Kultový prezident, exkluzívny ostrov

Kultový prezident, exkluzívny ostrov

Napísala 

Vyšiel si z legendy a do legendy odchádzaš. Tak písali noviny vtedajšej mnohonárodnostnej Juhoslávie, keď v roku 1980 pochovávali prezidenta Josipa Broza Tita. Túto vetu nájdete aj v Titovom múzeu na ostrove Veli Brijun, v expozícii mapujúcej tri desaťročia z prezidentovho života, počas ktorých Brijuni slúžili ako jeho letná rezidencia. Tu trávil až šesť mesiacov z roka, hedonisticky si užíval život, ale aj tvrdo pracoval.

Na Brijunoch si Tito vytvoril svoj malý vesmír, ktorého bol zvrchovaným šéfom. Tu prijímal politické návštevy, v príjemnom letovisku rokoval s prezidentmi, premiérmi a panovníkmi zo šesťdesiatich krajín. Tu spolu s Násirom a Nehrúom založil Hnutie nezúčastnených, aby aj „tretí svet“ mohol čo najúspešnejšie lavírovať medzi dvomi znepriatelenými blokmi. Sem za ním chodili stranícki kolegovia, s ktorými preberal ďalšie smerovanie Juhoslávie, tu rozpracovali ideu symetrického federalizmu, ktorá na jednej strane poskytla relatívnu rovnocennosť šiestim republikám a dvom autonómnym provinciám, na strane druhej však fungovala ako pokrývka na hrnci, v ktorom roky bublali neriešené národnostné rozpory, až sa v prvej polovici deväťdesiatych rokov prevalili ako vojnový konflikt, ktorý šokoval celý svet.

Od dinosaura k celebritám

Brijunské ostrovy, to je súostrovie štrnástich ostrovov, ktoré roku 1983 vyhlásili za národný park. Rastie tu sedemsto druhov vzácnych rastlín a žije dvesto päťdesiat druhov živočíchov. Niektoré z nich pribudli počas Titovej éry ako darčeky hostiteľovi. Väčšinu obyvateľov jeho súkromného safari po Titovej smrti rozviezli do rôznych ZOO, ale slony a posvätné kravy od Indiry Gándhíovej aj dnes ľahostajne pózujú pred fotaparátmi turistov. Trávu a spodné konáre stromov spásajú jelene, čím vytvárajú jediné ekologické golfové ihrisko na svete, keďže ho vôbec netreba kosiť. V borovicovom lese sa prechádzajú pávy. Dal ich priviezť Tito, pretože pávy sú prirodzenými nepriateľmi hadov, a hady boli to jediné, čoho sa veľký vodca bál.

Keby sme zašli hlboko do minulosti, tak odtlačky stôp v kameňoch dokazujú, že na Brijunoch žil dokonca aj dinosaurus. A prvými dovolenkármi boli už starí Rimania, bohatí obyvatelia vtedajšej Pietas Juliae, dnešnej Puly, vzdialenej len pár kilometrov vzdušnou čiarou. Pred dvetisíc rokmi mal Rím veľký vplyv na toto územie, postavili tu dokonca chrám bohyne lásky Afrodity. Ako šli storočia, pribudol gotický kostol, benátska pevnosť, byzantské castrum, v ktorom sa vyrábal olivový olej. Ostrovy však pomaly pustli. Hovorilo sa, že toho, kto sa tu usadí, skosí neznáma choroba. Bola to malária. Keď v roku 1893 kúpil opustené ostrovy rakúsky továrnik Paul Kupelweiser (o. i. vlastník Vítkovických železiarní), zaplatil za ne 75 tisíc zlatých – a hneď nato dostal maláriu. Liečil sa vo Viedni, keď sa ako-tak vystrábil, zavolal na Brijuni bakteriológa Róberta Kocha, aby s tým niečo urobil. Koch identifikoval ako pôvodcu malárie larvy komárov, vysušil všetky tri močiare, čím ostrov zbavil komárov aj malárie, a navyše získal za svoj objav Nobelovu cenu.

Kupelwieser mohol konečne zrealizovať svoj sen a premeniť najväčší z ostrovov Veli Brijun na exkluzívne miesto oddychu pre smotánku rakúsko-uhorskej monarchie. Vybudoval hotely, nechal vysadiť parky a vinohrady, zaviesť elektrinu a telefón. Keď roku 1919 umrel, z ostrova zabijaka bol zemský raj. Jeho syn Karl však nezdedil otcov skvelý podnikateľský nos. Alebo mal jednoducho smolu, dobré nápady, no zle načasované. Zobral si pôžičky, aby vybudoval golfové ihriská, tanečné pódium na brehu mora, na ktorom sa konali plesy a zneli operné árie. Lenže do splácania dlhov zasiahla veľká hospodárska kríza. Keď Karl nedokázal splácať úver, ktorý si vzal v talianskej štátnej banke, pripadli ostrovy Taliansku. Preto tu počas druhej svetovej vojny sídlil štáb fašistickej armády a preto ostrovy na sklonku vojny zbombardovali spojenecké vojská. Z bývalej nádhery ostali len ruiny.

S imidžom macha

Po vojne pripadli Brijuni Titovi a jeho partizánom. V roku 1947 stál vodca partizánskeho hnutia a budúci juhoslovanský prezident Josip Broz prezývaný Tito po prvýkrát na Brijunoch. Vtedy vyhlásil: „Čo bolo dobré pre aristokraciu, bude dobré aj pre robotnícku triedu.“ Čím myslel hlavne seba. Brijuni sa stali letnou rezidenciou hlavy štátu, obyčajní ľudia sem nemali prístup, dokonca aj personál vždy večer odchádzal trajektom na pevninu. Prísny protokol určoval, kto kde môže spať. V Bijelej vile on, manželka Jovanka, synovia Mišo a Žarko a vnúčatá. V blízkej Jadranke celebrity, umelci, spisovatelia, herečky. Politici boli ubytovaní vo vilách na opačnom konci ostrova. Po viacerých pokusoch o atentát dbal Tito na bezpečnosť, pre seba si vybral severnú stranu ostrova, aby mohol v prípade potreby uniknúť na voľné more.

Prezident zámerne pestoval imidž macha. Rád sa nechával fotiť s cigarami, s poľovníckou puškou alebo na jachte Podgorke. Potrpel si na prvotriedne obleky, často bielej farby, ktoré mu šili v Paríži. Chrup mu robili v Kanade, do neskorého veku si farbil vlasy na čierno. Fotografie v múzeu ukazujú, ako si tu žil. Tito s mladučkou kráľovnou Alžbetou, s Josephinou Bakerovou, s Valentinou Tereškovovou, so sochárom Ivanom Meštrovičom, so spisovateľom Miroslavom Krležom, s americkými senátormi aj Chruščovovými vyslancami. Willi Brandt mu pripaľuje cigaru, sochár Stevan Bodarov robí jeho bustu. Tito otvára Brijunsku regatu. Tito ako adoptívny otec prvých juhoslovanských štvorčiat z Mariboru, Tito s personálom v kuchyni Bijelej vily. Tito chytá ryby, s Jovankou hrá biliard, pláva v mori, jazdí na koni, fotí, hrá na klavíri, kŕmi slona, hladí zebry...

Návštevy rozvážal po ostrove na vyblýskanom cadillacu, ktorý mu daroval americký prezident Eisenhoover. Viezli sa v ňom aj Elisabeth Taylor a Richard Burton, ktorí boli častými hosťami či už na Brijunoch alebo v Titovej vile v Belehrade hlavne odvtedy ako Burton, tento geniálny herec a nešťastný alkoholik stvárnil Tita vo filme Bitka na Neretve. Tito miloval filmy, vymyslel medzinárodný filmový festival v Pule a každý rok ho osobne otváral. Nedal si ujsť príležitosť, aby mu spoločnosť robili hviezdy ako Sophia Loren či Gina Lollobrigida. Málokto však vie, že filmy, ktoré mali byť premietnuté na festivale, videl na Brijunoch najskôr on a len tie, ktoré schválil, boli zaradené do programu. Vizuálne umenie ho fascinovalo, rád fotografoval, jedine jemu sa podarilo odfotiť Ho Či Mina, ako sa usmieva, nikto iný to nedokázal.

V súkromí, no nie sám

Stačí veslovať na obyčajnom člne pol hodiny na západ a dostanete sa na malý ostrov Vanga. Na ňom mal Tito súkromnú rezidenciu. Tu si sám pestoval hrozno a mandarínky, tešil sa z vinotéky a vozil si člnom tie najsúkromnejšie návštevy, samozrejme dámske, ktoré balil na svoj imidž tvrdého chlapa a – vlastné ružové víno. Odolať vraj dokázala máloktorá.

V Titovom živote boli štyri osudové ženy a ťažko odhadnuteľné množstvo mileniek. „Mohla si si vybrať aj lepšie,“ povedala mama krátko pred svadbou Jovanke, jeho druhej a poslednej manželke. Nuž, ktorej svokre by sa páčil zať, ktorý bez rozpakov strieda milenky; tvrdý chlap, ktorý sa síce dokáže postaviť proti najmocnejším mužom svojej doby, lenže aj od svojich blízkych vyžaduje absolútnu poslušnosť; ktorý je síce oslavovaným hrdinom, ale nikdy nevie, z ktorej strany môže prísť smrteľný úder nielen na neho, ale aj na jeho rodinu?

Po prvýkrát sa oženil počas prvej svetovej vojny ako zajatec na ruskom fronte. Pelagija bola krásna, porodila mu syna Žarka, po skončení vojny sa však rozišli. Na svoje krátke manželstvo doplatila, sovietsky režim ju prenasledoval, keď sa jej bývalý manžel odmietal podrobiť Stalinovi. Syn Žarko, ktorý v druhej svetovej vojne stratil ruku, prišiel za otcom a žil u neho. Rád vysedával v krčme, hostil všetkých naokolo a nadránom nariadil, aby účet poslali Titovi.

S druhou partnerkou Hertou mal syna Aleksandara, prezývaného Mišo. Nevzali sa, pretože Tito vtedy žil v ilegalite. Herta žila v Záhrebe, Tito medzi partizánmi v horách. Jedného dňa, riskujúc vlastný život, prešla cez frontové línie priamo do hlavného štábu partizánov, aby sa konečne mohla stretnúť s milovaným mužom. V jeho stane našla ženu, ktorá postieľala posteľ. Herta si myslela, že je to chyžná a posielala ju preč s tým, že posteľ svojmu chlapovi bude odteraz postieľať sama. „Chyžná“ sa však ohradila, že postieľa posteľ, v ktorej spáva aj ona. Bola to zdravotná sestra Davorjanka Paunović prezývaná Zdenka, ktorá sa pridala k partizánom. Rozčúlená Herta vrazila do miestnosti generálneho štábu a žiadala Tita, nech povie, ktorej dáva prednosť. „Veď sa dohodnite vy dve,“ odpovedal vraj bez toho, aby sa nechal vyrušiť. Miesto a dátum tohto incidentu je známe. Bolo to v mestečku Jajce, 29. novembra 1943, kedy komunisti bojujúci partizánsku vojnu proti fašistom založili Socialistickú Juhosláviu a vytvorili národnú radu, politickú platformu nového povojnového štátu.

Herta sa hneď potom s Titom rozišla. Zdenka si však jeho spoločnosť dlho neužila, krátko po vojne umrela na TBC. Jej posledným želaním bolo, aby ju pochovali v záhrade Titovej belehradskej vily, vedľa chodníka, ktorým každý deň chodieval. A Tito jej to želanie splnil. S Jovankou, ktorá šéfovala jeho personálu, sa oženil na začiatku 50. rokov. Deti nemali.

Ako posledné spoločníčky prišli do Titovej vily na Brijunoch dvadsaťdvaročné dvojičky s jedinou funkciou – masírovať osemdesiatnika Tita, ktorého zdravie už poriadne zničila cukrovka. Prečo zamkýnaš dvere, keď tvrdíš, že ťa iba masírujú, pýtala sa právom žiarlivá Jovanka. Kvôli jeho diagnóze prosperoval diabetologický ústav, ktorý pezident podporoval a v ktorom ho liečili špičkoví diabetológovia. Zlatý vek diabetológie s jej novými liekmi a prístrojmi však ešte len prichádzal, a aj keď lekári robili všetko, čo v tých časoch bolo možné, v závere života Tito trpel, choroba mu zničila cievy na nohách, museli mu amputovať nohu a na posledné týždne upadol do kómy.

A na záver

Vdova po J. B. Titovi umrela roku 2013, žla v biede, len pár rokov pred smrťou jej priznali slušnejší dôchodok. Jovanka Brozová žila roky v neudržiavanej vládnej vile v Belehrade, bez kúrenia a pod zatekajúcou strechou, pričom dostávala sociálnu podporu v prepočte asi 120 eur. Stala sa obeťou systému aj vlastných ambícií. Tito ju v posledných rokoch života poslal preč, pretože uveril, že chce zneužiť jeho vážne zdravotné problémy a získať moc do vlastných rúk. Keď umrel, žila v domácom väzení, v izolácii, nemala ani len občiansky preukaz. Vláda nakoniec odsúhlasila 82-ročnej Titovej vdove dôchodok 1100 eur a nechala opraviť kúrenie a strechu jej vynúteného domova.

Bijela vila aj dnes slúži pre štátne reprezentačné účely. Cadillac si môžete prenajať za 400 euro na polhodinu. Viaceré vily čakajú na rekonštrukciu. V tých, ktoré sa prenajímajú, stojí jedna noc 1600 euro, zabukované sú najmenej na sezónu dopredu. Často v nich dovolenkujú ruskí oligarchovia, no more a súkromie si tu užívala aj monacká princezná Karolína a americký herec John Malkovich. Väčšinu návštevníkov ostrova tvoria turisti, ktorí si v Pule, Poreči, Rovinji alebo Fažane zakúpia lístok na trajekt a celodenný výlet, vláčikom sa povozia po ostrove, pozrú si Titove múzeum, safari, stopy dinosaura a večer sa vrátia na pevninu.

Danica JANIAKOVÁ

Reportáž vznikla za podpory Chorvátskej turistickej agentúry

Viac informácií o Chorvátsku, jeho zaujímavých miestach a recepty z chorvátskej kuchyne nájdete v knihe Dobar tek! Dobrú chuť! Gastronomický sprievodca po Chorvátsku

Objednať si ju môžete na tel. č. 0908 069 388, stojí 5,00 eur, poštovné neplatíte.

 

 

Posledná úprava 19.07.2016

Nájdete nás na FB