Burnout, alebo ako horieť a nevyhorieť

Burnout, alebo ako horieť a nevyhorieť

Napísala 

Ako udržiavať svoj vnútorný oheň bez straty nadšenia a motivácie? Mnohí cítime, že už nevládzeme, no zľahčujeme tento stav, veríme, že to dáme – a ani netušíme, ako veľmi nebezpečné to je. Čo je syndróm vyhorenia, aké sú jeho príčiny a ako sa mu preventívne ubránime, o tom hovoril na prednáške vo vzdelávacom stredisku pre učiteľov Indícia psychológ a lektor Matúš Bakyta.

 Moja cesta k tejto téme

Vyhorením takmer do tla som si prešiel sám. To je dôvod, pre ktorý teraz robím o syndróme vyhorenia osvetu. Po prvé, ako varovanie, aby sa to nestalo aj iným, po druhé, aby táto téma nebola tabu, a po tretie, aby sa odstránil mýtus, že ide o zlyhanie človeka. Nie, nejde o zlyhanie, každý človek môže vyhorieť, ak sa nezastavil včas a nezamyslel nad tým, čo robí a kam sa to ženie. Pred pár rokmi sa hovorilo, že vyhorenie hrozí hlavne pomáhajúcim profesiám, učiteľom, zdravotníkom, ale dnes už vieme, že ohrozený je každý, kto pracuje s ľuďmi a kto sa cíti nedocenený. Aj pokladníčka v hypermarkete, od ktorej sa čaká, že sa bude celý deň usmievať na všetkých zákazníkov, môže stratiť motiváciu.

Proces vyhorenia má viacero fáz. Čím skôr ho na sebe spozorujete, tým bude váš návrat k počiatočnému nadšeniu rýchlejší. Pri úplnom vyhorení to bude náročnejšie. Ani ja som dlho nevedel, o čo ide; keď som to pochopil, bolo už pomerne neskoro.

Pracoval som ako aktivista v takých organizáciách ako Sloboda zvierat, Greenpeace, naposledy Ľudia proti rasizmu. Dlho som považoval tú prácu za zmysluplnú, ale rôzne okolnosti, vrátane sklamania z vývoja politiky na konci deväťdesiatych rokov, ma priviedli k zisteniu, že už nedokážem nikoho motivovať, že som so silami úplne v koncoch. Jediné, čo ma vtedy ešte bavilo, bolo šoférovanie, za volantom sa mi vyčistila hlava. Požičal som si teda peniaze, kúpil mikrobus a desať rokov sa živil prevážaním ľudí a vecí. Počas tohto obdobia som vyštudoval psychológiu, nastúpil na pozíciu školského psychológa a vlani odišiel na voľnú nohu. Špecializujem sa práve na tému vyhorenia, prednášam vo firmách a poskytujem súkromné konzultácie pre tých, ktorí vyhoreli. Sám som prekvapený, ako dlho sú ľudia schopní vydržať v mínuse, v práci, ktorú je pre nich náročné zvládať, v prostredí ničivých vzťahov – lebo nevedia, čo sa s tým dá robiť. Potrebujú pomoc, aby sa dokázali zorientovať. Ak povedia: ja mám svoju prácu rád, ale..., tak riešime toto ALE. Väčšinou však prichádzajú až vtedy, keď chcú odísť, keď potrebujú úplný reset.

A čo ide pri syndróme vyhorenia

Najnáchylnejší na vyhorenie sú workoholici a perfekcionisti, prípadne ľudia so spasiteľským komplexom, ktorí chcú zachrániť celý svet. Na počiatku zvyčajne stoja vysoké ideály, za ktorými človek ide, vrátane nadšenia a angažovanosti. Keď sa ideály nedarí napĺňať, postupne prichádza stagnácia, nasledovaná frustráciou a apatiou, na konci stojí pocit úplného vyhorenia. Pre človeka v tejto fáze je práca sklamaním, požiadavky šéfa a klientov ho obťažujú, cíti sa nedocenený a zbytočný, mimoriadne unavený a vyčerpaný, nie že sa mu ráno nechce vstať, ale nevládze, často fyzicky kolabuje. Ja sám som zistil, že sa deje niečo zlé, keď som mal v priebehu šiestich mesiacov štyrikrát chrípku. Rozhodujúcim zlomom pre mňa bola otázka: ako veľmi chorý musím byť, aby som skončil s touto prácou? Kedy pochopím, že nejde o zodpovednosť voči zamestnávateľovi, ale o zodpovednosť voči sebe? Ale vyhorenie sa netýka len zamestnania. Vyhorieť môže aj matka na materskej dovolenke, alebo človek, ktorý opatruje ťažko chorého blízkeho. Súkromie a práca sú spojené nádoby, najhoršie je, ak sa človeku nedarí ani tam, ani tam. Sú ľudia, ktorí vo fáze vyhorenia vydržia roky, iste niekoho takého poznáte, z dobrého lekára sa stane sarkastický človek, nevrlý na pacientov; otvorene sa treba spýtať, čo má človek z takého života?

A čo sa s tým dá robiť?

Ľudská osobnosť má štyri zložky: fyzickú, intelektuálnu, sociálnu a spirituálnu. Aspoň raz za týždeň by sme si mali urobiť inventúru, ktorú z nich sme preťažovali – a doplniť to, čo nám chýba. Mal som kolegyňu, ktorá aj jedlo považovala za stratu času. Sledujte signály svojho tela, nepodceňujte, keď vás bolí hlava alebo chrbtica. Určite si priority: čo je nevyhnutne dôležité, aby ste dnes urobili, a čo nemusíte, lebo sa vlastne nič nestane, ak to nebude urobené. Vždy keď niekomu poviete ÁNO, spýtajte sa, či ste tým sebe nepovedali NIE. Patrí sa to, alebo to naozaj takto chcem? Buď sa musíme naučiť inak komunikovať, alebo odíďme a spravme si v rámci možností život taký, aký chceme. V zahraničí poznajú výraz sabatikal, niekoľkomesačné voľno, počas ktorého človek zmení prostredie a zaoberá sa sebou, smerovaním svojho života. Niekedy stačí odísť na pár dní na chatu, do prírody, len si púšťať obľúbenú muziku, filmy, chodiť na vychádzky. A po návrate budete môcť ísť ďalej.

Na svojich workshopoch hovorím ľuďom, nech si predstavia os medzi počiatočným nadšením a záverečným vyhorením a miesto, na ktorom sa práve teraz nachádzajú. Niekedy ich požiadam, nech sa na také miesto aj postavia. Kolegovia si často so začudovaním hovoria: netušila som, že sa cítiš až tak zle. A keď šéf zistí, že má sedemdesiat percent ľudí, ktorí sa blížia k vyhoreniu, čo s tým bude robiť? Dostal jasný signál, že niečo vo firemnej kultúre nie je v poriadku.

Ak cítime, že nám hrozí vyhorenie, ak niečo dôležité nefunguje v našich súkromných životoch, vo firme, kde pracujeme, či v spoločnosti, v ktorej žijeme, východisko je jediné: nerezignujme, neakceptujme pasívne tento stav, poďme ho zmeniť.
 

Knihu Vyhoření objednávajte tu:

 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB