Ludwig Mies van der Rohe, nemecký architekt, ktorý pre Tugendhatovcov navrhol stavbu aj nábytok, dostal neskoršie prívlastok „otec modernej architektúry“. Známy sa stal svojimi výrokmi „menej je viac“ a „Boha nájdeme v detailoch“. Na vile Tugendhatovcov si vyskúšal svoju koncepciu „plynúceho priestoru“ a spojenia interiéru s exteriérom. Keďže finančné limity neboli žiadne, použil materiály, ktoré miloval: na stavbu oceľ, sklo a betón, v interiéri vzácny travertín, ónyx, palisander, zebrano a eben. Nábytok je robený na mieru, niektoré kusy sa stali kultovými a vyrábajú sa dodnes. Aj technické vybavenie predbehlo dobu. Klimatizácia v kotolni, fotobunka pri vstupe, obrovské okná, ktoré sa elektromotorom spúšťali do podlahy a otvárali tak veľkú obývačku smerom do záhrady. Pôsobivý efekt, vďaka ktorému dom splýval s prírodou a akoby sa rozpúšťal v zeleni.
Vila je z ocele, tvorí ju oceľový skelet, okná majú oceľové rámy. Po prvýkrát v dejinách architektúry bola na súkromnom dome použitá oceľová nosná konštrukcia v podobe stĺpov s pôdorysom kríža. Pochrómované kríže zo štyroch znitovaných L profilov stoja v päť metrových odstupoch a nesú celú stavbu. Práve línia nosných stĺpov s ónyxovou a ebenovou priečkou a premyslene rozmiestneným nábytkom vyvoláva onen „tok priestoru“. „Žiadna fotografia tohto domu nemôže sprostredkovať správny dojem. Človek sa musí v tomto dome pohybovať, jeho rytmus je ako hudba,“ povedal rodinný známy, architekt a teoretik umenia Ludwig Hilberseimer roku 1931, rok potom, ako sa Tugendhatovci do vily nasťahovali.
Greta a Fritz Tugendhatovci pochádzali z rodín priemyselníkov a obchodníkov. Stavbu financoval Gretin otec, obchodník s texilom Alfred Löw–Beer. Daroval dcére pozemok s nádherným výhľadom na historickú panorámu Brna. Rozprestieral sa nad secesnou vilou rodičov a nad lužánskym parkom, kde už od roku 1860 stála prvá vilová kolónia v Brne. Vila bola postavená za rekordných 14 mesiacov a stála 5 miliónov korún. Toľko, ako 30 rodinných domov. Len za stenu zo sedem centimetrov tenkého ónyxu majitelia zaplatili 200 000 korún. Luxusná vila vzbudovala emócie, aj negatívne, aj závistlivé. Časopis Die Form venoval priestor diskusii, či sa vôbec v takom dome dá bývať, alebo či je to len výstavný priestor. Manželia Tugendhatovci fotografiami dokazovali, že sa im tu býva dobre. Greta vyhlásila, že „veľké priestory oslobodzujú“ a že v svojom rytme majú „zvláštny pokoj, ktorý nemôže poskytnúť uzatvorená miestnosť.“
Mies si dal záležať na výbere kvalitných materiálov. Vstupnú halu, schody a záhradnú terasu vydláždili talianskym travertínom. Medovo žltý ónyx, z ktorého je zostavená priečka v hlavnej obývacej miestnosti , pochádza z pohoria Atlas v Maroku. Na presné rozrezanie a opätovné zloženie platní kameňa osobne dohliadal Mies, ktorému záležalo na tom, aby vynikla kresba kameňa. Neskôr vysvitlo, že kameň je na niektorých miestach priesvitný a pod lúčami zapadajúceho slnka svieti červeno, čo vytvára nádherný efekt. Na pracovňu s ónyxovou priečkou nadväzovala knižnica. Dominovala tu ebenová dyha z oblasti Makassar na ostrove Celebes. Ebenom bol dýhovaný aj pracovný stôl a bridžový stolík, pri ktorom sa konali bridžové turnaje. Nábytok navrhol Mies spolu s Lilly Reichovou a Sergiem Ruegenbergom. Najznámejšie sú kreslá Tugendhat, Barcelona, stoličky Brno a kolekcia nazvaná jednoducho MR, do ktorej patrí aj pohodlné červené lehátko, v ktorom Gerta po večeroch čítala. V podlahe pri oknách boli zásuvky pre lampy, aby si mohla zasvietiť. Okolo okien viedlo kúrenie, aby sa obrovské sklenené plochy nerosili. Na výslovné želanie domáceho pána neboli v dome žiadne ozdoby, jedine plastika ženského torza od Wilhelma Lehmbrucka. Fritz tvrdil, že si v detstve doma užil dosť figúrok a dečiek a že ich viac nechce ani vidieť.
Na podlahy v obývačke a spálňach vyliali špeciálnu zmes cementu a naň prilepili biele linoleum značky DLW (Deutsche Linoleum-Werkel). Gerta spomínala, že architekt chcel, aby podlaha pôsobila ako jednoliata plocha, preto nepoužil parkety: „Biela farba bola neutrálna, musím však priznať, že aj veľmi chúlostivá na špinu, vyžadovala si veľkú starostlivosť.“
Mies do projektu domu organicky zahrnul aj zeleň a stromy. Zo spomienok Grety Tugendhat: „Fasády domu zarastené popínavou zeleňou prepájali interiér so záhradou. Jedáleň, terasa a smútočná vŕba tvorili jeden celok. Pohľad z obývačky cez skleník s kvitnúcimi kvetinami na sneh vonku bol nádherný.“ Koncepciu záhrady navrhla záhradná architektka Markéta Roderová-Müllerová (1898-1981) v súlade s Miesovou filozofiou „zdôraznenej prázdnoty“. Veľké trávnaté plochy prerušovali ojedinelé porasty. Deti si záhradu užívali. V lete sa hrali v pieskovisku pod stromom a čľapkali vo vaničke s vodou na terase, v zime sa sánkovali a lyžovali až k domu starých rodičov.
V dome bol nainštalovaný moderný systém vzduchotechniky, kombinácia kúrenia, ochladzovania a zvlhčovania vzduchu. V lete klíma, v zime kúrenie, ktoré polhodinu po spustení vykúrilo celý dom. Greta spomínala: „Celé Brno nás počas stavby uisťovalo, že v zime v stavbe s takými veľkými oknami zamrzneme. Ale slnečné žiarenie prenikajúce desať milimetrov silným tabuľovým sklom bolo také silné, že sme v slnečných zimných dňoch i za veľmi nízkych teplôt nikdy nemuseli vykurovať dolný priestor.“ Vila Tugendhat mala aj fotobunku. V noci chránila vstup z ulice na terasu, aby domáci mohli spať pri dverách otvorených na terasu.
Po ôsmich rokoch manželia Tugendhatovci vilu opustili. Utiekli pred nacistickou okupáciou s tromi deťmi a časťou nábytku. Emigrovali najskôr do Švajčiarska a potom žili vo Venezuele. Matkina posteľ cestovala až do Caracasu, kde sa v nej narodili ďalšie dve dcéry.
V októbri 1939 dom skonfiškovalo gestapo. Počas náletov sa rozbili spúšťacie okná. Vydržalo jediné, ktoré bolo práve zasunuté do zeme. V roku 1945 tu bol ubytovaný jazdecký oddiel sovietskej armády. Rusi pálili nábytok, v knižnici po nich ostal konský trus. Čo nezničili vojaci, bolo po vojne rozkradnuté. Od 1. augusta 1945 tu sídlila súkromná škola tanca, potom rehabilitačné stredisko pre deti s chorobami chrbtice.
O zapísanie vily do Ústredného zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok (1963) sa zaslúžil architekt František Kalivoda. Na jeho pozvanie prišla roku 1967 do Brna aj pani Greta. Stav vily ju šokoval, dom síce bol čistý, ale stavebné zmeny úplne pokazili pôvodné architektonické zámery. „Už sa nedal nazvať pekným“, skonštatovala. Roku 1969 sa v Brne konala úspešná výstava a konferencia o budúcom využití vily. Greta Tugendhat presadzovala jej využitie na umelecké účely. Roku 1970 však náhle umrela, o rok nato umrel i Kalivoda. Prvú obnovu (1981-5) inicioval Ing. arch. Jozef Němec, CSc., vila mala slúžiť na reprezentáciu mesta a občasné ubytovanie hostí. Jediným plusom tejto obnovy boli nevyhnutné stavebno-technické zásahy, ktoré ju zachovali tak, že mohla byť roku 2001 ako jediná pamiatka modernej architektúry ČR zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po druhej, tentokrát generálnej rekonštrukcii otvorili vilu pre verejnosť 6. marca 2012.
Počas dva roky trvajúcej pamiatkovej obnovy boli stavba i záhrada zreštaurované do podoby z roku 1930, teda tesne po dokončení. Rekonštrukcia stála 180 miliónov korún, financovali ju z eurofondov, z Integrovaného operačného programu Národná podpora využitia potenciálu kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry ČR. Vo vile Tugendhat pracovali špičkoví odborníci a reštaurátori, ktorí sa snažili o čo najvernejšiu podobu diela. Vychádzali zo starých fotografií, spomienok pamätníkov a z pôvodných plánov. Dnes môžeme povedať, že na 90 % vidíme vilu takú, akú ju pred viac ako osemdesiatimi rokmi navrhol a nechal postaviť Ludwig Mies van der Rohe. Má obnovenú omietku, zväčša však iba odstránili vrchné vrstvy a nechali tú pôvodnú. Zreštaurovali aj zaoblenú priečku v jedálni, ktorá zmizla z domu už roku 1940 a ktorá bola po rokoch objavená v menze brnianskej právnickej fakulty. Kompletne vymenili inštaláciu, kanalizáciu, vedenie elektriny a vody. Rekonštruovali aj najmenšie detaily, ako repliky pôvodného kovania dverí a okien. V izbách vidíme presné kópie pôvodného nábytku. Na ich výrobe sa podieľalo 34 firiem z celého sveta.
Podlahy vyliali cementom podľa pôvodného Sorelovho receptu. Linoleum DLW sa síce stále vyrába, ale už modernejšou technológiou a pod inou obchodnou značkou. Pre vilu Tugendhat bolo znovu špeciálne vyrobené podľa pôvodných receptúr. Od začiatku bolo jasné, že biele linoleum bude mimoriadne zraniteľné. Návštevníci vily dostávajú návleky na obuv, aby ho nezašpinili, návštevníčky s vysokými opätkami topánok sa musia vyzuť a dať si návleky naboso. Napriek tejto ostražitosti sa však vzácne linoleum už po dvoch mesiacoch poškodilo. Na niekoľko dní bola vila uzavretá, aby opravili tie časti linolea, ktoré sa pod páliacim slnkom zvlnili a deformovali. Jedným z dôvodov, prečo sa citlivý materiál poškodil, bolo aj to, že linoleum nebolo prilepené na cement, ale len naň položené.
Revitalizáciou prešla aj záhrada, mobilná zeleň a kruhová lavička na terase, i zimná záhrada, vrátane bazéna na vodné rastliny. V záhrade bola vysadená zeleň, položený trávnatý koberec, vysypaná sieť cestičiek a opravené schody z lomového kameňa.
Aj výnimočné technické zázemie domu je po reštaurovaní takmer celé v pôvodnom stave a plne funkčné. Zázrakom techniky bola svojho času strojovňa vzduchotechniky so zmiešavacou, filtračnou a ohrievacou komorou. Kotolňa je úplne vynovená, päť pôvodných kotlov Strebel zháňali po celej republike, dva sú repasované. V koksovni obnovili pôvodný spôsob zhadzovania koksu. Opäť uviedli do prevádzky výťah na popol a jedálenský výťah. Pri návšteve tejto vily si nezabudnite pozrieť strojovňu spúšťacích okien, fotokomoru, v ktorej domáci pán, nadšený fotoamatér, vyvolával fotografie, dokonca aj farebné - a tzv. moľovú komoru na kožuchy, nevyhnutnú výbavu vtedajšieho domu vo vilovej štvrti.
V suteréne, tam, kde bola predtým žehliareň bielizne, je dnes bookshop a nová expozícia o vile Tugendhat. V skratke sa tu zoznámite s dielom architekta a stavbárov, s majiteľmi a ich životom do roku 1938. Nachádzajú sa tu archívne a rodinné fotografie, plány domu a jeho model. V bookshope si môžete kúpiť knihy, ale aj kúsky mramoru ako suvenír.
Vila Tugendhat je zapísaná do zoznamu pamiatok UNESCO. Patrí medzi štyri domy, ktoré zásadne ovplyvnili tvorbu architektov 20.storočia – dom Robbie a Franka Lloyda Wrightovcov v Chicagu, Steinerova vila vo Viedni od Adolfa Loosa a vila Savoy v Poissy od Le Corbusiera.
Aj personál mal izby zariadené tým istým nábytkom ako majitelia. Izba guvernantky Irene Kalkofenovej, jediná s výhľadom do ulice, ostatné izby majú výhľad do záhrady.
Vila Tugendhat patrí od roku 1994 pod správu Múzea mesta Brno. Sídli tu aj Študijné a dokumentačné stredisko, ktoré môže po dohovore navštíviť odborná verejnosť a študenti. Postupne buduje knižnicu s domácou i zahraničnou literatúrou o vile a jej tvorcovi a o brnianskej architektúre od 19. storočia po súčasnosť. Plány, skice a fotografie Vily Tugendhat sú uložené vo fonde Oddelenia dejín architektúry a urbanizmu Múzea mesta Brna. Cenné pramene obsahuje aj fond architekta Františka Kalivodu.
Ludwig Mies van der Rohe (1886 - 1969) pochádzal zo starého kamenárskeho rodu. Študoval na priemyselnej škole a skúsenosti získal v ateliéroch renomovaných architektov. Ako riaditeľ Bauhausu hlásal funkcionalizmus, fascinovali ho geometrické formy a čistota dizajnu. Budovy v jeho ponímaní mali byť funkčné, účelné, úsporné a bez zbytočných okrás. Preferoval taký skelet stavby a priehľadný sklenený obal, aký nazýval „kosť a koža“, lebo bolo cezeň vidieť celú konštrukciu. V roku 1938 sa vysťahoval do USA, kde navrhoval najmä mrakodrapy z ocele a skla. Jeho najuznávanejšími dielami sú nemecký pavilón pre svetovú výstavu v Barcelone, vila Tugendhat, kreslo Barcelona a kreslo Brno.
„Je omnoho ľahšie postaviť mrakodrap ako navrhnúť dobrú stoličku,“ vyhlásil Ludwig Mies van der Rohe. Stolička v jeho ponímaní musí byť ľahká, silná a pohodlná. Pre nemecký pavilón v Barcelone vytvoril stoličku, ktorá bola zároveň aj elegantná a drahá. Bol si vedomý toho, že každá vec v pavilóne na svetovej výstave musí byť reprezentatívna, alebo ako povedal: „Musí byť monumentálna. Túto stoličku nemôžete použiť ako stoličku do kuchyne.“ Na dizajne kresla Barcelona spolupracoval Mies s Lilly Reichovou. Kožená čalúnená stolička s elegantne prekríženými nohami z oceľovej rúrky – údajne inšpirovaná sedacím nábytkom antického Ríma – sa stala ikonou minimalistického dizajnu. Dodnes sa predáva, vyrába ju firma Knoll a jeden kus stojí takmer 4000 eur. V kresle Barcelona sedel aj James Bond vo filme Casino Royale. Pri kresle Tugendhat vidieť, že vychádza z tvarov kresla Barcelona. Rozdiel je v tvare nožičiek, ktoré sú esovite ohnuté a samonosné.
Vila Tugendhat je otvorená celoročne, vrátane štátnych sviatkov.
Otváracia doba: utorok – nedeľa 10.00 – 18.00 h.
Vstupné 300 Kč do vily a záhrady, 350 Kč aj technický okruh. Na prehliadku záhrady si môžete zakúpiť samostatnú časovo neohraničenú vstupenku za 50 Kč.
Odporúčame vám objednať sa vopred s dostatočným časovým predstihom, lebo vstupenky sú na niekoľko týždňov voped vypredané.
Viac informácií nájdete tu: www.tugendhat.eu
Text a foto: Danica Janiaková
Článok bol uverejnený v časopise Interiér 6/2012.
