Pondelňajšia maliarka

Pondelňajšia maliarka

Napísala 

Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej si v júni môžete pozrieť (a kúpiť) v Kníhkupectve u Bandiho na Medenej ulici v Bratislave.

Básnik a maliar Daniel Hevier objavil novú a hneď aj zrelú autorku najskôr v diskusiách na facebooku a potom v svojich kurzoch tvorivosti: – O ľuďoch, ktorí maľujú aj bez akademického vzdelania, sa hovorí, že sú „nedeľní“ maliari. Že maľujú len tak, sviatočne. Ja by som zaviedol pojem „pondelňajší maliar“, teda ten, ktorý tvorí, lebo jeho talent mu už nedovolí inak. Helena Sumbalová je dvojdomá autorka, pohybuje sa na pomedzí výtvarného umenia a poézie. Na jej obrazoch vidieť, že ich maľovala poetka. Som rád, že môžeme byť svedkami jej prvej kompaktnej výstavy, v ktorej obrazy prechádzajú do seba, tvoria jeden prepojený celok, „neokukajú sa“, lebo nie sú prvoplánové, sú to prežité, prechodené obrazy skutočnej maliarky, ktoré sa už nedali zastaviť a museli von.

A oproti predstave „nedeľného“ návštevníka galérie, ktorý si príde pozrieť výstavu obrazov len výnimočne, by som rád postavil „pondelňajšieho“ obdivovateľa výtvarného umenia. V pondelok totiž bývajú galérie zatvorené, no existujú ľudia, ktorí nedokážu byť bez umenia ani jediný deň – a pre takých ľudí Helena píše básne a maľuje obrazy. Aby nám vniesla sviatok aj do všedného dňa.
 

Sochár a maliar Andrej Rudavský: – Vyrastal som v rodine, ktorá žila pod kopcom, aj rodičia mojej ženy bývali v lese, naši predkovia maľovali na sklo, vyrezávali z dreva, naša tvorba vyrástla z insitnej kultúry. Keď som sa zoznámil s Helenou Sumbalovou, videl som iné, mestské korene, stretol som zrelú intelektuálnu a zároveň poetickú bytosť. Obrazy Heleny Sumbalovej sú zatiaľ maľované v menších formátoch, ale raz bude maľovať aj vo veľkých a jej meno bude známe, o tom som presvedčený.


Keď život nejde, ako má, zistíš, že sa to dá chodiť po hranách... Rodina Sumbalových je vybozkávaná viacerými múzami, farby, tóny a city šansónu a gospelu vniesla do príjemnej atmosféry maminej výstavy dcéra Veronika, na gitare ju sprevádzal Peter Žižák zo skupiny RádioRip.


A toto je najžiadanejší záber z vernisáže, takto prejavujú dnešní rytieri Daniel Hevier a Ondrej Kalamár obdiv nežnej ženskosti i umeleckému talentu zároveň. Nech si o facebooku myslí kto chce, čo chce, vďaka nemu sme sa zoznámili, sme slušne početná skupina tých, ktorí majú radi kvalitky, dobrú literatúru, obrazy, hudbu. Stretávame sa nielen na sociálnej sieti, ale aj v realite, na krstoch kníh, koncertoch, v kaviarňach - a teraz aj na vydarenej vernisáži tvorby jednej z nás. Nezabudnite, finisáž bude 25. júna o šiestej večer, odznejú na nej aj verše Heleny Sumbalovej.
 

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB