Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.

Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.

Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.

Niektorí ľudia sú mŕtvi v tridsiatke, ešte síce odkráčajú nejakých tých tridsať rokov a potom ich zahrabú, ale oni to už majú aj tak dávno všetko za sebou. A na druhej strane existujú ľudia, ktorí sú schopní začať robiť niečo nové v šesťdesiatke, v sedemdesiatke. Mark Dzirasa

Daniel Hevier: Kríza je organická súčasť každého príbehu, je zabudovaná v našich životoch ako neoddeliteľná súčasť našej skúsenosti. Keď sa k nej postavíme kreatívne, vždy nás niekam posunie.

Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.

Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.

Vždy som bola to, čomu sa hovorí „oplácaná“. Rada som jedla a bolo to na mne vidieť. Najlepšia torta je klobása, tak sa u nás hovorilo. Už v prvej triede základnej školy mi učiteľka povedala, že by som mala jesť menšie desiaty. Začala som ich úmyselne "zabúdať" doma, na ruku som si kreslila krúžok, akože tanier, a keď som ho preškrtla, bola som „najedená“. Tak sa u mňa spustil takmer nekonečný kolobeh diét.

Nájdete nás na FB