Matička s drápy, které nepustí. Tak svojho času pomenoval Prahu, mesto s neopakovateľne magickou atmosférou, Franz Kafka, jeden z najoriginálnejších literárnych zjavov 20. storočia. Praha a Kafka, Kafka a Praha. Pre mnohých návštevníkov mesta, ktorí sem prichádzajú z celého sveta často práve kvôli kafkovskému mýtu, dva takmer splývajúce pojmy. Sám Kafka by zrejme mal problémy vyrovnať sa s tým, akou turistickou atrakciou sa stal.

Dánske mesto Odense má už svoj vek; po prvýkrát sa písomne spomína v liste nemeckého cisára Ota III. z roku 988. Jeho staré štvrte dodnes dýchajú čarovným geniom loci. Ulica pred Andersenovým rodným domom ožije vždy v polovici leta festivalom rozprávok. Pod otvoreným nebom defilujú svetoznáme postavy. Veď aj Kráľ je nahý! skríklo dieťa po prvýkrát práve v rozprávke Hansa Christiana Andersena (1805 - 1875).

Môj manžel bol básnik, veľký básnik. Ale zároveň aj telesne postihnutý človek, čo veľmi skomplikovalo jeho dušu. Ako invalida som ho všade sprevádzala, vozila autom, v posledných rokoch života tlačila na vozíčku. Tridsaťpäť rokov môjho života som venovala biblickej úlohe ženy: vyzdvihnúť na piedestál muža, ktorého som milovala, otca svojich detí. Aby mal svoj komfort, podmienky pre tvorbu, pocit sebaistoty a domova. Bola som starostlivá, trpezlivá, tolerantná – a v úzadí.
Ale neľutujem. Potrebovala som presne taký osud, aby som bola tým, čím som.

Nad nádvorím stredovekého hradu Juval sa týčia vrchy Južného Tirolska. Novinár, ktorý robí rozhovor s Reinholdom Messnerom, sa kochá výhľadom do päťsto metrov hlbokého údolia. Bradatý hradný pán, ktorého neprehliadnuteľnú tvár poznajú aj tí, čo sa nezaujímajú o horolezectvo, konštatuje, že pri každej prednáške zisťuje, že ľudia nechápu jeho konanie.

Slová, ktoré kedysi ktosi zaznamenal na papier, a ak ich dnes spomeniete kdekoľvek na svete, každý aspoň trochu vzdelaný človek vie, o čo ide. Pokojne to môžeme prirovnať k zázraku: ľudská fantázia vymyslela čosi, čo pôsobí v každom čase, priestore i kultúre. Legenda, taká, aká má byť, – a je jedno, či nás rozosmieva alebo dojíma, – nás hlavne mení. Aké je zákulisie vzniku známych literárnych legiend? Kto boli ich tvorcovia, čím museli zaplatiť za silu posolstva, ktoré ich slová stále šíria?

„Mám len jedinú radu, totiž že rozprávač nadprirodzených príbehov by mal pri rozprávaní sám pociťovať des. Potom možno dokáže odovzdať svojim čitateľom onen pocit čohosi divného a cudzieho...“ napísala Edith Whartonová, prvá dáma americkej strašidelnej poviedky ako svoj odkaz tým spisovateľom, ktorí by chceli ísť v jej stopách.

„Poznávat, toť veliká a neukojitelná vášeň; mám za to, že proto píši, abych poznával. Byl bych snad dosti dobrým odborníkem, kdybych se dovedl omezit na jeden obor; bohužel zajímá mě vůbec vše, co jest; proto to nemohu přivést dále než na spisovatele. Chtěl bys být všude; chtěl bys žít všemi životy na světe, chtěl bys vše znát a všude se zastavit, nasycen únavou a věděním.“

„Keby som šiel na pustý ostrov, určite by som si so sebou vzal vaše knihy, pretože dávajú nádej a lásku.“ Tak toto musí byť pre spisovateľa kompliment. Od jedného z množstva nadšených obdivovateľov ho dostal na pražskom veľtrhu Svet knihy Brazílčan Paulo Coelho. Nie všetky reakcie na jeho osobu a tvorbu sú však také obdivné.

Spomienky ruže, tak sa volá biografická výpoveď Consuelo de Saint-Exupéry, ktorá počas krátkeho, intenzívneho a veľmi zvláštneho spolužitia so slávnym francúzskym spisovateľom a priekopníkom letectva žila v jeho tieni. Názov knihy síce akoby naznačoval, že to ona...

„Rosie je bytosť skôr chápavá než tvorivá. Teraz už viem, že nemá zvláštny talent. Pochybuje o sebe, o svojej hodnote, a príliš verí knihám. Je tvrdohlavá, ale nie je energická, a žije v akejsi letargii, ktorú pokladá za múdrosť. Jej sila, ak vôbec nejakú má, je ako meč v pošve. Začínam strácať nádej, že ho niekedy vytasí.“ Desať riadkov v denníku, ktorými matka vynáša rozsudok nad svojou vtedy šestnásťročnou dcérou. Život však ukáže niečo iné.

Nájdete nás na FB