Základy psychológie Carla Gustava Junga

Napísala 

„Kto sa ponorí do sveta psyché, nájde v ňom nielen kľúč k všetkému hroznému, čo z človeka vychádza, ale aj tvorivé zárodky všetkého vznešeného a posvätného, čo v ľudstve drieme a na čom sa zakladá naša nádej na lepšie zajtrajšky“ – Jolande Jacobi v úvode do Psychológie C. G. Junga.

Jolande Jacobi
PSYCHOLOGIE C. G. JUNGA
Portál, 212 s.

Prvé vydanie tejto knihy vyšlo v roku 1940, odvtedy bolo niekoľkokrát prepracovávané a aktualizované. Zhustený základ šesťdesiatročného bádania Carla G. Junga napísala Jolande Jacobi, Jungova žiačka a kolegyňa. Jung sám nemal na spísanie svojej teórie čas ani sily, keďže všetky venoval jej rozvíjaniu. Kniha prináša základné tézy, citáty a kresby, vrátane biografie zakladateľa analytickej psychológie.

„Som presvedčený o tom, že skúmanie duše je vedou budúcnosti,“ vyhlásil Carl Gustav Jung na jednom seminári v Bazileji. „Psychológia je najmladšou z prírodných vied a stojí len na svojom začiatku. Je však zároveň aj vedou, ktorú potrebujeme najviac, lebo je čoraz viac zrejmé, že najväčším nebezpečenstvom pre človeka nie je hladomor, ani zemetrasenie, ani mikróby, ani rakovina, ale človek sám, a to preto, že neexistuje dostatočná ochrana proti psychickým epidémiám, ktoré pôsobia deštruktívnejšie než veľké prírodné katastrofy. Bolo by teda nanajvýš potrebné, aby sa poznatky z psychológie rozšírili do takej miery, aby ľudi pochopili, odkiaľ im hrozí najväčšie nebezpečenstvo.“

Ukážky z knihy Psychologie C. G. Junga:

Zatiaľ čo osobné nevedomie zahŕňa obsahy pochádzajúce z životnej histórie jedinca, t.j. potlačené, vytesnené, zabudnuté, podprahovo vnímané ap., skladá sa kolektívne nevedomie z obsahov, ktoré predstavujú vzorce najstarších typických spôsobov ľudských reakcií – bez ohľadu na historickú, etnickú alebo inú diferenciáciu – v situáciách všeobecnej ľudskej povahy, ako napríklad úzkosť, nebezpečenstvo, boj proti presile ap., ďalej vzájomný vzťah medzi pohlaviami, medzi rodičmi a deťmi, postoje k láske a nenávisti, k narodeniu a smrti, otcovské a materské postavy, moc princípu svetla a tmy atď. Podstatnou vlastnosťou nevedomia je kompenzačná schopnosť: proti vedomiu, ktoré bežne ponúka individuálne a vonkajšku prispôsobené reakcie na dané situácie, stavia nevedomie reakcie typické, pochádzajúce z celej skúsenosti ľudstva, zodpovedajúce ustáleným spôsobom správania a potrebám vnútra; tým umožňuje človeku adekvátne správanie, primerané celistvosti psychiky.

Extroverzia sa vyznačuje pozitívnym vzťahom k objektu, introverzia skôr negatívnym. Extrovert sa v svojom štýle prispôsobenia i reakciách riadi skôr vonkajšími, kolektívne platnými normami, súčasným „duchom doby“, naproti tomu správanie introverta určujú prevažne subjektívne faktory, a preto sa mu tiež pomerne často nedarí vhodne sa adaptovať na vonkajší svet.

Extroverzia a introverzia hrajú voči sebe kompenzačnú úlohu. Ak je vedomé zameranie extrovertované, je nevedomé introvertované a naopak, čo má rozhodujúci význam pre psychologické poznanie. Nevedomie extroverta je introvertované v naliehavo pudovej forme. Ak teda nevedomý obsah preniká k vedomiu, presadzujú sa násilne subjektívne faktory, čím sa z pozitívne zameraného, v súlade so svetom žijúceho človeka stáva dočasne alebo i definitívne egocentrický, kritizujúci kverulant, ktorý plný nedôvery u každého predpokladá tie najosobnejšie motívy, cíti sa zneuznaný a izolovaný a tuší všade nepriateľstvo. Automatický prechod od vedomého postoja k opačnému nevedomému sa dá často zistiť z toho, že vlastné negatívne stránky subjektu sú nachádzané na objekte, a to spravidla opačného, teda introvertovaného typu, resp. na taký objekt sú projikované, čo potom vedie k nepríjemným a nemiestnym kontraverziám. Ak prenikne opačné nevedomé zameranie na povrch u introverta, stáva sa do istej miery neprispôsobivým extrovertom. Vonkajšie objekty sú zaplavované projekciami najsubjektívnejšieho materiálu a naberajú tým magický význam. Taký stav sa často vyskytuje vo vzťahoch lásky a nenávisti, pretože intenzívny afekt už sám osebe uľahčuje aktiváciu projekčného mechanizmu. Často je protikladnosť typov príčinou manželských problémov, konfliktov medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi alebo kolegami v práci, dokonca aj v sociálnej a politickej sfére. Všetko, čoho si človek nie je vedomý vo vlastnej psychike, projikuje v takých prípadoch na objekt, a pokým nerozozná projikovaný obsah sám u seba, používa tento objekt ako „obetného baránka“. Etickou úlohou je v takom prípade realizácia opačného typu zamerania; vedomým prijatím a rozvojom by jedinec dosiahol vlastnú rovnováhu a lepšie by porozumel iným ľuďom.

Myslenie a Intuícia, Cítenie a Vnímanie. Diferenciácia a izolácia tej funkcie, ktorá jedinca v súlade s jeho založení robí najschopnejším na nájdenie pevnej pôdy a zvládanie nárokov vonkajšieho sveta, je najdôležitejšou úlohou psychiky v mladosti; až po úspešnom splnení tejto úlohy môže prísť na rad diferenciácia ostatných funkcií. Lebo pokým človek pevne nezakotvil svoje vedomie v realite – čo nastáva až s dosiahnutím dospelosti, často dokonca až po nadobudnutí skúsenosti v ďalšom živote – nemôže, a ak to nie je bezpodmienečne nutné, ani nemá byť podnikaná cesta do nevedomia.

Tvoriví ľudia a umelci, ktorí majú štrukturálne neobyčajne silný vzťah k nevedomiu a sú s ním takmer v „priamom styku“, sú len ťažko zaraditeľní do nejakého typu. Umelec sa často prejavuje v živote ako extrovert, v diele ako introvert, a naopak. Niektorí v diele znázorňujú to, čo nie sú, teda vlastné doplnenie. Iní povyšujú v diele seba samého, zdôrazňujú svoj idealizovaný obraz. Introverti častejšie píšu subtílne psychologické romány a postavy, zatiaľ čo extroverti popisujú skôr dobrodružné cesty a hrdinov. Jung predpokladá, že extrovertná tvorba je umeleckým preformovaním zážitkov vonkajšieho sveta. Zatiaľ čo tvorba introverta vzniká tak, že ho premôžu vnútorné obsahy, ktoré sa mu prelievajú do pera alebo štetca.

Tvorivý proces spočíva v oživení večných symbolov ľudstva, ktoré sú uložené v nevedomí, v ich vybavení a rozvinutí až k dokončenému umeleckému dielu. Ten, kto sa vyjadruje praobrazmi, akoby hovoril tisícmi hlasov; chápe aj zvláda a súčasne povznáša to, čo kreatívne stvárňuje, z jednorázového a a miznúceho do sféry večného, dvíha osobný osud k osudu ľudstva, a tým uvoľňuje i v nás všetky tie pomocné sily, ktoré ľudstvo navždy umožnili zachrániť sa z každého nebezpečenstva a prečkať i tú najdlhšiu noc.

Jung udeľuje aktivite tvorivej fantázie zvláštne postavenie a vyhradzuje pre ňu dokonca vlastnú kategóriu, pretože podľa jeho mienky nemôže byť priradená k žiadnej zo štyroch základných funkcií, ale má na každej z nich svoj podiel. Všeobecný názor, že tvorivé nápady sa vyskytujú len u intuitívneho typu, t.j. že hlavnou funkciou u každého umelca musí byť intuícia, je teda mylný. Fantázia je síce zdrojom nápadov v tvorivej práci, môže však byť daná každému zo štyroch funkčných typov. Umelcova fantázia, ktorá je zvláštnou schopnosťou alebo darom, nesmie byť zamieňaná ani s „aktívnou imagináciou“, ktorá umožňuje vyzdvihnutie, oživenie a zachytenie obrazov kolektívneho nevedomia, ani s intuíciou, teda funkciu osobného nevedomia.

Chybná je aj rozšírená mienka, že dokonalosť umeleckého diela súvisí s psychickou dokonalosťou tvorcu. Aby sme mohli mať zo „styku s nevedomím“ skutočný úžitok pre žiaduci rozvoj osobnosti, musíme z neho pochádzajúce obrazy, symboly a vízie ľudsky prežiť a pochopiť, t.j. aktívne ich prijímať a integrovať, pristupovať k nim s plným vedomím a aktivitou. Umelec sa k nim však často stavia len pasívne; prizerá, obrazovo vníma alebo v najlepšom prípade trpne prijíma. Jeho život je umelecky hodnotný, ale ľudsky nedokonalý. Taký umelec, ktorému by sa podarilo tvorivo rozšíriť a obohatiť tak jeho vlastnú osobnosť, ako i svoje dielo, by mohol dosiahnuť najvyššiu ľudskú úroveň. To je však dané len máloktorým; ľudská sila totiž len zriedka stačí na zvládnutie vonkajšieho i vnútorného diela s rovnakou dokonalosťou. Lebo „veľké nadania sú najkrajšími a často najnebezpečnejšími plodmi na strome ľudstva; visia na tenkých vetvách, ktoré sa ľahko lámu.“

Archetyp je blízky tomu, čo Platón rozumel pod pojmom „idea“, s tým rozdielom, že platónska idea smie byť chápaná výhradne ako praobraz najvyššej dokonalosti v „svetlom“ zmysle, ktorého temný protipól nepatrí len ako idea do sveta večnosti, ale aj do sveta ľudskej konečnosti; naproti tomu Jungova koncepcia archetypu s bipolárnou štruktúrou imanentne zahŕňa temnú stránku tak isto ako svetlú.

Súhrn archetypov tvorí obsah kolektívneho nevedomia. Motívy archetypových obrazov sú vo všetkých kultúrach totožné. Nachádzame ich vo všetkých mytológiách, rozprávkach, náboženských tradiách a mystériách. Podľa Junga znamená sumu všetkých latentných možností ľudskej psychiky; nesmierny, nevyčerpateľný materiál prastarého poznania najhlbších súvislostí medzi Bohom, človekom a kozmom. Odhaliť vo vlastnej psyché tento materiál, prebudiť ho k novému životu a integrovať do vedomia neznamená preto nič menšie, než zrušiť osamotenosť jedinca a zaradiť ho do priebehu večného diania. Len tam, kde viera a dogma ustrnuli v prázdnych formách – ako to väčšinou býva v našom vysoko civilizovanom, pretechnizovanom, rozumom ovládanom svete -; stratili i archetypy svoju magickú silu a zanechali človeka bez opory a bez pomoci, vystaveného ohrozeniu zvnútra i zvonka. Zrušiť osamotenosť a zmätok moderného človeka, umožniť jeho zapojenie do prúdu životného diania, pomôcť mu k celistvosti, ktorá jeho svetlú, vedomú stránku uvedomelo a zámerne znovu prepojí s temnom nevedomia – to je zmyslom a cieľom jungovského vedenia duše.

Viac z diela Carla G. Junga nájdete v kategórii Pravda rozprávky a mýtu

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB