Vieme, že máme komplexy, ale vieme aj to, že komplexy majú nás?

Vieme, že máme komplexy, ale vieme aj to, že komplexy majú nás?

Napísala 

Určite poznáte pojmy „komplex menejcennosti“, prípadne „oidipovský“ či „napoleonský komplex“. Komplex ako taký je však v psychoterapeutickej praxi omnoho širší pojem. „Dnes každý vie, že ľudia majú komplexy. Menej je však známe to, že komplexy môžu mať nás,“ napísal kedysi Carl Gustav Jung v svojej teórii komplexov, ktorú dodnes rozvinulo viacero svetových psychoanalytikov.

Erel Shalit
KOMPLEXY
Archetypy, které v nás ožívají
Portál, 150 s.

Hoci teoreticky môžeme pomenovať mnoho komplexov, k ústredným komplexom každodenného života patria: otcovský a materský komplex, bratský a sesterský komplex, komplexy sexuality, hnevu, incestu, moci a smrti.

V hojnosti komplexov jungovskej psychológie sa odráža jej „polyteistická“ stránka. Jung tvrdil: „Psychika nie je nedeliteľnou jednotou, ale viac či menej rozdeleným celkom. Hoci sú jednotlivé časti navzájom spojené, sú pomerne samostatné až do tej miery, že určité časti sa psychicky nikdy nespoja s egom, alebo len zriedka. Tieto psychické fragmenty som nazval autonomné komplexy a na ich existencii som založil svoju teóriu komplexov.“

O tom, čo sú to komplexy a ako sa vyvíjal tento pojem od Freuda, Junga a Adlera až k súčasnej psychoterapeutickej praxi, píše analytik Erel Shalit v jeho knihe Komplexy/Archetypy, ktoré v nás ožívajú. Spracováva tu viaceré známe mýty, od Oidipa, Samsona, Amora a Psyché či Babylonskú vež, až po azda najznámejšie spracovanie otcovského komplexu v Liste otcovi, ktorý napísal Franz Kafka. V nakladateľstve Portál vyšla aj Shalitova kniha Cyklus života, v ktorej sa zaoberal rozporom medzi osudom jednotlivca – teda archetypmi, ktoré v sebe nosí každý z nás – a jeho konkrétnym životným príbehom. Tvrdí, že človek sa musí vyrovnávať so štyrmi hlavnými archetypmi, ktorými je dieťa, dospievajúci, dospelý a starec. V knihe, v ktorej využíva svoju psychoterapeutickú prax aj mýty a literárne diela (od Gilgameša, Biblie, Sofokla, Danteho, Shakespeara, po rozprávky bratov Grimmovcov) na to, aby nimi ilustroval možnosti, ako sa môžeme vyrovnať s onými štyrmi životnými štádiami a prežiť autentický a zmysluplný život.

Ukážky z knihy KOMPLEXY:

Sen pomenoval „via regia, kráľovská cesta do nevedomia“ Sigmund Freud. Jung, jeho dedič a neskôr rival, tento výrok pozmenil tak, že za via regiu do nevedomia neoznačil sen, ale komplex, ktorý je architektom snov a symptómov. O sne Jung hovorí: „Táto via regia do nevedomia nie je ani tak kráľovská, skôr sa podobá kamenistému a nezvyčajne krivoľakému chodníku, ktorý sa často stráca v podraste.“ Freud objavil aj prvý komplex – oidipovský. Oidipov mýtus je založený na zabíjaní a sexualite – na zabití muža, ktorý je otcom hrdinu, a milovaní ženy, ktorá je jeho matkou. Vyriešenie tohto komplexu sa stalo hlavným cieľom freudiánskej analýzy. Podľa Freuda keď libido dozreje a uvoľní sa z jeho fixácií, dá uvoľnenú energiu k dispozícii egu a umožní mu milovať a pracovať. Jung oidipovský komplex považoval iba za archetyp, aj keď medzi archetypmi vyniká ako archetypická konfigurácia komplexov.

Pojmy „komplexy nadradenosti a menejcennosti“ pochádzajú od Alfreda Adlera, ktorý formuloval všeobecné tvrdenie, že „všetci ľudia sú pri narodení menejcenní a slabí, a tak začínajú celoživotný zápas o pozdvihnutie sa z tohto stavu.“ Adler bol presvedčený, že tento proces je archetypický a že „túžba po nadradenosti je univerzálna a večná vlastnosť ľudskej osobnosti.“ Jung o komplexe menejcennosti hovorí, že „určite hrá veľkú úlohu, takmer takú veľkú ako komplex sexuality. Komplex sexuality sa viaže k hedonistickému typu človeka, ktorý uvažuje v kategóriách páči sa mi a nepáči sa mi, avšak existuje aj iná trieda ľudí, a to prevažne tých, ktorí to dosiaľ nikam nedotiahli a ktorí sa skôr, než sa niekam vydajú, cítia porazení; títo uvažujú v kategóriách moci a prehry a niekde zvíťaziť je pre nich dôležitejšie, než celý ich komplex sexuality.“

Ako už bolo mnohokrát povedané, psychologické teórie odrážajú duševný život svojich tvorcov. Jung sám podstúpil roku 1907 slovný asociačný experiment. Výsledky odhalili jedenásť hlavných komplexov, ktoré sa v tom čase u Junga vyskytovali. Najdôležitejším bol komplex ľútosti, komplex smrti otca, túžba po synovi a nápadný Goetheho komplex. Svojho otcovského komplexu si bol Jung vedomý, keď vyhlásil: „Nechcem sa podrobovať žiadnym „otcom“ a ani to nikdy neurobím“. Jungov negatívny otcovský komplex sa prejavoval navonok aj voči Freudovi. Sám Freud sa ocitol v roli otca v synovskom komplexu, ktorý vyústil do hnevu a sklamania nad „milovaným synom“, ako predtým nazýval Junga. Freud v Jungovej prítomnosti dvakrát omdlel, pričom Junga podozrieval, že si praje jeho smrť. Symbolická otcovražda bola pre Junga skutočne nevyhnutná, aby mohol slobodne a tvorivo načrtnúť svoju vlastnú teóriu, v ktorej sa incestne obrátil do ríše „Veľkej matky“, ktorej lono plodí symboly premeny.

Jung bol nepochybne veľmi ovplyvnený Goetheho Faustom, ktorý mu slúžil ako celoživotný zdroj inšpirácie. Zdá sa, že nemal jednoznačný názor na svoje legendárne príbuzenstvo s Goethem, podľa ktorého jeho starý otec, ktorý sa tiež volal Carl Gustav Jung, bol Goetheho nemanželský syn. Niekedy hovoril o tejto legende s potešením, ale komentoval ju aj slovami, že svet je plný bláznov, ktorí šíria podobné príhody o „neznámom otcovi“. Jungove narážky na legendu sa zvyčajne vyznačujú hravým tónom. Dôležitejší bol jeho pocit duchovnej spriaznenosti s Goethem. Na jednej strane sa Jungova náklonnosť ku Goethemu mohla sformovať ako komplex, ako konkretizácia duchovného otca, keď toho skutočného v živote nevedel nájsť, alebo ho odmietal prijať. Na druhej strane mu Goethe slúžil ako zdroj inšpirácie, keď nazeral do hlbín ľudskej duše. Ide o krásny príklad toho, že komplexy nie su nutne len negatívne.

Freud poukázal na to, že citový vzťah dieťaťa k rodičom, najmä k otcovi, má kľúčový vzťah pre obsah akejkoľvek neskoršej neurózy. Neskôr význam „otca“ rozšíril a tvrdil, že „vplyv otcovej osobnosti v rodine pretrvá po stáročia; už to nie je osobný otec, ale odráža sa v ňom význam biblického Boha Otca“. Jung to premýšľal obomi smermi, zrejme zápasil so svojimi rozporuplnými pocitmi k Freudovi ako k svojmu projikovanému otcovi: „Freud si myslel, že všetky božské postavy majú korene v otcovskom imagu. Musíme si položiť otázku, či môžeme takú magickú silu pripísať obyčajnej ľudskej bytosti. Človek „vlastní“ mnoho vecí, ktoré nikdy nezískal, ale zdedil ich po predkoch. Nerodí sa ako tabula rasa, rodí sa iba nevedomý. Prináša si so sebou systémy, ktoré sú štruktúrované a pripravené na použitie špecificky ľudským spôsobom, a za ne vďačí miliónom rokov ľudského vývoja. Tieto zdedené systémy zodpovedajú ľudským situáciám, ktoré existujú od nepamäti: mladosť a staroba, narodenie a smrť, synovia a dcéry, otcovia a matky, rozmnožovanie atď. Iba individuálne vedomie prežíva tieto veci prvý raz, no telesný systém a nevedomie nie. Tento vrodený a vopred existujúci pudový model, teda vzorec správania som nazval archetyp.“

S postupom času, ak nie je kolektívne vedomie neustále prehodnocované a omladzované, má sklony zostarnúť a zatvrdnúť. Duch vädne, kráľ umiera, vedúci mýtus človeka a spoločnosti zastaráva. Je pozoruhodné, že práve komplexy a zranenia prinášajú obnovu, zatiaľ čo dokonalosť slúži záujmom rigidného a nedotknuteľného ega. Iba vtedy, keď uznáme svoje spojenie s bytostným Ja a s archetypmi nevedomia, žijeme naplnený život. Úlohou komplexu je pomôcť tomuto spojeniu. Samozrejme, obsahuje to v sebe nevyhnutný paradox, že iba skrz nedokonalosť a jej priznanie (konfrontáciu s Tieňom) dokážeme konštruktívne využiť božskú iskru v svojom vnútri. Tí, čo sa cítia byť dokonalí, nepotrebujú nikoho ďalšieho, ani Tieň, ani bytostné Ja. Veria, že si poradia bez neho, a často toho druhého zraňujú, či už toho vnútorného alebo vonkajšieho.

Jeden syn môže prísneho otca vnímať ako dôveryhodného poradcu, ktorý ho zasväcuje do zložitých spoločenských zvykov, zatiaľčo druhý syn sa môže búriť proti tomu, čo vníma ako nadmerný dohľad. Toto je konflikt medzi prvorodeným a druhorodeným synom zachytený v mnohých mýtoch. My všetci máme v sebe oboch synov, pričom ten druhý musí v určitej fáze prekonať toho prvého, aby človek mohol v živote získať nezávislé postavenie oddelené od zvnútorneného obrazu otca.

Vynikajúcim vykladačom Jungových myšlienok je D. W. Winnicott: „My ľudia sme menej stereotypní ako archetypické obrazy – nie úplne dobrí, nie úplne zlí, len dúfame, že dostatočne dobrí. Osobné v sebe vždy nesie bremeno nedokonalosti, teda našich komplexov. Dostatočne dobrá matka, ktorá sa stará aj irituje, patrí do oblasti reálneho, skutočného života. Archetypická bohyňa Veľká Matka je zložitejšia. „Dostatočne dobrá“ znamená byť ľudská, nie nadľudská, a predstavuje ľudský pokus o obsiahnutie archetypických pólov bez toho, aby došlo k identifikácii s jedným a vytesneniu druhého pólu do Tieňa. Dostatočne dobrý človek je nedokonalý, no dokáže uniesť svoje rany a komplexy, nie je ovládaný ani archetypickou identifikáciou, ani nie je v područí komplexov, ktoré žijú z rozštiepenia – buď dobré alebo zlé, nikdy proste nie dostatočne dobré.“

Jung píše: „Skutočnosť, že komplexy sú bolestivé, nepredstavuje žiaden dôkaz patologického narušenia. Utrpenie nie je choroba; je to normálny protiklad k šťastiu. Komplex sa stáva patologický iba vtedy, keď si myslíme, že ho nemáme.“

Posledná úprava 29.08.2019

Nájdete nás na FB