Jung a nárek našich mŕtvych

Napísala 

„Premýšľal som, ktorý Jungov text by som si vzal, keby vypukol požiar. Vzal by som Červenú knihu a zvyšok by som nechal v plameňoch. Z jej textu sa dá rekonštruovať mnoho vecí, ktoré sú podstatné,“ hovorí historik psychológie a znalec Jungovho diela Sonu Shamdasani.

James Hillman – Sonu Shamdasani
NÁREK MRTVÝCH
Psychologie po Jungově Červené knize
Portál, 230 s.

Sonu Shamdasani je editor Červenej knihy, mimoriadneho diela švajčiarskeho psychoterapeuta Carla Gustava Junga. Len poznámok pod čiarou k nemu urobil tisíc päťsto. Najskôr pracoval štyri roky len na samotnom texte, ktorý mapuje uzdravenie Jungovej duše a formovanie jeho najdôležitejších téz, až potom sa dostal ku kaligrafickým obrázkom a mandalám: „A som rád, že som to urobil. Pretože keby si začal obrázkami, dostal by si možno aj kesonovú chorobu. Príliš rýchlo by si sa ponoril do tých hlbín.“

V tomto knižnom rozhovore so zakladateľom archetypálnej psychológie Jamesom Hillmanom zaznieva záver, že psychologický jazyk nie je skutočný jazyk duše. Ten lepšie ovládajú románopisci a rozprávači, ktorí sú schopní v  príbehoch dovoliť ľuďom, aby sa podívali na svoju skúsenosť, aby sa dokázali spojiť s vlastnými hlbinami, aby sa videli ako v zrkadle. A aby v ňom uvideli nové možnosti, nové spôsoby uvažovania, vhľad. V dobrej literatúre je všetko.

Podľa Junga duša je obraz a obraz je duša. „Drž sa obrazov!“, vyzýva a myslí tým vízie, ktoré sa vynárajú z hlbín ľudskej duše. Shamdasani postrehol, že Swedenborg sa do ríše vízií vydáva preto, aby vytvoril zjavenia. Blake sa tam vydáva, aby vytvoril umenie, zatiaľ čo Jung tak robí, aby vytvoril psychológiu. Psychológiu, ktorá je úplne nová. Ak psychológia celkove hovorí o duši, Jung sa snaží hovoriť k duši. Upozorňuje na jednu hlbokú, chýbajúcu časť našej kultúry, ktorou je ríša mŕtvych. Nielen ríša našich osobných predkov, ale všetkých mŕtvych celej ľudskej histórie. Táto potlačená skutočnosť je ako veľká príšera, ktorá nás rozožiera zvnútra a odspodu a saje sily nám i našej kultúre. Červená kniha potvrdzuje silu podsvetia, ktoré rozpoznali v Ríme aj v Grécku, ktoré poznali púštni svätí, ktoré ľudia vždy rozoznávali a hovorili s ním. A my nemáme s kým hovoriť. Neuctievame svojich predkov. Sme zúfalí a bez nádeje, obyčajní jednotlivci. Podľa Junga je fantázia portál k mŕtvym, ktorí stále hovoria uprostred nás.

Ukážky z knihy Nárek mŕtvych:

Predstav si svojich prarodičov, ako spolu sedia pri stole. Je to osem ľudí. Dokázali by jesť jedno jedlo? Hovoriť rovnakým jazykom? Zvládli by vôbec spoločne sedieť? Všimni si fakt, že tvoji rodičia, o ktorých si myslíš, že za všetko môžu, sú vlastne sami výsledkom týchto obrovských rozporov. Z istého hľadiska ich to oslobodzuje.

Jung sa pýta: kto to tu narieka? Kto sú všetci títo mŕtvi? Existuje výklad, podľa ktorého ide o mŕtvych celej ľudskej histórie. Žijeme v epoche, kedy mŕtvi počtom prevyšujú živých. Na tejto úrovni ide o anonymný prúd mŕtvych, o váhu ľudských dejín – o to, čo nám zanechali, s čím sa musíme vysporiadať. Na inej úrovni sa to stáva konkrétnejšie. Určité postavy pre nás z tohto prúdu vystupujú jasnejšie.

Jung chápal nový vedecký aparát ako niečo, čo jedincom umožní nájsť znovu svoj vlastný jazyk, rozvinúť vlastné kozmológie. Šlo mu o to, aby umožnil ľuďom vyjadrovať svoje vlastné lingvistické svety. Každý z nás sa svojím spôsobom môže stať básnikom vlastnej psyché.

Často opakoval, že nič z toho sa nedá učiť: „Hovorím vám o ceste tohto človeka, jeho ceste. Nie však o vašej ceste. Moja cesta nie je vašou cestou. Beda tým, ktorí žijú podľa vzorov!“

Jeho kniha odpovedá na pocit, ktorý je popisovaný už 40 rokov – od Mitfordovej a Beckera – vzťahujúci sa k popieraniu smrti, strachu zo smrti, kultúre, ktorá vždy žije smerom do budúcna a dopredu, k tomu, že základný nepokoj našej kultúry je spojený s popieraním smrti, popieraním predovšetkým vo forme potlačenia a úniku. Karl Jaspers ho osočil, že je démonológ, že privoláva späť všetkých démonov, ktorých sa Kristovi podarilo zahnať. Jung si však to, čo každý z nás má v svojom „podsvetí“, cení a neodmieta to ako niečo, čo by malo byť vypudené.

Keď premýšľa o prvej svetovej vojne, hovorí o nej v termínoch vnútornej spoluviny. My všetci na nej máme podiel. Podieľame sa na každej vražde. To, čo sa deje na kolektívnej úrovni, sa odohráva aj v našom vnútri.

V prvej časti knihy Psychológia a alchýmia sa nachádza citát z Vergília, ktorý hovorí, že ťažký nie je zostup, ale návrat do horných vrstiev, to je ozajstná úloha.

V roku 1912 jeho otázka znela: „Potrebujem vedieť, čo je môj mýtus.“ Do roku 1930 na ňu našiel odpoveď. Potom už ostalo doriešiť len to, ako by mohol pomôcť iným, aby svoj mýtus našli tiež. Nájsť svoj vlastný mýtus, svoju vlastnú cestu svetom, zmysel vlastnej existencie. Jeho mýtom sa stalo stvárnenie seba ako šamana či medicinmana Západu, ako to vyjadril na viacerých miestach.

Jung v 50. rokoch spôsobil veľa kontroverzie po odvysielaní rozhovoru s Johnom Freemanom, kde na otázku, či verí v Boha, odpovedal: „Neverím, viem.“ Dáva to prijateľnejšiu odpoveď, keďže nehovorí: „Poznám Boha“, ale „Poznám svoje zážitky.“ A to je všetko, čo človek má.

Jungov syn Franz raz povedal, že v tichu často počuje, ako jeho otec klepe na rôznych miestach v dome. Proste prijal, že jeho otec tam je stále prítomný. Franz spomínal, že raz k nemu pribehol jeden úzkostný muž s tým, že pre neho má dôležitý odkaz od otca. A Franz Jung odpovedal: „To nie je možné. Hovorím s ním každý deň, naposledy práve pred polhodinou.“
 

Túto knihu si môžete objednať tu:

 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB