To nie je len sentimentálne volanie psychológov,” zdôrazňuje PhDr. Jana ŠTÚROVÁ, PhD. “Ak dieťa zažije v optimálnych pomeroch tento pocit dôvery a bezpečia, po celý život z neho odvodzuje dôveru v ľudí a v seba samého. Som presvedčená, že ľuďom, u ktorých sa rozvinula závislosť, práve táto základná životná skúsenosť chýba.” Doktorka Štúrová prednáša na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave a vedie poradenské centrum Nádej, ktorého klientkami sú týrané ženy.

* Hovoríte, že človeka najviac formujú prvé roky jeho života, pocit bezpečia alebo jeho nedostatku, ktoré v tomto období zažil, a že neskôr všetky ostatné skúsenosti vníma cez prizmu tejto základnej skúsenosti. Čo však môže pre seba urobiť dospelý človek, ktorý mal tú smolu, že jeho svet v detstve nebol oným “bezpečným miestom” a on neskôr hľadá oporu v alkohole, droge, cigarete či hre?

- Ak sú korene psychických porúch hlboko, je naivné očakávať, že zaberú jednoduché vonkajšie opatrenia, že bude stačiť rozkázať si: od zajtra nepijem, nefajčím, neberiem drogu. Závislosť je vlastne ekvivalent depresie a jedným zo znakov depresie je hrozná neodkloniteľnosť tej choroby. Pri liečbe sa často musia spojiť medikamentózne aj psychoterapeutické prostriedky a výsledok aj tak vôbec nie je istý. Navyše z toho vyplýva druhý dôsledok: že neexistujú rýchle riešenia, že liečba nevyhnutne trvá dlho.

* Ako odpovedá hlbinná psychológia na otázku, kto sa stáva závislým a ako? Okrem nie bezpečného detstva, existujú aj ďalšie predpoklady na to, aby človek vedel, že je takpovediac “ohrozený druh” a má si dávať pozor?

- Moje skúsenosti ukazujú, že závislí sú v mnohých prípadoch vnútorne veľmi vnímaví, citliví a krehkí ľudia. Neunesú ťarchu a zložitosť tohto sveta. Vidieť to aj na tom, že závislí muži nehľadajú rovnocennú partnerku, oni hľadajú ochranu a bezpečie, akoby matku. Zaujímavé sú z tohto hľadiska výsledky rozsiahleho výskumu, ktorý robila Policajná akadémia v Čechách. Porovnávala v ňom rôzne typy respondentov, okrem “normálnej” vzorky gymnazistov aj drogovo závislých mladých ľudí, delikventov, prostitútky. Ukázalo sa, že medzi mladými narkomanmi bol v porovnaní s gymnazistami vyšší počet tvorivých talentov, či už hudobne alebo literárne nadaných, takých, ktorí nielen počúvajú hudbu, ale ju aj tvoria, hrajú na nejaký nástroj, píšu texty k pesničkám, prípadne básne, zaujímajú sa o filozofiu, hľadajú spirituálne zážitky. Droga na symbolickej úrovni akoby im prinášala určitý zisk, čosi, čo človek v živote hľadá a nenachádza.

* A droga je pre nich...?

- ...akoby ich vnútorný svet. Iný svet.

* Lebo tento veľmi zraňuje?

- Lebo tento veľmi zraňuje.

* A oni sa do neho nevedia zaradiť...

- Aj to. A aj preto, lebo v ňom nevedia komunikovať. A v tom svojom áno. Alebo aspoň majú pocit, že niekam patria.

* Takže závislý je vlastne zraniteľný človek?

- Nechcem zovšeobecňovať, že všetci, ale veľmi často áno.

* Viete, pýtam sa opakovane preto, lebo napríklad alkoholici sú často agresívni.

- To máte tak, alkoholik v päťdesiatke býva zdevastovaný a jeho korektívy správania a prežívania už naozaj sú zničené. Pôsobí ako agresívny a primitívny človek, ale to nemuselo byť vždy. A zvyčajne, keď skúmate históriu jeho rodiny, nájdete slabošského otca a silnú matku, taký typ dirigentky, pevnej nositeľky hodnôt, vedľa ktorej otec nemal silu presadiť sa.

* Druhý – a myslím, že na Slovensku častejší – je rodinný model typu: otec alkoholik, syn alkoholik, vnuk alkoholik... Dá sa povedať, že dieťa odpozoruje otcovský vzor a nedokáže potom vytvoriť nič iné, len podobný typ správania?

- Ale to spolu súvisí. Myslím si, že to, čo hovoríte, nie je protiargument, pretože silu dieťaťa tvoria obaja rodičia. Matka by tu mala byť najmä kvôli láske, istote, teplu, bezpečiu, otec by mal predstavovať pevnú silu, morálku, vonkajší svet. A keď otcovia zlyhávajú, buď chýbajú úplne, alebo minimálne psychologicky, teda neplnia uspokojivo svoju úlohu, dá sa očakávať, že ich deti budú poznamenané. V mnohých rodinách alkoholikov si deti povedia, že alkoholizmus vo vlastnej rodine nedopustia. A nedopustia ho. Viac to súvisí s tou slabosťou alebo silou, s ich krehkosťou, ktorá zase súvisí s atmosférou výchovy a najmä emocionálnymi zložkami rodinného spolužitia. Potenciálni budúci závislí nie sú dostatočne vyzbrojení do života, napríklad nie sú schopní zvládať kontroverznosť. Potrebovali by, aby bol svet jednoduchší, aby v ňom uspokojenie bolo rýchlejšie a menej komplikované. Nezrelé a nestabilné osobnosti nevedia vyvinúť úsilie na to, aby získali hodnoty, ktoré by ich uspokojili. Podiel na tom má aj súčasné umenie, najmä filmy a reklama, ktoré šíria predstavu, aké ľahké je čosi dosiahnuť, stačí si niečo kúpiť, a človek bude šťastný. A že najdôležitejšie hodnoty sú materiálne. A prestíž. A kariéra. Výsledkom je duchovná prázdnota tohto sveta. Aj výchova v školách kladie dôraz skôr na výkon než na potešenie z hľadania.

* Na týchto hodnotách či skôr “pahodnotách” je, žiaľ, založená celá západná civilizácia. Keď sa ku kríze civilizačných hodnôt pridá kríza rodiny, zlyhávajúci mužský princíp...

- ...nielen v rodine. I vo svete celkovo.

* Čo potom? Čo sa s tým dá robiť? A dá sa ešte niečo robiť?

- Možno sa už opakujem, ale neexistujú rýchle riešenia. Najlepším riešením je naozaj podpora rodiny, aby opäť bola schopná dať dieťaťu pevné základy do života. Aby neskôr vedelo budovať fungujúce vzťahy a nájsť si správne miesto v živote. To je zároveň aj úloha štátu, akým spôsobom dokáže oceniť význam toho, keď je matka doma a venuje sa výchove dieťaťa. Zatiaľ spoločnosť oceňuje viac profesionálne výkony žien ako rodinné. Mnohé mamičky utekajú oddýchnuť si od detí do zamestnania, hovoria tomu ekonomické dôvody. Vo výchove mladých žien a mužov úplne absentuje poučenie o tom, aké dôležité je dokázať oddeliť rolu muža a ženy v rodine.

* Ste za klasické: muž živiteľ rodiny a žena v domácnosti?

- Do troch rokov dieťaťa určite áno. Aj keď vzdelané mladé ženy sa s tým nechcú uspokojiť. Samozrejme, že nie je možné redukovať ženu len na matku. Ale v prvých rokoch života dieťaťa by matka mala byť dieťaťu k dispozícii naplno a mala by dbať aj o to, aby muž bol veľmi výraznou postavou rodiny. Vôbec nejde o to, kto bude vysávať a kto nakupovať, to je vec dohody dvoch ľudí, ktorá vôbec nič nevypovedá o mužskosti a ženskosti. Posilňovať treba mužské hodnoty, pevnosť, silu, pozornosť, schopnosť ochrániť iného človeka. Ženy svojím emancipačným úsilím dokázali, že sú schopné zvládnuť všetko. Naozaj všetko. Jediné, čo žena sama nezvládne, je práve tá komplementarita, dopĺňanie sa a kooperatívnosť s mužom. To sama jednoducho nemôže. Veľká škoda, že sa už v školách nevyučuje predmet manželská a rodičovská výchova, pretože tam mohli získať potrebnú inšpiráciu deti, ktoré ju doma nemajú. No, a ešte by sa mal viac zaangažovať aj štát, keby dokázal ekonomicky zabezpečiť mladé rodiny s malými deťmi a dal tak ženám, ktoré sa rozhodli venovať sa len výchove detí, satisfakciu. Už som hovorila, že maskulinita a feminita nespočíva v tom, kto vysáva a kto varí, ale v tom, čo žena prežíva ako svoje priority. Či považuje výchovu detí a budovanie domova za dôležitejšie ako riaditeľský post alebo nejaké tituly. Samozrejme, uznanie i satisfakciu by mala dostať od svojho muža, od širokej rodiny, od spoločnosti, od štátu.

* Ak sa vrátime k téme drogových závislostí, tak táto spoločnosť je veľmi tolerantná predovšetkým k legálnym drogám. Menej tolerancie už má v prípade nutnosti liečby svojich závislých členov. Ako sa na tento problém pozerá psychológ?

- Ja si naozaj myslím, že najúčinnejšia liečba závislosti vedie do raného detstva, kde má človek zažiť pocit bezpečného vzťahu. Potom sa z neho stane osobnosť schopná kvalitných vzťahov a potešenia z práce. To je najdlhšia cesta. Druhá cesta vedie cez vypestovanie si fyzickej i psychickej odolnosti, režimu, poriadku. Systém liečby musí byť pripravený do najmenších detailov. Je náročný na personál, žiaľ, máme zúfalo málo špecializovaných zariadení, aj odborníkov je málo, je to zaznávaná problematika. Napríklad úplne chýbajú nízkoprahové centrá. Alkoholik alebo narkoman ani nemusia vynaložiť veľa úsilia, aby prekročili ich prah. Stačí prísť a dostane polievku, čaj, môže si vyprať bielizeň, vymení si striekačku. Je tam k dispozícii diskrétny personál, ktorý mu pomôže, keď sa rozhodne liečiť. Takéto krízové centrum nelieči, naň by mali nadväzovať ambulancie, ústavná liečba, resocializačné zariadenia a znovu ambulancie, prípadne svojpomocné skupiny a kluby. Všade vo svete funguje takýto na seba nadväzujúci systém zariadení, trvá to priemerne tri roky, kým človek prejde všetkými stupňami. Na Slovensku neexistuje jediné nízkoprahové centrum! Ľudia sa na podobné aktivity pozerajú s nedôverou, dokonca aj niektorí odborníci. Chcela by som k tomu povedať len jedno: že je to veľká ľudská zadubenosť. Pokiaľ sa človeku niečo podobné neprihodí v jeho vlastnej rodine, tak si vôbec nedokáže predstaviť, aká je to hrôza žiť s alkoholikom alebo narkomanom. To naozaj vyžaduje solidaritu. Dobre zvolená sieť protialkoholických a protidrogových liečební šetrí aj štátne výdavky, pretože závislý človek aj tak raz skončí v zdravotníckej alebo sociálnej sieti. Bude zaberať lôžka na iných oddeleniach, na gerontológii, štát vynaloží nemalé prostriedky na medikamentóznu či chirurgickú liečbu, a to opakovane, a väčšinou neúčinne. Pritom vôbec nespomínam skutočnosť, že vždy ide o ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži pomoc.

* Len tak hypoteticky, aký by bol človek, ktorý by mohol mať istotu, že sa nikdy v živote nestane závislým?

- Tu by som bola opatrná, droga totiž môže pritiahnuť hocikoho. Veľmi pravdepodobne sa nestane závislým ten, kto má v sebe od raného detstva základ istoty; kto dôveruje sám sebe, dokáže si nájsť uplatnenie a má silu, že ho niečo len tak nezlomí; kto vie znášať konflikty a nespravodlivosť, kontroverznosť, hektickú dobu; kto si napriek prevahe racionality v tomto svete dokáže vytvoriť vlastný mikrosvet, v ktorom emocionálne môže žiť plnohodnotný život.

* Pracujete so ženami, ktoré sa ocitli v krízovom období svojho života. Majú bolestné skúsenosti s mužmi-alkoholikmi a násilníkmi alebo s deťmi narkomanmi. Aký druh pomoci im môžete poskytnúť?

- Ročne k nám príde okolo tristo až štyristo klientiek. Dostanú u nás právne rady, kontakty na odborníkov, psychologickú pomoc, ak potrebujú, tak aj asistenciu pri vybavovaní na úradoch či na polícii. Najdôležitejšie však pre ne je, že ich niekto vypočuje. Pretože tieto ženy sa často stretávajú s posmechom. Okolie im neverí alebo bagatelizuje ich sťažnosti na partnera, aj najbližší v rodine ich zosmiešňujú, hanbia sa za to, že sú bité a týrané. Tu sa mnohé po prvýkrát stretnú s tým, že ich niekto s účasťou vypočuje a podporí.

* Prečo ste si vybrali za sídlo takéhoto centra práve Petržalku? Dá sa povedať, že neosobné betónové sídlisko poskytuje väčší priestor pre anonymitu, a tým aj pre domáce násilie? Aj keď obyvatelia Petržalky majú najvyššie priemerné vzdelanie na Slovensku.

- Alkohol a násilie prechádza všetkými vrstvami obyvateľstva, nie je to len špecifikum betónových sídlisk. A agresivita v rodine nie je typická len pre vrstvy s nízkym vzdelaním. V našom centre už vyhľadalo pomoc pozoruhodne vysoké percento manželiek lekárov a právnikov. Myslím, že vyššia kultúrna úroveň ich rýchlejšie privedie k rozhodnutiu, aby s problémom násilia niečo robili. Je to zvláštne, ale vysoká vzdelanostná a kultúrna úroveň rodiny ešte nie je zárukou, že by sa v nej nevyskytlo domáce násilie. Dnes sú domácim násilím čoraz viac ohrozené aj deti a manželky podnikateľov. Síce získavajú materiálne hodnoty, ale to je veľmi klamlivé.

* Kto pozná prípady domáceho násilia, vie, s akými hroznými extrémami sa týraná žena musí vyrovnávať, od opakovanej agresivity po kajúcne odprosovania a sľuby, že už nikdy viac... A potom znovu to isté. Dá sa problém domáceho násilia riešiť inak ako definitívnym odchodom od násilníka?

- My nepovažujeme rozchod za jediné riešenie. Niekedy sa rodina dá znovu dohromady, stačí ženu psychicky podržať a ona situáciu zvládne. Ale ak agresívny alkoholik absolvoval liečbu, to ešte neznamená, že prestane aj s násilnosťami. Väčšina obetí domáceho násilia vyrastala v prostredí, kde sa takéto násilie dialo. A aj násilníci. Takže odporúčam každému, skôr než vstúpi do manželstva, dôkladne si overiť, aké vzťahy fungujú v rodine, v ktorej potenciálny partner vyrastal.

* Neodsúdili by sme tak vopred ľudí, ktorí sú možno dosť potrestaní tým, že vyrastali v hrozných podmienkach násilia? Čo keď taký partner tvrdí, že nenávidí svojho otca za to, že mu pripravil smutné detstvo a že on chce žiť inak? Hoci nakoniec sa ukáže, že vlastne ani inak žiť nevie?

- To je presne ten varovný signál, o ktorom som hovorila. Nemyslela som to tak, že ak zistíte, že chodíte s niekým, kto vyrastal v rodine, kde otec bil matku aj deti, tak sa s ním máte hneď rozísť, to nie. Ale treba byť obozretný. A všímať si varovné signály aj v štádiu najvyššej zamilovanosti. Lebo tie signály tam sú. Potenciálnym násilníkom môže byť človek, ktorý trvá na príliš rýchlom zbližovaní sa, ktorý je nadmerne vlastnícky alebo žiarlivý, ktorý partnerku uráža alebo kritizuje jej vzhľad, ktorý nerešpektuje jej hranice, ktorý nepreberá zodpovednosť za svoje správanie, hovorí jedno a robí druhé. Pomerne jasným signálom je fakt, že v minulosti už niekoho zbil. Nechajte si čas na dôkladné spoznanie toho partnera, ktorý obviňuje bývalú partnerku zo zlyhania ich vzťahu. Podozrivé je aj to, ak má váš partner veľmi stereotypné názory na úlohy pohlaví, ak trvá na tom, aby ste sa vzdali svojich koníčkov a ak nechce, aby ste trávili voľný čas so svojou rodinou alebo priateľmi. Žena musí spozornieť vtedy, keď jej nový priateľ robí tvrdé urážlivé poznámky o druhých, ak stráca kontrolu a je impulzívny, ale aj vtedy, keď sa na začiatku známosti zdá byť “príliš dobrý na to, aby bol reálny”. Práve tento typ muža sa veľmi rýchlo mení, vlastne hneď ako má partnerku “istú”, buď po svadbe, alebo po nasťahovaní sa do spoločnej domácnosti. Varovným signálom je aj to, ak je muž agresívny k zvieratám.

* Existuje niečo v povahe alebo vlastnostiach ženy, čo ju predurčí k tomu, aby sa stala obeťou svojho partnera?

- Skôr existuje to, že nie je pre túto skúsenosť vyzbrojená. Nedokáže zachytiť varovné signály. Buď bola na to zvyknutá a pretože ocka mala rada, aj keď mamičku bil...

* A keď nebola zvyknutá a v manželstve ju možnosť násilia od najbližšieho človeka zaskočí?

- Nemala tykadlá, to po prvé. Po druhé, môže mylne varovné signály násilia brať ako prejav mužskej sily, ktorú hľadá. A po tretie, klamne verí v silu lásky. Mnohé ženy však už nie sú ochotné akceptovať ponižujúcu situáciu v rodine, ale nevedia, ako riešiť bytový problém, majú malé deti, nemajú zamestnanie. Často je práve apel na to, aby deti nevyrastali v prostredí násilia, tým, kvôli čomu sa žena nakoniec odhodlá pristúpiť k riešeniu problému.

* Aké sú možnosti psychoanalýzy, čím môžete podporiť narušené sebavedomie človeka, ktorý dlho žil v takom ničivom prostredí? Aké sú možnosti všetkých nás, celej spoločnosti?

- Prichádzajú sem ženy, ktoré sú zlomené, ubolené, apatické, úzkostlivé, paradoxne prežívajú pocit viny, neveria si, že by samy dokázali čosi urobiť. Také zlomené vrabčiatka. Roky niekto útočil na ich dôstojnosť, presviedčal ich, že sú neschopné, tak tomu uverili. Tu ženu povzbudíme. Jej vnútro sa bude hojiť. A sama príde na myšlienku, že svoj problém dokáže riešiť. Vie, že sa môže na nás spoľahnúť, že na to nebude sama. Máme tu svojpomocnú skupinu, v ktorej sa pravidelne stretávajú ženy, ktoré už majú najpálčivejšie skúsenosti za sebou, a pre tie klientky, ktoré sú práve v tom najhoršom, je ich príklad ohromným povzbudením. Keď vidia, že iná žena dokázala vyriešiť to, čo ich ešte len čaká. Je to skupina, v ktorej sa často plače, ale aj smeje, pretože sú to nakoniec šťavnaté ženské. Prelomili izoláciu, nabrali odvahu postaviť sa problému zoči-voči. A stačilo len povzbudenie. Kým sa k tomu odhodlajú, môže pre ne veľa urobiť aj okolie. Kamaráti, kolegovia, susedia... Na každej týranej žene predsa vidieť, že sa s ňou niečo deje, je skleslá, nemusí mať práve viditeľné modriny. Hoci často tie viditeľné známky násilia nesie. Treba dosiahnuť, aby sa vám otvorila, nebrať ohľad na to, že ona tvrdí, že spadla. A potom ju zmobilizovať, aby sa rozhodla urobiť prvý krok, aby vyhľadala odbornú pomoc. Jedna z možností je zavolať do krízového centra, iná podať rovno podnet na políciu. Každý môže ohlásiť trestný čin, nemusí ho ohlásiť sama týraná žena, bude sa vyšetrovať ďalej aj bez jej súhlasu. Už máme pre tieto prípady právne zázemie, a to je dobre. Zákon vymedzuje, že riešenie problémov domáceho násilia je vecou spoločnosti, ktorá hovorí, áno, nie sme voči tomu, čo sa deje v rodinách, ľahostajní.

Viac v knihe:

Tak už dosť! Východiská zo závislostí

 Rozhovor vyšiel roku 1998 v knihe Tak už dosť! Východiská zo závislostí. Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.