Dušenka

Dušenka

Napísala 

Portrét ružovej grófky z Dolnej Krupej, šľachtičnej, ktorá najskôr pestovala ruže pre radosť a po šesťdesiatke založila úspešnú firmu na predaj kvetov i sadeníc. Jej rozárium v tých časoch obdivovala celá Európa.

„A aké civilné zamestnanie mám zosnulej uviesť?“ Správca veľkostatku Viktor Gažo chvíľu stojí zaskočený otázkou notára Čižinského. Práve mu oznámil smrť čudáckej osemdesiatdvaročnej starenky, ktorá umrela v Jozefíne, ako tu, v Dolnej Krupej, hovoria kláštoru Dcér Božej lásky. Mníšky ju doopatrovali, lebo sa v posledných mesiacoch života míňala na tele i duchu tak, že jej domáci hovorili šuchnutá. V rozpakoch sa poškrabe po hlave, porozmýšľa a potom diktuje: „Pestovateľka ruží.“

Čo iné by presnejšie definovalo, kým bola grófka Mária Henrieta Choteková, zakladateľka jedného z prvých a najkrajších rozárií Európy?

Na fotografii z roku 1871 vidieť štyri deti, tri dievčatká v rovnakých šatočkách, štvrtý, najmenší, je chlapček. Prvorodená Henrieta, narodená roku 1863, ešte nevie, že prežije všetkých svojich súrodencov. Druhorodená Anna (1865) umrie veľmi mladá, ani nie sedemnásťročná na tuberkulózu. Tretia je Gabriela (1868), tá jediná bude mať deti a postará sa o zachovanie rodu. Najmladší Rudolf (1870) umrie ako bezdetný roku 1921 na infarkt.
Ale to je ešte ďaleká budúcnosť. Zatiaľ sa rodine grófa Rudolfa Choteka I. darí a v parku kaštieľa v Dolnej Krupej, kde všetci žijú, rastú štyri mladé sekvojovce mamutie, zasadené po narodení detí.
Henrieta dostane pri krste sedem mien – Hermína, Ferdinanda, Rudolphina, Mária, Antónia, Anna. Neskôr sa sama rozhodne pre zmenu mena a začína si písať Mária Henrieta, pravdepodobne – ako hlboko a úprimne veriaca –ovplyvnená mariánskym kultom. Je vzdelaná, má prístup ku knihám, 108-stranový zoznam kníh nachádzajúcich sa v kaštieli, ktorý spíše vlastnou rukou v rokoch 1910 až 1913, obsahuje dvetisíc zväzkov. Ovláda jazyky, nemčinu ako materinský, dohovorí sa po francúzsky, maďarsky, anglicky, latinsky. So služobníctvom a dedinčanmi hovorí zvláštnou nárečovou zmesou slovenčiny a češtiny. Každého, ženy, mužov, starcov i deti oslovuje duša drahá, dušenka, a tak jej toto oslovenie prischne ako prezývka. Mierne ráčkuje.

Mladá a pôvabná

Rastie do krásy, portréty z tých čias zachytávajú mladú pôvabnú aristokratku. Na najznámejšej fotografii má 24 rokov, už vtedy jej šaty zdobí ruža. Rada sa necháva fotiť, často v divadelných kostýmoch, má totiž herecký talent. Vystupuje na charitatívnych podujatiach, ktorých výnosy idú na dobročinné ciele. Szalon ujszág roku 1900 spomenie jej meno: „Domáce divadlo a amatérske predstavenia sú už roky jej milou záľubou a ušľachtilé ciele sledujúcou zábavou, ktorej sa venuje spolu so svojou sestrou, grófkou Schönbornovou. Ibaže grófka Henrieta má také výnimočné nadanie, že môže súťažiť s najznámejšími profesionálnymi herečkami. Denná tlač sa po jednom takom viedenskom vystúpení nemôže nasýtiť jej prirodzenou hrou, vyberanou gestikuláciou a výstižnou mimikou, ku ktorým sa pridružuje aj gracióznosť pohybov a robí z grófky fenomenálnu divadelnú postavu.“
Chotekovci patria k starej šľachte, česká vetva rodu vlastní panstvá Veltrusy, Bělušice, Nové Dvory a Kačina v stredných Čechách. Áno, je to presne ten rod, z ktorého pochádza Žofia Choteková, tá, ktorá sa vydá za následníka trónu a ktorú roku 1914 zastrelia spolu s ním v Sarajeve. Žofia je Henrietina sesternica, o päť rokov mladšia, ich starí otcovia boli bratia. Návštevná kniha dolnokrupského kaštieľa zachová zápis o Žofiinej návšteve, hovorí sa, že aj sobáš s Františkom Ferdinandom d´Este bol dojednaný práve v tomto kaštieli. Rod Chotekovcov sa týmto sobášom vyšvihne medzi elitnú aristokraciu monarchie. Aj Henrieta dostáva pozvánky na mnohé podujatia, zvyká si na to, že je čestný hosť, čestná predsedníčka, krstná mama nadácií. Ako blízka príbuzná manželky budúceho cisára veľa cestuje. Dostáva sa do Holandska a Francúzska, kde obdivuje kvetinové záhrady a polia plné tulipánov –a prichádza na ideu pestovať takú kvetinovú nádheru aj doma, v Dolnej Krupej. Vyberá si ruže, pretože sú kvetom Panenky Márie, a pretože ich berie ako symbol lásky. Každý predsa vie, že tak ako láska nás môžu potešiť svojou vôňou, ale aj poraniť tŕňmi.
Otec je dobrý hospodár, vlastní pozemky na Slovensku a v Srbsku, zavádza nové techniky, za jeho života kaštieľ prosperuje. Keď roku 1892 umiera jeho manželka, prichádzajú do Dolnej Krupej nemecky a maďarsky písané sústrastné listy od rodiny i od takých rodov, ako Ziči či Pálfi, telegram poslal aj Metternich. O rok nato, po uplynutí doby smútku, sa žení jediný syn Rudolf, berie si grófku Irmu Radayovú. O ďalší rok sa vydáva Gabriela za grófa Františka Schönborna. Svadba sa koná v kaštieli v Dolnej Krupej, novomanželia budú žiť na ženíchovom panstve v Schleinitzi v Štajersku (dnešná Slivnica v Slovinsku). Gabriela roku 1897 porodí dcéru Máriu, o dva roky Janu. Otec dá v Krupej postaviť rodinné mauzóleum a dá do neho pochovať manželku aj dcéru Annu.
Správa rozľahlých majetkov vyžaduje jeho občasnú neprítomnosť, o dolnokrupský kaštieľ sa vtedy stará Henrieta. V Slovenskom národnom archíve sú uložené niektoré z jej listov otcovi. Vidieť, že ich písala milujúca, oddaná dcéra. Keď otec v decembri 1903 počas návštevy panstva vo Futaku umrie, veľmi ju to zasiahne. Majetok zdedí syn Rudolf, ktorý sa otcovi v hospodárení nemôže rovnať. O pozemky sa nestará, väčšinu z nich dá do prenájmu, rodinný majetok upadá. Nový zemepán sa nevie vzdať typicky veľkopanského života, poriada poľovačky, chová kone, má zvernicu pre chov danielov, bažantnicu. Roku 1912 dá postaviť kláštor pre mníšky, ktoré učia v miestnej škole, hovorí sa mu Jozefínum, lebo má kaplnku sv. Jozefa. Keď Rudolfa skolí infarkt, hlavnými dedičkami sa stanú Gabrieline dcéry. Rudolf je poverčivý, ešte za života si zabezpečí, aby mu skôr, než ho pochovajú v rodinnom mauzóleu, prepichli srdce. Irma by chcela tráviť roky vdovstva v kaštieli v Dolnej Krupej, ale muž jej odkázal panstvo vo Futaku. Po neúspešných sporoch o dedičstvo odchádza do Rakúska. Napokon je rada, že sa veci stali tak, ako sa stali, a roku 1926 sa vydáva za doktora Ernesta Jürgensena.
Z celej rodiny má už trvalý pobyt v kaštieli iba Henrieta.

Pani grófka sa sťahuje

Na začiatku dvadsiateho storočia je Dolná Krupá druhá najväčšia obec Trnavského okresu. Má 1675 obyvateľov, notára, sedem obchodov, pálenicu, poštu a jediný telefón v kaštieli. Za doktorom sa chodí na koči do Smoleníc, železnica v Bolerázi ich spája so svetom. V kaštieli zamestnávajú kastelána, komorníka, kľučiarku, kuchárku, kočišov, revírnika, práčky – a záhradníkov. Tí sú zvlášť dôležití odvtedy, ako si osvícená pani grófka zmyslela založiť ružovú záhradu.
Rozárium môže budovať vďaka dedičstvu po otcovi. A nielen rozárium. Nechá si postaviť vlastné bývanie a odsťahuje sa preč z kaštieľa. Nechce sa dohadovať s Irmou, ktorá po svokrovej smrti prebrala vládu nad rodinou. Irma kritizuje švagrinú, že sa správa divne, že sa oblieka do dedinského kroja a že príliš veľa času trávi s obyčajnými ľuďmi. Henrieta si vysníva romantické sídlo, ktorému hovorí schweizerhaus, švajčiarsky dom. Dá ho postaviť za liehovarom a panskou záhradou zvanou panšula, inak Baumschule, škôlka na pestovanie ovocných stromkov. Dedinčania ho po čase začnú volať horný kaštieľ. Schweizerhaus vyzerá ako väčší sedliacky dom so slamenou strechou a s hospodárskym zázemím. Urodzení hostia prijímajú nové obydlie jednej z nich s rozpakmi. Ona tu však má všetko, čo potrebuje: salón, študovňu a spálňu pre seba, kuchyňu a jedáleň, anglický záchod, hosťovské izby, dokonca aj kaplnku s oltárom a harmóniom. Steny bielené vápnom, v drevených oknách vyrezané srdiečka. Na dvore vahadlová studňa, dva exotické stromy, ktoré rodia svätojánsky chlieb, plody s chuťou čokolády. Stajňa, koniareň, maštaľ a senník, zajace a hydina. Počíta sa aj s bytmi pre rodiny služobníctva, vývarovňou pre chudobných, občasným útulkom pre pocestných a žobrákov. Špeciálnu izbu grófka vyčlení na svoje zbierky krojov, ľudového nábytku, keramiky, obrazov. Niektoré maľovala ona sama. Býva tu, vyčlenená zo sveta luxusu a pohodlia, do ktorého sa narodila a ktorý odmieta, takmer tri desaťročia, až do roku 1934.
Na nádvorie, kde stojí horný kaštieľ, vedie parádna brána. Tadiaľto vchádza do svojho sveta a cez nádvorie sa chodí aj do rozária. Prvé, čo v ňom návštevníci vidia, je živý plot z voňavých ruží hrdzavočervenej farby. Prudší svah pri dedinskej ceste zdobia až tri metre vysoké parkové odrody. Hostia prechádzajú okolo skleníka po chodníkoch vysypaných pieskom, tie lemujú záhony s nižšími kríkmi. Nad cestičkami sa klenú oblúky a stĺpy s popínavými ružami. Farby buď gradujú, alebo vyniká farebný kontrast odrôd. Všetky chodníky smerujú do stredu rozária, kde stojí besiedka s mramorovou sochou Panny Márie. Tú zhotovil majster z Düsseldorfu a keďže stojí na mierne vyvýšenom mieste, poskytuje malebný výhľad na celé rozárium. To nie je malé, rozkladá sa na ploche 2,5 hektára. Ružový háj, čarovná ríša ruží, zázračný ružový svet, farebná nádhera, nadchýňajú sa hostia.
Pani grófka chodí zvyčajne v kroji. Návštevníkov rozária vodieva aj do sedliackej izby a pýši sa svojimi zbierkami. „Všade vládla jednoduchosť a vkusnosť snúbiaca sa s láskou. A taká je i hostiteľka – jednoduchá, milá voči celému svojmu okoliu. Jej nábožné a ušľachtilé konanie akoby vyžarovalo na celé okolie,“ píše český šľachtiteľ Gustáv Brada v článku pre odbornú ročenku Rosenzeitung. A učiteľ Husárek spomína: „...v lete, na jej veľkú radosť a pýchu, hniezdili v izbách lastovičky, ktoré svojím trusom pošpinili všetok nábytok.“

Majiteľka vzácnej zbierky

Grófke sa podarí zozbierať kolekciu 250 ruží, ktoré kedysi obdivovala v záhrade zámku Malmaison cisárovná Jozefína, manželka Napoleona Bonaparte. Ruže si vymieňa so svetoznámym francúzskym pestovateľom Julesom Gravereauxom, s ktorým vedie čulú korešpondenciu a u ktorého sa inšpiruje aj pri vytváraní kompozície ružovej záhrady. Každá ruža dostáva oválnu porcelánovú menovku s čiernym názvom na bielom podklade. Štítky slúžia len pre orientáciu návštevníkov, grófka má presnú evidenciu svojich ruží v hlave, vie, kde je každá z nich vysadená a aký je jej botanický pôvod.
Henrieta prekročila štvrtú dekádu života. Systematicky zbiera a vysádza ruže, prednáša na výstavách a kongresoch, publikuje odborné články. Stáva sa uznávanou odborníčkou, hromadia sa u nej prosby o identifikáciu neznámych druhov ruží. Jej opisy odrôd pripomínajú poetické obrazy: Ruža Tausendchön je schopná pokryť veľké pergoly a vtedy sa podobá obrovskej kytici mladej nevesty. Zapája sa do ružiarskych spolkov v nemecky hovoriacich krajinách, spolupracuje aj s francúzskymi pestovateľmi ruží. Roku 1910 na ružiarskom kongrese v Liegnitzi (dnes Legnica v Sliezsku) v súvislosti s Henrietou Chotekovou po prvýkrát zaznie prívlastok ružová grófka.
V jej rozáriu kvitnú stovky odrôd ruží, keď jej ponúkne svoju zbierku Rudolf Geschwind, svetoznámy šľachtiteľ ruží z Krupiny. Zostarol a cíti, že o svoje dielo sa nedokáže ďalej starať. Najskôr chce venovať ružovú záhradu mestu Krupina, navrhuje, aby v nej zriadilo verejný park. Mesto však o tento dar nemá záujem. A tak pošle list grófke Chotekovej. Píše v ňom, že je starý a rád by odovzdal ruže i vedomosti niekomu, kto im bude rozumieť. Henrieta pricestuje do Krupiny 18. júna 1910 už o šiestej ráno. Geschwind si zapíše do denníka: „Grófka Choteková prišla na prehliadku ruží včasne. Odcestovala okolo obeda. Pre mňa veľmi milá a vzácna dáma!“ Henrieta odkúpi ponúknutý poklad, všetkých 2000 ruží, vrátane niekoľkých kultivarov, ktoré ešte neboli predstavené svetu. Zachráni tak mimoriadne vzácny genofond ruží, ktorým sa dnes hovorí historické. O šesť týždňov 81-ročný Geschwind umiera. V dolnokrupskom rozáriu získavajú jeho ruže samostatný priestor. Na čestnom mieste kvitnú ruže Virago, Geschwindova Najkrajšia a najmä jeho parkové odrody Nordlandrose I. a II., vyšľachtené špeciálne na to, aby prežili aj v najväčších mrazoch.
O dvadsať rokov navštívi rozárium Mária Müllerová, dcéra Rudolfa Geschwinda: „To, čo som zočila, prekonalo moje očakávania. Grófka sa so sesterskou láskou ujala sprevádzania spolu s očarujúcim vysvetľovaním. Treba ju označiť za matku ruží, keď ju vidím a počujem, ako deti flóry miluje a oslovuje menom a opisuje ich vlastnosti.“

Schopná podnikateľka

Počas prvej svetovej vojny ružová grófka ošetruje v trnavskom lazarete ranených vojakov, zachová sa jej fotografia v uniforme dobrovoľníčky Červeného kríža. Na pestovanie ruží toto naozaj nie je vhodný čas, kríky nik nestrihá, raritné odrody chradnú. Keď utíchne vojnová vrava, rozpadne sa monarchia. Henrieta hľadá v systéme, ktorý prestal uznávať šľachtické výsady, novú životnú náplň. Samozrejme, že myslí predovšetkým na milované ruže. Obnoví rozárium! Založí ružovú škôlku, bude predávať ruže a zo zisku financovať svoj ružový svet! Len... za čo?
Zanedbané rozárium navštívi v lete roku 1920 český šľachtiteľ Gustav Brada a zanechá autentický opis jeho stavu: „Tu a tam kvitli niektoré ruže, ktoré sa oneskorili oproti ružiam remontantkám, čajovým ružiam a čajohybridom. Ruže, ktoré boli až do roku 1914 takpovediac dokonalé, sú iba smutnými pozostatkami. Železné kolíky s poškodenými porcelánovými štítkami poukazujú na miesta, kde sa predtým nachádzali kríky. Citlivému priateľovi ruží to pripomína cintorín padlých vojakov. Pozorovateľa odškodňuje veľa besiedok, oblúkov a stĺpov, ktoré sú obohnané popínavými a polopopínavými ružami, rovnako niekoľko tisícok divokých ruží a ich krížencov, ktoré svetovú vojnu dobre prestáli.“ Keď spomenie ružovej grófke, že by potrebovala schopného záhradníka, tá ho odbije: „Nepotrebujem žiadneho záhradníka, záhradník som ja, potrebujem len spoľahlivých pomocníkov.“ Brada v tej chvíli pochybuje: „Je pravda, že pani grófka je schopná botanička, zručná záhradníčka, ktorá sa učila u zdatného nemeckého pestovateľa ruží, ale z môjho pohľadu má človek len dve ruky. A keď pomyslím, že podľa zámerov a plánov by mala ružová škôlka pokrývať náklady na rozárium – myslím si, že toto je vzhľadom na množstvo povinností, ktoré pani grófka sama od seba plní, takmer nemožné. Napriek tomu dúfam, že sa neúnavnej priateľke ruží podarí zachrániť rozárium pre seba a pre ľudstvo.“
V októbri 1921 nečakane umiera brat Rudolf. Jeho závet obsahuje vetu, ktorá posunie ružový sen k realite: „Henrieta Chotek môže zdarma používať pozemky v Dolnej Krupej aj nateraz ňou používané a dostane k tomu krom toho pamiatkové predmety a hotovosť 50 000.“ A tak sa z grófky stáva živnostníčka. Žena, ktorá dedičstvo po bratovi investuje do podnikania, je šesťdesiatnička, dnes by sme povedali, že v dôchodkovom veku. Namiesto oddychu sa stará o náklady a zisk, platí dane a odvody. Zamestnáva ženy, zaúča záhradníkov, počas sezóny dáva prácu päťdesiatim brigádnikom. Aj deti z dediny chodia občas vysypávať chodníky pieskom. Ráno už o šiestej čakajú robotníci v záhrade na pokyny. Grófka vstáva skoro, rozdelí robotu a o hodinu uteká do kostola na omšu. Málokedy sa stihne prezliecť, väčšinou pribehne zadychčaná, v sedliackych šatách, s doškriabanými rukami, ušpinená od zeme a rosy.
Ruže treba vysádzať, ošetrovať, rezať, okopávať, polievať, vápniť, baliť a expedovať. Zabaliť ich, aby sa nepoškodili cestou k zákazníkovi, nie je len tak. Ku koreňom dajú menovku s názvom, obtočia ich machom, vložia do koša, kôš prikryjú plátnom a previažu. Rozvážajú ich na voze ťahanom koňmi priamo k odberateľom, alebo k vlaku do Bolerázu. Madam Hardi, La Plus belle ponctuée, Rosa mundi, Trikolore de Flandre, Berle de panaché, Due d´Angouléme, Geschwindove severské ruže i jeho Najkrajšia, to sú len niektoré z odrôd, ktoré grófka pestuje a s ktorými obchoduje. Výpestky posiela do Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, i do Škandinávie, USA a Kanady.
Rozárium zažíva úspešné roky. Gustav Brada v ružiarskej ročenke Rosenzeitung roku 1927 použije tentoraz optimistický tón: „Záhrada grófky Chotekovej je dnes opäť ukážkovým ružiarskym dielom, ktoré si nemôže nechať ujsť žiaden priateľ ruží, ktorý navštívi Slovensko. V čase kvitnutia je jednou z najväčších krás Slovenska.“
Úspešná podnikateľka uverejňuje reklamy v zahraničných odborných časopisoch. Z rokov 1926 a 1929 sa zachovali predajné katalógy, v ktorých ponúka svoju produkciu, rezané ruže i sadenice. V predslove k jednému z nich píše: „Moje ruže sú nielen najlepšie a najvďačnejšie odrody, ktoré existujú, ale zaručujú aj najvyššiu kvalitu, dobré koreňové bohatstvo, zabezpečujúce silný rast. S radosťou som vždy pripravená pomôcť, ak si to moji zákazníci želajú, skromnou radou pri zakladaní ružovej záhrady, vhodným výberom odrôd. V mojom rozáriu, ktoré zahŕňa približne 6000 ruží, je od začiatku mája až do mrazov vždy niečo v kvete: kvitnutie vrcholí v priebehu mesiaca júna, a ctení zákazníci, ktorí by mali záujem navštíviť rozárium, sú u mňa vždy vítaní.“
Takmer 66-ročná grófka kompletizuje a vydáva na jeseň 1929 posledný známy katalóg ruží. Ponúka v ňom na predaj 885 odrôd ruží! Medzi nimi sú aj Geschwindove severské ruže, ktoré mimoriadne prosperujú: „Ako nadobúdateľke dedičstva po jednom z najzaslúžilejších veteránov šľachtenia ruží, kráľovskom lesníckom majstrovi Geschwindovi sa mi konečne naskytla možnosť uviesť do obchodu tento prvý a podľa môjho názoru najcennejší posmrtný výpestok nášho starého majstra. Je to ker výnimočnej sily a robustnosti, vytvára obrovskú kyticu ako orgován. Kvetenstvo má mimoriadne bohaté, takže jedna časť môjho rozária pozostávajúca z týchto impozantných ružových kríkov vyzerá ako ružový háj, pred ktorým návštevníci, prehliadajúc iné ruže, už zďaleka zostávajú stáť v nemom úžase. Odolnosť tejto ruže voči zime je taká dokonalá, že počas treskúcich zím na prelome rokov 1916/17 a 1922/23, počas ktorých zamrzli smrekové živé ploty, brečtan, tuje, staré šípové kríky, žiaden exemplár tohto semenáča nestratil ani jednu vetvičku. V polárnej zime 1928/29, ktorá priniesla až 29 stupňové mrazy a javory, gaštany, jedle, ovocné stromy úplne vymrzli, severská ruža odolala mrazu a dnes tu stojí v starej nádhere. Túto takú dokonale silnú, krásnu, novú triedu ruží môžem čo najsrdečnejšie odporúčať ako parkovú ružu do obytných domov, víl, do predzáhradiek, pred lesné škôlky, na okraje lesov, brehy riek a jazier, na cintoríny atď. Najmä a predovšetkým však má slúžiť na šľachtiteľské účely.“
O Henrietinom podnikateľskom nadaní svedčí aj premyslená katalógová ponuka. Cenníková cena platí len pri odbere 100 kusov z jedného druhu. Pri objednávkach 1-3 kusov účtuje desaťpercentný príplatok. Nad 1000 kusov dáva zľavy. Obchodní partneri majú špeciálne výhodné podmienky. Vlastnú odrodu Fenomén predáva za vtedajších 35 Kč alebo 4 marky. Keď sa v ponuke objavia jahody a špargľa, je to prvý signál, že rozárium má problémy. S podnikaním skončí ako sedemdesiatročná. Napriek tomu podporuje iné rozáriá, francúzskemu venuje 500 frankov, zdevastovanému Sangerhausenu posiela 300 mariek a 150 vzácnych odrôd. Niektoré sa paradoxne len vďaka tomuto gestu zachovali dodnes.
Grófka vyznamenáva pestovateľov ruží vlastným rádom. Je na ňom veniec ruží s korunkou, iniciálky MHCH a latinské heslo Laudate Deum in operibus suis (Slávme Boha za jeho skutky). Rád z bieleho zlata vysádzaný drahými kameňmi získali traja ružiari: Peter Lambert, Rudolf Geschwind a Wilhelm Kordes.
Rozárium grófky Chotekovej navštívi aj predseda Bratislavského okrášľovacieho spolku Rudolf Limbacher. Nadchne sa ním tak veľmi, že začne presadzovať myšlienku na zriadenie prvého verejného rozária v Bratislave. Otvoria ho 13. júla 1937 v petržalskom parku (dnešnom Sade Janka Kráľa), na čestnom mieste kvitne Kieseho ruža nazvaná Maria Henriette Gräfin Chotek.

Už to nie je to, čo bývalo

Po pozemkovej reforme v rokoch 1925–28 sa rodinný majetok poriadne zmenší. Aj keď majiteľkám ostane 42 810 árov pôdy, kaštieľ, park, liehovar, tehelňa a dva mlyny, prichádza kríza a sľubný rozvoj ružovej firmy sa zastaví. Treba šetriť, dedičky postupne rozpredávajú cenné umelecké zbierky. V dobovej reklame zo začiatku tridsiatych rokov grófka ponúka: „Ružové priesady a ruže do vypredania zásob, zo všetkých starších i novších odrôd, remontantky, čajohybridy, luteahybridy, asi 130 druhov druhov fantastických popínavých ruží, tiež celkom mrazuvzdorných, 400 druhov parkových ruží, polyantky a bengálky. Mladé špargľové výhonky, lahôdková odroda, jahody najlepšie druhy. Výhodné ceny. Dolná Krupá bei Trnava, Pressburger Kreis, Slovakei.“ Takže už nielen ruže, už aj špargľa a jahody. A čoskoro pribudnú zemiaky a kukurica.
Denník Slovák uverejňuje 18. augusta 1932 článok podpísaný Karlom Jarábkom: „Rodina Choteková, ktorej poválečná parcelácia hlboko pousekovala prsty, pomaly odumiera. Nateraz jediná starosť je zaopatrovať tridsať penzistov a ešte s dvanástimi deputátnikmi obrábať stenčené latifundium, ktorého dlhy už ani nespomínam. Jediná staručká bývalá grófka M. H. Choteková, známa kráľovná ruží zbožne sa pred svetom uzaviera.“
Český šľachtiteľ Karel Domin pri otvorení ružovej záhrady na Petříne (1934) už len smutne konštatuje: „Rozárium v Dolnej Krupej už nie je tým, čo bývalo. Upadá i park. Musí sa žiť, aj preto sú na mnohých plochách vysadené zemiaky a kukurica. Stará pani grófka žije osamelá a chudobná vo veľkom kaštieli a tých málo návštevníkov predsa ešte cíti, ako veľmi miluje ruže. Mali by sme sa aspoň pokúsiť zachrániť jedinečné odrody, ktoré tu dosiaľ ostali.“ No nikto nepomáha, Európa začína mať iné starosti. Staručká a slabá grófka sa po tridsiatich rokoch sťahuje späť do rodného kaštieľa. Do záhrady chodieva už len zriedkavo. Rosenzeitung spomenie rozárium v Dolnej Krupej naposledy roku 1938. Záhony počas vojny zarastajú burinou, po vojne sú pozemky pridelené na záhumienky, z rozária sa stanú parcely pod rodinné domy, z kaštieľa psychiatrická liečebňa. Jej pacienti sa starajú o zopár kríkov popínavých ruží a zachovajú tak aspoň niektoré odrody.

Legenda o nešťastnej láske

Henrieta samú seba považuje za pestovateľku, nie za šľachtiteľku ruží. Napriek tomu vyšľachtila štyri sorty. Ohnivočervený a voňajúci Ignis vlastní dnes niekoľko rozárií Európy. Čajohybrid Phänomen (Fenomén) s veľkými súkvetiami dvojfarebných kvetov, zvonku jasne červenými, zvnútra lososovej farby. Tretia je Setigera, popínavá ruža s veľkými plnými kvetmi nežne karmínovej farby. A predovšetkým tmavý hybrid remontantky Jean Liabaud s plným kvetom karmazínovej farby s takmer čiernymi odtieňmi. Kvitne v rozáriu Sangerhausen ako jedna z najtmavších ruží, aké tu majú. V Dolnej Krupej túto ružu spájajú s legendou o nešťastnej láske a utajenom nemanželskom synovi.
Legenda by ostala legendou, keby sa pred piatimi rokmi v kaštieli neobjavila mladá žena. Tvrdila, že jej stará mama na smrteľnej posteli prezradila, že jej otec bol týmto utajovaným dieťaťom mladej grófky Chotekovej. Dedina je dedina, o tom, že mladá komtesa prežila osudový vzťah, sa v Dolnej Krupej pošuškávalo dávno. Nikto však nevedel nič presne. Zamilovala sa Henrieta do syna správcu ich bratislavského domu? Alebo otehotnela po krátkom ľúbostnom romániku s niekým, kto jej zlomil srdce? Ale kto by sa vzdal takého výhodného zväzku? Jej mama bola dcéra kniežaťa, otec gróf, ona prvorodená dcéra jedného z významných a bohatých rodov monarchie, ukážková partia, navyše pôvabná a vzdelaná mladá dáma, aj keď so svojráznymi spôsobmi a hodnotami. Alebo bol jej útek do domu so slamenou strechou a okázalé obliekanie do ľudového kroja pomstou rodine za to, že jej nedovolili žiť s mužom, ktorý podľa nich nebol hoden jej spoločenského postavenia? Ak mladá komtesa naozaj čakala dieťa s neurodzeným mužom, prinútili ju k hroznej voľbe a musela sa vzdať vlastného dieťaťa? Áno, hovorí legenda, a dodáva, že grófka Henrieta sa odvtedy neusmieva ani na jedinom portréte.
A čo fakty? Chlapec, ktorý by mal byť Henrietiným údajným synom, sa narodil 22. septembra 1890 ako Eduard Rudolf Sedlácsek. Do matriky ho zapísali ako nemanželského, jeho rodiča sa však o pár týždňov zosobášili a 7. novembra požiadali o legitimizovanie dieťaťa. Ako otec sa podpísal Michal Bacsík. Grófka tohto chlapca finančne podporovala. I keď treba pripomenúť, že ona podporovala veľa tých, ktorí to potrebovali.
Keby bol Eduard Rudolf – mimochodom, druhým menom Rudolf ako grófkin otec, brat i starý otec – naozaj jej synom, bola by ho porodila ako 27-ročná. Šľachtické dcéry, ktoré sa „pokĺzli“, v tých časoch bežne utajovali tehotenstvo. Rodina ich posielala na pár mesiacov na vidiek alebo do cudziny a po návrate zverili dieťa do spoľahlivých rúk. Prečo sa ružová grófka nikdy nevydala a prečo dala prednosť osamelému životu uprostred ruží, to sa už nedozvieme. Či je oná mladá dáma naozaj jej prapravnučkou, to môžu s istotou potvrdiť iba testy DNA. Alebo bude lepšie nechať radšej žiť romantickú legendu o nenaplnenej láske podobnej krásnej ruži, ktorá má však tŕne.

Potte pekne ruku boškať

Vráťme sa ešte na chvíľu do čias tesne po prvej svetovej vojne. Šľachtické tituly prestávajú platiť. Každý obyvateľ novej republiky musí požiadať o občianstvo. Obecné zastupiteľstvo v Dolnej Krupej sa 14. júna 1924 uznáša, že „uznáva pani M. H. Chotekovú domovským právom za príslušnú do obce Dolná Krupá, ktoré domovské právo jej náleží od svojho narodenia. Politickým prevratom jej domové právo dotknuté nebolo.“
Občianka Choteková bude napriek tomu pre všetkých stále pani grófka a ona sama si zachová aristokratické spôsoby starej monarchie. Vyžaduje, aby jej bozkávali ruky a aby ju oslovovali osvícená pani grófka. Deti na ulici zvoláva: Potte pekne ruku boškať. A deti idú, lebo za každé pobozkanie dostanú cukríky alebo šesták. Vemte si, ponúka im poklady z hlbokého vrecka sukne. Aj trikrát som sa obrátil, spomína jeden z dedinčanov. V nedeľu popoludní urobí pani grófka pre deti z dediny nešpor, hostí ich koláčmi a kakaom. Niektorým kakao nechutí, vymrdzujú hubu.
Pre staršiu mládež organizuje veselice, na ktorých vyhráva miestna hasičská kapela. V hornom kaštieli je vývarovňa pre chudobných; keď niekto ochorie, dá grófka zapriahnuť koč a posiela pre doktora; rodine, ktorá vyhorela, prispeje na nový dom; deťom rozdáva oblečenie a knižky do školy; objednáva cirkevnú literatúru a zdarma ju rozdáva do rodín; ak sa niektorému zo zamestnancov kaštieľa narodí dieťa, pošle rodičke kuglóf (bábovku), kuracinu a ovocné víno. Na meniny jej dedinčania chodia vinšovať a ona ich vodí po kaštieli.
Keď zostarne, pozýva deti domov a ukazuje im veľkú vzácnosť, zaniknutý svet monarchie, fotografie z mladosti. Vyšmyknú sa jej z rúk, popadajú na zem, deti ich zbierajú a stará pani zatiaľ medituje nad plynutím života: „Je to už dávno, čo som bola taká stará, ako ste vy, aj vy budete takí, ako som ja.“ Deti však nezaujímajú roky, ale krásne šaty, upravené vlasy, jemné ruky, obdzivujú jej mladosť a pôvab: „Jáj, pani grófka, krásna ste boli, krásne šaty ste mali.“
Od roku 1903 do roku 1933 stratí všetkých blízkych. Pochová otca, brata, doopatruje ťažko chorú sestru Gabrielu, ktorá príde do rodného kaštieľa umrieť. Zostane sama. Občas ju navštevuje neter Mária, ktorá sa vydala za talianskeho markíza Pallavicino a žije v Ríme. Obrovský kaštieľ je teraz prázdny.
Posledná fotografia z mája 1944 zachytáva grófku ako starenku na svadbe dcéry záhradníka Schmachta. To ešte netuší, aká tragická udalosť ju čaká pri prechode frontu, keď sa bude bezmocne prizerať rabovaniu rodinného majetku. Ľudia spomínajú, ako jej vojaci, ruskí či rumunskí, strhli z krku rodinný medailón. Rabovači ju dokonca zložili z postele, aby sa mohli pozrieť, či pod matracom neukrýva šperky. Ona stojí stratená a bezmocná v kúte izby, trasie od strachu, nechápe, čo sa to deje. Nejaká dobrá duša uteká do kláštora po mníšky. Tie odvedú starú ženu v šoku k sebe a až do smrti ju budú chrániť pred vonkajším svetom, do ktorého už nepatrí. „Dalo nám veľa námahy priviesť ju ako-tak k sebe,“ spomína sestra Hildegarda Nižnánska. „Grófke neostalo okrem toho, čo mala na sebe, vôbec nič. Pamäť a psychika boli narušené, no postupne sa jej stav zlepšoval. V kláštore mala vlastnú izbičku, neskôr bola schopná chodiť aj do kostola, modlievala sa a spievala s nami, dokonca hrávala na klavíri. No na jej správaní sa časom začali prejavovať následky toho, čo prežila. Sestry mali s ňou čoraz viac starostí. Ako sa hovorí, začala vychádzať na detský rozum.“ Túla sa po chodbách kláštora a spieva árie. V lete vychádza na dvor, hovorí tomu, že ide na misie a v kláštornej záhrade ošetruje šípové ruže.
Mária Henrieta Choteková sa dožila 83 rokov, umrela roku 1946 v kláštore, ktorý vybudoval jej brat. Pamätníci spomínajú, že na pohrebe hrala dychovka a bolo veľa ľudí, vencov i kvetov. Fúkal taký silný vietor, že z kostola strhávalo škridle. Tak sa podľa domácich lúčila s ružovou grófkou príroda, ktorú milovala. Uložili ju v skromnej rakve do rodinného mauzólea k rodičom a súrodencom. Náhrobnú dosku zabezpečila neter Mária Pallavicino. Stojí na nej latinský nápis: Deum afflictos naturmque toto corde amavit (Celým srdcom milovala Boha, trpiacich a prírodu).
Potomkovia jej neterí Márie a Jany žijú v Rakúsku, Taliansku a Anglicku. Pallavicinovci stihli odniesť tesne pred vojnou len minimum z rodinného majetku. Opatrujú ho v svojom byte v Ríme.

Najkrajší dar k narodeninám

Je ťažké zrekonštruovať život tejto zaujímavej ženy, keď sa zachovali len zvyšky korešpondencie, a denníky i agenda rozária zhoreli buď počas rabovania alebo po požiari roku 1947, kedy bol zničený schweizerhaus. Rozárium rozparcelovali na pozemky pod rodinné domy. Ešte aj dnes niekedy v záhradách vykopávajú črepy bielych porcelánových tabuliek s názvami ružových odrôd. A v parku kaštieľa hrdo stojí sekvojovec, jediný z tých štyroch, ktoré kedysi zasadil Henrietin otec ako pripomienku narodenia svojich detí.
Tohtoročná slávnosť ruží v kaštieli v Dolnej Krupej sa konala v znamení jubilea. Práve uplynulo stopäťdesiat rokov od narodenia grófky Márie Henriety Chotekovej a darček k jubileu je priam svetový. V parku kaštieľa pokrstili a zasadili novú ružu Rosengräfin Marie Henriette, Ružová grófka Mária Henrieta, tretiu zo skupiny vzácnych voňavých ruží Parfuma. Prvá z tejto série mimoriadnych ruží sa volá Constanze Mozart, druhá Gräfin Diana. Šľachtitelia vedia, že voňavé ruže sú náchylné na choroby, skupina Parfuma však patrí k svetovým unikátom – kombinuje obe žiadané vlastnosti, aj intenzívnu vôňu, aj odolnosť voči chorobám.
Štyri generácie nemeckej rodiny Kordesovcov už vyšľachtili 500 sort záhradných ruží, ruža Parfuma, ktorú pomenovali po Márii Henriete Chotekovej je novinkou z ich šľachtiteľskej dielne. Wilhelm Kordes, zakladateľ obchodu s ružami W. Kordes´Sohne Rosenschule sa osobne poznal s grófkou Chotekovou. Grófka bola krstnou matkou jeho syna Petra, ktorý u nej v dvadsiatych rokoch pracoval ako záhradník. Peter Kordes si našiel v Dolnej Krupej manželku a grófka Choteková sa stala krstnou matkou aj jeho syna.
Keď ruža Rosengräfin Marie Henriette, ktorá mala v Dolnej Krupej svetovú premiéru, začína kvitnúť, vonia ako sladké drevo skombinované s anízom, pri odkvitaní korenené vône ustupujú a viac sa presadzujú ovocné, predovšetkým vôňa jablka. Lepší dar k narodeninám by si Mária Henrieta ani nemohla želať.


Ruže sa u nás vo väčšom začínajú pestovať od 18. storočia, najskôr v záhradách kláštorov, kostolov, zámkov a kaštieľov, postupne aj na verejných priestranstvách a v súkromných záhradách. Rudolf Geschwind, uznávaný šľachtiteľ ruží, ktorý žil päťdesiat rokov v Krupine, spomínal, že videl v biskupskej záhrade v Svätom Kríži (dnešný Žiar nad Hronom) vysoké ruže, ktoré nebolo treba zakrývať pred zimou. Vtedy si zaumienil, že aj on vyšľachtí také odrody, čo odolajú mrazom. Keď zaniklo rozárium v Dolnej Krupej, zanikla aj zbierka Geschwindových vzácnych ruží. Opäť sa ju pokúša skompletizovať Arborétum Borová Hora. V roku 2010 vznikla Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej, ktorá chce obnoviť niekdajšiu krásu rozária v Dolnej Krupej. Každý rok v júni sa tu koná Slávnosť ruží. Do Dolnej Krupej sa vzácne ruže vrátili zásluhou Johannesa Kalbusa a Jany Maliňákovej, manželov z nemeckého Altdorfu, ktorí sa v svojom rozáriu špecializujú na historické odrody ruží. Prvé ruže z Nemecka boli v kaštieli a pred obecným úradom vysadené roku 1996. Odvtedy pribudli v parku i na verejných priestranstvách obce stovky ďalších ruží.

Po grófke Chotekovej sú okrem Rosengräfin Marie Henriette pomenované aj ďalšie ruže. Ako prvý dal svojej ruži meno Marie Henriette Gräfin Chotek Hermann Kiese na pamätnom ružiarskom kongrese roku 1910. O roka nato pomenoval Peter Lambert, nositeľ grófkinho rádu, veľkokvetú mrazuvzdornú ružu karmazínovej farby Marie Henriette Gräfin Chotek. Český šľachtiteľ Jan Böhm nazval roku 1932 svoj čajohybrid Hraběnka Chotková. Aj slovenský šľachtiteľ Silvester György pomenoval ružu, ktorú vyšľachtil, menom Comtesse Maria Henrieta.

Prvé rozárium na svete vzniklo roku 1894 ako Záhrada v L´Hay pri Paríži. Ďalšie veľké európske rozárium založili roku 1903 v Sangerhausene, o dva roky po ňom vzniklo La Bagatelle v Paríži. Niekedy v tom období začína pestovať ruže aj grófka Choteková v Dolnej Krupej. Jej rozárium patrilo teda k najstarším v Európe a malo aj obdivuhodne vysoký počet odrôd. O ružovej grófke sa v tých časoch odborníci vyjadrovali v superlatívoch. Po smrti upadla do zabudnutia. V prvej monografii o histórii obce, ktorá vyšla roku 1977, sa rozárium spomína jedinou vetou. Dnes však už má Mária Henrieta Choteková v svojom rodisku vlastnú ulicu a jej rozárium spolu s kaštieľom a jeho divadlom, parkom, kostolom, mauzóleom a umelým kopcom je zaradené medzi 7 divov Dolnej Krupej.

Pramene:
Petráš, S. (foto vpravo): Ružová grófka a jej svet. Príbeh zakladateľky prvého rozária na Slovensku. Občianske združenie Korompa Dolná Krupá, 2010 
Hudba ruží. Ružiarska ročenka k 150. výročia narodenia M. H. Chotekovej, Ružiarska spoločnosť M. H. Chotekovej 2013
Vozárová, M. – Šípošová H. a kol.: Osobnosti botaniky na Slovensku, Veda 2010
Ďuranová, Ľ. – Šourková, A. – Táborecká, A. a kol.: Lexikón slovenských žien, SNK 2003

 

Biografia grófky Chotekovej vyšla najskôr v mesačníku Miau, 7-8/2013.

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB