Ozajstná humanita existuje iba tvárou v tvár

Napísala 

- Robili sme štúdie o životnom štýle dvanásť- až osemnásťročných detí z petržalských škôl. Sú varujúce. Polovica pozná niekoho, kto berie drogy, tretina má takého kamaráta. Dvanásť percent z nich aspoň raz v živote fajčilo marihuanu, dve percentá užili heroín. Väčšina z týchto detí trávi voľný čas pri televízii alebo počítači... - Môžem vás prerušiť?

- Nech sa páči!

Nehnevajte sa na mňa, ale neprišli sme sem preto, aby sme počúvali percentá. Podstatnejšie je hovoriť o tom, ako tomu zabrániť. Prišiel som preto, aby som od vás počul, čo mám urobiť, aby moje dieťa nedrogovalo, aby bolo opäť v poriadku. Ja syna doma bijem, a nepomáha to.

- Prosím vás o trpezlivosť. Nehnevám sa, naopak, myslím si, že hovoríte mnohým ľuďom z duše. Tieto čísla naozaj asi ťažko pomôžu konkrétnemu človeku, ale poslúžia ako argument, ktorý prinúti kompetentných konať. Vy ste sa už presvedčili, že bitka nepomáha a že rodina nedokáže...

- Keď decko nechce, tak drogu neberie. Ale čo mám robiť s tým mojím? Vykradol mi pol bytu, vykašlal sa na školu, pichá si to svinstvo na ulici. Hovoríte kompetentní... Pomoc neexistuje. Bol som už všelikde, všade mi povedali, má osemnásť, je dospelý, a hotovo. Viete, keď bude najhoršie, a to bude čoskoro, takto mu chytím hlavu a takto myknem. Aspoň budem vedieť, za čo pôjdem do basy. A pokoj bude mať aj chlapec, aj my.

x x x x x

Nie, toto nie je scenár melodramatického filmu. Je to takmer doslovný záznam jedného z pravidelných stretnutí Protidrogového fóra, na ktorých obyvatelia najväčšieho bratislavského sídliska spoločne s odborníkmi hľadajú cesty, ako zvládnuť drogovú závislosť človeka, na ktorom im záleží. Väčšinou ide o dieťa, o súrodenca, o priateľa. Zúfalý otec, ktorý prerývaným hlasom skákal do reči prednášajúcemu, nie je v ťažkej situácii sám. A nie je to problém len rodičov petržalských detí. Ak odhady na Slovensku hovoria takmer o pol milióne (!) experimentujúcich s mäkkými či tvrdými drogami, je to problém, ktorý bez varovania môže tvrdo zasiahnuť chod hociktorej rodiny a prevrátiť jej život naruby.

Psychologička Barbora KUCHÁROVÁ je výkonná riaditeľka občianskeho združenia PRIMA. Táto nezisková organizácia združuje profesionálov a dobrovoľníkov, ktorí pracujú v “harm reduction”, teda v oblasti redukcie poškodení spôsobených užívaním drog. Ich náplňou je “streetwork”, teda práca na ulici, kde vyhľadávajú narkomanov, pokúšajú sa získať ich dôveru, minimalizovať ich rizikové správanie a postupne ich presvedčiť, aby sa šli liečiť. Absolvovala školenia Group Pompidou Rady Európy (je členkou ministerskej skupiny pre spoluprácu v boji proti zneužívaniu a nezákonnému obchodu s drogami) a teraz pripravuje mladých ľudí na prácu s drogovo závislými rovesníkmi. Pred piatimi rokmi sa podieľala na založení svojpomocnej skupiny pri občianskom združení MOST, ktorej familiárne hovoria rapka, pričom RaP znamená Rodičia a partneri. Stretávajú sa v nej najmä matky narkomanov, aby sa navzájom podporili a aby hovorili o tom, čo môžu urobiť, aby sa ich deti vrátili k životu bez drogy.

* Aj v našom vchode sme sa štyri roky potkýnali o striekačky, krv a výkaly na bočnom schodisku, kam Ivan, jeden z chlapcov, ktorí tu vyrastali, “pozýval” svoju partiu rovnako starých, vlastne skôr mladučkých rovesníkov-narkomanov. Ivanova mama z času na čas so sklopenými vyplakanými očami umyla zašpinené schody, my sme nadávali, občas volali policajtov, občas Ivanovi dohovárali, až pokým sa v zablokovanom výťahu nepredávkoval. Viete, koľko dní trvá, kým niekto príde opraviť výťah, takže si dokážete predstaviť, v akom stave sa mŕtve telo nachádzalo, keď ho výťahári našli. Podľa slov nešťastného otca z úvodu má Ivan pokoj, aj susedia majú pokoj. Čo však jeho mama? A čo mamy, otcovia, súrodenci a priatelia ostatných narkomanov? Majú sa obviňovať, že so svojimi deťmi nimi netrávili dosť času a nemali dosť trpezlivosti, že neboli dostatočne citliví k ich potrebám?

- Určite nie. Deti nie sú prázdne nádoby, do ktorých vlejete zásady a ony sa budú podľa toho správať. Nevplýva na ne len rodina, lákadlá im ponúkajú aj rovesníci, televízia, spoločnosť... Nakoniec je to aj tak vždy dieťa, kto povie drogám áno alebo nie. Je to jeho voľba. Keď sa rodič začne bičovať, kde som urobil tú chybu, že práve moje dieťa, tak čo urobí? Stane sa imobilným. Je zameraný na svoju predpokladanú vinu, ochromený, pretože to považuje za hrozný morálny priestupok, osobné zlyhanie. My sme v svojpomocnej skupine pre rodiny narkomanov nestavali na analýzach toho, prečo sa to stalo a kto za to môže, my sme stavali na riešení problému. Teraz ste tu vy a vy ste tí dôležití, lebo musíte byť v poriadku a pripravení, keď sa vaše dieťa rozhodne odmietnuť drogu a ísť sa liečiť. Až vtedy mu máte podať pomocnú ruku. A v momente, keď vašu pomoc prijme, musíte vládať. Dovtedy chráňte seba a ostatných členov rodiny.

* Veď práve, chrániť... Ale ako?

- A najmä pred kým? Pred jedným z jej členov? Nie, pred drogou. Nevyhadzujete vlastné dieťa, vyhadzujete drogu. Je ťažké uchrániť svoje práva. Ale ako taká matka pomôže komukoľvek, keď sa bude sama liečiť na psychiatrii? Významnou témou počas diskusií bolo vymedzenie hraníc. Pretože závislý človek stráca schopnosť rozhodovať o svojich limitoch. Tie musí veľmi jasne stanoviť rodič.. Limity toho typu, že môže prísť domov, len keď bude čistý. Tu nebudeš brať drogy, tu nebudeš agresívny, tu nebudeš kradnúť, sem nebudeš vodiť svojich nadrogovaných kamarátov. A ak to nedokáže sám, má jedinú cestu – liečenie.

* Nebránia sa tomu, že v prípade takéhoto ultimáta dieťa - pretože stále je to ich dieťa, ktoré milovali, aj keď sa medzitým z neho stal narkoman, ktorý ich opakovane klame, podvádza, okráda, sľubuje a sľuby neplní, slovne i fyzicky im ubližuje – že ich dieťa v takom prípade nepríde domov a ostane rovno na ulici?

- Ale narkoman so sebou bez jasných limitov nebude nič robiť! On nerešpektuje nikoho a nič. Uvedomte si jeho situáciu. Jemu je s drogou dobre. Prachy si ukradne. Doma sa napapá a vyspí, mama operie. Nemá nijakú motiváciu, aby niečo so sebou robil. Keď mama plače, to prežije, ale guláš bude. Narkomani priznávajú, že prvé, čo odchádza, je emocionálny vzťah k blízkym.

* Poznala som narkomana, ktorý miloval svoju starú mamu, ale keď potreboval niečo ukradnúť a predať, aby mal na drogu, bola stará mama prvá na rade.

- Presne. Feťáci vedia, že majú udrieť na najslabšie ohnivko reťaze. Oni klamú a okrádajú ľudí, ktorí ich majú radi. A viete, prečo to robia? Lebo žiaden človek nechce byť zatratený a oni vedia, že najbližší, ktorí ich napriek všetkému milujú, ich nezatratia. Je to absurdný vzorec, ale je to tak. Matkám zo skupiny dlho trvalo, kým si tento vzorec pripustili. A kým pochopili, že sa nesmú dať citovo vydierať, ani samovraždou. Jedna matka mi hovorila, no, nedajte mu tristo korún, keď stojí v okne a kričí, že skočí. Ja hovorím, nedajte, on neskočí. Každý rodič narkomana by si mal byť vedomý, že každú korunu a každú vec, ktorú mu kúpi, narkoman vždy premení na drogu. Radíme im, aby skryli všetky cenné veci, veď tieto deti často speňažia aj mäso z chladničky. Obaja rodičia musia postupovať jednoznačne, v žiadnom prípade nesmú dopustiť, aby jeden z nich niečo zakázal, a druhý to dovolí porušiť.

* Niet sa čo čudovať, že stres, ktorý rodičia prežívajú so svojimi zdrogovanými deťmi, vedie často k depresiám, rozvodom, pracovným problémom, izolácii od priateľov, srdcovým záchvatom. A čo s takými následkami drogovej závislosti jedného z členov rodiny?

- Preberali sme úžasné témy o rodine, pretože mamy prišli na to, že ostatné deti sa cítia zranené, keď pozornosť venujú len jednému. Manželský vzťah sa rozpadal, sexuálny život takmer úplne vymizol, nemali naň sily ani čas. Objavili sa aj myšlienky o smrti, pretože nie je ľahké zmieriť sa s možnosťou, že moje dieťa umrie, skutočne sa konfrontovať s touto predstavou. Z izolácie ich môže dostať práve podporná skupina. Najskôr si prídu vypočuť názory odborníkov, postupne sa stretávajú ako priatelia. To je totiž princíp svojpomocných skupín, že ľudia, ktorí poznajú z osobnej skúsenosti daný problém, si navzájom pomáhajú, podržia sa, keď je ten druhý v kríze, je v tom aj sociálna podpora, katarzia. Vyplačú sa spolu, keď jeden z nich už po stý raz zistí, že nedokáže prinútiť dieťa, aby sa vzdalo drogy, našlo si prácu alebo sa aspoň umývalo. Na príklade niekoho iného rýchlejšie pochopia, že už je toho dosť, stačilo márneho presviedčania. A čas, energiu, peniaze, všetko, čo predtým vkladali do jedného dieťaťa, presmerujú na seba a na ďalších členov rodiny.

* Druhá, o čosi veselšia, ale nie menej náročná téma, je príprava na návrat dieťaťa z liečebne. Čo im radíte v tejto fáze?

- Vidím to tak, že dnes je príliš veľa mám, ktoré svoje deti nadmieru ochraňujú. Viete, čo je ochrana nadmieru? Keď má dieťa šestnásť rokov, a ešte neumývalo riad. Z liečebne sa nesmie vrátiť do prostredia, kde mu mama opäť ofúka každé miestečko. Nech stojí na vlastných nohách, nech rastie ako osobnosť, nech postúpi na svojej ceste životom a prevezme zodpovednosť za seba. Pretože nestačí prestať brať drogu, treba začať robiť niečo iné. Ak toto chýba, tak je to málo.

* Už ste nechali členky skupiny spoliehať sa samé na seba?

- Bolo to potrebné, pretože o tom je svojpomoc. Členky už majú toľko poznatkov, že hociktorého odborníka strčia do vrecka. A keď nie, keď si netrúfnu zvládnuť nejaký problém, zavolajú a my prídeme. Zavolajú: Mohla by si prísť na skupinu, lebo Alena je úplne rozhodená? A Alena je matka, ktorej syn práve utiekol z liečebne, ona sa zmieta v záchvatoch plaču a tie ostatné sa necítia bezpečné, lebo sa boja, že by sa čosi také mohlo stať aj im.

* Teraz vediete skupinu mladých ľudí, ktorí sa venujú práci s narkomanmi priamo na uliciach. Podľa akých kritérií si vyberáte spolupracovníkov? Aká je ich motivácia? Čo to je, čo človeka privedie k práci, kde podáva pomocnú ruku inému človeku, ktorý síce je na dne, ale v tej chvíli ešte o pomoc nestojí?

- Väčšinou sú to študenti psychológie a sociálnej práce, máme aj niekoľkých pracujúcich v iných odvetviach, všetko mladí ľudia do tridsať rokov. Príprava každého z nich na túto prácu trvá sto hodín, počas ktorých intenzívne pracujeme aj s ich motívmi.

* Ako na tom sú ľudia so súkromnými motiváciami, tí, ktorí vyrástli v prostredí závislosti niektorého z rodičov, alebo sa trápia nad tým, že ich súrodenec či priateľ berie drogy? Je tento silný motív záujmu o drogovo závislých výhodou, alebo naopak – nevýhodou?

- V takom prípade treba byť veľmi opatrný. Lebo motivácia zachrániť celý svet je veľmi zlá. Pretože, viete, neúspechy potom veľmi zraňujú, a k tejto práci neúspechy patria. Neprípustné sú aj motivácie, keď niekomu imponuje svet drog, keď ho vníma ako nezávislý, tajomný a zaujímavý, alebo ak má študentka sociálnej práce osobný kontext, napríklad, že jej brat bral drogy a predávkoval sa. Pretože ak vám tristo ľudí pripomína brata, ktorý už nežije, tak to by mohlo byť mimoriadne zlé.

* Na prvý pohľad by však osobná skúsenosť mohla pomôcť pochopiť problém aj človeka, ktorý doň spadol, priblížiť sa k nemu, prijať ho aj s jeho škodlivými postojmi, akceptovať takého, aký je...
- Keď robím prednášky o prevencii, často mi mladí ľudia hovoria, ako im môžem  rozprávať o drogách, keď som ich neskúsila. V takých prípadoch som dosť tvrdá a poviem: A kto má potom pomáhať samovrahom? A kto znásilneným ženám? Terapia nemá byť o terapeutovi. Som presvedčená, že protiváhou osobnej skúsenosti je veľká otvorenosť, autenticita, kongruentnosť. Nesúhlasím s názorom, že najúčinnejšou prevenciou by bola beseda s vyliečeným závislým, lebo aj on je vzor. Záleží od toho, aký je to človek. Ak je narcista svojou štruktúrou a bude sa pred deťmi vyťahovať, čo on zažil a zvládol, nemá tam čo hľadať. Ak je normálny, fajn, má to hĺbku, lebo to prežil. Môžete však stretnúť príjemného človeka, osobnosť s charizmou, ktorá dokáže presvedčiť aj bez osobnej skúsenosti. Nikdy to nie je postavené na jednom faktore. Aká je vaša motivácia?

* Ja svoju motiváciu poznám. Štúdium psychológie je totiž zamerané aj na to, že päť rokov analyzujete svoje vnútro. V roku 1992, kedy som začínala, to ešte nebola nijaká móda, skôr tabula rasa, neprebádaná pôda, takmer nič, nijaké skúsenosti tu neexistovali. A to ma pritiahlo. Vlastne “vedecký motív”. Pretože v problematike závislostí je ešte veľa nejasného, čo treba objaviť. Napríklad vzorec osobnosti užívateľa.

* To je večne sa opakujúca otázka: prečo sa jeden človek stane závislým a druhý nie, hoci obidvaja sa stretli s tou istou drogou, v podobnom prostredí, v podobnom množstve?

- Psychológia zatiaľ dospela k názoru, že osobnosť má predispozíciu stať sa závislou. Akceptuje sa vzorec závislosti vo forme trojihlanu a ten hovorí, že sa musí stretnúť osobnosť človeka, teda jeho predispozícia navodiť si závislosť od nejakej látky, s prostredím, teda aj s výchovou a s drogou. Lebo keby neexistovala droga, tak závislosť nevznikne, o veľa sa postará práve tá látka, ona vygeneruje závislosť. Akúkoľvek. Keď niekoho zavrú a každý deň bude musieť vypiť päť litrov alkoholu, tak sa z neho stane alkoholik. No, a keď sa k trom faktorom pridá ešte spúšťacia situácia, rozchod s frajerkou, vylúčenie zo školy, úmrtie v rodine, problém je na svete. Aj keď do fenoménu drog patrí omnoho viac, napríklad aj ekonomická situácia krajiny a všeličo iné. Občas sa robia chyby a zabúda sa na klasické teórie porúch osobnosti. Dnes už slová “som závislý” patria do slangu, ale kedysi sa v psychiatrii písalo o náruživosti, zlozvyku. Mali by sme rozoznávať, či je človek príležitostný užívateľ, alebo zneužívajúci závislý. A nemusí ísť len o drogu, čosi nie je v poriadku vždy, keď sa človeku otočí rebríček hodnôt, keď hoci počítač, video, “gameboy” postaví pred primárnejšie potreby, keď napríklad nepôjde jesť, ale bude sa hrať počítačovú hru.

* Ešte skôr ako sa mu ten rebríček otočí v prospech drogy, by mala nastúpiť prevencia. Okolo nej, jej metód a efektívnosti vynaložených síl i financií sa však vedú dlhé diskusie. Ako a kde by podľa vás mala robiť prevencia, aby dosiahla cieľ, o ktorý ide – presvedčila skôr, ako je už neskoro?
- Ja vidím jediné východisko v humanizácii spoločnosti. A prednostne treba začať s humanizáciou v školstve. Robím tvorivé dielne pre učiteľov, mnohí z nich majú tendenciu povedať, a na to som veľmi citlivá, že drogy berú slabí. To je to najzraňujúcejšie, čo oni ako autority môžu povedať svojim študentom. Kto je slabý? Ten, kto má city? Sú umelci slabí? A aj skinheadi, keď je medzi nimi rozšírený alkohol? Nedeľme ľudí na silných a slabých, už sme to v histórii zopárkrát robili, a preto umrelo niekoľko miliónov ľudí. Ja viem, že tí, ktorí to hovoria, to ani tak zle nemyslia, každý musí dospieť k tomu, že raz pochopí, aký tenký ľad to je, vyniesť nad iným človekom takýto tvrdý rozsudok. Keď mi učitelia povedia: ale čo my zmôžeme, veď ide o zložitý komplexný problém, odpoviem, že spoločne, vzájomnou spoluprácou sa môžeme posunúť dopredu. Humanizácia sa dá robiť aj úpravou legislatívy, aj prostriedkami verejnej správy, aj podporou programov, aj podporou rozvoja komunít. Lebo ozajstná humanita aj tak existuje iba tvárou v tvár. Ja rada používam extrémne prirovnania, lebo smeujú na koreň veci, a tak si myslím, že je skutočne čudné, keď človek ľutuje hladujúce africké deti a nie je mu ľúto bezprostredného suseda. Jedným zo základných krokov humanizácie je zníženie anonymity spoločnosti. Keď mám blízky vzťah k susedovi, mám o neho úplne iný záujem, úplne inú motiváciu čosi zmeniť. Keď viem, kto sa ako volá. Ide o úplne jednoduché princípy. S humanizáciou spoločnosti je to presne ako s liečbou užívateľa. Netreba prestať, trvá dlho a ide to pomaly. S tým sa treba zmieriť. Ani štátom, ktoré majú dnes vyspelý sociálny systém, v Európe napríklad škandinávske štáty, nič z neba nespadlo.

* Ktorý model známy vo svete by mohol byť pre nás inšpirujúci?

- To je ťažké povedať, pretože my sme jednoducho Slovensko, a to má svoje špecifiká, ale je možné, že sme vo svojom vnútri, svojimi tradíciami, verejno-správnym členením, tým, že sme zvyknutí na sociálne zázemie, podobní práve tým severským krajinám. Úplnou novinkou medzi európskymi odborníkmi je, že sa čoraz menej hovorí o závislosti a abstinencii a čoraz viac – čo sa neruší – o kultúre pitia. Aby ľudia, ktorí ešte nie sú závislí, dali preventívne kultúru tomu pitiu. Je to úžasne účinné v prevencii. Lebo ináč, keby ste prišli k učňom a začali im v rámci prevencie hovoriť, že by nemali piť, tak vás vysmejú. Sú však prístupní vašim argumentom, keď s nimi otvorene diskutujete o kultúre pitia, o tom, ako dosiahnuť, aby aj mali pôžitok, ale udržali si aj kontakt s realitou, boli schopní komunikovať, vyvarovali sa toho, aby neurobili hlúposť, dokázali si ustrážiť aj frekvenciu, aj intenzitu... Deťom v škôlke vlastne ani nehovorím o drogách, skôr o zdravom životnom štýle, o nezávislom správaní. Ináč sa rozprávam s mladistvým, ináč s dospelým alkoholikom. Ja robím “streetwork”, na ulici by ste ani minútu nevydržali s moralizovaním. Nikto by vás nepočúval, stáli by ste tam osamelí na spôsob Svedkov Jehovových. Ak by sme chceli dosiahnuť, aby všetci abstinovali, tak to je nesplniteľný cieľ.. Alebo aby pitie bolo sociálne neakceptovateľné. Viete, keď niečo chce byť absolútne, začne sa to vymykať realite.

* Za klientmi, ktorými sú užívatelia tvrdých drog, idete priamo do ich sociálneho prostredia, teda na ulicu. S čím sa tam stretávate?

- My máme dlhodobý kontakt s klientmi v štádiu akútneho užívania drog. Väčšinou sú to intravenózni užívatelia, ktorým ponúkame výmenu ich možno infikovaných striekačiek za čisté. Tým sa chráni aj celá spoločnosť pred rizikovými ochoreniami, lebo to nie je len o HIV a hepatitíde, o dvoch chorobách a hotovo, je v tom celá škála infekčných chorôb, kožné ochorenia, svrab, vracia sa TBC. Sú v tom prostitútky, ktoré užívajú drogy a môžu rozširovať pohlavné choroby. Stretávame sa s nimi viac-menej pravidelne a v prípade, že sa niekto z nich rozhodne pre liečbu, prichádza sa k nám poradiť. My môžeme informovať po prvé, jeho o rôznych typoch liečby, a po druhé, terapeutické zariadenie, ktoré ho prijíma, o anamnéze. Chodíme aj na výpadovky za prostitútkami, veľký počet z nich je drogovo závislých, buď primárne, alebo sekundárne. Buď to boli užívateľky drog a začali šliapať chodník, aby mali na drogu, alebo začali brať drogy už ako prostitútky, aby boli schopné prežiť. Lebo najstaršie povolanie je veľmi ťažké, fyzicky aj psychicky. Veľmi často sú obeťou násilia, ich zákazníci si chcú vyskúšať čosi netradičné, tvrdé, čo by im žena doma neakceptovala, mnohí im chcú ublížiť, vyvezú ich ďaleko za mesto a tam ich vyhodia z auta. A pritom keď ich spoznáte, vidíte, aké sú to často milé baby, niektoré majú deti, ony o tom síce nerady rozprávajú, ale keď získajú pocit bezpečia, tak sa dozviete silné ľudské príbehy. Okrem striekačiek im rozdávame aj kondómy. Usilujeme sa vychovávať ich k zodpovednosti. Lebo im nikdy nemôžeme dať toľko kondómov, koľko spotrebujú, to by sme potrebovali miliardy ročne. Ony majú na to, aby si ich kupovali, potrebuje si na ne len zvyknúť. Má to byť motivačný činiteľ. U nich je totiž vždy prvá droga, takže prostitútka stále počíta, že jej chýba päťdesiat korún, aby si mohla kúpiť heroín, a tak ich musí zarobiť. A keď zarobí viac, samozrejme, jej zase chýba do ďalšej dávky. Nám ide o to naučiť ich, aby mysleli aj na svoju bezpečnosť.
Pred dvoma rokmi sme začali so sociálnou asistenciou. Chodíme s klientmi na úrady, vybaviť doklady, ideme s nimi k lekárovi, na testy, klienti sú často paranoidní, boja sa bielych plášťov. Keď ich sprevádza náš školený asistent, majú menšie obavy a vyššiu úspešnosť. To je dôležité aj pre majoritnú populáciu, ak užívateľa heroínu dotlačíme na testy a zistí sa, že je HIV pozitívny, má hepatitídu alebo pohlavnú chorobu, je šanca, že sa s tým začne niečo robiť.
Hovoríte s nimi aj o tej najlepšej alternatíve – liečbe drogovej závislosti. Podľa akých kritérií sa majú orientovať pri výbere tej najvhodnejšej liečebnej metódy, postupu, zariadenia?
Musíme sa zbaviť predstavy, že existuje jediná, univerzálna stratégia liečby závislosti. Napríklad v Taliansku majú schválených štyridsaťosem rôznych druhov liečby. Práve preto, že závislosť je multifaktoriálna, každý človek potrebuje niečo iné. Niekto potrebuje psychoanalýzu, iný skôr akoby otcovské objatie, nasledovať staršieho psychoterapeuta, niekto považuje za plnohodnotnú liečbu, len ak mu dajú nejakú tú tabletku, inému pomôže, ak nájde vieru vo vyšší princíp. Akoby dobré bolo všetko, čo je napomáhajúce. Ani v resocializácii nie je až taká dôležitá činnosť, dôležitý je vzťah. Nejde o to, či hráte spolu  futbal, alebo okopávate kvetinky, dôležité je, s kým to robíte, ako si spolu rozumiete, o čom spolu hovoríte. Ľudsky silný vzťah, to je to, čo účinkuje.

* V spočíva hlavný rozdiel medzi vaším ponímaním pomoci drogovo závislým a prácou psychológa v liečebni?

- V tom, že my akceptujeme klienta takého, aký je, a že v danej situácii je pre neho primárna droga. Usilujeme sa ho posúvať malými krôčikmi iným smerom. Snažíme sa ho poučiť aj o bezpečnom sexe, dotlačiť ho do toho, aby bol zodpovedný aspoň sám voči sebe.

* A nie je to odďaľovanie pádu na dno? Lebo čím rýchlejšie by padol na dno, tým rýchlejšie by sa rozhodol ísť liečiť?
- S tým je spojený ďalší krok, klient síce padne na dno, ale vzápätí zistí, že má hepatitídu C a polmiliónový dlh voči zdravotnej poisťovni, a jeho motivácia ísť sa liečiť rapídne klesne. To je práve to: my ich nemôžeme donútiť, aby si platili poistenie, veď mnohí z nich sú na ulici od pätnástich rokov, niektorí nemajú a  nikdy nemali dokonca ani občiansky preukaz. My im môžeme len povedať: rob to a to, aby si nedostal hepatitídu, aby si nedostala syfilis.

* Odkiaľ získavate financie?

- Zatiaľ najmä zo zahraničných nadácií.  Na Slovensku ešte málokto pochopil, že “streetworky” sú veľmi lacná a veľmi efektívna záležitosť, stačí porovnať tri koruny, čo je cena jednej striekačky, s tým, koľko stojí liečba hepatitídy. Vôbec nemusíme hovoriť o takej hrozbe, ako je HIV-pozitivita, je tu množstvo iných, bežnejších infekčných chorôb. Ten, kto si pichá heroín a žije na ulici, pretože s heroínom sa žije na ulici, je zdrojom mnohých infekcií, má veľa zápalov. Keď mu dáme čistú striekačku, nebude mať abscesy. O čo je to ekonomickejšie pre štát, keď mu nakoniec nebude musieť nejaký chirurg amputovať ruku?
Teraz naliehavo potrebujeme priestory pre kontaktné centrum, kam by klienti za nami chodili. Bol by to ďalší malý krôčik k tomu, aby sa klienti ľahšie a rýchlejšie socializovali. A zároveň by sme mohli rozšíriť paletu služieb. Stále nám niekto niečo sľubuje a stále nič nemáme.

* Každý deň sa stretávate so smutnými ľudskými osudmi, vidíte mladých ľudí, ktorých nezaujíma vlastná budúcnosť, ktorí zahadzujú vlastné schopnosti, ktorí predávajú vlastné telo a vpichujú si ihly nakazené vážnymi chorobami. Ktorí si nedajú povedať a nejdú sa liečiť. Alebo možno aj idú, ale po návrate sa veľmi rýchlo vrátia k zničujúcemu životu. Ako vnímate zmysel tejto práce, dokážete sa ubrániť pocitu zodpovednosti za to, že tento človek si nevie poradiť so svojím vážnym problémom?
- Je to častá otázka. Odpoveď na ňu spočíva v profesionalite. A potom v ľudskom partnerstve, akože ja som človek, ty si človek, ja ti teraz niečo ponúkam, a ty to môžeš a nemusíš prijať. Máš slobodnú vôľu, tak ako aj ja mám slobodnú vôľu. Ja neberiem zodpovednosť za tvoje rozhodnutia, tak ako ty neberieš zodpovednosť za moje. Keď sa rozhodneš predávkovať a povieš mi to, ja ti  ponúknem môj názor na to, čo si sa rozhodol urobiť, pretože mi na tebe záleží, ale v konečnom dôsledku je to tvoje rozhodnutie. Ak k nám človek príde so spasiteľskými úmyslami, vyhorí veľmi rýchlo. A má veľmi reálnu šancu, že sa psychicky zlomí a že ho táto práca sklame. Pokiaľ by ma zlomila smrť klienta, už by som to nemohla robiť ďalej. Mali sme veľa klientov, ktorí umreli. Je nám vždy ľúto, lebo to bol človek, s ktorým sme mali nejaký vzťah, poznali sme jeho minulosť, často sú to veľmi dojímavé osudy, človek má niekedy snahu zachraňovať za každú cenu, ale nejde to. Preto je pre nás dôležitá relaxácia, navzájom si robíme supervíziu, radíme si, aby sme sa udržali v línii, že sú to ľudské bytosti, ktoré potrebujú pomoc, ale v prvom rade som dôležitá ja, pretože ak chcem niekomu pomáhať, ak mu mám niečo dať, musím mať, plne vlastniť seba.
Keď zoberiete zodpovednosť na seba, ublížite klientovi. Akoby ste mu povedali, budem s tebou žiť, je to náš spoločný problém, a potom sa  pozriete na hodinky a poviete: tak, ja končím. Streetworkeri majú veľmi prísne zdravotné a bezpečnostné limity, aj sociálne, oni nesmú klientov brať ako kamarátov, nie preto, že by to neboli ľudia hodní priateľstva, ale preto, že by im tým veľmi ublížili. Streetworkerka pozorne načúva heroinistovi, on má pocit priateľstva, dokonca sa do nej zaľúbi, a ona odíde na rande s iným. To by bolo veľmi náročné, keby im naše dievčatá pomáhali tým, že by s nimi žili, to by sme potrebovali veľa študentiek.
Samozrejme, druhý extrém by bol brať to ako na bežiacom páse. Je veľký rozdiel medzi sympatiou a empatiou. Keď sa priblížite k ľudskej duši, nájdete tam veľa bolesti, ale zároveň aj krásny svet. Neexistujú krajšie svety, ako sú tie v nás. Ľudia sú naozaj pekní, aj tí so závislosťou. Možno preto ma moja práca tak napĺňa. Pokúšam sa liečiť to, čo je zdravé. Aj v medicíne, keď máte zlomený kĺb, musíte nadviazať na zdravú kosť, nemôžete robiť s chorou. A to je presne ono. My pracujeme s tým, čo v človeku ešte ostalo pekné, zdravé. To bezpečné jadro sa previaže a máme nádej, že sa vylieči celý človek.

Kontakt: Mgr. Barbora KUCHÁROVÁ, Občianske združenie PRIMA, Hviezdoslavovo nám. 17, 811 02 Bratislava, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..

Danica JANIAKOVÁ

 

Rozhovor vyšiel najskôr v knihe Tak už dosť, Východiská zo závislostí. Barbora Kuchárová ho roku 2013 autorizovala. Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

 

Posledná úprava 12.04.2016

Nájdete nás na FB