Zvládať všetky nároky tejto neľahkej práce. Stručný záznam z X. medzinárodnej vedeckej konferencie o Alzheimerovej chorobe. 2. časť.

Zvládať všetky nároky tejto neľahkej práce. Stručný záznam z X. medzinárodnej vedeckej konferencie o Alzheimerovej chorobe. 2. časť.

Napísala 

Zopár stručných poznámok z prednášok o tom, ako nezatvárať oči pred prejavmi sexuality a vyvinúť riešenia dobré pre obe strany; ako zapojiť do terapie klientov muziku; ako sa pri opatrovaní naučiť hovoriť „nie“ a nevyhorieť; a ako spojiť sily samosprávy so sociálnou a zdravotníckou sférou, aby sme sa dokázali dôstojne postarať o našich slabých a chorých.

Sexualita a demencia

Gunvor Sramek z Viedne má dlhoročné skúsenosti so sprevádzaním postihnutých osôb, radí aj rodinám, ktoré opatrujú chorého s demenciou. Od roku 1992 pracuje s metódou validácie podľa Naomi Feil. Do Bratislavy prišla s mimoriadne zaujímavou prednáškou o sexualite:

– Ak si predstavíte osemnásťročnú dievčinu a položíte si otázku, či je pre ňu sexualita dôležitá, odpoveď je jasná: určite áno. A pre štyridsiatničku? Je sexualita dôležitá? Samozrejme. A pre ženu v mojom veku? Á, tá už iste na to nemyslí, povedia si mladí ľudia. A čo starý človek, sivovlasý, pohybujúci sa za pomoci palíc? Mávnete rukou, tam sa už toho určite veľa nedeje. Prirodzene, vnímanie sexuality sa s vekom mení. Ale táto téma je dôležitá počas celého ľudského života, vo všetkých jeho fázach, sprevádza nás od narodenia až po posledný výdych. A áno, stretávame sa s ňou aj v zariadeniach pre klientov s demenciou. Mala som pacientku v začiatkoch demencie, ktorá sa mi hanblivo priznala, že ju z odvetrávacej šachty sleduje nejaký muž. Mám za sebou tréning validácie, nepýtala som sa, čo by dospelý muž robil v odvetrávacej šachte, navyše bolo jasné, že je to pre ňu vážny problém. Požiadala ma, aby som za ňu podala inzerát, že hľadá muža, aby ju neobťažovali neznámi chlapi. Rozmýšľala som, ako by som jej mohla pomôcť. Uvedomila som si, že odkedy prišla do zariadenia, stretávala sa len so ženami, lekárka je žena, opatrovateľka žena, aj ja som žena. A jej zrejme chýbala komunikácia s mužskou energiou, potrebovala niekoho, kto by jej pozdvihol ženské ego. Zariadila som pre ňu pravidelné návštevy sociálneho pracovníka-muža a občasné pozvania na kresťanské stretnutia pri káve na fare. Pán farár ju pochválil, že každý týždeň chodí na omšu – a muž z vetracej šachty zmizol, už nebol potrebný. Ďalšia dáma, ktorá doma zreteľne dávala najavo svoje sexuálne potreby, začala chodiť do denného centra, kde spoznala nových ľudí, a keďže bola dobrá tanečníčka, muži s ňou radi tancovali. To jej stačilo, aby sa cítila spokojná.

Dôležitá je identita. Kto som, muž, žena, syn, dcéra, otec, matka, milenka môjho muža dovtedy, kým nás smrť nerozdelí... Čím viac postupuje demencia, tým je pravdepodobnejšie, že sa tieto úlohy zmiešajú. Dementný človek už v istej fáze nerozoznáva, kto sa o neho stará a bez zábran vyžaduje naplnenie sexuálnych potrieb – s tým treba počítať. Neexistuje paušálny recept na riešenie tejto situácie, každý pacient je individuálny. V jednom kresťanskom centre pre klientov s demenciou zaobstarali masturbujúcemu klientovi erotické časopisy a klientke vibrátor. Neignorovali ich potreby, nezatvárali pred nimi oči, chápali, že ide o vážny problém.

Sexualita je široký pojem. Pre každého znamená niečo iné, pre niekoho túžbu po intímnom partnerovi, pre iného dotýkanie sa, dávanie a prijímanie lásky, pre ďalšieho pohlavný styk. Je zaujímavé pýtať sa na to v skupine. Niekto povie „sex“, iný „dôvernosť“, tretí „blízkosť“.

Máme päť zmyslov, z nich by som rada vyzdvihla hmat. Lebo pri demencii najpresvedčivejšie funguje práve hmat. Ak sa dotýkate človeka s demenciou, cíti, že on je ten, komu patrí tento dotyk, vníma to ako pozitívnu emóciu: to ja som ten, o koho sa niekto stará, to na mne niekomu záleží.

Účastníkov mojich kurzov učím hmat, ktorým sa môžu ubrániť pred narušením ich intímnej zóny. Aby sa pred neželanými dotykmi klientov nebránili len verbálne, lebo to často nestačí. Na ruke máme malú kostičku, keď na ňu klientovi zatlačia, pocíti to pomerne silne. Treba ho naučiť, že tento hmat znamená Stop! Pacient si zapamätá, že hmat na túto kostičku na jeho ruke znamená, že musí prestať robiť to, čo robí. Keďže roky pracujem s hendikepovanými, viem, že je dôležité vedieť sa ubrániť. Začína to akceptáciou faktu, že chorého človeka už nemôžeme zmeniť – a potom treba vyvinúť také riešenie, ktoré bude dobré pre obe strany.



Využitie muzikoterapie u ľudí s Alzheimerovou chorobou

Mgr. Marie Beníčková, PhD., muzikoterapeutka, hudobníčka, lektorka Werbeckovej terapie spevom, riaditeľka školy Akademie Alternativa a prezidentka Medzinárodnej asociácie umeleckých terapií. Počas konferencie viedla workshop zameraný na šesť metodicko-didaktických princípov, ku ktorým existujú muzikoterapeutické cvičenia, ktoré sa dajú využiť aj pri terapii klientov s Alzheimerovou chorobou. Prinášame zopár myšlienok z prednášky; ak vás téma zaujíma, viac sa o nej dozviete v knihe Marie Beníčkovej Muzikoterapie a edukace.

– Existuje rozdiel medzi počúvaním a načúvaním (naslouchání). Počúvame len ušami, zatiaľ čo načúvame celým telom, zvuky ovplyvňujú každú našu bunku. Chceme byť vnímavejší voči prostrediu, no na druhej strane, telo sa bráni zvukovému smogu. Treba citlivo pracovať s touto hranicou, neničiť obranu, ktorú si človek postavil voči hluku, no zvýšiť vibračnú schopnosť organizmu. Uplatňujeme princíp polarít: učíme sa zažiť ticho, aby sme vedeli spracovať zvuky, ktoré k nám prichádzajú zvonku. Najlepšie výsledky dáva spolupráca oboch hemisfér. Veľmi dôležité je dosiahnuť stav „tu a teraz“, uvedomovať si, čo práve prežívam, čo chcem.

Aby boli techniky muzikoterapie úspešné, je dôležité aspoň elementárne hudobné vzdelanie terapeuta. Nestačí len to, že je dobrý psychológ, ktorý púšťa hudbu – taký terapeut by dospel maximálne k počúvaniu muziky. Aby mala hudba dostatočný terapeutický účinok, mal by muzikoterapeut poznať hudobné fenomény, vedieť, aké vlastnosti má tón, vedieť aktivovať ľudí tým, že im sám zahrá na gitare alebo na klavíri.

Závažná vec, na ktorú chcem upozorniť, je nadviazanie terapeutického vzťahu s klientom. Nájsť rovnováhu medzi tým, že nám klient dôveruje, ale zároveň dosiahnuť, aby na nás „nevisel“. Vzťah sa má vyvíjať, najskôr je v popredí terapeut, potom nastáva rovnováha, v tretej fáze sa dostáva do popredia klient a terapeut môže poodstúpiť. Postup v terapii prinesie zmeny aj do života klienta, a naopak, ak nastane zmena v živote klienta, vyžaduje si to aj posun v terapii.



Prínos supervízie pre terénnych pracovníkov v priamej starostlivosti o osoby s demenciou

PhDr. Alena Mocková, supervízorka pomáhajúcich profesií, koučka, lektorka programov pre pracovníkov v sociálnych službách, vrátane programu Aktivizácia osôb s Alzheimerovou chorobou. Má za sebou stovky hodín individuálnej supervízie pracovníkov terénnej asistenčnej služby. Spoluzakladateľka neziskovej organizácie Terénní asistenční služby pro osoby s různými typy znevýhodnění, ktorá v súčasnosti poskytuje asistenciu v siedmich krajoch Českej republiky v rozsahu približne 300 000 asistenčných hodín ročne.

– V teréne je práca s ľuďmi s demenciou veľmi individualizovaná. K chorému pristupujete so svojimi individuálnymi skúsenosťami, ocitáte sa v konkrétnom prostredí, kde platia isté väzby. Ste tu „jeden na jedného“, nemôžete sa schovávať alebo spoliehať na silu kolektívu. Každý z nás je originál a každý potrebuje niečo iné, aby bol spokojný so sebou i so svojou prácou. Supervíziu nastavujem tak, aby bola pre frekventantov prínosom, aby dostali to, čo potrebujú, a mohli sa v živote posunúť.

Supervízia má význam pre toho terénneho pracovníka, ktorý nemôže míňať energiu na potláčanie vlastných problémov pred klientom, o ktorého sa stará, pretože sú tam len oni dvaja a on potrebuje všetky sily na zvládnutie problémov klienta. Cieľom supervízora je viesť frekventanta supervízie tak, aby sa jeho stav nezhoršoval fyzicky ani psychicky, aby zvládal všetky nároky tejto neľahkej práce. Aby zvládal klienta v jeho agresivite, aby zvládal napríklad aj smrteľnosť klienta, aby ho dokázal držať za ruku a sprevádzať pri smrti.

Pracujeme spoločne na tom, aby sa od problémov posunul k spokojnosti, aby sa cítil rešpektovaný, aby supervízia bola pre neho zmysluplná. Učíme ho hovoriť „nie“ skôr, než vyhorí. Lebo akú hodnotu má ľudské „áno“, ak človek nevie povedať „nie“?

Terénne opatrovateľstvo

Mgr. Marcela Hauke sa celý svoj profesijný život venuje starostlivosti o seniorov. Pôsobí ako riaditeľka Pečovatelské služby Města Dvůr Králové nad Labem, predsedá terénnej sekcii Asociace poskytovatelů sociálních služeb České republiky. V Královéhradeckém kraji pravidelne organizuje konzultačné stretnutia sociálnych a vedúcich pracovníkov z oblasti opatrovateľských služieb. Napísala tri odborné publikácie: Pečovatelská služba a individuální plánování (Grada, 2011), Zvládání problémových situací se seniory nejenom v pečovatelských službách (Grada, 2014), Když do života vstoupí demence aneb Praktický průvodce péčí o osoby s demencí nejenom v domácím prostředí (APSS, 2017). Od roku 2014 organizuje benefičný projekt Noc venku na podporu osôb bez domova.

– Odhadujeme, že v Českej republike žije 180 až 200 tisíc osôb s demenciou. Osemdesiat percent z nich žije doma, starajú sa o nich buď rodinní príslušníci alebo pracovníci terénnej opatrovateľskej služby. Dlhodobo varujeme, že čoskoro môže vypuknúť naozaj veľký problém. Klientov bude pribúdať a opatrovateľov je už teraz málo. Ak má opatrovateľ zabezpečiť pre chorého klienta jedlo, upratať mu byt, pomôcť mu s hygienou, odviezť ho k lekárovi, dozrieť, aby si neublížil, alebo neublížil niekomu inému, pracovná doba osem hodín denne nestačí.

V meste Dvůr Králové nad Labem sa nám osvedčila dobrá prax spolupráce sociálnych pracovníkov s ľuďmi z mestského úradu a zdravotníctva, vrátane nemocníc. Pravidelne sa stretávame a hovoríme o všetkých aktuálnych problémoch a návrhoch na ich riešenie. V spojení zdravotníckych, sociálnych a samosprávnych síl vidím spôsob, ako môžeme dostojne realizovať náročnú úlohu postarať sa o našich slabých a chorých.

x x x x x

Z X. medzinárodnej vedeckej konferencie Aktivizácia seniorov a nefarmakologické prístupy k liečbe Alzheimerovej choroby (Bratislava 2018) sme už priniesli prvú časť záznamov z prednášok, samostatne sme predstavili viedenskú terapeutku Thesi Zak a metódu motogeragogiky, s ktorou úspešne pracuje s klientmi s demenciou. Posledné dve prednášky z konferencie venované stravovaniu ľudí vo vysokom veku prinesieme v samostatnom článku. Pripravujeme materiál o stravovaní klientov s ľahšími formami demencie, v ktorom bude hovoriť Szilvia Csigle o prínose gingko biloba pre zlepšenie kvality života ľudí s ľahkou formou demencie a Janka Trebulová o stravovaní ľudí vo vyššom veku. Rozhovor s Lukášom Behúlom, ktorý viedol workshop s názvom Hranice – kam až môže klient zájsť? sme uverejnili pod názvom Cítiť, že to, čo robím, má zmysel.

 

 

Posledná úprava 16.10.2018

Nájdete nás na FB