ANTON SRHOLEC (1929 - 2015), výrazná osobnosť slovenského duchovného a charitatívneho života. Narodil sa v Skalici, v rodine, v ktorej mal, ako sám hovorí, „toľko bratov, koľko sestier, a moja sestra mala dvakrát toľko bratov ako sestier“. Aj keď rástol v skromných pomeroch, rodičia videli, že syn je nadaný a tak ho dali do meštianskej školy. Chceli z neho mať úradníka, v ňom však dozrievala túžba byť kňazom. Študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, chcel nasledovať legendárnu postavu Dona Bosca, ktorý pomáhal deťom z ulice nájsť pozitívny životný cieľ. Po likvidácii reholí začiatkom päťdesiatych rokov sa pokúsil spolu so skupinou mladých ľudí ilegálne prekročiť hranice, aby mohol v Taliansku ďalej študovať teológiu. Bol zatknutý a za „predpokladanú velezradu“ a „špionáž“ odsúdený na dvanásť rokov. V rokoch 1952 – 1960 sa na nútených prácach v uránových baniach v Jáchymove stal prirodzenou duchovnou autoritou a podporou pre ostatných spoluväzňov.

Po amnestii pracoval ako robotník v Skalici a ako tavič rudy v Ostrave. V roku 1968 si urobil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka a pracoval ako vychovávateľ učňov v stavebnom podniku v Bratislave. V rokoch 1969 – 70 dokončil súkromné štúdium teológie na Pápežskej saleziánskej univerzite v talianskom Turíne a pápež Pavol VI. ho v Ríme vysvätil za kňaza. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pôsobil v Blumentálskom kostole v Bratislave, v Perneku pri Bratislave, vo Veľkom Záluží pri Nitre a v Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu za organizáciu programu na národnej púti na Velehrad odobrali štátny súhlas k pastorizácii. Opäť pracoval ako robotník v sklade, neprestal však študovať, písať do samizdatových časopisov, prednášať a diskutovať na tajných stretnutiach slovenských disidentov, kňazov i laikov, ktorí spoločne hľadali odpovede na otázky týkajúce sa slobody, morálky, práva, ako aj ekumenického dialógu a nevyhnutných zmien v pôsobení katolíckej cirkvi. Ľudia ho naďalej vnímali ako kňaza, milovali a prijímali ako človeka, ktorý im rozumie, ktorý chápe, že svet sa pohol dopredu a s ním aj postoj veriaceho človeka, ktorý nepotrebuje odsúdenie, ale pochopenie. Napriek zákazu kňazskej činnosti ho vyhľadávali aj vtedy, keď chceli pokrstiť deti alebo potrebovali útechu v ťažkých chvíľach. Bol to on, kto dával posledné pomazanie umierajúcemu spisovateľovi Dominikovi Tatarkovi a kto slúžil omšu, na ktorej sa verejne modlil za „bratislavskú päťku“ disidentov, ktorí práve čakali v budove ŠtB na svoje odsúdenie. Roku 1989 odišiel do dôchodku a vydal knihu Experiment lásky, v ktorej zúročil svoje pätnásť rokov vedené denníkové zápisky.

Roku 1990 sa stal členom Slovenského helsinského výboru, inštitúcie, ktorá si vytýčila cieľ chrániť ľudské práva a slobody. Vyšli mu dve knihy, zbierka jeho článkov Nová rodina v novom svete a memoárové dielo Svetlo z hlbín jáchymovských baní. Roku 1992 začal prerábať opustenú robotnícku slobodáreň v Podunajských Biskupiciach na útulok pre bezdomovcov RESOTA – RESOcializačná komuniTA, ktorý odvtedy dal novú šancu štyristo mužom bez vlastnej strechy nad hlavou. Človek, ktorého tak často zbavovali domova, ponúka domov iným ľuďom, ktorým sa zosypal život a ktorí o pomoc stoja. Roku 1995 vydal súbor krátkych úvah Každodenné zamyslenia. Roku 1999 mu bol udelený čestný doktorát Trnavskej univerzity, vyšiel výber z jeho denníkových záznamov Ako čerstvý chlieb a publikácia Náš brat Antonio, mozaika spomienok a svedectiev spoluväzňov, priateľov a spolupracovníkov, ktorých život obohatilo a zmenilo stretnutie s výnimočným človekom, obľúbeným nekonvenčným kazateľom, publicistom a človekom s vysokým morálnym kreditom. Dnes oprávnene hovorí: „Pozriem sa na človeka ako na hudobný nástroj. Už viem, akú mi zahrá. Len z plnosti srdca... Len to, čím si. Len to, čo si prebolel a prežil.“

Uznáva jedinú cestu hodnotenia človeka, a to podľa ovocia, ktoré dáva. Na jednej strane láskavý a dobrý, na strane druhej zásadový a náročne kritický. Vie dobre: „Mnohé si zaviním aj sám. Tým, že tvrdohlavo idem po ceste, ktorú som uznal za správnu.“ Nie je človekom minulosti, zahľadený do budúcnosti buduje prítomnosť, za každých, aj tých najťažších okolností s darom humoru a optimizmu a v súlade s osobnou filozofiou, ktorá znie: Surge et ambula! Vstaň a choď! Tento veľkorysý a štedrý darca lásky a poznania, ktorý rozdáva všetko, čo má, vrátane seba, ktorý dokáže chápať a odpúšťať, hlásateľ ekumenizmu a sloganu „každý človek je mojím bratom“, oslovuje naše svedomie a vedie nás všetkých k prehodnoteniu rebríčka hodnôt, podľa ktorých žijeme.

x x x x x

ÚROVEŇ SPOLOČNOSTI SA NEMERIA PODĽA PRVÝCH, ALE PODĽA JEJ POSLEDNÝCH

Svoj dôchodok som si mohol užívať aj spokojnejšie. Ponáram sa do prostredia, ktoré nie je práve ukážkovou vzorkou spoločnosti, ale je to dobrodružstvo, pri ktorom sa učím, aký chudobný, ranený a chorý vie byť ľudský rod. Sú medzi nimi aj veľmi utrápení a trpiaci ľudia, kvôli nim si ukladám byť do krajnosti trpezlivý. Úroveň spoločnosti sa nemeria podľa prvých, ale podľa jej posledných.

Je to zvláštny experiment. V každodennom zápase o prežitie tu žijú spolu rozličné národnosti, náboženstvá, názory, tradície, väčšinou spokojní medzi chudobou a občasnou hojnosťou. Nakoniec, veď miliardy ľudí žijú skromnejšie. Na to, aby človek naplnil svoj život zmyslom a dal mu cieľ, nepotrebuje veľký titul, kapitál ani palác. Nemáme náboženské kritériá, jediná mravná norma je nerobiť násilie, neklamať, nekradnúť, neničiť a neškodiť. Pozitívne to znamená učiť sa mať rád sám seba, blížnych, prírodu, aj tú svoju zbabranú cestu. Treba len pochopiť, že chudoba nie je najväčším nešťastím, že každý človek môže naplniť tú hlinenú nádobu, ktorou je, veľkým pokladom. Pre toto umenie máme málo učiteľov. Ani ja ho dobre neovládam. Preto je tento proces taký namáhavý a zdĺhavý.

Nie som obklopeným svätými, len tými, čo boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Nemusíte ma veľmi presviedčať, aby som ostal na svojom mieste. Ja vlastne nič iné neviem. Len potlačiť niekomu jeho káru, keď prestáva vládať, pofúkať mu ranu, nasmerovať inam alebo aspoň pomôcť uniesť ten jeho pomýlený a často beznádejný životný vzorec. Spoločne sa dotýkame bolestnej rany našej spoločnosti a pokúšame sa ju mierniť a liečiť. Verím, že problém bezdomovcov na Slovensku by vyriešili takéto malé komunity, v ktorých sa ľudia poznajú, učia sa pomáhať si, deliť sa o všetko, postupne získavajú sebavedomie a hlavne pocit, že niekam patria, že tu majú svoje miesto ako v dobrej rodine. Pocit, ktorý im vracia ľudskú dôstojnosť a ktorý tí, čo sú na ulici, nepoznajú.

x x x x x

NEUKUŤ SI PUTÁ

Ježiš nikdy nezakázal majetok, česť, dobré meno. Nehlásal pauperizmus, primitivizmus, sebazničenie. Ukázal nám však a učil, že možno vlastniť a uniesť všetky dary a hodnoty tejto zeme, keď mi je Boh nadovšetko. Upozorňuje nás na veľké nebezpečenstvo pre spásu a slobodu, čo v sebe skrývajú hmota a svet bez neho. Človek tu môže preinvestovať všetok svoj čas a svoju lásku a ani nezbadá, že si ukul putá.

Sú materiálne hodnoty, na ktoré máme nielen právo, ale sme za ne zodpovední, pretože tvoria základ našej slobody a podmienku života. Celá nová generácia je vychovávaná vo svete, ktorý slobodu pochopil ako svojvoľnosť. Ešte nepoznáme, čo to je byť slobodný a pritom zodpovedný. Márnotratný syn (s ktorým, ako sa zdá, náš Pán sympatizuje) nebol potrestaný za to, že si robil nárok na dedičstvo, ale za to, že sa nenaučil vážiť si ho a zveľaďovať ho. Nakoniec sa potrestal sám, a keď sa poučil a oľutoval, dostáva nazad všetky svoje práva. Zahanbený ostáva aj ten príliš poslušný a pracovitý syn, ktorý na slobodu nedorástol. Najväčšou životnou múdrosťou je nájsť správnu mieru medzi tým, čo je potrebné, a tým, čo je možné.

x x x x x

O ČO PROSÍTE, UŽ DÁVNO MÁTE

Viera je prijatie situácie, akákoľvek príde. Dôvera v to, že všetko, čo sa nám deje, má pre nás nejaký zmysel, ktorý nás v našom duchovnom vývoji posúva ďalej. Máme totiž takú chorobu: príliš presadzujeme vedomosti, hľadáme pravdu vo vede alebo čakáme, že sa ju dozvieme v masmédiách. Myslíme si, že šťastie k nám príde zvonka, ale zdroje šťastia sú už v nás a vôbec nesúvisia s množstvom vedomostí, ktoré sme absorbovali. A pravdepodobne až keď sa unavíme zápasom o vonkajší svet, keď sa doráňaní, vykradnutí a chorí vrátime k duchovným zdrojom, budeme spokojnejší a šťastnejší aj bez modelu života, ktorý sme si na seba zobrali v tomto storočí.

Veriaci človek nekladie Bohu podmienky. Verí a čaká. Boh odpovie na každú prosbu. Len čas a spôsob, ako uspokojí srdce človeka, si zvolí sám. Modlitba je klasickým prejavom veriaceho človeka, nech vyznáva akékoľvek náboženstvo. Buď sa tešíme zo života a vyslovujeme vďaku, alebo sa čohosi bojíme a prosíme o pomoc. A keď človek vie, čo chce, a obracia sa s prosbou na to ústredné tajomstvo, je mu dané to, čím prekypuje jeho srdce. Slovenčina nemá pre modlitbu príliš šťastne zvolené slovo, pripomína modlu, čo zvádza čakať v pokoji pasívneho človeka na to, čoho sa mu dostane zvonka. Kým Ježiš hovorí: „O čo prosíte, už dávno máte. Ten, koho prosíte, vie, čo práve potrebujete. Nedrankajte ako žobráci, ale pracujte na tom, čo vám dal, aby ste sa stali darom pre iných.“ Modlitbu by som definoval skôr ako zostup do hlbiny, utíšenie sa v sebe. V každom prípade, človek je neprebádaná hlbina, nachádzajú sa v nás skryté nevyužité a neobjavené obrovské zdroje energie. Ja sám si pripadám ako počítač, ktorý používam len ako písací stroj, a pritom má množstvo možností a kombinácií, o ktorých ja ani len netuším. Posledné generácie v našej západnej civilizácii sa príliš sústredili na to, aby sme si upravili svet podľa našich predstáv, často mylných a chorých, a nie na to, aby sme objavili, čo vlastne nosíme vo svojom vnútri.

Ale čo umierajúca matka, ktoré okrem bolesti z choroby trpí aj tým, že tu necháva nezaopatrené deti? V čom má ona hľadať zdroj nádeje a sily? Sám som sedel pri posteli takejto ženy. Tam je najlepšie mlčať a počúvať. Lebo človek, ktorý to neprežil, sa nemôže vžiť do takej veľkej bolesti, spojenej so silnou väzbou na deti, na muža, na nedokončenú prácu. Zdá sa však, že nakoniec sa s nevyhnutnosťou odchodu ľudia zmieria, o tom je už celá veda. Aj keď odchádzajú príliš skoro a s nesplnenými snami. Prestanú sa pýtať, panebože, prečo práve ja, prestanú sa búriť proti svojmu údelu. Nasledujú Krista, podobne ako on prijímajú kalich horkosti. Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane, Pane. Zdá sa, že to nie je najhoršie. Najhoršie je, keď sa človek nevie rozlúčiť s nesprávnym životným programom, ako alkoholik, ktorý sa ponára hlbšie a hlbšie, vie, že sa ničí, ale nedokáže pokročiť smerom k duchovnému rastu ľudskej osobnosti. Alebo mnohé konflikty, nevyjasnené spory, keď sa človek motá a nevie povedať dosť, nevie odpustiť, nevie sa vrátiť k svojim snom, k prvej láske. A život mu nezadržateľne uplynie po vedľajšej koľaji.

x x x x x

LEN LÁSKA CHÝBA SVETU

Dnes už nemôžeme bez omylu deliť ľudí na katolíkov a nekatolíkov, veriacich a neveriacich. Medzi neveriacimi nájdeš veľa pekných ľudí a viera sama nie je patentom na charakter. Musíme hľadať hĺbku človeka. My sme uverili láske. Koho miluješ a ako prežívaš svoju lásku, to ťa zachráni alebo zahubí. Len láska chýba svetu.

Kresťania majú príkaz milovať všetkých ľudí. Ak milujeme len tých, ktorí nás majú radi, nespĺňame príkaz Evanjelia.

Je rozdiel medzi Cirkvou, v ktorej stačí, keď si pokrstený, zapísaný a po celý život poslušne zachovávaš určitý obrad, a tou druhou, v ktorej si hľadáš svoje miesto, presadzuješ svoju charizmu, dar a službu; ktorá sa stáva tvojím povolaním, úlohou a ktorá považuje za hlavné to, koľko zodpovednosti za tú lásku dokážeš na seba zobrať a uniesť.

Ak kresťanstvo chce byť aj v tomto tisícročí platné a akceptované, musí zakomponovať do svojho myslenia dôstojnosť ženy, zrušiť patriarchálny model, prijať božiu ženskú, citovú, srdečnú tvár, božiu lásku ku všetkým ľuďom, pokrsteným, nepokrsteným, všetkým.

Skutočný kňaz nemôže byť úradníkom nejakej inštitúcie. Skutočný kňaz je prorok. Má víziu a v jej mene, v mene božej Lásky a Pravdy nesie svoju kožu na trh.

Ak je svet okolo nás zlý, musíme si spytovať svedomie, čo sme my urobili preto, aby bol lepší. Preč od politiky a velikášskych rečí o zmene sveta. Každý z nás zachráňme pár štvorcových metrov, ktoré obývame, a pár ľudí, s ktorými sa denne stretávame.

Svet bude inakšie vyzerať, keď budeme menej študovať dejiny vojen a násilia a viac dejiny ľudí, ktorí sa dobrovoľne obetovali pre dobro svojich blížnych.

V blízkej budúcnosti nás čaká dialóg s mohamedánmi, s budhistami, šintoistami a s inými náboženstvami. Jednota sveta sa nedosiahne nabitou zbraňou, ani milodarom našej techniky, ale silou ducha. Najdôležitejší bude dialóg so svetom, ktorý vie svoje, a trvá na tom. Je to zápas o jednotu ľudského rodu, namáhavý proces, ktorý potrvá možno stáročia, možno tisícročia. Nakoniec sa však stane to, čo Ježiš vyslovil ako náboženskú pravdu: „Vy všetci ste navzájom bratia a sestry.“

x x x x x

SME POVOLANÍ K SLOBODE

Naše šťastie spočíva v tom, či prijmeme svoje skromné miesto v tomto Božom svete. Nemôžeme všetci hrať veľkú hru. Len svoju skromnú rolu môžeme hrať na vysokej úrovni. Aj Kristus chcel len robotníkov, ale nie hocijakých. Ak prijmeš svoje miesto v prírode, v spoločnosti, v Cirkvi, oplatí sa žiť. Oplatí sa aj zomrieť. Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.

Tak, ako sa možno zmýliť v povolaní, v zamestnaní, možno sa zmýliť v povolaní k manželstvu alebo vo voľbe partnera. Cirkev len konštatuje fakt mnohých rozbitých manželstiev, ale nemá pre ne riešenie. Máme právo žiadať celoživotnú obetu? Vždy viac trpí jedna stránka ako druhá. Nehovorím o vine. Ak je veriaca, domáha sa stretnutia s Kristom. Môžeme ich odohnať. Veľa sa popísalo o Kristovom „kto prepustí...“. Ideál trvalého zväzku musí ostať. Tak ako ideál predmanželskej čistoty. Ale čo s tými, čo ten ideál nesplnia? Čo by urobil Kristus?

Neberte mi moju slobodu, priatelia zlatí, je to môj poklad. Tak veľmi za ňu platím po celý svoj život. Keď som až doteraz vydržal kráčať rovno, hrdý vo svojej pokore, nepoklonkovať sa vrchnostiam cirkevným či svetským, budem vám slúžiť, len ma nechajte slobodne snívať, pracovať, aj odísť.

Ako by som mohol vychovávať pre Krista, keby som bol otrok? Otrok pre Krista je len pro forum internum. Že on je všetko a ja nič. Že on musí kraľovať, že len Kristus musí žiť, rásť, byť oslávený a ja som menej ako slama. Ale v ľudskom rode ho môže osláviť len človek slobodný.

K slobode ste povolaní.

x x x x x

VEĎ MA, LÁSKAVÉ SVETLO

Ustavične hľadáme šťastie. Je to hľadanie strateného raja. Deti vedia byť šťastné už len preto, že žijú, potešia sa každej maličkosti, pozornosti, slovu. Tragika dospelých je aj v tom, že si potrpíme na veľkosť. Túžime prijímať i rozdávať veľké dary. Okrádame sa o šťastie, ktoré máme na dosah ruky. Ľuďom okolo nás stačí málo, ak im to poskytneme s láskou a úprimne. Aj nám stačí uvedomiť si Božiu dobrotu. Krátka vychádzka do prírody, kde môžeme počuť tichý Boží hlas: „Milujem ťa, preto som ťa stvoril.“

Človek nemusí precestovať pol sveta, aby vychutnal sladkosť domova, chuť vody zo studne, prítulnosť svojich blížnych a ticho chrámu, ktorý tak často obchádzal. Šťastie, to Božie kráľovstvo je v nás. Tak blízko, že stačí len zastaviť sa, sústrediť sa a otvoriť sa pre tento dar.

Už niekoľkokrát som si myslel, že som na konci svojej cesty. Všetko vypovedané, všetko urobené, studňa sa vyčerpala. Ale Duch je nevyčerpateľný. Ukazuje stále nové cesty, nové obzory, nové slová, nové nápady.
A tak začínam ďalší rok vo viere v Ducha svätého.

Veď ma, láskavé Svetlo.

Podľa denníkových záznamov a osobných rozhovorov spracovala Danica Janiaková

Knihy Antona Srholca kúpite tu: Anton Srholec - bezdomovec z povolania v ponuke Martinusu