Deviaty vek človeka

Napísala 

Celá populácia starne. Žije viac osemdesiatnikov ako kedykoľvek predtým a medicína robí obrovské pokroky v tom, ako predĺžiť ľudský život. A napriek tomu nebol vymyslený a vybudovaný žiaden program ako včleniť starých ľudí do našej spoločnosti a do životných podmienok.

Erik H. Erikson
Životní cyklus rozšířený a dokončený
Devět veků člověka
Portál, 148 s.


Najznámejším prínosom psychoanalytika Erika H. Eriksona (1902 – 1994) je rozdelenie ľudského života do ôsmich období a popísanie úloh, ktoré človek musí v každom období vyriešiť (ide o kojenecké obdobie, rané detstvo, vek hry, školský vek, adolescencia, mladá dospelosť, dospelosť a staroba). Na sklonku svojho dlhého života napísal knihu Životný cyklus dokončený, súhrn jeho celoživotného poznania. Manželka Joan M. Eriksonová (1902 – 1997) sprevádzala svojho manžela osobne aj profesionálne. Keďže sama zažila skúsenosť ubúdania síl a premeny životných postojov po deväťdesiatke, rozhodla sa rozšíriť manželov koncept „ôsmich vekov človeka“ o deviate štádium, v ktorom už človek ustupuje do ústrania, čoraz ťažšie sa vyrovnáva s každodennými starosťami, až mu napokon stačí „prežiť deň bez úrazu“. Starý človek sa vzďaľuje svetu a obmedzuje svoje starosti, zároveň prežíva pocit akéhosi kozmického prepojenia a prijatia ľudskej smrteľnosti i blížiaceho sa konca vlastného života.

Ukážky z knihy Životní cyklus rozšířený a dokončený:

Ako sa človek postupne stáva tým, čo si pripravil, bude nakoniec tým, čím býval.

Generatívna etika by mala predkladať nové verzie „zlatého pravidla“, napríklad: Rob iným to, čo uľahčí ich rast, lebo to pomôže aj tvojmu rastu.

Aj najlepšie ošetrované telá začnú slabnúť a fungovať horšie. Napriek všetkej snahe udržať si silu a vládu začína telo strácať autonómiu. Zúfalstvo, ktoré človeka prenasleduje v ôsmom štádiu, je dôverným spoločníkom v deviatom, pretože je takmer nemožné odhadnúť, ktoré stavy núdze a straty fyzických schopností bezprostredne hrozia. Vzhľadom k tomu, že je ohrozená nezávislosť a sebaovládanie, slabne sebaúcta a dôvera. Nádej a dôvera, ktoré kedysi účinne pomáhali, už neposkytujú takú pevnú oporu. Najmúdrejšie je čeliť zúfalstvu vierou a primeranou pokorou.

Osemdesiat-deväťdesiatročný človek možno začína mať menej energie a menšiu schopnosť rýchle sa prispôsobiť náhlym zmenám, ktoré sú mu vnucované vitálnymi ľuďmi okolo neho. Už sa od neho neočakáva aktívne zapojenie. To uvoľňuje starých ľudí z úlohy starať sa a opatrovať niekoho. Avšak nebyť potrebný môže byť prežívané ako odsúdenie k nepotrebnosti. Keď neprichádzajú výzvy, môže ľahko prevládnuť pocit stagnácie. Niekto to privíta ako prísľub oddychu. Ale ak sa človek úplne vzdá generativity, tvorivosti a starostlivosti o ostatných a s ostatnými, je to horšie ako smrť.

Život v ôsmom štádiu zahŕňa retrospektívne účtovanie s doterajším životom; záleží na tom, do akej miery človek považuje svoj život za dobre prežitý, lebo vystavenie sa ľútosti zo zmeškaných príležitostí zväčšuje mieru znechutenia a zúfalstva. Ako nám pripomínal Erik: „Zúfalstvo vyjadruje pocit, že času máme už málo, príliš málo na to, aby sme sa pokúsili žiť iný život a vydali sa inou cestou...“

Postoj k starým ľuďom v našej spoločnosti je ohromujúci. Zatiaľ čo historické, antropologické a náboženské dokumenty zaznamenávajú, ako bývali dlho žijúci ľudia v dávnych časoch oslavovaní, dokonca uctievaní, reakciou tohto storočia na zostarnutých jedincov je často výsmech až opovrhnutie, ba i odpor.

Pre každého deväťdesiatnika je pravdepodobne čas obmedzený na súčasnosť, prípadne na nasledujúci týždeň; za touto perspektívou je výhľad nejasný. Priestor sa zmenšuje podľa jeho zhoršujúcich sa fyzických možností. Smrť sa stáva cestou všetkých živých vecí. Vedomie seba samého sa rozširuje a zahŕňa širší okruh druhých vo vzájomnom vzťahu.

Každá ľudská bytosť smeruje k starobe s jej radosťami a smútkami. Ale ako sa môžeme učiť od starých, ako sa máme pripraviť na koniec života, keď modely pre túto úlohu nežijú medzi nami? Posielame ich do vzdialených zariadení, aby sa o nich starali profesionáli. Jedným z riešení by bolo – i keď je to možno len sen – mať v každom meste parky, pekné, dobre chránené parky prístupné každému. Uprostred takého parku by mal byť domov pre starých. Mohli by ísť do parku na krátke vychádzky alebo výlety v invalidných vozíkoch so svojimi príbuznými a priateľmi, ktorí by ich tu mohli navštevovať, posedieť s nimi na terasách a balkónoch. Všetci by sme mohli s nimi hovoriť a počúvať ich príbehy, a pritom sa učiť, čo nám ešte môžu ponúknuť zo svojej múdrosti. Starí nad 90 rokov by mali mať možnosť stretávať sa, zrovnávať svoje nové skúsenosti a robiť radostné krátkodobé plány. Mali by zdieľať niektoré výhody a niektoré uspokojenia z pocitu slobody, keď mohli poľaviť v zaujatí mladosťou sveta.

Pamätám si pohľad na starých mužov v uliciach južnej Európy, ktorí sedia na lavičkách pred domami, fajčia fajky, žartujú a pozorujú svet kráčajúci okolo. Ženy zrejme klebetia niekde v domoch, hovoria iným jazykom ako muži, aj keď si ho užívajú rovnako okorenený. Vieme aj to, že v Číne, Indii a Tibete múdri starí ľudia často sídlia v jaskyniach a tešia sa z potravy, ktorú im prinášajú ich mladší obdivovatelia a žiaci. Samota ich nedesí a návštevy ich inšpirujú, posilňujú a život vďaka nim stojí za to.

Propagácia poprenia staroby potláča normálny vývoj. Ale aký by mal byť normálny vývoj od zrelosti k smrti? Prečo je taká vzácna odvaha čeliť starnutiu sám bez ilúzií? Len sa zdať mladší, vyzerať mladší je predstieranie. Spoločnosť zriedkakedy podporuje múdrosť pokory, ktorá môže byť nekonečná a podivuhodne silná.

Lars Tornstam a jeho kolegovia z Uppsalskej univerzity definovali slovo gerotranscendencia: - Je to posun do metaperspektívy, od materialistickej a racionalistickej vízie k vízii kozmickejšej a transcendentnejšej, obvykle sprevádzaný vzostupom životnej spokojnosti. Nystrom a Andersson-Segesten našli v štúdii pacientov v terminálnom štádiu u niektorých chorých stav pokoja mysli. Tento stav je blízky našej koncepcii gerotranscendencie. Nenašli však žiadnu koreláciu medzi týmto stavom pokoja mysli a medzi náboženskou vierou pacienta. Podobne ako v Jungovej teórii individuačného procesu je gerotranscendencia považovaná za konečné štádium v prirodzenom procese smerom k zreniu a múdrosti. Popisuje realitu odlišnú od reality stredného veku. Gerotranscendentný jedinec prežíva nový pocit kozmického spojenia s duchom vesmíru, redefiníciu času, priestoru, života a smrti a redefiníciu seba samého. Tento jedinec môže tiež prežívať znížený záujem o materiálne veci a väčšiu potrebu osamelej meditácie.

Túto knihu si môžete objednať tu:


 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB