Pod jeho strechou sa nachádza sedemdesiattisíc exponátov, dôkazov životného štýlu predkov dnešných Chorvátov. Je tam keramika, z ktorej jedávali, kroje a šperky, ktoré nosili, hudobné nástroje, na ktorých hrali a zabávali sa, zbrane, ktorými sa bránili alebo útočili. A dozviete sa aj to, ako si pomáhali pri chorobách – či už bylinkami, alebo čarami... Jedna z organizátoriek konferencie o ľudovej medicíne Mirjana Randić, ktorá  nás sprevádzala po múzeu, povedala: „Ľudová medicína nie je izolovaný fenomén, je to súčasť kultúrnej histórie každého národa, dôkaz jeho jedinečnosti, vnímania bolesti a vyrovnávania sa s ňou, miesta, ktoré má zdravie a choroba v živote ľudí. Prelínajú sa v nej metódy racionálne s magickými, rituál a symbolickosť.“

V posledných desaťročiach študovali prax liečiteľov etnografi, antropológovia, sociológovia, filozofi a historici – skúmali ho ako kultúrny fenomén. Mnohé z liečiteľských postupov veda zavrhla ako pozostatky starých kultov a šarlatánstvo, prax bylinkárov však často korešponduje s modernými farmakologickými poznatkami, podobne ako magické rituály zas pomerne úspešne suplovali dnešnú psychoterapiu. Racionálne jadro sa našlo aj vo viacerých postupoch ľudovej chirurgie – najmä pri liečbe zlomenín a trhaní zubov. V južnej Dalmácii sa dokonca vyskytli prípady úspešnej trepanácie lebky či zbavenia žlčníkových kameňov.

Po stáročia liečitelia tlmili bolesti hlavy či uší, pomáhali pri úrazoch a záchvatoch, asistovali pri pôrodoch i pri umieraní, radili, ako si udržať zdravie a predĺžiť život, púšťali krv a chránili od zlých síl, mali používali prášky do vína, ktoré posilňovali pamäť. Recepty ľudových liečiteľov sa udržiavali v rukopisoch nazývaných ljekaruše. Boli to záznamy návodov na liečbu ľudí i zvierat. Najstaršie ljekaruše pochádzajú zo 14. storočia; väčšina známych ljekaruš je zo 17. a 18. storočia. Niektoré sú písané ručne v chorvátskych dialektoch, iné vyšli aj tlačou. Často jedna ljekaruša slúžila ako vzor, z ktorého sa údaje prepisovali a šírili ďalej. V 19. a 20. storočí, keď vznikol národopis ako nová vedecky disciplína, sa ich obsahom zaoberala aj Jugoslavenska akademija znanosti a umjetnosti, ktorá vydávala Zbornike za narodni život i običaje južnih Slavena.

Medicínska prax na začiatku 20. storočia začala brojiť proti ľudovým liečiteľom. Na dedinách však ľudia stále pri pôrode dávali prednosť babe, pri bolení zuba kováčovi či pri záchvatoch epilepsie„strige“ alebo „strigôňovi“. V rôznych regiónoch ich nazývali rôzne: babe, babice, babe vračare, vračiteli, vještice, svečenici, vidari i vidarice, biljari i biljarice, travari, ramnači, kostolomci, barbiri, coprnjaki i coprnjice, štrige i štrigoni, krsnici a podobne. Liečitelia a liečiteľky vedeli viac ako bežní ľudia, orientovali sa v prírode, poznali staré obyčaje - dosť na to, aby si „zaslúžili“ krutý trest. V histórii Chorvátska sú doložené procesy s čarodejnicami: najmladšia zo sedemtisíc (!) umučených „čarodejníc“ mala päť rokov, najstaršia 85 rokov. Veľký hon na čarodejnice sa v Chorvátsku konal v 17. a najmä 18. storočí. Kruté mučenie a upaľovanie najmä žien ukončila až Mária Terézia, ktorá na čarodejnice jednoducho neverila.

Alternatívna medicína, čo je najčastejšie používaný termín pre iné ako oficiálne liečebné postupy, sa v Chorvátsku rozvíja aj v súčasnosti. Veľmi populárna je homeopatia a bylinkárstvo. Záujemcovia si môžu vyhľadať niekoho, kto oprášil vedomosti starých liečiteľov, aj na internete.

Od ránhojičov k lekárom a od lekárov k liečiteľom

V roku 1598, keď v Európe zúril mor, zainteresované inštitúcie zistili, že v celom Chorvátsku a Slovenii niet jediného vzdelaného lekára. Prvým takým sa stal Daniel Their de Rosenberger v roku 1603. V roku 1873 tu už pôsobilo 103 diplomovaných lekárov a 88 ránhojičov s povolením na svoju činnosť. V roku 1900 stúpol počet lekárov na 317 a počet ránhojičov sa znížil na 46. O desať rokov bolo lekárov 386, ránhojičov už len 10. Pritom na začiatku 20. storočia žilo v krajine 2,4 mil. obyvateľov! A tak nečudo, že ešte pred druhou svetovou vojnou tu mali aj 1710 ľudových liečiteľov, ktorí liečili v domácnostiach a na trhoch. Ľudová medicína však postupne ustupovala – aj kvôli tomu, že liečba v štátnom zdravotníctve bola zdarma, ale ľudovému liečiteľovi bolo treba zaplatiť.

Lekárska fakulta vznikla v Záhrebe v roku 1917. Jej absolventi však narážali predovšetkým na dedinách na neochotu ľudí podriaďovať sa ich radám. V súvislosti s detskou úmrtnosťou dlho víťazilo presvedčenie „Boh dal, Boh vzal“ a pri ochorení so smrteľným koncom – „bolo mu to súdené“. V súčasnosti sa na ľudových liečiteľov často obracajú ľudia, ktorým už oficiálna medicína nemôže pomôcť, teda v najťažších štádiách vážnych chorôb. Najčastejšími pacientmi alternatívnej medicíny sú pacienti s chronickými bolesťami a psychosomatickými chorobami. Výhodu alternatívneho liečenia vidia v celostnej, duchovnej dimenzii, v aktívnej úlohe pacienta, v dobrom vzťahu s liečiteľom.

Čo dokáže cesnak

Chorvátski liečitelia v minulosti, ale aj dnes, používajú najrozmanitejšie postupy. Etnograf Tucakov  napísal v roku 1958: „Je veľmi ťažké odlíšiť, ktoré z týchto postupov sú naše, balkánske, staroslovanské, a ktoré sú dedičstvom antického vplyvu či vplyvu arabského, byzantského, benátskeho, nemeckého a iného. Pravdepodobne nikde v Európe sa nenachádza taká bohatá mozaika rôznych liečebných metód ako na Balkáne.“

Starých slovanských názvov pre liečiteľa je niekoľko, najčastejšie sa spomína volhv a vrač, a to už v chorvátskych textoch z 10. storočia. Vrač pochádza z indoerópskeho koreňa, kde toto slovo znamená hovor: liečilo sa hlavne hovorením, zaklínaním, sugestívnou i magickou hypnotizujúcou rečou. Vrači odháňali zlých duchov a počarovanie. Čarodejníci (čara je čiara) používali grafické znaky a liečili pomocou rún, prípadne zápismi.

Starý názov koreniť pripomína používanie rôznych korenín v liečiteľstve. Súčasný názov ličejnik prebrali od Gótov, ktorí svojich liečiteľov nazývali lekeis. Ženy, ktoré z byliniek varili odvary používané pri získavaní lásky či na vyvolanie potratu, sa volali travnice. V 13. storočí pribudli bylinkári – herbarii; z tohto názvu sa neskôr vyvinulo označenie biljar, prípadne travar.

Deťom často dávali cesnak – vraj proti urieknutiu, ale keďže dnes vieme, že cesnak má antibiotické účinky, ničil baktérie, a tak vlastne dieťa chránil. Deti chránili aj inými spôsobmi. Kolísku s novorodencom napríklad pokrývali tenkou šatkou, ktorá dieťa izolovala pred prípadnou nákazou. Novorodenca sa mohol dospelý človek dotknúť len vtedy, keď si umyl ruky alebo ich očistil nad ohňom. Od pôrodu až po krst dieťa nosilo na ručičke červenú nitku, aby neumrelo. Dodnes sa veľká sila pripisuje náramku z korálov – najmä na vidieku veria, že taký náramok na ruke dieťaťa ukáže, či je zdravé. V prípade začínajúceho ochorenia vraj zbledne. Korál tu považujú za živý organizmus schopný signalizovať poruchu zdravia.

Reportáž vznikla za podpory Chorvátskej turistickej agentúry 

Viac informácií o Chorvátsku, jeho zaujímavých miestach a recepty z chorvátskej kuchyne nájdete v knihe

Dobar tek! Dobrú chuť! Gastronomický sprievodca po Chorvátsku

Kniha je vypredaná, v prípade záujmu hľadajte v antikvariátoch.