Byť vítaní takí, akí sme

Byť vítaní takí, akí sme

Napísala 

Túto knihu som napísala pre všetkých rebelov a stroskotancov, čierne ovce a vydedencov; pre utečencov, siroty, obetných baránkov a podivínov; pre vykorenených, opustených, vylúčených a neviditeľných. Aby jasne videli, aký potrebný je ich hlas, aby cítili dostatok podpory, keď seba a svoje dary ponúknu svetu. Pretože všetci chceme byť vítaní, keď ukážeme iným, akí odlišní a jedineční sme. (Toko-pa Turner v knihe Přináležení)

Toko-pa Turner
PŘINÁLEŽENÍ
Rozpomínání se na domov
Grada Publishing, 238 s.

Toko-pa Turner je kanadská spisovateľka a jungiánka, ktorá prežila detstvo osamelého dieťaťa, bez pocitu spolupatričnosti s rodinou či domovom. A práve vďaka tomu sa začala zaujímať o hlbinnú psychológiu a analýzy snov. V knihe Přináležení, ktorá vyšla v českom preklade, sa zaoberá archetypom vydedenca. Ten sa objavuje v stovkách mýtov, rozprávok, knižných príbehov a filmov. Popoluška, Dievčatko so zápalkami, Jana Eyrová, aj Harry Potter, to všetko sú siroty nezodpovedajúce spoločenským normám. Každý človek s pocitom vylúčenia sa musí vydať na cestu, aby našiel svoje pravé poslanie. Mýty a rozprávky nás učia, že to bude ťažké a že sa určite dostane do bodu, keď sa bude chcieť vzdať. Bude chcieť zapadnúť a tým poprieť svoju pravú podstatu. No ak vydrží, jedného dňa nájde svoje pravé miesto a tých, ku ktorým prináleží – nielen preto, že si toto právo vydobyl, ale preto, lebo svet je dostatočne veľký na to, aby sa v ňom uplatnili všetky rozmanitosti. „Ak skrývame aspekty nás samých, lebo sme presvedčení, že iní môžu prijať len našu upravenú či zverejniteľnú verziu, oberáme sami seba o prináleženie. A tiež – a to je najtvrdšie ponaučenie – pripravujeme aj iných o prináleženie k nám,“ píše v kapitolách s inšpirujúcimi názvami: Začiatky odcudzenia, Matka ničiteľka, Iniciácia vyhnanstvom, Putovanie tvorivou divočinou, Temní hostia, Bolesť ako posvätný spojenec.

Autorka kladie znepokojujúcu otázku: čo keď v skutočnosti nejde o nájdenie toho pravého miesta, ale o schopnosť, ktorú sme  v modernom svete zabudli: byť vďaka tomu, akí sme, vítaní v rodine aj v širšej spoločnosti. Patrí sem aj získanie pocitu, že žijeme v tej správnej krajine, a ako najvyššia úroveň prináležania, že patríme k niečomu vyššiemu, čo dáva nášmu životu zmysel.

Za zdroj najhlbšieho poznania považuje táto duchovná liečiteľka sny. Založila dokonca Školu snenia, dnes už so stovkami absolventov. Po prečítaní jej knihy najskôr vyhodíte mobil z izby, v ktorej spíte, a potom si na nočný stolík pripravíte zošit a pero. Aby ste si hneď ráno po prebudení dokázali zapísať svoje sny. Postupne budete čoraz lepšie rozumieť ich odkazu a nakoniec si dovolíte byť tým, kým naozaj ste.

UKÁŽKY Z KNIHY PŘINÁLEŽENÍ:

Od najranejšieho zážitku, keď boli moje potreby menej dôležité ako potreby iných, som sa naučila hľadať vlastnú hodnotu v svojej rodine tým, že som sa starala o druhých, teda v úlohe, o ktorej sú ženy a dievčatá presviedčané, že je ich jedinou hodnotou a že okrem toho sú bezcenné. Tým, že som prehliadala vlastné potreby, však vo mne vznikol neutíšiteľný hlad po tom byť videná, byť milovaná a cenená.

Najprv musíme zistiť, kto skutočne sme a aké sú naše hodnoty. Slovo „hodnota“ mám rada, pretože má dva významy: po prvé, je to niečo, čo má pre nás cenu, a po druhé, je to niečo, čím sa vyznačuje náš charakter. Najskôr teda musíme posúdiť skutočnú hodnotu našich darov a schopností a potom sa naučiť obhájiť ich. Vždy, keď sa odteraz budeme rozhodovať, budeme si klásť Parsifalovu otázku: Do služieb koho alebo čoho dávam svoj život?

Rozdiel medzi zapadnúť a prináležať spočíva v tom, že ak chceme zapadnúť, musíme narušiť svoju celistvosť, prispôsobiť sa výmenou za prijatie. Za to „byť in“ platíme vysokú cenu: očakáva sa od nás, že sa budeme  snažiť čo najviac sa podobať – vzhľadom, jazykom a hodnotami – smotánke a jej vkusu, ktorý vládne; a preto sme pod neustálym tlakom udržať si svoju pozíciu v mase iných ľudí.

Naša tvorivosť by mala čerpať z múdrosti našich zranení. Ak nie sme ochotní s odvahou sa priblížiť vlastným hraniciam, nemôžeme tvorivosť čerpať z vlastných zdrojov, len napodobňovať iných. Väčšina ľudí sa vydá dobre vyšliapanou cestou, no tak sa žije len spolovice.

Perfekcionizmus a imitácia sú v skutočnosti pokusy udržať si neznáme v bezpečnej vzdialenosti. Jediným protiliekom na perfekcionizmus je odvrátiť sa od všetkých náznakov umelosti a pozlátka a nasledovať svoj žiaľ, dať priestor vlastnej nedokonalosti, pokým sa veci, ktoré sme sa snažili skrývať, neobjavia v plnej kráse.

Môže sa stať, že nás kvôli našej jedinečnosti vylúčia zo skupiny a staneme sa „čiernou ovcou“ rodiny či spoločenstva. Medzi čierne ovce však patria umelci, vizionári a liečitelia našej kultúry, lebo oni sú schopní spochybniť miesta, ktoré sú zatuchnuté, zastaralé, alebo sa začínajú rozpadať. Ich odlišnosť slúži na to, aby si skupina uvedomila, kde žije príliš dlho v temnote, kde sa mýli. Životným poslaním „čiernej ovce“ je stáť stranou. Ukazuje ostatným v skupine, kde majú svoj Tieň. Znie to ako hrdinský čin, je to však osamelá a ťažká cesta. Paradoxne, svoje miesto nájde až vtedy, keď uzná a naplní svoje odlúčenie. Svet potrebuje vašu vzburu a hlbokú pieseň vášho zúfalstva. Dary, ktoré prinášate, nepotrebujú žiadne vysvetľovanie, ony sú svojím vlastným vysvetlením. Urobte zo svojho života cestu, ktorou sa budete pohybovať mimo označených ciest.

Sila, ktorá nás uvrhne do vyhnanstva, niečo ničí, aby mohlo vzniknúť nové.

Sny nás vyzývajú, aby sme sa lepšie zabývali v svojich pocitoch a snoch, aj v tých, ktoré sú naplnené úzkosťou, strachom a smútkom. To môže byť ťažké, lebo moderná kultúra nás učí odvracať sa od nepríjemných emócií. Zdôrazňuje „pozitívny postoj“ a všetko okrem neho považuje za „negatívne“. Hegemónia pozitivity nás učí, že sa máme povzniesť nad hnev, úzkosť, zármutok a vždy zostať v príjemných emóciách. Takéto obchádzanie našich skutočných pocitov je nebezpečné, pretože nás učí odrezať sa od veľkolepej škály samotného života. Podobným spôsobom si držíme od tela ľudí, ktorí sa od nás príliš líšia, vyhýbame sa vnútornému stretnutiu s inakosťou a vylučujeme všetko, čo nezapadá do obrazu, ktorý sme si sami o sebe vytvorili. Napríklad nacistov považujeme za zlo, pravdou však je, že potenciál pre tento druh zla sa skrýva v každom z nás, keď odvraciame tvár od utrpenia druhých a dokonca aj od toho nášho.

Naozaj smútiť môžeme len kvôli tomu, čo sme vrúcne milovali. Vo vnútri každého z nás sa nachádzajú trosky. Sú tým najposvätnejším v našom srdci. Je to chrám, v ktorom máme odhodiť zármutok, zabudnúť a osláviť to, čo ostalo. Sú dôkazom, že sme milovali a prežili, a ako také majú byť uctievané.

Páči sa mi definícia domova, že sa nachádza tam, kde sú prijímané naše dary. Ľudia, ktorých dary neboli nikdy ocenené, málokedy zažijú pocit, že niekam patria. Ale ak sme k sebe úprimní, pripustíme, že svoje dary nevystavujeme na obdiv, pretože sami podceňujeme ich hodnotu. Ak chceme zažiť skutočné prináležanie, musíme nielen uznať dary, ktoré sme dostali, ale tiež vydávať zo seba krásu bez ohľadu na to, ako ju druhí prijímajú.

Jedna z najčastejších otázok, ktorú kladieme človeku, s ktorým sme sa práve zoznámili je táto: Čo robíte? Namiesto toho, aby sme si s ním sadli a v pohodovej atmosfére zisťovali, čo miluje. Alebo podľa starej keltskej tradície sa zaujímali o to, ku ktorému klanu patrí – čím by potvrdil svoje korene a my by sme vyjadrili úctu kultúre, z ktorej pochádza. Všetci sme plody, ktoré vyrástli na strome svojich predkov. A keď tú istú otázku položíme našim snom, privedú nás na cestu nášho poslania. Rovnako, ako keď vezmeme žaluď a ak ho presadíme hoci aj v inom svetadieli, ale v pohostinnej pôde, vždy z neho vyrastie to, čím má byť.

Televízia a film ako najpopulárnejšie formy rozprávačstva západnej kultúry sa čoraz viac zameriavajú na násilie, krutosť a hrubú sexualitu. Chýba im archetypálna výživa mýtov a snov a to si vyberá veľkú psychickú daň. Šírenie povrchných príbehov zužuje vlnový rozsah našej mýtickej imaginácie a splošťuje komplexnosť ľudskej skúsenosti. Mýty, rozprávky a archetypálne príbehy nám dávajú pocit súdržnosti, pretože v nich, hoci aj nevedome rozoznávame vzorce, ktorým rozumieme. Príbehy nám pripomínajú, že nie sme sami, že sme napojení na zásobáreň skúseností predkov a tá obsahuje riešenia a ponaučenia, ako zvládať ťažkosti s ušľachtilosťou a múdrosťou.

Príbehy, ktoré rozprávame sebe a druhým, majú moc meniť realitu. Keď hľadáme znamenie, ktorým smerom sa vydať, objavíme v jeho základe presvedčenie, že niečo vie lepšie ako my, aké je naše životné volanie, kadiaľ máme ísť, kde žijú naši ľudia. Určite sú v našom živote chvíle, keď nás niečo akoby postrčilo k nášmu poslaniu, ale toto cunami radšej nevyhľadávať. Ak chceme, aby do nášho života vstúpilo čaro, musíme s ním každý deň vyhľadávať vzťah. Budúcnosť si môžeme vytvárať tým, že budeme písať imaginatívny denník, v ktorom zaznamenáme predstavy o živote, ku ktorému smerujeme. Aj pomocou snov a mýtov môžeme odhaliť naratívy, ktoré nutkavo prebiehajú v našom živote, a začať pre seba písať nový príbeh, aby sme sa oslobodili z miest, v ktorých sa cítime lapení alebo zaseknutí. A môžeme zmeniť aj minulosť, či skôr spôsob, akým ju vnímame, tak, že preformulujeme kľúčové zážitky svojho života ako nutnosť, ktorú sme potrebovali, aby sme sa stali sebou.

Posledná úprava 06.01.2020

Nájdete nás na FB