Podľa japonských mýtov bohyňa slnka Amaterasu zoslala z nebies svojho vnuka s posvätnými symbolmi moci – mečom, drahokamom a zrkadlom, aby nastolil poriadok medzi ľuďmi. Vlastne sa ešte ani nezačala skutočná história Japonska, ešte sme len v mýtickej dobe na úsvite dejín, a už tu máme - meč. Zbraň, ktorá sa tiež stala legendou, spolu s tými, ktorí ovládali Cestu meča najlepšie. So spoločenskou vrstvou bojovníkov, samurajov.
Jeden buši za piatich mužov
Meč, kopija a luk, to bola výzbroj zvaná tankó, s ktorou bojovali ľudia Jamato, ako sami seba spočiatku nazývali obyvatelia ostrovov, ktoré dnes poznáme ako Japonsko. V období od druhého storočia pred n. l. po druhé storočie n. l. patrila k tankó suknica kusazuri, čo znamená čosi ako „trenie trávy“, pretože dosahovala ku kolenám, a prilbica kabuto s dopredu trčiacim zobákovitým výčnelkom, ktorý chránil tvár bojovníka. Čepele mečov zdobili motívy koní a kvetov, niektoré mali otvory pre drahokam bohyne Amaterasu.
Tankó nosili hlavne pešiaci. Koní bolo na ostrovoch málo, dovážali sa z Číny a vlastnil ich len ten, kto na to mal. Do šiesteho storočia sem z Číny „doviezli“ aj budhizmus, písmo a systém úradníckej správy krajiny. Od roku 792 oficiálne posilnili armádu dôstojníci, synovia najvznešenejších rodov, ktorých jediným zamestnaním bolo trénovať a bojovať. Jazdili na koni, nosili brnenie, strieľali z luku a hovorili si Kondei, Verná, silná mládež. Len pár rokov predtým začal cisár Kammo budovať Kjóto, pričom nezabudol na tréningové priestory pre bojovníkov Butokuden (Sieň cností vojny). Tá, mimochodom, stojí dodnes. Bolo to obdobie, počas ktorého armáda zahnala pôvodných obyvateľov, divokých Ainuov definitívne na sever, na ostrov Hokkaido. V súvislosti so samurajmi sa treba o nich zmieniť hlavne preto, lebo k ich rituálom patril okrem pojedania sŕdc zabitých nepriateľov aj zvyk péré, pri ktorom obeti otvárali brucho posvätným nožom makiri. Tento obrad predchádzal obradnej samovražde japonských samurajov seppuku, známej aj ako harakiri.
Systém vlády možno nazvať absolutistickou monarchiou: všetka pôda patrila cisárovi a tí, čo na nej pracovali, odvádzali dvoru daň, často veľmi tvrdú (ako za šógunátu Ašikagov, kedy to boli dve tretiny úrody). Aby cisár upevnil mier, vyhlásil v reforme Taika roku 646 zákaz nosiť meče, s výnimkou mužov, ktorí strážili sídelné mesto a hranice. Aj keď formálne vládol cisár, v skutočnosti bol bábkou, ktorú ovládal niektorý zo šľachtických rodov. Spočiatku rod Fudžiwara, ten kontroloval cisársky trón tak, že mu po generácie dodával takmer nevyčerpateľné množstvo krásnych dcér za nevesty. Dvorania sa uzavreli pred okolitým svetom, vytvárali zjemnelú kultúru plnú poézie, hudby a výtvarného umenia. Na vidieku sa však bojovalo o holé prežitie. Menej významní členovia dvora a mladší synovia šľachtických rodov odchádzali do provincií, kde spravovali majetky a zastupovali štátnu moc. Vytvorili dve skupiny, na západe Taira, na východe Minamoto. Ich dejiny sú plné príbehov o vzájomných bitkách, pri ktorých buši (bu-bojovný, ši-sluha) pred súbojom najskôr vykrikovali na protivníka svoj rodokmeň a zoznam vyhraných súbojov. Každý bojovník chcel byť slávny a sláva sa merala podľa počtu hláv nepriateľov, ktoré predložil veliteľovi, a podľa hodnosti zabitých protivníkov. Hovorilo sa, že jeden buši má silu troch a cenu piatich mužov. Byť zajatcom, toho sa desil každý buši a tak radšej dobrovoľne spáchal samovraždu.
Keď zasiahne Kamikadze
V prvom roku éry Hógen (1156) vypukli spory o to, kto bude následník trónu. V krutých bojoch nazvaných Gempei zvíťazili Tairovia a sťali každého dospelého Minamotu. Deti ušetrili, poslali ich do kláštorov alebo na adopciu do rodín Tairov. Akonáhle deti vyrástli, udreli na Tairov (1180) a celý rod prakticky vyhladili. Tí, ktorých nezmasakrovali, sami spáchali samovraždu. Minamoto Joritomo svojim bojovníkom udelil titul samuraj (od saburachi – strážca pána) a na statočných a verných samurajoch založil svoju vládu. Chvíľu ho ohrozoval vlastný brat Jošicune, ale toho sa zbavil, cisára donútil, aby správu provincií zveril vojakom a sám sa vyhlásil za šóguna. Svoje sídlo preniesol z rozkošníckeho hlavného mesta, kde ostali už len bezmocní úradníci, do Kamakury.
Joritomo nastolil v Japonsku vojenskú diktatúru. Jej sila sa mala osvedčiť o dve generácie neskôr. Na susednej pevnine sa totiž diali veci! Džingischán a jeho Zlatá horda dobyla Čínu a väčšinu Ázie, dostala sa dokonca aj do východnej Európy. Existuje teória, i keď vedci sa jej bránia, že Džingischán nebol nikto iný než Jošicune, ktorý utiekol pred bratom na pevninu. Meno Džingis zapísané čínsky pozostáva totiž z rovnakých znakov ako Jošicune v japončine. Možno preto bol Džingischánov vnuk Kublaj presvedčený, že Japonsko musí byť jeho vazalom, keď roku 1247 k nemu vyslal lode s 15 000 mužmi. V prvý deň po vylodení sa stretli šíky mongolských vojnových veteránov s miestnymi samurajmi zvyknutými na rytierske súboje podľa predpísaného kódexu. Ten Mongoli po prvé, nepoznali, a po druhé, aj tak by ho ignorovali. Na samurajov strieľali z kuší, vrhali po nich výbušné gule (údajne nápad Marca Pola, ktorý pobýval na Kublajovom dvore) a tých, ktorí útok neznámych zbraní prežili, rozsekali na kusy. Do totálne bezvýchodiskovej situácie zasiahla vyššia moc. V noci, keď sa Mongoli utiahli na svoje lode, prišiel Kamikadze, Boží vietor, prudká búrka vrhla lode na pobrežie a utopila väčšinu vojakov. So zvyškom si posily samurajov, ktoré práve dorazili, ľahko poradili. Hovorí sa, že nechali nažive len dvoch vojakov, aby mal kto doručiť správu o prehre Kublajovi. Ten sa o päť rokov vrátil, už so 150 000 vojakmi. Aj keď sa Japonci medzitým lepšie pripravili a pozdĺž celého pobrežia vystavali ochranný val, ktorý strážili samuraji z celej krajiny; aj keď sa vo všetkých budhistických aj šintoistických kláštoroch modlili mnísi za výhru; ten, kto nakoniec rozhodol, bol opäť - Kamikadze. Tajfún, ktorý prišiel náhle a náhle aj zmizol, nechal za sebou trosky mongolského loďstva, ktoré boj definitívne vzdalo.
Ale aj japonskí samuraji sa poučili. Šarvátky len pre pomstu a slávu ustupovali, v ich školách sa začala vyučovať vojenská stratégia, zo štúdia šermu sa stávalo umenie a z meča „duša bojovníka“.
Duša bojovníka
Vykovať to, čomu sa s uznaním hovorí „pravý japonský meč“, konštrukčne aj tvarom dokonalý obojručný nástroj na zabíjanie i obranu, vyžadovalo priam náboženský obrad. Kým kováč vstúpil do vyhne plnej papierových symbolov viery v šintoistických bohov, rituálne sa očistil a obliekol do špeciálneho rúcha. Keď koval čepeľ, nesmel piť alkohol ani jesť určité jedlá, zakázaný mal aj sex. Občas sa síce našli výnimky, ako Noda Hankei, vynikajúci kováč z obdobia Edo (17. storočie), ktorý sa často spíjal vo vykričaných štvrtiach hlavného mesta, ale podľa toho aj končili. Hankeia našli jedného rána v kanále plnom odpadkov rozťatého na dve polovice jednou z jeho čepelí.
V 13. storočí, keď ešte pretrvával strach z opätovného mongolského vpádu, vyrobili v Japonsku 15 miliónov mečov. Vznikol nový typ obojručného meča, ktorý bol dlhý 1,5 metra i viac a nosil sa zavesený na chrbte. Pre bojovníka bol meč všetkým, symbol mužnosti, odznak cti a príslušnosti k šľachtickému rodu. Či už bola vojna, alebo mier, samuraj mal vždy na dosah svoj dlhý a krátky meč. Obvykle ich zdobil rodový erb vlastníka a bývalo na nich vyryté: „Medzi nebom a zemou niet ničoho, čoho by si sa mal obávať, pokým nosíš po boku túto vynikajúcu čepeľ“ alebo „V posledných dňoch sa tvoj meč stane bohatstvom pre potomkov“. Aj ženy zo samurajskej vrstvy nosili v záhyboch kimona dýku, buď na obranu, alebo na samovraždu.
Ak samuraj úctivo pokľakol a meč mal napravo, vyjadroval tým, že človeku, pred ktorým kľačí, dôveruje. Ak mal meč na ľavej strane, hostiteľ spoznal, že mu buď neverí, alebo má nekalé úmysly, pretože z tejto pozície mohol ľahko prejsť do boja. V dome priateľa si odkladal meč na zvláštny podstavec, prípadne ho dal sluhovi, ktorý bol špeciálne školený na to, aby s mečom samuraja zaobchádzal s úctou. Ale aj pri stretnutí s priateľmi mal pri sebe krátky meč. Prekročiť meč samuraja, alebo sa ho hoci len dotknúť, to bola ťažká urážka. Len krv nešťastníka, ktorý mohol zavadiť o meč náhodou, vrátila hrdosť „urazenej čepeli“. Ak šlo o krvnú pomstu, pomstiteľ tomu, kto ho urazil, odsekol hlavu a v lebke nechal „vizitku“ - dýku so svojím menom, čím verejne oznámil svoj čin.
Prví „južní barbari“
V prvom roku éry Ódin (1467) vypukla kvôli sporu dvoch rodov vojna, ktorá mala trvať dve storočia. Dostala meno sengoku džidai (vek krajiny vo vojne). Kto mal dostatok vojakov a odvahy alebo drzosti, vydobyl si panstvo. Vidiecki šľachtici rýchle bohatli a rýchle o majetky prichádzali. V 16.-17. storočí, plnom lokálnych vojen a intríg, rástli po celom Japonsku opevnené hrady a za nimi mestá. Bolo treba vyzbrojiť armády miestnych kniežat. Zbrojári vyvinuli nové typy zbraní, nové druhy brnení a prilbíc. Výstredne oblečení samuraji s prilbami znázorňujúcimi živočíchy, rastliny, či „snehovú búrku“, bojovali o majetok a česť pána i svoju vlastnú. Kamakura bola vypálená, po krajine sa potulovali stovky róninov, vojakov bez pána.
Do tohto chaosu, ktorý priam volal po zjednotení Japonska, prišli Európania. Hľadali tu možnosti obchodovať a zároveň priniesli so sebou novinky. Medzi nimi palné zbrane. Prví Portugalci, ktorých búrka vyhodila na pobrežie Kjúšú (1542), mali muškety. Tie vyvolali nadšenie. Miestny knieža všetky kúpil a poveril kováča, aby zhotovil kópie. Kováč nad neznámym mechanizmom bezradne stál a tak ponúkol jednému z Portugalcov svoju dcéru za „doučovanie“. Za šesť mesiacov potom vyrobil 600 muškiet, ktoré knieža predával po celom Japonsku. Mušketa urobila z obyčajného pešiaka konkurenciu samurajovi, ktorý potreboval dlhoročný výcvik lukostreľby a šermu. Neskôr sa síce ukázalo, že nad zbraňou, ktorú treba zložito a dlho nabíjať a drahý pušný prach dovážať z cudziny, majú luky a meče tiež nejakú tú výhodu, ale technické novinky na ostrovy predsa len začínali prenikať.
Za Portugalcami prišli Španieli, Holanďania, Angličania, niektorí chceli obchodovať, iní obrátiť Japoncov na kresťanskú vieru. Japonci Európanov označovali pojmom namban, „južný barbar“. Kupovali od nich súkno, olovo, okuliare, sklo, ďalekohľady i sirup proti kašľu. Vyvážal sa porcelán, lakovaný tovar a meče. Aj Rembrandt van Rijn vlastnil cenný japonský meč. Európski panovníci ich dostávali ako diplomatické dary. Mnohé si aj dnes môžeme pozrieť vo Vojenskom múzeu v Paríži a v Historickom múzeu v Drážďanoch. Z látok z talianskych a flámskych manufaktúr sa šili samurajské brnenia, krk a zápästia japonských bojovníkov zdobili plisované volániky podľa vzoru namban.
A potom traja muži, dvaja nižší šľachtici a jeden sedliak, zmenili japonské dejiny.
V správnej dobe na správnom mieste
Oda Nobunaga sa narodil roku 1534. Mal 17 rokov, keď sa zmocnil celého rodového majetku, príbuzným ich ostré protesty nepomohli. Brutálny Oda krotil akýkoľvek odpor, v dobytej Nagašime napríklad nechal upáliť dvadsaťtisíc ľudí, vrátane žien a detí. O sedem rokov vstúpil do jeho vojska sedliak, ktorý ukradol peniaze bývalému pánovi a za ne si kúpil výzbroj. Ukázalo sa, že je výnimočne dobrý veliteľ a tak sa pod menom Tojotomi Hidejoši rýchle stal generálom. Roku 1558 na jednu z Nobunagových pevností zaútočilo 25 000 vojakov. Zrejme ich viedol neschopný veliteľ, preto Nobunaga s 2000 mužmi nad početnou prevahou zvíťazil. V porazenom vojsku bojoval 17-ročný Iejasu z rodu Tokugawa, ktorý sa pridal k Nobunagovi a stal sa jeho ďalším generálom. Títo traja postupne v skvelej sérii ťažení dobýjali jednu provinciu za druhou.
Roku 1582 Oda Nobunaga umrel. Zradil ho jeden z jeho generálov. Jeho smrť do roka pomstil Hidejoši. Človek prostého pôvodu sa stal veliteľom obrovskej armády a úspešne pokračoval v zjednocovaní Japonska. Uvedomoval si, že tu zrazu žije veľa ozbrojených ľudí, ktorí nemajú čo robiť. Príliš veľká hrozba pre krehkú jednotu. Preto roku 1588 vyhlásil známy „lov na meče“. Okrem zbraní patriacich samurajom nechal skonfiškovať všetky zbrane a odliať z nich veľkú sochu Budhu. Zároveň vytvoril elitnú vojenskú vrstvu. Samuraji, ktorí dovtedy mohli bojovať aj hospodáriť na pôde, sa teraz museli rozhodnúť. Buď sa vrátia na svoje polia, alebo si zvolia vojenskú dráhu a svoj život podriadia záväzku voči pánovi. Po Hidejošiho smrti sa pri Sekigahare odohrala bitka (1600) rozhodujúca pre konečné zjednotenie Japonska. Zvíťazil v nej Iejasu Tokugawa, šógunom odteraz bude vždy niekto z tohto rodu. Hlavné mesto presunuli do Eda (dnešného Tokia). Iejasu ako prvý využíval sieť tajnej polície a nájomných vrahov.
Keď sa vlády ujal Iejasov syn Iemisu, nariadil izoláciu krajinu, vyhnal obchodníkov i jezuitov, zakázal kresťanstvo i cesty do zámoria. Vydal množstvo predpisov, ktoré do najmenších detailov určovali, akým spôsobom sa má správať a žiť každý člen spoločnosti. Z obdobia vlády „železného šóguna“ sa zachoval známy suvenír troch opičiek, z ktorých jedna si zakrýva oči, druhá uši, tretia ústa. Radšej nič nevidieť, nič nepočuť, nič nehovoriť...
Okrem cisára a jeho dvora kuge, čo však boli bábky v rukách Tokugawov, stáli na vrchole spoločenského rebríčka samuraji so šógunom. Kniežatá daimjó („veľké mená“), bohatí vlastníci pozemkov prídelmi ryže vydržiavali samurajov, ktorí často vydržiavali vlastných nižších samurajov. Odhaduje sa, že v Japonsku ich vtedy žilo štyristotisíc, s rodinami dva milióny, so služobníctvom tri milióny. Podliehali 250 rodom. Pod nimi stáli roľníci, i keď najchudobnejší, ale dôležití kvôli prísunu potravín. Nasledovali remeselníci a umelci. Teoreticky najmenej vážení boli obchodníci, ktorí nič nevyrábali, v skutočnosti si žili veľmi dobre. Kým vláda propagovala striedmosť, oni bohatli. Mnohí vydávali dcéry do samurajských rodov, ktorým za spoločensky výhodný sobáš zaplatili dlhy. Veľká časť bojovníckej elity spoločnosti bola totiž - chudobná.
Samuraji sa potulovali po mestách v nápadných odevoch. Ako jediní mohli nosiť dva meče, jeden dlhý a druhý krátky. Boli čímsi ako súčasní policajti, dohliadali nad poriadkom a nad zatýkaním zločincov. Fungovali aj ako požiarnici. V mestách vystavaných z dreva a papiera často horelo. Roku 1657 zahynulo pri požiari v Edo stotisíc ľudí. Samuraji vycvičili mužov, ktorí súťažili, kto bude prvý pri ohni. Ten, kto prvý rozvinul na susednej streche zástavu, mohol hasiť oheň a neskôr sa uchádzať o odmenu.
Samuraj preberal peniaze zabalené do papiera, aby sa „neušpinil pohľadom“. Mal predpísané, do akej rodiny, kedy a akým spôsobom sa môže oženiť. Nesmel protirečiť pánovi. Nesmel porušiť dané slovo. Nesmel sa vzdialiť od svojej zbrane, predať ju alebo zastaviť. Za všetko mu hrozila „darovaná smrť“ – seppuku. Znamenie hanby, ktoré zmyje len vlastný život, oficiálne zrušili v polovici 17. storočia, ale v podvedomí japonskej spoločnosti stále žije.
Lenivý mier doby Edo
Šintó (obdobie nových mečov) v rokoch, keď vládol mier, prinieslo zmenu aj do výroby mečov. Stali sa z nich viac umelecké predmety než zbrane. Šermiari cvičili s drevenými mečmi. V dobe Edo máloktorý samuraj bojoval s ozajstným protivníkom. Tí agresívnejší si vymýšľali malicherné dôvody, len aby mali možnosť niekoho napadnúť a vyskúšať nový meč. Iní priväzovali snopy slamy k bambusovej tyči a na nich trénovali seknutia a bodnutia. Každý deň mali totiž predpísanú „normu“ 3000 sekov. Na testovanie mečov sa mohli použiť aj telá popravených zločincov. Tie posadili na hromadu piesku, priviazali ku bambusovému kolu a profesionál tamešigiri v odeve kami šimo im odsekával po častiach ruky, nohy. Podľa očitých svedkov ich rozsekávali až na čiastočky veľkosti dlane, a ani tie ešte nenechali, kládli ich na seba a skúšali, koľko ich preseknú jednou ranou. Zvyšky potom hodili dravým vtákom.
Aby daimjó ani nepomysleli na nejakú vzburu, nariadili im Tokugawovia povinnosť aspoň raz za dva roky navštíviť dvor šóguna. A tak sprievody, na čele ktorých niesli knieža na nosidlách a vedľa kráčali samurajovia a služobníctvo, pravidelne križovali krajinu. Platili mýto, živili hostinských a finančne krvácali. Čím menej samurajovia bojovali, tým viac sa opájali historkami o slávnej minulosti legendárne odvážnych a verných bojovníkov a o tom, aké je nevyhnutné dodržiavať zidealizovaný kódex bušido. S podporou vlády vychádzali knihy ako Hončó gunkiko, dvanásť zväzkový dokument o dejinách zbraní, spolu s bohatými vyobrazeniami historických exemplárov, ktoré opatrovali kláštory. Do módy prišla nostalgia a starožitnosti, bohatí ľudia skupovali pravú výstroj z kláštorov, majstri kováči vyrábali kópie starých zbraní, nové prilby pokrývali silnou vrstvou hrdze, aby vyzerali staro.
Samuraji zo škôl kendo
V roku 1853 zakotvili štyri americké lode v zálive neďaleko Eda. Izolácia bola prelomená. O rok sa do Japonska začali hrnúť cudzinci, jedni obchodovať, druhí zo zvedavosti. Domáci sa rozdelili na dva tábory, ten prvý chcel vyhnať barbarov domov, druhý, čoraz početnejší si uvedomoval, že prišiel čas zmeniť strnulý spoločenský poriadok. Roku 1868 šógun abdikoval. Lord Redesdale popísal jeho posledný vstup do hradu v Ósake: „Bojovníci v starej výzbroji s kopijami, lukmi a mečmi podivných tvarov vyzerali akoby vykročili zo starého obrazu stredovekých vojen Gempei. Ich džimbaori, podobné plášťom heroldov, boli pestré ako Jozefov plášť. Desivé lakované a železné masky s ježatými fúzmi, prilby zdobené klenotmi a parochne, z ktorých padali pramene konských vlasov až k pásu, mali zrejme nahnať hrôzu nepriateľovi. Vyzerali ako nočné príšery.“
Abdikáciou šóguna sa do rúk cisára vrátila moc, ktorú stratil v 12. storočí. Cisár sa usadil na hrade v Edo, ktoré premenoval na Tokio.
Samuraji ešte pár rokov nosili svoje meče, i keď vyzerali groteskne v kombinácii s redingotmi a cylindrami. Ich výsady zrušil výnos z roku 1876. Japonsko už prežitý inštitút bojovníkov podriadených pánovi nepotrebovalo. Tisícky samurajov spáchali samovraždu, niektorí vstúpili do radov polície či v súkromných školách vyučovali bojové umenie. Iní, príliš hrdí na to, aby si zarábali na živobytie, predávali svoje kedysi také drahocenné meče a výzbroj. Ako kuriozity si ich kupovali západní turisti. Kanovník z Durhamu H. B. Tristam píše roku 1895 v svojich Potulkách po Japonsku: „Súbory starej výzbroje a mečov v starých krámikoch ma lákali tak, ako výklady módnych obchodov lákajú anglické krásky, i keď ceny, pokiaľ môžem posúdiť, boli mimoriadne mierne. Nakúpil som toho mnoho za cenu, ktorá bola v skutočnosti nižšia ako cena materiálu. Trh bol totiž zaplavený starými zbraňami, pretože mnoho chudobných samurajov sa muselo rozlúčiť so svojou ako poklad opatrovanou zbraňou, aby si mohli kúpiť ryžu.“
Slávny a obávaný šermiar Mijamoto Musaši (1584 – 1645) zhrnul svoje životné skúsenosti bojovníka v dodnes vydávanej príručke samuraja s názvom Kniha piatich kruhov. Meč nepovažoval za nástroj smrti, ale sebazdokonaľovania. Prvé školy kendžucu vznikli v období Muromači (1333 – 1658), takmer každý aristokrat podporoval školu, v ktorej trénovali jeho synovia a samuraji, neskôr sa šermiarskemu umeniu začalo hovoriť kendo, Cesta meča. Každý potulný rónin sníval o tom, že porazí nejakého majstra kendo a vďaka tomu získa slávu aj zamestnanie.
Kendo začalo byť paradoxne čoraz viac populárne v dobe, keď vrstva samurajov rýchle odumierala. V roku 1911 kendo začlenili do osnov na stredných školách ako vhodný spôsob rozvoja fyzickej zdatnosti. Po 2. svetovej vojne americká strana síce v Japonsku zakázala akýkoľvek militantný výcvik, ale roku 1952 vznikla Japonská federácia kendo a od roku 1957 sa kendo vrátilo do škôl. Aj dnešní japonskí biznismeni trénujú umenie kendo a chránia tak tradície staré niekoľko storočí.
Kódex Bušido
Buši - bojovník, do - cesta. Etický kódex japonských samurajov, ktorý v sebe spája budhizmus s konfucianizmom a prastarou vierou v šintoistické božstvá. Pre samuraja bol rovnako dôležitý, ako jeho umenie ovládať meč a bojové techniky. Pravý duch bušido vyžadoval dodržiavať osem zásad:
1. VERNOSŤ svojmu pánovi. To sú tie legendy o samurajoch, ktorí spáchali samovraždu potom, ako nedokázali pred zabitím uchrániť svojho pána.
2. POVINNOSŤ správať sa podľa zásad morálky a cti. Alebo, ako povedal buši z rodu Mito: „Skutočná odvaha je žiť, keď treba žiť, a zomrieť, keď treba zomrieť.“
3. SKROMNOSŤ. Pán si mohol byť istý, že nenáročného samuraja nezláka žiadna odmena za jeho zradu. I keď v tomto bode bol kódex asi najčastejšie porušovaný...
4. SEBAOVLÁDANIE. Výcvikom v sebaovládaní sa vysvetľuje odvaha, s akou sa samuraji vrhali do boja proti mnohonásobnej presile, aj príslovečná ľahostajnosť, s akou vrážali nože do svojho brucha a mužne odchádzali do mu, nebytia. Bušido rozpráva o dvoch bratoch, ktorých odsúdili spáchať seppuku za úklady proti Iejasovi Tokugawovi. Aby rod nepokračoval v krvnej pomste, bol odsúdený aj ich desaťročný brat. Starší bratia s chladným pokojom robili seppuku a poúčali pritom mladšieho bračeka, ktorý ako dieťa ešte nebol do rituálu zasvätený, čo má robiť. Po ich smrti urobil aj on seppuku dôstojne, príbeh zdôrazňuje, že „nepošpinil česť svojho rodu“.
MILOSRDENSTVO hovorilo o tom, kedy má samuraj život chrániť a kedy ho vziať. Aj zabíjať mal milosrdne, rýchlo a bezbolestne.
ČESŤ. Človeka bez cti prirovnávali k „rezu do dreva, ktorý je každý rok väčší“.
PRAVDA. Samuraj nesmel klamať a raz dané slovo musel za každú cenu dodržať.
Ak sa chcete dočítať viac o samurajoch a o Japonsku:
Bušidó: cesta samuraje v ponuke Martinusu
Ak sa chystáte na cestu po Japonsku, odporúčame vám knihu Veľký sprievodca: Japonsko.
