Dovoľte básni, aby k vám pristúpila

Dovoľte básni, aby k vám pristúpila

Napísala 

„Vidieť anjela, ktorý sa zaoberá mojou dušou“, tak definovala báseň Mila Haugová na kurze kreatívneho písania, ktorý viedla počas festivalu Ars Poetica. Jedinečná a inšpirujúca poetka pridala aj svoje skúsenosti s mimoriadne intímnou záležitosťou, akou písanie básní určite je:

–  Písať báseň je ako stavať si do vlastného vnútra ešte jedno telo.

Možno máme my, čo píšeme poéziu, ľahší život, pretože je to krátky literárny útvar. Keď som sa kedysi zatvárala v svojej izbe, mama mi hovorievala: Čo tak dlho píšeš takú krátku báseň. Som bežkyňa na krátke trate, nie maratónec, nepíšem dlhé prózy.

Vedci zistili, že náš mozog veľmi krátku chvíľu predtým, ako niečo urobíme, vie, že to urobíme. Netuším, akým spôsobom sa dostanú myšlienky do mojej hlavy; niekedy človek napíše niečo, čo nemá odkiaľ poznať – toto ma na tvorbe veľmi zaujíma.

Naučiť niekoho písať poéziu, to sa nedá. Môžeme ho len naučiť techniku, môžeme podporiť jeho sklon písať. A predovšetkým ho môžeme viesť k tomu, aby čítal. Čítajte, ak chcete písať.

Báseň nenapíšete tak, že si sadnete a poviete: No, Mila, a teraz napíš báseň! Tvoriť nemôžeme nasilu, tvorba si vyžaduje svoj čas. Tvoriví ľudia vyzerajú v očiach iných ľudí ako tí, čo nič nerobia. Ale práve vtedy sa TO deje. Dovoľte básni, aby k vám pristúpila.

Pôvodnú verziu básne píšem rukou, konečnú na počítači. Odporúčam aj vám písať rukou. Ide o to, aby cesta od myšlienke k ruke bola čo najkratšia.

Vždy majte pri sebe zápisník a pero, aj pri posteli, aby ste si mohli hneď zapísať vetu, ktorá sa vám pozdáva. Neskôr môžete väčšinu z nich vyškrtať, ale verte, dobré vety, ak ich hneď nezapíšete, sa strácajú, rytmus ostáva v nás dlhšie, ale aj ten sa postupne stratí.

Nikdy to, čo ste napísali, nekomentujte. Názor si urobí čitateľ sám. Akokoľvek ste to napísali, je to v poriadku.

Ešte by som vás chcela upozorniť, že ak sa ponoríte do písania, oddelí vás od ľudí. Poetky devätnásteho storočia nebývali vydaté, nemali deti. Až v dvadsiatom storočí sa postupne ženy pokúšali zosúladiť tvorbu so starostlivosťou o rodinu, nie je to však jednoduché. Mám rada to, čo a ako píše rakúska autorka Friederike Mayröcker, je mojím vzorom. Legendárny je jej dlhodobý vzťah s básnikom Ernstom Jandlom. Každý z nich býval v inom byte, Friederike sa navyše dlho starala aj o svoju mamu, ktorá tiež bývala v samostatnom byte. Jej deň vyzeral takto: vstávala ráno o šiestej a písala do desiatej hodiny doobedu. Potom sa obliekla a šla navštíviť Jandla, po obede šla pozrieť mamu. Večer si prečítala to, čo napísala ráno, a zredigovala to. Každá zo spisovateliek to má inak, dávajte si však pozor, aby ste si uchovali rovnováhu medzi vzťahmi s blízkymi ľuďmi a tvorbou, pretože tvorba bude od vás vyžadovať, aby ste do nej dali všetko.

Môžeme si myslieť, že kníh je už toľko, že sa neoplatí čokoľvek písať, že všetko už bolo napísané. Neverte tomu a píšte. Nikto nenapíše nič tak, ako vy, ako ja, ako Simona, ako Daniela. Píšte to, čo môžete napísať iba vy.


 

Posledná úprava 25.11.2016

Nájdete nás na FB