O rodinnej duši

O rodinnej duši

Napísala 

Určité témy sa v rodinách odovzdávajú z generácie na generácie, niektoré vedome a niektoré dokonca aj nevedome. V našom duševnom priestore nenájdeme len stopy vlastnej biografie a vplyv tých najbližších, najmä rodičov, ale aj konflikty a úzkosti, triumfy a nádeje ľudí z rodinnej línie, ktorí žili dávno pred nami. Ako si to však máme vysvetliť, že sú v nás prítomné stopy ľudí, s ktorými sme sa nikdy nestretli? Ako sa odovzdávajú? Kde sa ukladajú?

Peter Teuschel
TAJEMSTVÍ PŘEDKŮ
Transgenerační přenos jako výzva a šance
Portál, 238 s.

Doktor Peter Teuschel je uznávaný psychiater z Mníchova, ktorý píše knihy a úspešný blog o rodinných vzťahoch. V knihe TAJEMSTVÍ PŘEDKŮ spopularizoval pojem „transgeneračný prenos“, teóriu o významnej úlohe celej línie predkov v živote každého z nás. Prírodné národy už od doby kamennej uznávajú kult predkov. No je zaujímavé, že ho potvrdzujú aj najnovšie objavy výskumu epigenetiky. „Práve v terapiách, pri ktorých si nevieme vysvetliť, prečo viaznu, by sme mali venovať pozornosť faktoru predkov,“ tvrdí doktor Teuschel na základe skúseností z vlastnej praxe. Vyplýva z nej, že práve pocit vlastnej hodnoty jedinca býva zakotvený hlboko transgeneračne. Hanba za seba samého je nezriedka postavená na základe predstavy, aký má byť člen rodiny; táto nevedomá predstava sa v rodine fixuje počas mnohých generácií. A keď pacient vidí svoj život na pozadí existencie predkov, ktorí mali iný názor a postoje, ako on, je samozrejmé, že trpí.

Väčšina psychologických škôl zdôrazňuje veľkých význam raných skúseností s prvými blízkymi osobami, s rodičmi, so súrodencami. Avšak ako to, že na nás život majú nečakane silný vplyv aj predkovia, ktorí k nám nemajú priamy vzťah, a generácie, ktoré si nemôžeme pamätať, pretože žili dávno pred nami?

Autor dokazuje, že naši predkovia majú závažný vplyv na náš život a že si dedičstvo po nich nesieme takpovediac v bunkách: „Nevieme, ako presne sa tento vplyv prejavuje a čo zo skúseností, postojov a života našich predkov v nás ďalej pôsobí. Viem, že neprinášam žiadne potvrdené fakty a to, čo tvrdím, nie je overené štúdiami. Ale sú to skúsenosti z mojej praxe, ktoré vznikli z kontaktov s reálnymi pacientmi. Poznatky z psychológie, biológie a lekárstva sú do takej miery závažné, že sa tejto téme musíme venovať, aj keď sú naše vedomosti ešte značne povrchné.“

Autor žije v Mníchove a práve nemecká psychoterapia venovala veľkú pozornosť skúmaniu následkov vojny a holokaustu na ľudí, ktorí všetky tie hrôzy prežili, a na ich potomkov. Aj doktor Teuschel sa zaoberá špeciálnymi prípadmi transgeneračnej traumatizácie. Existuje súvislosť medzi duševným zaťažením otca, ktorý prežil traumy vojny alebo koncentračného tábora, a medzi symptómami jeho detí. Nie všetky deti však sú postihnuté rovnakou mierou: „Zatiaľ si nevieme vysvetliť, kto komu vlastne traumatické zaťaženie odovzdáva a prečo sú niektorí členovia rodiny odolnejší ako iní. Je to napínavý a závažný podnet pre ďalšie výskumy.“ Celou knihou sa nesie pripomienka jej autora, že dosiaľ nemáme v podstate ani tušenie, s čím sa to vlastne dostávame do kontaktu. Nevieme, ako tento transgeneračný odkaz prebieha, ale vieme, že faktor predkov hrá v psychológii veľkú úlohu.

Ukážky z knihy TAJEMSTVÍ PŘEDKŮ:

„Dve veci by mali deti dostávať od rodičov: korene a krídla,“ krásny aforizmus Johanna Wolfganga Goetheho výstižne vyjadruje polaritu výchovy. V rodinnom prostredí, ktoré poskytuje jedincovi oporu, sa udržuje rovnováha medzi tými vplyvmi rodičov na deti, ktoré poskytujú ochranu a bezpečie, a tými, ktoré podporujú jeho samostatnosť a ochotu riskovať. V skutočnosti však stále nachádzame vychýlenie z tejto rovnováhy k jednému alebo druhému pólu, buď majetnícky postoj („bez teba nemôžem žiť“), alebo odstrčenie. A deti, ktorým bolo bránené vo vývoji, vykazujú často rôzne poruchy podľa toho, či sa vytvárala priveľká väzba na matku, otca alebo oboch rodičov.

Do psychoterapie zaviedol transgeneračné témy ako prvý Sigmund Freud, ktorý nazval nevedomé porozumenie tomu, čo zažili predchádzajúce generácie, „pocitovým dedičstvom“.

Koncepcia kolektívneho nevedomia a archetypov Carla Gustava Junga sa vyznačuje tým, že si veľmi silne uvedomuje predkov. Ponúka nám predstavu „priestorov“, v ktorých sú uložené skúsenosti ľudstva. Predstavuje nám možnosti, ako môžeme archetypy, ktoré v nevedomí určujú naše konanie, poznávať v snoch, rozprávkach a mýtoch.

Nicolas Abraham a Mária Töröková prišli s teóriou „fantóma v krypte“. Ak má rodina predka, ktorý jej „urobil hanbu“, vytvoril tým prázdnotu s nevysloveným tajomstvom. Potomkovia tento konflikt nevedia vyriešiť, o takomto predkovi sa nehovorí, je zatvorený „v krypte“ ich nevedomia. A táto „krypta“ sa aj s „fantómom“ odovzdáva v nevedomí členov rodiny z generácie na generáciu. Existencia zahanbujúceho predka sa zamlčuje. V teórii „fantómov“ sa „kolektívne nevedomie“ obmedzuje len na rodinné spoločnestvo. Fantóm nie je archetyp, ktorý by bol spoločný všetkým ľuďom. Je to dedičstvo, ktoré sa v nevedomí odovzdáva len v rámci rodiny a podnecuje členov rodiny k aktivitám, ktoré by spracovali tento odkaz Nevieme, ako tento transgeneračný odkaz prebieha, ale vieme, že faktor predkov hrá v psychológii veľkú úlohu.

Keď sa pozrieme na triádu babička-matka-dcéra, vidíme, že má vlastnú dynamiku. Ak si je babička bližšia s vnučkou a vylúčia zo svojho spolku matku, matka to cíti ako oslabenie seba i svojej materskej úlohy. Neraz som bol svedkom toho, ako matka upierala hodnotu dieťaťu preto, lebo sama v detstve a mladosti prežívala spolčenie s babičkou proti vlastnej matke. Nevedome bojovala proti svojmu dieťaťu, aby nezískalo moc a nezakladalo proti nej triády. Práve takéto triády, keď dvaja členovia rodiny vylúčia tretieho, môžu mať, ako vidíme, transgeneračné účinky a prejavia sa negatívne u potomkov, ktorí členov prvej triády ani nepoznali. A keď nepoznáme tento začiatok, chýba nám dôležitá informácia na to, aby sme porozumeli poruche pacientky. Pre terapiu teda môžu mať význam rôzne fakty z línie predkov, pretože spoluurčujú patológiu pacienta.

Ten, kto niekedy zostavoval svoj genealogický strom, iste potvrdí, že spojenie s predkami sa kvalitatívne zmení, keď si dáme tú prácu a znázorníme ich graficky. Strom nám pomôže aj vtedy, keď pátrame po opakovaných udalostiach, ktoré boli určujúce pre nasledujúce generácie. Ešte viac pokročíme, keď do genosociogramu (podľa Anne Ancelin Schützenbergerovej) zaznamenáme kvalitu vzťahov. Ani nemusíme hodiny zostavovať celý rodostrom. Niekedy stačí načrtnúť na list papiera zlé vzťahy medzi jednotlivými rodinnými príslušníkmi z dvoch-troch generácií, môže to až zarážajúcim spôsobom otvoriť oči pacientovi aj terapeutovi.

Pre mnoho ľudí znamená problém téma majetku. „Majetok“ ako aspekt predkov od člena rodiny vyžaduje, aby ho udržiaval a rozmnožoval. Ten, kto sa odvracia od „majetku“, ocitá sa v nebezpečenstve, že sa bude cítiť ako „zradca“ celej rodiny. Ak ľudia argumentujú, že chcú dedičstvo udržať pre potomkov, je v tom viac, než peniaze. Spolu s majetkom sa totiž ďalším generáciám odovzdáva určitý životný pocit. Je v tom zodpovednosť a hrdosť, mnohí ľudia sa snažia ctiť si pamiatku predka, ktorý položil základ majetku, a udržiavať ho. Pre iných je dôležitejšie spoločenské postavenie, ktoré im majetok dáva. Iní sa za majetok hanbia, pretože majú dojem, že vznikol vykorisťovaním a sociálnou nespravodlivosťou. Akýkoľvek je postoj jedinca k téme majetku, faktor predkov si vynúti, aby k nemu zaujal stanovisko. To sa totiž deje nielen na racionálnej úrovni, ale aj v emocionalite a v nevedomí. Schopnosť či neschopnosť podnikať, zmysel pre investície, a na druhej strane strach z toho, že o peniaze prídeme, alebo že peniaze máme (!), to sú tiež transgeneračné témy.

Ak sa začneme zaoberať faktorom predkov, vo väčšine prípadov sa stretávame s niečím zaťažujúcim. Pátrame po témach, ktoré majú význam pre vznik a rozvoj psychickej poruchy, a nachádzame ich v tom, čo sa v línii predkov zavrhlo. Lenže princíp predkov nemusí byť len negatívny! Práve naopak, môžeme v nich vidieť aj dôležité zdroje hrdosti na predkov a tým aj duševnej odolnosti. Ten, kto počas detstva nezískal dobré skúsenosti s rodičmi a súrodencami, môže nájsť svoj vzor v inej generácii predkov. Možnosť, aby sme žili taký život, ako ten, koho si zo svojich predkov vážime, si nesieme v sebe.

Je isté, že v nadgeneračnej rodinnej histórii sme uviazaní výrazne silnejšie, ako sme sa domnievali. Mali by sme sa intenzívnejšie zaoberať svojimi predkami, aby sme lepšie porozumeli sami sebe. S predkami predsa nezdieľame len gény, pokračujeme aj v tradícii ich myšlienok, pocitov, rozhodnutí a činov. Všetky tieto úrovne sa v nás ozývajú, a to tak v duševnej dimenzii, ako aj v našich bunkách ako biologicky dokázateľný proces. Nezaoberať sa týmto emocionálnym dedičstvom znamená uzatvárať sa pred dôležitým a dosiaľ podceňovaným zdrojom poznania: pred faktorom predkov. Naše rodiny majú „rodinnú dušu“, čosi ako klanový variant kolektívneho nevedomia. Keď pristúpime na tento poznatok, faktor predkov sa nám otvorí v rozmanitosti svojich prejavov.
 

Nájdete nás na FB