Český novinár a spisovateľ Aleš Palán je šťastný človek, jeden z tých, ktorí sa radi stretávajú s inými ľuďmi, sú zvedaví, pýtajú sa, radi objavujú nové svety, najmä tie duchovné. Podarilo sa mu živiť sa tým, že kladie originálne otázky zaujímavým respondentom; netradičné rozhovory vychádzajú v novinách, no hlavne knižne a sú vždy lahôdkou pre vnímavých čitateľov. Dosiaľ vydal viac ako dvadsať knižných titulov, niečo z beletrie, dokonca aj poéziu, väčšinou rozhovory. Za všetky môžeme spomenúť bestseller Raději zešílet v divočine (rozhovory so samotármi, ktorí odišli zo systému a žijú v šumavských horách) s voľným pokračovaním Jako v nebi, jenže jinak; rozhovor s osobnosťou hospicového hnutia Marií Svatošovou vyšiel pod názvom Neboj se vrátit domů; v Náčelníkovi hovoril so zoológom a cestovateľom Miroslavom Nevrlým; herca a scenáristu Miloňa Čepelku vyspovedal v knihe Nedělňátko aneb s Cimrmanem v zádech; Mami, miluju je projekt venovaný náročným vzťahom adoptívnych matiek a dcér; za román Ratajský les a knihu Být dlužen za duši bol nominovaný na Magneziu Literu, získal ju za sprievodcu po brnianskom „Bronxe“ Brnox. O témach, ktoré ho lákajú, jasne hovoria aj tituly jeho najnovších kníh: Nevidím ani tmu/ Rozhovory o naději, Robinsoni a donkichoti/ Každý člověk je jedinečný, někteří lidé jsou však jedinečnější, Muž, který sází borovici blatku/ Příběhy dobře utajených malířů; a jeho novinka, kniha rozhovorov so siedmimi, ako sám hovorí roztodivnými farármi a farárkami, ktorú tohto roku vydalo nakladateľstvo Portál pod názvom Ten farář je nějakej divnej, o farářkách nemluvě. 

Aleš Palán
TEN FARÁŘ JE NĚJAKEJ DIVNEJ, O FARÁŘKÁCH NEMLUVĚ
Portál, 270 s.

„Je dobré byť divný, je to tak trochu značka kvality,“ píše autor v úvodnom príhovore k čitateľom. „Nehľadal som známe cirkevné celebrity, nezaujímalo ma proporčné zastúpenie podľa oficiálnych cirkví, nebolo pre mňa dôležité, ku ktorej cirkvi respondent patrí, hľadal som osobnosti, pravé poklady, ktoré bývajú skôr skryté. Chcel som, aby bol každý príbeh iný, aby bol nečakaný a mal tú vzácnu moc boriť a budovať. Aby bol oslobodzujúci.“ A tak sa na stránkach tejto knihy zoznámite s farárom, ktorý vlastní hektáre polí a chová hospodárske zvieratá, okrem kostola ho často vidieť za volantom traktora či kombajnu; dvaja sú hudobníci, jeden rockový, ten sníva o založení hobitieho kláštora, druhý je frontman hardcore kapely a moderátor rozhlasovej relácie Hergot, kam pozýva predstaviteľov rôznych spirituálnych smerov; jeden z farárov fandí hokeju a šíri spiritualitu v krčme i vo väzení, druhý je športovec, s farníkmi sa šplhá na kopce a trénuje beh, až sa z neho stal ironman; spoznáte farárku, ktorá cvičí slepeckých psov a ktorá sa prihovára ľuďom v Nekostele zriadenom v rockovej kaviarni, a ďalšiu, ktorá uvažuje o zmenách vo financovaní cirkví a preto plánuje zriadiť za kostolom pivovar. 

Ukážky z knihy TEN FARÁŘ JE NĚJAKEJ DIVNEJ, O FARÁŘKÁCH NEMLUVĚ:

Filip Boháč: – Cirkev si uvedomuje, že štruktúry, v ktorých ešte fungujeme, už neoslovujú a že kostoly a budovy nás skôr ťahajú dole. Klasicky i u nás v Čechách cirkev prestáva byť zrozumiteľná a potrebná pre ľudí, ktorí duchovne žijú. Mám čím ďalej tým viac kamošov, ktorí navštevujú rôzne cirkvi a do žiadnej z nich plánovane nepatria. Akoby tu intuitívne vznikalo nejaké ekumenické cítenie. 

Rád by som založil kláštor uprostred hôr, čosi ako hobitín, malú komunitu ľudí s podobným založením, ktorí hlásajú radostné evanjelium a sú schopní sa hospodárením uživiť, možno s ekoškôlkou; hlavne založený na Tolkienovom výroku: Nie je nič zlé na oslave jednoduchého života. Cirkev sa v nasledujúcich rokoch premení, a myslím, že to nemusí byť nutne zlé.

Alexandra Jacobea: – Jednou z mojich aktivít je Nekostel, experimentálne bohoslužby v rockovej kaviarni, počas ktorých sa pokúšame prísť na to, čo vlastne tvorí bohoslužby, bez čoho sa nezaobídu a čoho sa naopak môžeme vzdať. A ako to celé uchopiť, aby to bolo zrozumiteľné pre človeka, ktoré nie je dotknutý cirkevným slávením. V Nekostole sa neschádzame v nedeľu, ale počas týždňa, večer, pretože cielime na ľudí, ktorí chodia do práce, a počítame s tým, že víkendy trávia skôr mimo Prahy. Je to priestor spojený s „hospodou“, takže je úplne normálne, že počas bohoslužieb ľudia niečo konzumujú. Čo už pri porovnaní s bohoslužbami rozdiel je. Po tretej sezóne sme pridali komorné stretnutia v Týnskej literárnej kaviarni, ktorá sa volá Okolo stola, kde sa stretávame pri diskusii nad biblickými textami. 

Aj práca farára je služba druhým, podobne ako práca doktora a ďalších pomáhajúcich profesií. Myslím, že je fajn, keď je človek dobrý rozprávač. Je dobré, ak má schopnosti vodcu. Ale aj leadership sa dá robiť rôzne, môžete ísť vpredu s vlajkou a viesť ľudí za sebou, alebo môžete ísť medzi nimi. Alebo za nimi a zbierať tých, ktorí odpadávajú.

My sa v cirkvi stále orientujeme na rodiny. V poriadku. Ale máme množstvo ľudí, ktorí chodia do zboru sami a ktorí žijú single. Je jasné, že keď máte doma tri deti a riešite všetky krúžky a veci do školy, je to mordor. Ale keď je človek sám, zažíva iné druhy mordorov. Už len taká dovolenka...

Pavel Jäger: – Vieme perfektne „prijímať“, ale padne nám ťažko tvoriť, hľadať a objavovať. V rámci evanjelia by sme nemali byť vychovávaní len k tomu, aby sme boli trpezlivými poslucháčmi, ale aby sme o tom, čomu aspoň trochu rozumieme, rozprávali ďalej. Slovo má vyvolať reakciu. Nekladieme si základné otázky, neštudujeme. Len sa spýtaj zopár ľudí v kostole, čo je to vlastne evanjelium a ako to k tomuto záveru dospeli. Preklad tohto slova je „radostná zvesť“. Ak ho skutočne vnímaš ako radostnú zvesť, ponúka sa otázka, v čom prebúdza radosť práve u teba. Čo je tá zvesť, ktorá ťa dokáže nadchnúť? Starozákonní proroci píšu, že Hospodin Boh je ochotný radosťou z človeka aj tancovať. Ako teda tú zvesť prežívaš ty?

Pavel Semela: – Vo farnosti sme mali niekoľko rokov bežecký klub, dohovorili sme si zraz a kto prišiel, ten prišiel. Na úvod sme prečítali nejakú vetu z Písma a potom sme vybehli. Prekvapilo ma, koľko som našiel v Biblii príbehov o vytrvalosti, a o behu napodiv tiež. Napríklad prorok Eliáš, ktorý kráča v sile Božieho pokrmu štyridsať dní a štyridsať nocí. Mám rád vety z Izajáša: „Tí, ktorí vkladajú nádej v Hospodina, získajú nové sily, bežia a idú bez únavy, nezmalátnia.“ O vytrvalosti sám Ježiš hovorí mnohokrát: „Vytrvalosťou zachránite svoju dušu, kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ Apoštol Pavol používa bežecké výroky o tom, čo robia pretekári a že sa máme podobne pripravovať na svoj životný beh. Práve to ma inšpirovalo k tomu, že som to tiež skúšal. Každý bežal s tou vetou z Písma, ktorú som v úvode prečítal. Mohol o nej premýšľať, ak chcel, prípadne sa počas behu o nej aj porozprávať. Trénovali sme, aby sme behali lepšie, a na záver sme sa krátko pomodlili. Sprvu som si nemyslel, že je beh pre mňa, ale tréneri mi dali dobré rady: nech sa vykašlem na rýchlosť, nech behám pomalšie, ideálne tak, aby som pri tom mohol hovoriť. A že postupne mám trasu predlžovať. Prvý polmaratón bol naozaj pekný zážitok, taký pekný, že som beh už neopustil. Otvorila sa mi brána k behaniu. Bola to nová skúsenosť, zistil som, že to môže byť aj pre mňa a že je to úžasné. Pripadá mi, že podobne to máme aj s vierou. Pokým to nezažijú, mnohí ľudia si myslia, že viera nie je nič pre nich, že je to niečo dávno prekonané, čo nepotrebujú. Netušia, čo všetko by im to mohlo priniesť do života.

Sandra Silná: – Som rozvedená, moje dve deti majú každé iného otca. V rímskokatolíckej cirkvi by to bola stigma, v našej cirkvi husitskej prišiel za mnou kolega, tiež farár, aby sme sa o tom porozprávali a na záver rozhovoru skonštatoval: „Holt ti dva vzťahy nevyšli, to sa stáva.“ Keby som čakala na ideálneho partnera, s ktorým budem mať deti, možno by som sa nedočkala. Som rada, že deti mám, hoci zo vzťahov, z ktorých hlavne ten druhý bol mimoriadne náročný a zložitý. Ale šla som do nich s vierou, že to bude fungovať, a že kompromisy nás nepremôžu. Priznávam, že mňa premohli... V príbehoch farárov a farárok našej cirkvi vidím posun, predtým sa nerozvádzali, dnes sa rozísť dokážu. Napríklad strpieť domáce násilie už nie je prípustné a tí, ktorí niečo také prežívajú, to nemajú nechať tak. Sme z generácie, ktorá už odmieta niečo také maskovať. Kedysi platilo, že cirkevné manželstvá sa nerozvádzajú, že to človek musí pretrpieť. Husitská cirkev sa však nikdy nehrala na to, že jej členovia, nieto ešte farári a farárky, sú viac než iní ľudia. Hovoriť o svojich chybách je lepšie ako hrať sa na dokonalosť. Pretože tým sa človek vzďaľuje iným ľuďom, a sebe nakoniec tiež. Môžeme sa teda rozviesť a potom sa opäť sviatostne vziať. Predchádza tomu však duchovná príprava a isté pokánie. To preto, aby sa človek pokúsil vyhnúť chybám a z ťažkej situácie sa poučil. 

Čo bude o desať rokov? V ideálnom svete som stále farárkou na tomto mieste, mám okolo kostola krásnu permakultúrnu záhradu s bohatou úrodou. Starší syn má dvadsať rokov a študuje na výške, mladší je ešte na základnej škole. Mám vlkodlava a dúfam, že i novú rodinu, myslím tým partnera, možno budem ešte raz vydatá. A zbor? Dúfam, že si k nám nájde cestu viac ľudí, že tu bude fungovať duchovná práca s deťmi a mládežou. Čo teraz sejem – ročne mám desať-pätnásť krstov – sa prejaví v dorastajúcej generácii. Moje posolstvo bude pre nich, dúfam, zrozumiteľné a bude im dávať zmysel. Náš zbor bude plnohodnotným miestom nielen na duchovnej, ale aj na kultúrnej mape Brna. A dole pod kostolom budeme mať pivovar s reštauráciou.

Petr Wagner: – Mal som optimistickej hudby plné zuby zo zboru, každú nedeľu som ju počúval, už som to proste nechcel počúvať ďalej. Potreboval som melancholickú depresívnu hudbu a potreboval som hluk, povedal by som, že až kravál. Teraz mám kapelu Safenat Paneach, prvé skladby sme robili na texty básnikov, prevažne katolíckych, k vlastným veciam som sa odhodlal až neskôr. Na prelomových koncertoch som vnímal vyslovene fyzický zážitok, tlak do brucha, hluk ťa obklopí, to je na ňom fajn. Zároveň si cením ticho, niečo veľmi jemné. Ono to spolu súvisí. Baví ma, že hudba funguje nielen na dušu a psychiku, ale že je i fyzická. Zvuk je vlnenie, a keďže sme plní vody, rozvibruje nás to. Záleží, samozrejme, na tom, aký máš ku konkrétnemu hluku vzťah, ak s ním súznieš, znesieš toho viac. Keby ti bol rovnako intenzívny hluk protivný, môže ti poškodiť sluch. V basoch je to frekvenčne vymyslené, tam som zažil, že naozaj hrá celé telo. Hudba si na teba zaľahne, je to zával. Ocitneš sa uprostred fujavice. Bolo by fajn, keby moderná bohoslužobná hudba mala túto schopnosť. Nechať sa unášať, nechať sa povznášať, smerovať k tej hrubej základnej energii.

Jan Wirth: – Pohybujem sa často v necirkevnom prostredí. Chápem to ako tvár cirkvi budúcnosti. Najpodstatnejšia je slobodná odvaha k láske. Znie to možno prehnane, ale nič lepšie nevymyslíš.

Doba sa v mnohých ohľadoch zmenila. Mnoho ľudí dnes neprežíva vzťah k svojej farnosti tak, ako ich predkovia. Napríklad mladí, ktorí sa chcú vziať. Najskôr hľadajú, kde a ako budú spolu žiť, a to aj v duchovnej rovine. V tom im môžeme pomôcť, ale aj ublížiť tvrdosťou srdca. Čo robíme dobre alebo zle, poznáme predovšetkým podľa ovocia. Či sa tí ľudia vrátia a nadväzujú s nami ďalší dialóg. 

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu: