„Aikido v sebe spája to najlepšie z japonských bojových umení, ktoré samuraji používali po stáročia. Okrem brilantného systému sebaobrany však dáva cvičiacemu viac: rozvíja jeho osobnosť tak, aby bol odolný voči napätiu, ktoré vytvára naša uponáhľaná a spotrebne zameraná civilizácia, aby bol schopný uplatniť a presadiť sa nielen na tatami, ale aj v živote.
* Koľko ľudí na Slovensku cvičí aikido?
Určite niekoľko tisíc. V podstate sa cvičí takmer vo všetkých väčších mestách, aj v mnohých menších.
* Kto sú vaši žiaci? Akí ľudia, akých povolaní chodia na tréningy aikido?
Rôzni. Od detí cez tínedžerov až po dospelých, ľudia, ktorí to potrebujú kvôli profesii (polícia, vojsko, ochrana ústavných činiteľov). Nie je tajomstvom, že výcvikom nášho klubu prešli aj osobní strážcovia premiéra, prezidenta SR alebo guvernéra NBS. Na druhej strane sa mu venujú aj top manažéri, bankári a majitelia súkromných firiem. Za tých osemnásť rokov, čo sa venujem aikidu, vidím, že ten, kto je úspešný v tomto bojovom umení, je väčšinou úspešný aj v profesijnom živote. I keď, čo je to úspech?
* Ľudia tento pojem naozaj vnímajú rozdielne. Čo je teda úspech podľa vás?
Podľa mňa hlavne spokojnosť, že to, čo človek robí, robí dobre, že ho to baví a napĺňa jeho život. Že má harmonické vzťahy s ľuďmi, dobre fungujúcu rodinu, zdravé telo a pokojnú myseľ.
* Pekný ideál. Ako môže k jeho naplneniu prispieť aikido?
Okrem toho, že získate pružné a obratné telo, dokážete v prípade potreby ubrániť seba a svojich blízkych, a to bez nasadenia hrubej sily, zvýšite svoju sebaistotu a sebadisciplínu, naučíte sa koncentrovať a ľahšie prekonávať problémy a každodennú záťaž. Lepšie zvládate stresy, lepšie komunikujete, lepšie sa orientujete v krízových situáciách, stávate sa stabilnejší nielen fyzicky, ale aj duševne a emocionálne. Prirodzene dospejete k pozitívnemu pohľadu na svet.
* Často zdôrazňujete, že aikido nie je športová disciplína...
...skôr životná filozofia. Šport stavia proti sebe silného a slabého, víťazstvo a porážku. My si kladieme iné ciele. V športe sa porovnávate so skupinou ľudí, ktorí cvičia danú disciplínu. V bojovom umení si dávate latky sám pre seba. Dnes som tu, zajtra chcem byť lepší, nie ako môj sused, ale ako som bol včera.
Aikido môže cvičiť každý, bez ohľadu na vek, pohlavie a silu. Už roky k nám napríklad chodí chlapec s Downovým syndrómom. Na to, aby ste mohli začať, nie je potrebné mať vysokú úroveň fyzickej zdatnosti. Tu nemusíte vedieť urobiť špagát. A pokým taká sedemnásťročná gymnastka je už pre profesionálny šport „stará“, aikido môžete cvičiť do vysokého veku. Nie sú výnimkou ani sedemdesiatnici. Vek nie je rozhodujúci, rozhodujúca je pevná vôľa prekonať v sebe pohodlnosť, vstať od televízora, kde je tak príjemne a pohodlne, a ísť na tréning. Niekedy je to náročné, lebo človek má po ťažkom dni všetkého dosť, ale keď sa premôžete, idete domov vyslovene nabití energiou. Aj keď ste prišli unavení, teraz adrenalín koluje vo vašich žilách a cítite sa úplne svieži. Mnohí moji cvičenci hovoria: Celý deň sa teším na tréning.
* Čím si vysvetľujete rastúci záujem západnej civilizácie o ázijské bojové umenia? A vlastne aj o Áziu celkove, o jej kultúru, o jej tradičné i súčasné hodnoty?
Podľa mňa ľudia hľadajú východisko z tejto uponáhľanej doby, potrebujú protipól konzumu. Špeciálne aikido robia preto, lebo každý súťaží v práci, v horšom prípade bojuje dokonca aj doma, a aby súťažil ešte aj v hobby, to by bolo už príliš veľa stretov. V aikido nie sú súťaže. Človek v ňom nachádza príťažlivý rebríček hodnôt, pokoj, vyrovnanosť, poriadok a ľudí, s ktorými sa cíti dobre, ktorí sú naladení na podobné frekvencie a s ktorými môže cvičiť bez toho, aby s nimi musel súťažiť. Samozrejme, bojové umenia prinášajú aj exotiku, no a určite im nemalú propagáciu robí Hollywood a jeho filmy. Určite najväčším propagátorom aikida na striebornom plátne je Steven Seagal, ktorý je nositeľom 7. danu v aikido.
* Čo priviedlo k aikido vás?
Mal som osem rokov, keď som začal cvičiť džudo. Prečo džudo? Po prvé, robil ho môj brat, po druhé bol to dobrý systém sebaobrany. Ten pocit sebaistoty, ktorý dáva, znamená pre chlapca zo základnej školy veľmi veľa. V tom čase som pozeral staré kung-fu filmy s Davidom Carradinom, kde ma okrem bojových techník fascinovali aj krásne myšlienky o medziľudských vzťahoch a osobitý pohľad na svet. Keď v roku 1989 po prvýkrát prišiel na Slovensko Rudolf Várszegi z Maďarska, nositeľ piateho danu aikido, jeho tréning a charizmatická osobnosť ma veľmi zaujali. Džudo, ktoré som vtedy poznal, sa sústreďovalo len na športovú, súťažnú tvár. Filozofiu, ktorá je za bojovými umeniami, za socializmu vlastne ani nebolo možné šíriť. Prešiel som na aikido, chodil na semináre a tréningy, ktoré sa konali v Európe, a po celý čas som hľadal niekoho, kto bol najbližšie k zdroju. V roku 1999 som spoznal šihana Morihira Saita, ktorý bol 23 rokov priamym a najdlhšie cvičiacim žiakom zakladateľa aikido Moriheia Ueshibu. Čiže veľmi blízko prameňa. Vďaka nemu som mal možnosť cvičiť priamo v dódžo v Iwame, kde sa nachádza dom, svätyňa aikido a dódžo zakladateľa, kde od roku 1942 až do svojej smrti zdokonaľoval a systematizoval aikido. Dodnes sa tam cvičí v tradičnom systéme. Na tréningy môže prísť len ten, kto má dobré odporúčania, na rozdiel od mnohých iných dódžo, kde môže trénovať každý, kto si to zaplatí.
* Samuraji boli v tradičnej japonskej spoločnosti osobitnou a veľmi váženou kastou bojovníkov. Čo z tohto pocitu výlučnosti ostalo v súčasnej praxi aikido?
V súčasnosti by som to už nenazýval kastovníctvom, ale prirodzenou hierarchiou a protokolom, ktorý je bežný v každej sfére civilizovanej spoločnosti. Na tréningoch sa to začína maličkosťami. V športoch nie je bežné - azda iba pri tenise, kde tenista pozametá po sebe antukový dvorec - to, čo praktikujeme my: že cvičenci pred aj po tréningu poumývajú celú telocvičňu. Japonská kultúra dáva význam aj veciam neživým, preto telocvičňa nie je len miestnosť, v ktorej sa cvičí, je to aj priestor, v ktorom nasledujete svoju cestu. Zaslúži si teda vašu vďaku a úctu a zaslúžia si ju aj ľudia, ktorí túto miestnosť vybudovali. V Iwame sme už o piatej ráno zametali dódžo, o šiestej sme mali raňajky, šesť tridsať bola kuchyňa uprataná a my pripravení na cvičenie. Po tréningu sme dódžo umývali znovu. A napriek tomu, že už bolo dvakrát pozametané, umyté a upratané, pred ďalším tréningom sa všetko opakovalo znovu. Zdalo by sa, že je to absurdita, na čo to robiť, postupne si však uvedomíte, ako tieto rituály upevňujú vašu vôľu, vašu sebadisciplínu, ako vás nenápadne učia robiť kvôli tomu, čo máte radi, aj to, čo radi nemáte. Keď som sa po prvýkrát vrátil z Japonska, zaviedol som celý systém aj u nás. Pred tréningom by všetci mali byť v dódžo štvrťhodinu pred jeho začatím. Čistenie telocvične pred samotným tréningom má okrem praktického významu aj symbolický význam. Je to zároveň čistenie vlastnej mysle a psychické naladenie sa na tréning. Po tréningu je to aktívny spôsob poďakovania.
* Viem si predstaviť, akým spôsobom učíte svojich zverencov zvládnuť technickú stránku aikido, tam stačí ukázať alebo opraviť daný pohyb. Akým spôsobom však vnášate etiketu samurajského bojovníka do hodnotového rebríčka našinca?
Všetko sa začína disciplínou, ktorou sa prepracovávame k sebadisciplíne. Tým, že ľudia musia prísť na tréning presne, že musia po sebe upratať, že sa musia k sebe slušne správať. Človeku, ktorý sa dokáže v priebehu jednej hodiny stokrát ukloniť svojmu učiteľovi aj ostatným cvičencom, nebude robiť problém pozdraviť pri stretnutí svojho suseda. Tým, ako stále opakujete zdvorilostné frázy „prosíme vás, učte nás“ a „ďakujem veľmi pekne“ stáva sa vám prirodzené byť zdvorilý a slušný. Počas tréningu nie je možné rozprávať, hovoriť môže len učiteľ. Žiaci sa tak učia kontrolovať a ovládať svoje emócie, a to je dôležité nielen v bojovom umení, ale aj v živote. Na tatami si môžete natrénovať znehybnenia iného človeka, údery, kopy a hody, ktoré zastavia akýkoľvek útok, postupne však zvládnete aj vyššiu úroveň tréningu, budete schopní vycítiť nebezpečenstvo ešte skôr, ako by ste mali podstúpiť skutočný fyzický boj. Ak na vás niekto zaútočí, naučíte sa, že ho nemusíte prevalcovať svojou silou, ale že môžete usmerniť jeho energiu tak, aby ste ju využili vo svoj prospech. Opäť dobrá vlastnosť pre život. Cvičiť sa začína na tlesknutie, po ktorom si každý rýchle vyberie partnera. Keď si vyberiete kvalitného partnera, celý tréning cvičíte s kvalitným partnerom, s takým, ktorý je na vyššom stupni, takže sa po celý čas môžete učiť. To vás učí umeniu presadiť sa, dosiahnuť to, po čom túžite. Lebo ak ste leniví, ak sa vám nechce pobehnúť, ostane vám taký partner, ako ste vy.
* Keď príde záujemca o aikido po prvýkrát do dódžo, čo ho tu čaká?
Najskôr si pozrie celý tréning, druhýkrát si ho môže zadarmo vyskúšať. Počas prvých týždňov začiatočníkov prideľujeme k niekomu pokročilému, aby zvládli základy, hlavne pády. Kto však požaduje osobitný prístup, ponúkame aj individuálne tréningy pod mojim vedením.
* Aké vysoké je riziko úrazu?
Určite menšie, ako keď si chalani idú zahrať futbal. Keďže nejde o víťazstvo za každú cenu, aj zranení je málo. Samozrejme, človek sa môže zraniť, aj keď pobehne za autobusom, ak predtým nebol zvyknutý behať... Začiatočník sa najprv učí padať. Poznáva biomechaniku ľudského tela, miesta, na ktorých stačí správnym spôsobom chytiť a má protivníka pod kontrolou. Keď je tréning kvalitný, dobre vedený a ľudia sú k sebe ohľaduplní, je aj riziko úrazu nulové.
*Akým spôsobom zvládate agresívneho cvičenca, ktorý k vám príde s predstavou, že sa tu naučí pár „správnych“ úderov a bude môcť prepadať ľudí na uliciach?
Veľa ľudí prichádza na cvičenie práve kvôli jeho fyzickej stránke, kvôli tomu, aby sa vedeli brániť, veľmi rýchle však pochopia, že náš systém nie je len cvičiaci, že je aj výchovný. Ten, kto dodržiava všetky podmienky a predpísanú etiketu, ten sa zušľachťuje. Ten, kto to nedokáže, veľmi rýchle odchádza sám. Každú techniku skúša vždy jeden partner, potom ten druhý na ňom. A ak bol jeden veľmi agresívny, o chvíľu je rad na jeho partnerovi. Nájsť harmóniu v sebe, to sa musia ľudia učiť dlho. Vlastne celý život. Zakladateľ aikido hovorieval, že najskôr treba nájsť mier v sebe, až potom ho môžeme zdieľať s okolím. Nájdime mier v sebe všetci, potom bude mier na celom svete.
* Zatiaľ sme od toho veľmi ďaleko, naopak, v konkurenčnom prostredí sa presadzujú skôr konfliktné typy.
Samozrejme, netreba si robiť ilúzie, žijeme vo svete, kde je zatiaľ málo harmónie, ale o tom je vlastne aikido – keď vám niekto povie nie, vy už viete, že jeho energiu môžete využiť pre svoje zámery, viete s ním lepšie komunikovať. Pre niekoho je silná individualita ten, kto si vie vyboxovať, alebo vykričať svoju pravdu. Podľa mňa je silná individualita ten, kto nie je lístkom vo vetre, ale riadi a ovláda svoj život. Ten, kto sa vie vždy a s každým priateľsky dohodnúť, ten, kto konflikty nevyostruje, ale naopak, rieši ich. Niekto vás udrie, vy udriete jeho, zvalíte ho na zem a zlomíte mu ruku alebo sánku. Tým ste len vyostrili konflikt. Možno, že ste vyhrali boj, ale určite ste nevyhrali vojnu, lebo máte nového nepriateľa. Agresivita a konflikty nikam nevedú, to tvrdil aj zakladateľ aikido. Vychádzal zo svojich skúseností vo vojne v Mandžusku. Bol ovplyvnený aj druhou svetovou vojnou, Hirošimou. Videl, ako ľudia umierajú kvôli arogancii iných ľudí, preto aikido skultivoval do tohoto jedinečného systému a vytvoril toto komplexné bojové umenie.
Ak sa chystáte na cestu po Japonsku, odporúčame vám knihu
