Človek musí vstať tam, kde spadol

Napísala 

„Dnes abstinujem dvadsaťsedem rokov, desať mesiacov a dvadsaťdva dní. Viac ako polovicu svojho dospelého života. Mal som štyridsaťdva rokov, keď som prišiel po tretíkrát na protialkoholické liečenie, a odvtedy abstinujem. Po prvej liečbe som abstinoval osem mesiacov. Znovu som sa rozpil, znovu liečba, ...

...vydržal som bez alkoholu šestnásť mesiacov, už to vyzeralo fajn. Potom sa mi v práci nepodarila taká maličkosť, vybaviť mojim ľuďom odmeny, nalial som si jeden pohárik, druhý, tretí, no, a moja matka, keď ma videla znovu opitého, ma vtedy, zúfalá, prekliala: „Keby som ťa radšej nebola porodila, keby si radšej zomrel!"

A ja, tvrdá opitá hlava, ešte len potom som sa strašne opil. Na druhý deň som mame povedal: Dobre, idem na Prednú horu, kde práve otvorili novú liečebňu pre alkoholikov, ale až o týždeň. Najťažšie dni som si odtrpel doma, sedel som v tme, hladoval, naozaj som sa týral, prežil som tú očisťovaciu fázu až do morku kostí. Prvé, čo som po nástupe na liečenie napísal do denníka, ktorý si tu všetci pacienti vedú, bolo: Od tohto okamihu až do smrti abstinujem! Ešte som to nedokázal pomenovať, ale sám od seba som prišiel na to, že ak sa nevyrovnám s minulosťou, ak trpko neoľutujem všetko, čím som ublížil svojim najbližším, nebudem mať ani budúcnosť,” tak dnes hodnotí Juraj Mariani najzávažnejší obrat vo svojom živote, nultý deň, od ktorého počíta čas, kedy už nevzal do úst ani kvapku alkoholu  

On učiteľ, ona lekárka, dve deti, byt v malom meste, plány na dovolenku pri mori, najmä kvôli synovi-astmatikovi. Klasický model socialistickej rodinky z polovice 70. rokov. Až na to, že to more sa vtedy nekonalo, pretože otec zase prepil všetky peniaze. Spadla posledná kvapka trpezlivosti, manželka – aj kvôli synovi, ktorý sa nedostane k moru, hoci ho tak veľmi potrebuje; aj kvôli hanbe, že práve ona musí v mestečku, kde každý každému vidí do hrnca, žiť s alkoholikom; aj kvôli svojmu spackanému životu, za ktorý môže ten, kto sa postupne menil z partnera na ľudskú ruinu – poslala deti načas k matke, vymenila zámky na byte a podala žiadosť o rozvod.

Dar od osudu

Mohol sa vyhovárať, že sa stal alkoholikom preto, lebo jeho otec bol alkoholik, pretože je taká doba, má taký organizmus a takú povahu, a osud, a mindráky a ktoviečo ešte... Mohol, ale nevyhováral sa. Tri mesiace liečby stačili akurát na naštartovanie. Uzdravovanie musí mať svoje etapy a ak niekto pil desať, pätnásť, dvadsať rokov, potrebuje ešte dlho podporu iných ľudí. Alkoholik nemôže ostať sám bez pomoci odborného tímu a bez podpory prostredia, do ktorého sa vracia, najmä rodiny: „Tam, kde sa podarilo terapeuticky vstúpiť do celej rodiny, kde sa zlepšila rodinná atmosféra, je aj abstinencia stabilná. Rodina sa priamo či nepriamo môže podieľať na vzniku závislosti, ale je aj hlavnou oporou pri abstinencii. Rodina disponuje mocnejšími motivačnými nástrojmi ako terapeut. Tesne po liečbe je nebezpečenstvo ešte stále nablízku, nová osobnosť abstinujúceho alkoholika je krehká a zraniteľná. Pretože alkoholik je chorý človek, aj rodina, ktorej jeden člen nadmerne pil, je chorá, jej členovia dlho žili v neustálom napätí, takže nemôžu hneď dôverovať tomu, kto sa práve vrátil z liečebne, prehnaným spôsobom aplikuje nový model rodinného života a namiesto prekonávania krízy skôr vyvoláva nepokoje. Taká rodina dlho nebude v pohode. Z detí sa stávajú potenciálni alkoholici, u dievčat, ktoré mali otca alkoholika, sa často objavuje paradox, že si vyberajú partnera, ktorý má črty alkoholicka.”

Juraj Mariani vie, o čom hovorí, pretože rok po absolvovaní poslednej liečby dostal z liečebne na Prednej Hore ponuku, aby tam prišiel pracovať. Najskôr si urobil sanitársky kurz, potom študoval ďalej, až nakoniec roky viedol skupiny pacientov ako laický terapeut. Nie ako lekár, ktorý diagnostikuje a ktorého biely plášť občas, možno aj nechtiac, ale predsa len kladie bariéru medzi dvoch ľudí, skôr ako priateľ, ktorý dokáže vypočuť, pretože vie, o čom tie zlyhania sú; stabilná opora vo chvíľach krízy; a najmä ako živý, hmatateľný dôkaz, že to je možné, že sa naozaj možno dostať z dna a opäť získať ľudskú dôstojnosť.

„Je to osudová úloha, ktorú som dostal do daru,” hovorí. „Vlastne to všetko, čo sa mi stalo od môjho posledného rozhodnutia nepiť, to, že mne sa to podarilo, že som dospel k takému poznaniu a k takej pozitívnej zmene osobnosti, považujem za zázrak. A som zaň dodnes vďačný.”

O štyri roky nato sa po druhýkrát oženil. V tej istej liečebni pracovala v laboratóriu mladá vdova s dcérkou. Najprv váhal, predsa len mal za sebou nie práve vydarené manželstvo. Najskôr skúsili spolu žiť, potom sa vzali, a len nedávno mu žena po dvadsiatich rokoch manželstva povedala, aké mala šťastie, že ho stretla. „Ona si možno nikdy úplne neuvedomila, do akého rizika so mnou šla, ale ja som až v druhom manželstve, po zmúdrení pochopil, že láska nespočíva v tom, získať niečo pre seba, ale nastaviť plece, keď to ten druhý potrebuje. Taký je vzťah.”

Zmieril sa aj s matkou, ktorú doopatroval až do jej nedávnej smrti. O tej chvíli, keď ho prekliala, už medzi nimi nepadlo ani slovo. Postupne, krok za krokom, hľadal – a nachádzal – aj cestu k srdciam vlastných detí. „Predtým som patril k ľuďom, ktorí sú presvedčení, že život je hra, krása, dobrodružstvo. Precitol som a zistil, že je to povinnosť. Povinnosť voči druhým, najmä voči tým, ktorých milujeme a ktorí milujú nás.”

Odvtedy nič zlé neporobil

„Alkoholizmus je podľa klasifikácie Svetovej zdravotníckej organizácie choroba i porucha, ktorá veľa napovedá o základnom filozofickom probléme – o nevhodnom správaní sa človeka vo svete, do ktorého sa narodil, o tom, že dobre nerozumie mikrosvetu ani makrosvetu, ktorý ho obklopuje, a nerozumie ani samému seba,” konštatuje Juraj Mariani. Liečba je dlhodobá a intenzívna. Dôležitý je aj motív, dôvody na liečbu. Pre niekoho je to rozpadajúca sa pečeň, pre iného rozpadajúce sa vzťahy, pre ďalšieho rozpadajúca sa kariéra.

Z denníka, ktorý si dodnes vedie, teraz už nie ako záznam liečby, ale skôr ako záznam poznania, ku ktorému dospel: „Ten, kto na sebe poznal deštrukčnú moc alkoholu či inej drogy a pod jej vplyvom nejaký čas žil, myslel, konal a správal sa, v skutočnosti vegetoval, ubližoval, trpel, v podstate pomaly umieral. Raz sa však musí zastaviť, obzrieť sa na spúšť, ktorú po sebe zanechal, a potom opäť budovať svoju novú ľudskú dimenziu. Tí, čo prešli peklom závislosti, vedia, že prvým krokom k možnej zmene je prijatie diagnózy. Druhým je odpustenie a tretím očista. Nad sebou samým zvíťazí len ten, kto skoncuje so starým životom a začne žiť nový.

Dokonca sa zdá, že na to, aby sa človek pohol dopredu, musí prejsť debaklom, utrpením, hlbokým pádom, aby opäť získal psychickú rovnováhu a silu, aby sa nebál, keď sa niet čoho báť, a keď sa bojí, aby svojmu strachu nepodľahol. Aby znovu získal dôveru, nádej, vieru v seba, aby opäť túžil a tvoril. Veci sa začnú meniť k lepšiemu, pretože okolo nás sa deje iba to, v čo hlboko veríme, že sa stane. Aj Sigmund Freud kedysi, keď sa ho pýtali, čo je základom psychického zdravia, povedal: Láska a práca. Miluj a pracuj. Vytrvaj, nefňukaj, neľutuj sa!”

Juraj Mariani čerpá silu z myšlienok a životov osobností, ktoré tu žili. Napríklad od dominikánskeho mnícha Majstra Eckharta, ktorý už v 13. storočí vedel, že iba málokedy sa stáva, aby ľudia dosiahli čosi veľké, ak predtým chvíľu neblúdili. Myšlienky múdrych ľudí, veľkých duchov, humanistov mu pomáhajú v kritických chvíľach: „Lebo krízy zákonite prídu. Nie je jednoduché nepiť v prostredí, v ktorom je alkohol takmer všade, veď jeden rok, to je tristo šesťdesiatpäť dní, a v tie dni, keď človek prežíva každodenné problémy, depresie z nutnosti bojovať o existenčné prežitie, vyrovnáva sa so zlým zdravotným stavom, vtedy ho alkohol znovu láka, lebo je to látka, ktorá má šestnásť pozitívnych účinkov, a hneď prvý z nich je ten, že človeka zbavuje tenzie, napätia, strachu.”

V čase, keď nepil už dvadsaťjeden rokov, navštívil abstinentský klub v rodnom kraji. Práve tam mali malú slávnosť, odovzdávali diplomy za dosiahnuté roky abstinencie. Priateľ, ktorý stál vedľa neho, ho upozornil na muža v približne rovnakom veku ako Juraj. Vraj zrecidivoval po dvadsiatich troch rokoch, nedokázal to sám zastaviť. Teraz preberá diplom po prvom roku od liečby.

V tej chvíli akoby čosi v jeho vnútri vybuchlo. Dodnes si vie presne vybaviť ten pocit, keď sa vracal domov proti prúdu Rimavy, krajom svojho detstva aj mladosti: „Vrátil som sa do minulosti a prítomnosť ma oslovila trpkou skúsenosťou iného človeka. V hlave sa mi usadila výstraha, do hĺbky som si uvedomil, že aj v dvadsiatom prvom roku abstinencie je kdesi vo mne skrytý alkoholik. Pred tým sa nedá ujsť. Som alkoholik. Odvtedy si veľmi, veľmi strážim svoju abstinenciu.”

Z denníka: „Ak človek nepochopí, že abstinenciu naozaj prijíma na celý život, že naozaj raz a navždy stratil kontrolu nad pitím, môže to vyústiť do katastrofy. Stačí jediný pohárik a je tam, kde bol. Hoci v takom desiatom roku abstinencie sa hrozba, že sa všetko opäť vráti, nezdá byť reálna, veď väčšinou je všetko už zabudnuté, odpustené, normálne. Netreba pripustiť, že je všetko zabudnuté. Nič sa nezabúda, všetko sa vracia zo zamknutých priečinkov, z temnoty zdanlivého zabudnutia a naše je aj to, o čom sme si mysleli, že to už nepotrebujeme. A predsa to stojí nad nami, svetielkuje svojou bývalou existenciou, pripomína a zraňuje. Preto si treba stále pripomínať: Som abstinujúci alkoholik a stratil som kontrolu nad pitím.”

Má ešte jeden hlboký zážitok, ktorý mu potvrdil jeho presvedčenie, že každé slovo vyslovené či napísané sa nestratí, vibruje kdesi v časopriestore a vo vhodnej chvíli si nájde svojho príjemcu. Priateľ-geológ mu po návrate z expedície opísal, ako kdesi na konci sveta našiel osamelý hrob, zarastený lišajníkmi, na ňom meno zlatokopa a veta: Nič zlé neporobil. „Táto stručná charakteristika neznámeho človeka, to bola veta, ktorú som si vzal za svoju.”

Napriek spúšti, ktorú človek po sebe zanechal...

Keď ho raz prišiel na Prednú Horu navštíviť syn, čudoval sa: „Otec, teba tu každý pozná a každý zdraví.” To síce na prvý pohľad vyzerá veľmi dobre, ale táto minca má aj druhú stranu. „Štyri ženy z jednej mojej skupiny mali pridružené aj nejaké iné choroby, cukrovku, vysoký tlak, a tak ležali na prvom oddelení, kde sú ťažšie prípady so somatickými ochoreniami. Na ich izbe ležala aj stará pani po mozgovej príhode. Tie „moje” dievčatá pri nej plietli, klebetili, a potom sa pobrali, že už musia ísť, lebo majú skupinu s pánom Marianim. A ona povedala: „Veď ja ho poznám, to je ten, čo tak strašne pil.” Skutočne sa treba nad tým zamyslieť, že takýto mechanizmus funguje a že ľudia si budú pamätať vaše pokĺznutia veľmi dlho. Veď je to dvadsaťosem rokov, nekonečné množstvo dní! Aj toto je ťarcha abstinencie, že ľudia nezabudnú, dokonca ani tí najbližší nie.”

Znovu a znovu si treba pripomínať, aké dôležité je zostať sám sebou, budovať svoju ľudskú dimenziu, napriek spúšti, čo človek za sebou zanechal. Netreba zabúdať, že alkohol je psychotropná látka, ktorá predtým roky menila myslenie a správanie človeka, viedla ho k agresivite, strate súdnosti, chybám a činom, nad ktorými mu teraz zastáva rozum. Aby to zvládol, musí hľadať druhý pól. Totálne abstinovať. Fixovať si život bez alkoholu, akoby si do mozgu vložil nový čip. Každý, kto to podcení, sa potkne. A znovu a znovu musí niesť dôsledky svojich chýb.

V spoločnosti predstavuje človek, ktorý predtým pil nadmerne a teraz nechce piť vôbec, dvojakého devianta, jánusovskú bytosť s dvoma tvárami. Kvôli svojej minulosti je „čiernou ovcou”, kvôli odmietaniu alkoholu v súčasnosti “bielou vranou”. Abstinencia je výnimočná, veď podľa odhadov alkohol nepijú len dve percentá populácie: „Spoločnosť nerobí žiadne kroky v prehodnocovaní svojich priorít, dokonca ani cirkev. Mali sme už niekoľko kňazov, ktorí sa prišli liečiť zo závislosti od alkoholu. Liečilo sa tu neuveriteľne veľa lekárov, ale aj robotníkov, ktorí prišli o všetky istoty a stratili prácu preto, lebo boli už takí závislí, že pašovali alkohol aj do roboty. A dosť je aj tých, ktorí sa neprišli liečiť a umreli, hoci neumreli od alkoholu, na ten sa neumiera. Umiera sa na rozpad pečene alebo na to, že opitý človek spadne pod kolesá auta, telo degraduje, mozgové bunky odumierajú... Viete, na Slovensku sa toleruje opitosť ako hrdinstvo, ako národná povahová črta, a to je veľmi smutné. Všetko sa začína “nácvikom”, prvým pohárikom. Keď ten urobí dobre, človek si dá druhý. Moja žena napríklad neznesie alkohol, takže ak si dá štamperlík, bolí ju hlava a nie je v pohode. Sú však ľudia, ktorí sa vtedy dostávajú do úžasnej eufórie a tento zážitok si nevedia navodiť normálne.”

Treba si naozaj uvedomiť, že alkoholizmus je ťažká choroba a človek musí urobiť všetko preto, aby sa uňho nevyvinula do vážneho stavu, a zastaviť to ešte vtedy, keď má možnosť, alebo potom, po liečbe hľadať východisko v zmene životných hodnôt, preferovať rodinu, prácu, šport, turistiku, záhradkárčenie, pomáhať iným ľuďom, vychutnávať nový spôsob života, vnímať krásu, tvoriť čosi pozitívne.

Juraj Mariani od roku 1981 vedie A-klub pri liečebnom ústave na Prednej Hore, ktorý vznikol na podnet pacientov z gemerského regiónu. Čoskoro sa však do jeho aktivít zapojili abstinujúci alkoholici z celého Slovenska: „V svojpomocnej skupine dominuje vzájomná pomoc a podpora, princíp pomáhajúceho a pridružujúceho sa. Aj keď akceptujeme dôležitosť informácií, nesuplujeme edukáciu, každé stretnutie je však školou správania sa. Súčasťou klubovej atmosféry sa stala spirituálnosť v zmysle mravnej obrody. Každý abstinentský klub na Slovensku má svoj esprit, svojho ducha, svoju špecifickú atmosféru. Hlavným cieľom je udržať abstinenciu a rozvíjať zdravý, plnohodnotný životný štýl. Stále sa učíme identifikovať rizikové faktory a rozvíjať stratégiu na ich zvládnutie, chápať prípadný relaps-recidívu ako proces aj ako udalosť a okamžite hľadať pomoc, poradiť si s nástrahami a túžbou po svojej droge a byť v strehu, aby sme dokázali čeliť inej možnej závislosti. Učíme sa eliminovať tlaky prostredia, zvládať negatívne emočné stavy, preferovať pozitívne myslenie. Strážime si svoj nový životný štýl a s ním aj novú filozofiu života.”

Všetky odpovede sú v nás

Dvadsaťsedem rokov praxe. Koľko je to ľudských osudov, koľko pacientov s ich jedinečnými príbehmi, koľko ľudí, navždy vďačných svojmu terapeutovi, priateľovi Jurajovi? Napríklad Helena, šikovná a pekná tridsiatnička... Keď ju však pochytil alkoholický záťah, písali o nej aj v miestnych novinách: Helena tá a tá, opitá sa váľala na námestí. Prišla o manžela, prácu, syn začal mať problémy v škole. Spamätala sa až potom, keď sa jedného dňa ocitla v úplne neznámom byte, v úplne neznámom meste, u úplne neznámych ľudí, ktorí ju zrejme držali pod vplyvom drog a chceli zneužiť jej nemohúcnosť. V protialkoholických liečebniach ju poznali ako ťažký prípad, ktorý opakovane zlyháva, až sa ocitla na Prednej Hore. „Viem, že ti je ťažko,” hovoril jej Juraj, ktorému pripomínala dcéru, „ale ono to pomáha, keď všetko zo seba vysypeš. Ver mi, ja som tu na to.” Pomaly, pomaličky sa vracala sama k sebe a nedávno mu zatelefonovala, že už tretí rok je bez alkoholu. Pre syna je opäť mamou, našla si priateľa, novú prácu, vyriešila vzťahy s ľuďmi, ktorí jej ublížili. Bolo to odvážne, ostať v prostredí, kde ju už odpísali, a dokázať všetkým, že sa vrátila a je v poriadku. Lebo kam utečiete na malom Slovensku? A aj tak, človek musí vstať tam, kde spadol, to radil už svätý Augustín.”

Z denníka Juraja Marianiho: „Každý raz musí vydať svedectvo o svojom živote a spočítať kolónky dal a dostal. Každý raz musí vydať svedectvo o svojich činoch a spočítať kolónky pomohol alebo iba prijímal pomoc. Ako hľadal a čo našiel. Zanechal po sebe stopy lásky alebo iba popol egoizmu? Moje skúsenosti sformovali môj život do imperatívu lásky: nič nechcieť len pre seba. Ten z nás alkoholikov, kto sa zastaví a obzrie dozadu, na všetko to zlé, čo spôsobil sebe aj iným, keď si zráta čo dal a čo vzal, nech by šlo o akúkoľvek oblasť života, materiálnu či duchovnú, zamrazí ho prázdnota, neláska, klamstvo a špina, ktorá ho sprevádzala. Každý z nás, keď už prešiel cestou spupnosti, megalománie, úbohosti klamstiev, bezhlavej agresie až po totálny úpadok, nenávistnú samotu a citový mráz, vlastnoručne si nasadiac tŕňovú korunu, hľadá v sebe pokoru a u iných odpustenie. Od iných potrebuje pochopenie, u seba hľadá silu narovnať chrbát.

Úporne hľadáme mosty, pretože prvým predpokladom budúcnosti je návrat. Budúcnosť je v minulosti, hovorili už grécki mudrci. Najskôr návrat k traumám, ktoré človek zažil a ktoré spôsobil iným. Návraty a dozrievanie, aby budúcnosť mala pevné korene. Nakoniec návrat k zodpovednosti a k takému životnému štýlu, ktorý nám umožní vymaniť sa z úlohy večného pacienta a stať sa osobnosťou natoľko integrovanou, že už nie slovami, ale skutkami si dokážeme vrátiť ľudskosť aj hrdosť a rodine istotu a lásku. Všetky odpovede sú v nás, stačí iba nazrieť hlboko do seba.

Často si opakujem modlitbu sv. Františka z Assisi:

Pane, urob ma tvorcom pokoja,

aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť,

odpustenie, kde sa množia urážky,

a jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia,

vieru tým, čo pochybujú,

nádej tým, čo zúfajú,

svetlo tým, čo tápajú v tmách,

radosť tým, čo smútia.

Daj, aby som sa snažil skôr potešiť iných,

než aby mňa utešovali,

skôr chápať iných, než aby mňa chápali,

skôr milovať iných,

než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame, nadobúdame,

len keď zabúdame na seba, nachádzame samých seba,

len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,

len keď umierame, rodíme sa k večnému životu.

 

Taká je abstinencia, moja i mojich priateľov z abstinentských klubov. Znamená vieru, zodpovednosť, stabilitu, ľudskosť, lásku, humanizmus, pokoru a najmä vytrvalosť. Abstinencia je stav duše. Vnáša do nej integritu, povznesenie a nový zmysel života. Abstinencia je aj stav ľudskosti, schopnosť tolerovať, počúvať druhých a oslobodzovať sa od egoizmu. A pretože sa usilujem, aby sa každý deň znovuzrodila – a ja s ňou.

Veľa musím a veľa nesmiem, možno aj preto abstinujem dvadsaťsedem rokov, desať mesiacov a dvadsaťdva dni.

 

Posledná rozlúčka s Jurajom Marianim, dlhoročným terapeutom na Prednej Hore

Memoriál Juraja Marianiho

 

Životný príbeh Juraja Marianiho, ktorý pomohol mnohým závislým vrátiť sa znovu k dôstojnému životu, vyšiel najskôr v knihe:

Tak už dosť! Východiská zo závislostí

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

Posledná úprava 12.04.2016

Nájdete nás na FB