Pokračujeme v reťazi generácií a splácame dlhy minulosti

Pokračujeme v reťazi generácií a splácame dlhy minulosti

Napísala 

Rodičia jedli nezrelé plody a deťom z toho tŕpnu zuby, píše sa poeticky dokonca už v Biblii – zdá sa, že ľudia si odpradávna všímali, ako hlboko sú prepojené generácie v rámci jedného rodu, a to nielen vedomými, ale nevedomými putami. Rodinné hanby, o ktorých sa nehovorí, nevypovedané traumy, nevyriešené konflikty, to všetko sa môže zviditeľniť chorobnými symptómami a zasiahnuť do osudov potomkov, ktorí dané udalosti nezažili, nepočuli, a napriek tomu ich vycítia a nesú ďalej. Hovorí sa tomu transgeneračný prenos.

Anne Ancelin Schützenberger
BOLEST MÝCH PŘEDKŮ MĚ PROVÁZÍ
Transgenerační přenos v terapii
Portál, 262 s.

Významná francúzska psychoterapeutka Anne Ancelin Schützenberger (1919 – 2018) spolupracovala s takými osobnosťami svetovej psychoterapie ako J. Moreno, C. Rogers, M, Meadová, G. Bateson, P. Watzlawick, Mária Töröková, R. Gessain a F. Dolto. Jej kniha venovaná transgeneračnému prenosu a psychogenealogii vyšla vo svete doteraz v spoločnom náklade viac ako pol milióna výtlačkov a myšlienky o rodinných traumách a tajomstvách, ktoré v nej zhrnula, dodnes nezostarli.

Rodina je matrica, na základe ktorej človek buduje sám seba a nachádza svoju identitu. Latinské úslovie používané pri dedičských konaniach, hovorí, že „mŕtvy odovzdáva živému“. Psychogenealógia tvrdí to isté, avšak nie na úrovni materiálneho dedičstva, ale psychického či morálneho. Autorka tejto knihy, ktorá vychádza hlavne z diela Sigmunda Freuda, definuje daný jav takto: „Pokračujeme v reťazi generácií a splácame dlhy minulosti; pokým nevyrovnáme navonok „zabudnutý“ dlh, „neviditeľná loajalita“ nás núti, či si to prajeme alebo nie, čo už o tom vieme alebo nevieme, opakovať príjemné situácie alebo naopak traumatické udalosti, nespravodlivú, či dokonca tragickú smrť alebo jej odraz.“ Aby sme lepšie porozumeli vlastnému životu a tomu, čo sa nám deje, alebo čo s ním robíme sami, potrebujeme urobiť štúdiu minimálne troch, ideálne však piatich generácií. Pokiaľ chce terapeut liečiť klienta bez toho, aby sa dotkli jeho rodiny ako celku, pokým nespracuje transgeneračné opakovanie, taká terapia toho veľa nedokáže.

So svojimi klientmi táto terapeutka pracovala tak, že vytvárali geniosociogram. Nie je to len typický genealogický strom stvárňujúci generácie jednej rodiny, tento záznam zobrazuje citové vzťahy medzi jej členmi, komentuje aj vzájomné väzby, podporu či vylúčenie, „kto s kým žije pod jednou strechou“ a „je zo spoločného hrnca“, kto prichádza a kto z rodiny odchádza, kto koho nahrádza, kto sú favoriti a kto neobľúbenci, nespravodlivosť a poruchy komunikácie, aké krivdy a zločiny, tragédie sa v každej generácii opakujú. Vnáša do praxe pojmy ako „rovnováha v rodinnom systéme“ či „fantóm“, ktorý sa v priebehu liečenia vynára z minulosti klienta. Celé to završuje systemická rodinná terapia, ktorej úlohou je odpustiť vedomé i nevedomé krivdy a predefinovať realitu klienta tak, aby lepšie fungoval.

V knihe nájdete aj návod, ako si postaviť vlastný genosociogram, ktorým môžete získať nadhľad na fungovanie rodiny a aj na to svoje. Potenciálnych záujemcov o psychogenealógiu, ktorí sa do rodinných trám chcú ponoriť hlbšie, však autorka varuje: „Je veľa tých, ktorí robia psychogenealógiu bez vzdelania v klinickej psychológii, psychoanalýze či dokonca bez dostatočnej úrovne základného vzdelania, dokonca aj bez toho, aby sami podstúpili solídnu dlhodobou psychoterapiu. To je nebezpečenstvo, pred ktorým by sa mali pacienti a klienti chrániť.“

Ukážky z knihy BOLEST MÝCH PŘEDKŮ MĚ PROVÁZÍ:

Moja terapeutická skúsenosť ukazuje, že ani veľká geografická vzdialenosť, ani útek jedinca ho v skutočnosti neoslobodí od toho, čo by sám nazval „dlhy“ voči svojej rodine.

Už Freud na základe svojich problémov a vlastného utrpenia, úzkostí a otázok objavil „čiernu dieru“, ktorú každý z nás nosí v sebe, toto „nevypovedané“ alebo „nevyjadrené“ (vtedy nevhodne preložené ako nevedomie); táto medzera, táto „čierna diera prepojená s ostatnými“ (členmi rodiny, blízkymi, s celou spoločnosťou), rovnako ako inter- a intra-psychické prostredie, kontext je tým, čo nás formuje, čo nás utvára i slepo vedie k príjemnému i tragickému, čo nám dokonca robí „špinavé triky“.

V knihe Totem a tabu Freud napísal: „Postulujeme existenciu kolektívnej duše, ktorá z generácie na generáciu odovzdáva pocit, ktorý sa viaže k chybe, ktorej už ľudia nie sú si vedomí a nemajú na ňu žiadnu spomienku.“ Jung zaviedol pojem kolektívne nevedomie, no bol to Moreno, kto prišiel s tézou rodinného a skupinového spoluvedomia a spolunevedomia. V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa začali ďalší psychoterapeuti zaoberať zložitým problémom transgeneračného prenosu nevyriešených konfliktov (nenávisť, pomsta, vendetta), nevypovedaných tajomstiev, predčasných úmrtí a voľby povolania.

Nespravodlivosť prežitá v rodine býva často dôsledkom zdanlivej banality: niekto dostane „vilu“, šperky, či „príborník tety Adely“ a aj obdarovaný, aj ten, čo nič nedostal, si to budú dobre pamätať a budú to pripomínať svojim deťom, často aj počas niekoľkých generácií.

O „krypte“ a „fantómovi“ hovoríme vtedy, keď sa v anamnéze pacienta objavia informácie, ktoré „zrazu“ vie, hoci ich nemá odkiaľ vedieť. Je to niekto, kto sa objaví v živote predka, o ktorom sa dlho mlčalo, udalosť, za ktorú sa rodina hanbila, incest, vražda, syfilis, väzenie, nevera; keď bolo treba zabudnúť na niečo, niekoho, kto prišiel o česť a zneuctil rodinu, ktorá takého člena vyhnala zo svojich radov, ale v nevedomí ho naďalej niesla. Sú to nielen spomienky, ale aj diery v rodinnej pamäti, ktorá veľa prezrádzajú o tom, kto bol vyškrtnutý z rodiny. Fantóm vzniká presunom z nevedomia rodiča do nevedomia dieťaťa a potom vystupuje a koná neraz i s odstupom jednej či dvoch generácií. Ide o mechanizmus, o ktorom toho ešte veľa nevieme, ale dokážeme ho rozpoznať vďaka symptómom v životoch potomkov. Terapeut pri práci na transgeneračnej problematike pomôže klientovi identifikovať jeho kryptu, pomenovať fantóma a oslobodiť tak jeho nositeľa, ktorý sa bude môcť oddeliť od fantóma svojho predka a nechať ho v mieru odísť. V mnohých ľuďoch predstava, že odhalia pochované tajomstvá, vzbudzuje úzkosť. No je lepšie túto históriu poznať, ako kvôli nej nevedome trpieť.

Používam pojem syndróm výročia, pretože som sa často stretla s rôznymi prípadmi opakovania nehôd, sobášov, potratov, úmrtí, ochorení, tehotenstva v totožnom veku v priebehu dvoch, troch, piatich i ôsmich generácií, to znamená takmer dvesto rokov späť do rodinnej histórie. Dve stovky rokov dosiahneme pomerne ľahko, ak dieťa pozná svoju prababičku, ktorá mu rozpráva o svojom detstve a o svojej vlastnej prababičke. Často bývame svedkami, že v priebehu generácií sa v rodinnej histórii vyznačuje brutálna smrť čím ďalej, tým menej závažnými nešťastiami počas doby povedzme stopäťdesiatich rokov. Je to forma neviditeľnej vernosti.

Čo máme robiť, keď chceme zistiť, odkiaľ pochádzame a kto vlastne sme? Prvou etapou v transgeneračnej terapii je odhaliť, odkiaľ pochádzame, zistiť, kto sme a čo sme zdedili (svoju identitu) a to s podporou terapeuta a skupiny. Pri tvorbe genosociogramu sa obnažia skutočné spomienky alebo fantázie. V druhej etape nájdeme svoje miesto v rodinnej línii a potom budeme môcť slobodne otvoriť svoje obzory, myslieť na budúcnosť, mať vlastné túžby, potreby, vlastnú predstavu o živote. Nachádzame svoju identitu, svoje ja, svoju osobnosť. Vlastne tu vždy ide o problém s preťatím pupočnej šnúry, oddelenia seba od matky a rodiny, s cieľom dosiahnuť zrelosť, stať sa dospelým.

Knihu BOLEST MÝCH PŘEDKŮ MĚ PROVÁZÍ si môžete objednať v e-shope Martinusu tu:
 

 

 

Posledná úprava 07.07.2022

Nájdete nás na FB