látkou?

Môžeme ísť na terapiu, alebo môžeme ísť na workshop, kde sa zoznámime s technikami na zvládnutie našich polarít. My sme vyvinuli špeciálne metódy práce s Tieňmi. Hneď prvý workshop je venovaný práve tomu, aby sa ľudia naučili spoznať samých seba z odvrátenej strany, identifikovať to, čo na sebe dosiaľ odmietali. Každý pracuje so sebou, oboznamuje sa s tým, čo všetko v živote v sebe potlačil, a potom sa to učí vidieť a prijímať. Tieto techniky vyvíjam od deväťdesiatych rokov. Pracovala som vtedy na výskumnom ústave vied o športe, mala som 35 rokov a tiež mi nesedelo, že keď sa som sa snažila byť zodpovedná a dobrá, môj život tomu nezodpovedal, napriek všetkej snahe, ktorú som vyvíjala. Jung ma zaujímal aj predtým, len u nás boli jeho diela zakázané, iba výnimočne sme sa dostávali k tajne rozmnoženým kapitolám. Keď už boli jeho veci dostupné, začala som ho študovať, vytvárala som si systém techník pre prácu s nevedomím. Pracovala som so študentmi na FTVŠ, mala som súkromnú pychoterapeutickú prax a popri tom viedla aj tréningy. Pred desiatimi rokmi som sa rozhodla moju prácu posunúť ďalej. Spolu s priateľmi som založila firmu, kde sa práci s nevedomím a polaritami venujeme na rôznych úrovniach.

V akom veku prichádzajú vaši klienti?

Najčastejšie medzi 35 – 50 rokmi. Najstaršia klientka mala 69 rokov. Na tejto ceste ma fascinuje to, že v každom veku je možné urobiť veľké zmeny. Horné ohraničenie veku neexistuje, s týmito technikami môže na sebe pracovať aj niekto, kto má osemdesiat-deväťdesiat rokov. Nemal by však byť mladší ako 25 rokov, na prácu s Tieňmi musí byť klient zrelý, s vyvinutým hodnotovým systémom.

Základom je naučiť sa rozpoznávať polarity. Ako prvý krok si klienti zapíšu, aké vlastnosti sa im nepáčia v svojom okolí. A potom ich hľadajú u seba. Napríklad manželka nadáva na manžela, že je egoistický, diktátorský a že je jej neverný. Teraz sa dozvie, že aj ona si musí nájsť, kde je ona neverná – nie jemu, ale napr. sebe, svojim sľubom –, kde je diktátorská a kde je egoistická. A tiež musí rozmýšlať na tým, čo je pozitívym aspektom týchto vlastností a kde jej možno tieto pozitívne aspekty v živote chýbajú.

A keď to nájde, čo si s tým poznaním má počať?

Jednak to musí identifikovať, uvedomiť si, že taká naozaj je, nesmie sa klamať, nesmie to byť formálne. A potom si musí nájsť pozitívny aspekt toho Tieňa. Pozitívny aspekt egoizmu je, že si viem určite hranice, že viem uspokojiť svoje potreby. Viem sa vyhraniť. Ešte je tam dôležitá vec, že si každý musí uvedomiť, že to, čo sa nám nepáči na iných, nemáme my v takej istej podobe. Ak manželke prekáža, že jej je manžel neverný, nemusí mať aj ona milenca, môže to znamenať, že je neverná sebe samej. A pozitívny aspekt tohto typu nevery môže byť aj to, že má byť neverná svojim zlozvykom.

Takže platí, že zákonite priťahujeme ľudí, ktorí nám zrkadlia naše Tiene? „Zrkadlíš“, to je už pojem, ktorý dnes takmer zľudovel medzi čitateľmi populárne- psychologických kníh...

Zákonite platí, že ak nevieme vytvoriť rovnováhu v sebe, tak ju vytvoríme s vonkajším prostredím. Ak je žena veľmi starostlivá a neuvedomuje si egoizmus v svojom Tieni, pritahne si ho zvonku. Ak nie sme v harmónii, čiže nemáme v našom vedomí integrované obe polarity, naše nevedomie to zariadi tak, že sa „harmóniu“ bude snažiť vytvoriť s okolím, aj keď takto kompenzačne.

A čo potom, keď prijme tento aspekt? Egoistický manžel sa zmení? Alebo sa rozídu? Ak si vyliečime náš Tieň, ako na to zareaguje okolie? Vycíti to?

Funguje to tak, že my naše Tiene prehadzujeme na iných. Veľmi starostlivá žena prehodí svoj potlačený egoizmus na manžela a on sa pri nej stane egoistom. Keď si ona stiahne túto svoju projekciu, keď si prizná, že je tiež egoistická, jej manžel nebude zaťažený jej Tieňom a nebude musieť byť egoistický. To znamená, že keď pracujeme s vlastnými Tieňmi, okolie s nimi tiež pracuje. Keby každý posťahoval svoje Tiene, všetci by sme žili spokojnejšie. Keby si každý upratal pred svojím prahom, keby sme si všetci uvedomili, že to, čo nemáme radi na našich nepriateľoch, je náš vlastný problém, nebolo by toľko problémov, toľko konfliktov.

Možno to množstvo kníh populárnej psychológie urobilo čiastočne aj medvediu službu, lebo laici si prečítajú teóriu a zoznámia sa s ňou povrchne a hneď analyzujú, hlavne tých druhých. Takže do podvedomia svojho alebo iných ľudí by sme nemali ísť bez sprievodcu, ktorý sa v tom vyzná?

Z každej knihy sa dá získať len teória, ktorá má vzbudiť záujem o odbor. Ale ak chcete naozaj zodpovedne robiť niečo so sebou, so svojím nevedomím, obráťte sa na niekoho, kto tieto techniky ovláda a vie vás viesť. Niektorí ľudia hovoria, načo otvárať Pandorinu skrinku, čo potom s tým, čo odtiaľ vyletí? Lenže viete, tá skrinka sa otvorí tak či tak a je lepšie, ak ju otvoríme dobrovoľne, to je pre nás čitateľné a to môžeme mať pod kontrolou. Ale keď nevedomé obsahy nepoznáme, ony začnú kontrolovať nás a náš život. A ide o to, aby sme oprate mali v rukách my a nie naše Tiene. Lebo mnohí ľudia ani netušia, že ich život regulujú Tiene. Nahovárajú si, že rozhodnutia robia sami, ale nie je to tak. V práci s Tieňmi platí, že čo vy neurobíte v nevedomí, to nevedomie urobí vo váš neprospech. A keď sa sami nezačneme zaoberať Tieňmi, začnú sa Tiene zaoberať nami. Tak to proste je.

V istom veku sa teda sa začína niečo s nami diať. Dovtedy zavretí ninjovia vykopávajú dvere na pivnici, otvára sa Pandorina skrinka...

Ak tiene dlhodobo potláčame, príde v našom živote etapa, kedy Tiene už nečakajú na otvorenie dverí, ale sami ich vylamujú. S tieňmi sa však dá zoznamovať aj priateľsky a dobrovoľne. Ak sa prácou s tieňmi zaoberáme, neznamená to, že v našom živote nemáme nepríjemné stavy, ale že ich vieme zvládnuť. Ak sa nám aj niečo nepríjemné stane, neparalyzuje nás to na dlhé obdobie a vieme cez to prejsť konštruktívne tak, že zo situácie veľa vyťažíme do budúcnosti.

Robila som rozhovor s lekárkou na psychiatrii, ktorá hovorila, že má ambulanciu pravidelne plnú ľudí, ktorí prišli z ezoterických akcií, kde vyvolávali svojich démonov. No namiesto vyliečenia skĺzli do psychickej poruchy, lebo organizátor workshopu nebol psychoteraput a nevedel, čo s nimi.

Ak ideme do nevedomia, samozrejme tam otvoríme čosi, pri čom potrebujeme pomoc. Treba to vedieť, a treba to robiť postupne a pomaly. Tu vôbec neplatí, že čím viac, tým lepšie. Niektorí ľudia si myslia, že keď začnú na sebe „poriadne“ pracovať a pomaly každý víkend navštívia nejaký workshop s témou duchovného rozvoja, tak že po piatich-šiestich víkendovkách budú v poriadku. Skôr opak je pravdou. Je dôležité, aby sme so svojím vnútrom pracovali postupne a dlhodobo. Toto je práca na celý život.

Práca na vlastnom vnútri niekedy aj bolí, vzbudzuje strach...

Ideme do nového, neznámeho a mnohí ľudia sa tejto fázy naozaj boja. S prácou na samom sebe musí totiž akoby umrieť staré ego. To prináša intenzívny pocit neistoty. Ľudia síce už strácajú negatívne návyky, ale ešte nemajú vybudované tie pozitívne a medzistav je nepríjemný, neistý. Mnohí sa vtedy vracajú k predchádzajúcemu životu. Aj keď s tým, ako žili, neboli spokojní, ale aspoň to poznajú.

Je alebo nie je teda Jung pre každého?

Jungove diela sú samozrejme pre každého, sú zaujímavé a obohacujú. Ale tak ako so všetkým, je to na osobnej preferencii každého z nás, aký spôsob osobnostného rozvoja si zvolí. Je veľa spôsobov a každý by si mal vybrať ten, ktorý mu v danej fáze života vyhovuje najlepšie. Na to, aby sme robili so svojimi Tieňmi, potrebujeme mať silné ego. To znamená, že nesmieme mať v sebe priveľa zranení a nedoliečených bolestí. Preto je niekedy v určitej fáze vhodnejšie absolvovať terapiu a práci s tieňmi sa začať venovať až vtedy, keď sú hlboké zranenia aspoň z časti preliečené.  

Text: Danica Janiaková

Foto: Michal Štofej

Viac o diele a odkaze C. G. Junga nájdete aj tu: Pravda rozprávky a mýtu