Koľko ľudí, toľko podôb lásky

Napísala 

MUDr. Jana VRÁNOVÁ, vedúca lekárka Psychiatrickej a psychologickej ambulancie SPIRARE. Psychiatrička, psychoterapeutka. Vo svojej praxi sa každodenne stretáva s tým, aký obrovský význam má rodina pre zdravý vývoj človeka. Je presvedčená o liečivej sile lásky a odpustenia, ale zároveň zdôrazňuje, že až keď zreálnime naše falošné ideály o sebe a o blízkych ľuďoch, stanú sa naše vzťahy uspokojivejšie.

Spirare poskytuje ľuďom s psychickými ochoreniami lekársku starostlivosť i pocit istoty a bezpečia, ktorý stratili. Pomáha im hľadať cestu späť, k ich blízkym, k práci. Vážnejšie chorých tu učia žiť s chorobou, postarať sa o seba, vyjsť z invalidného dôchodku. Všetci vedia, že sa sem môžu vrátiť vždy, keď potrebujú pomoc. Chodia sem ľudia v zrelom veku, ktorí neuniesli záťaž každodenných problémov, podľahli pesimizmu, strachu a zareagovali chorobou. Chodia sem aj mladí. Ich úzkosť pramení z toho, že sa nevedia úspešne začleniť do sveta dospelých. Výsledkom sú depresie, bolesti hlavy, rôzne nutkania, poruchy psychickej rovnováhy alebo, dnes také časté u dievčat, poruchy prijímania potravy.

S MUDr. Janou Vránovou, vedúcou lekárkou tohoto pracoviska sme hovorili o tom, aká dôležitá je pre zdravý vývoj osobnosti rodina, láska, schopnosť odpúšťať. Začali sme otázkou, smerovanou na jej pacientov. Prečo niekto zlyháva v kríze, ktorú iný dokáže prekonať?

- Úplnú odpoveď medicína zatiaľ nepozná, predpokladá sa, že niektoré zmeny v biochémii mozgu zapríčiňujú ľahšiu vyčerpateľnosť a zdedenú zraniteľnosť centrálnej nervovej sústavy. A navyše, ak sú deti vychovávané v menej tolerantnej či dokonca konfliktnej atmosfére, v nedostatku lásky, citu a času na ich potreby, alebo ak sú od malička vystavované hodnoteniu podľa príliš vysokých kritérií, s nedostatkom trpezlivosti, ocenenia, podpory vlastných názorov, ich zraniteľnosť sa zvyšuje.

* Bezkonfliktné, šťastné a perfektné detstvo existuje len v ružových románoch. Každý z nás zažil v prvých rokoch života väčšie či menšie traumy. Väčšina ľudí sa však s nimi dokáže vyrovnať. Kto nie, prenáša citové zranenia vo forme neprimeraných reakcií na svoje okolie, na blízkych, na rodinu, na deti. Ak sám nevie budovať funkčné vzťahy, nenaučí to ani svoje deti. A štafeta negatívne poznačených osobností prechádza z generácie na generáciu Zdá sa, že na vyrovnaný život človeka má výchova v rodine väčší vplyv, ako sme si mnohí ochotní priznať

- Každé dieťa potrebuje od prvého dňa počuť a cítiť, že je milované a akceptované také, aké je. Potrebuje to vnímať všetkými zmyslami, vidieť, počuť, voňať ľudskú blízkosť, cítiť pohladenie. Je dokázané, že tep ľudského srdca dieťa upokojuje. Preto deti prestávajú plakať, keď ich zoberieme na ruky. Dôležité je najmä množstvo lásky, ktorú vyvíjajúci sa človiečik prijíma, dostatok či nedostatok času, ktorý mu rodičia venujú, to, či sú schopní ho vypočuť, dať mu pocit istoty, bezpečia, porozumenia a dôvery. Nechať mu priestor pre tvorivosť a pochváliť jeho výtvory. Oceniť jeho fantáziu, nápady, samostatné prejavy. Tým sa buduje jeho sebavedomie. Dieťa nasáva veľmi veľa z kontaktov s blízkymi. Ako šesťročné má do školy už ísť pripravené na prijímanie informácií. Nečakajme, že ho to naučí až škola, záujem a chuť do učenia mu vopred musia dať rodičia.

* Stále sa vraciame k tomu, že pre vývoj zdravej osobnosti je nevyhnutná vyrovnaná rodina.

- Tam, kde otec plní mužskú rolu ochrancu, je istotou a oporou, pričom do komunikácie vnáša racionálny nadhľad, a kde matka je zdrojom lásky a pokoja, citlivá a starostlivá, tam je riziko porúch omnoho menšie.

* Málokto z "čerstvých" rodičov si zrejme uvedomuje, akú obrovskú zodpovednosť na seba práve vzal. Nakŕmiť, prebaliť, ale aj milovať, oceňovať, učiť dôvere a zdravému sebavedomiu, byť dokonca vzorom. Na čo predovšetkým teda nesmie zabúdať matka a čo je úlohou otca.

- Brať dieťa od malička ako seberovnú osobnosť. Tak sa s ním aj rozprávať, tak reagovať na jeho požiadavky. Do roku a pol sa mu má venovať viac mama. Tá je dôležitejšia aj pre dvoj-trojročného chlapca, dievčatko v tomto veku však už potrebuje viac pozornosti a lásky od otca. Vtedy sa kladie základ jej budúceho ženského sebavedomia, vzťah k otcovi je predobrazom jej budúceho vzťahu k mužom. Ak jej otec vtedy, a potom ešte v puberte, dá najavo, že je pre neho jedinečná, milovaná a krásna, nebude musieť ako dospelá žena nasilu hľadať potvrdenie svojej ceny v nezdravých vzťahoch k nevhodným partnerom. V predškolskom veku nastupujú aj pri dcére aj pri synovi zvýšené nároky na otca. Rozvíja sa ich zvedavosť a v tomto období večných otázok a neúnavného vyžadovania odpovedí sa presadzuje práve mužský princíp - vysvetľovať potomkom, akým spôsobom beží svet. Druhým dôležitým obdobím je puberta. Vtedy deti potrebujú oboch rodičov "na plný úväzok". Dcéra matku ako kamarátku na žensko-ženskej úrovni, ktorá ju zasvätí do ženských tajomstiev, pre otca sa opakuje úloha potvrdzovania jej ženskosti a toho, že je rád, že má presne takú dcéru, akou ona je. Syn má od matky pocítiť, že si ho váži a obdivuje ho ako muža, otec mu má byť kamarátom. Riziko napríklad nastáva, a je to častý prípad, keď deväť-desaťročné dievča od otca počúva, aké dôležité sú vedomosti, výsledky v škole, v športe. Ak otec vo výchove pubertálnej dcéry zdôrazňuje výkony, potláča jej ženské kvality. Syna má otec naučiť zdravému riziku, odvahe, zdieľať s ním poznávanie sveta, zažiť si kontakt so svojou mužskou silou. Viesť syna k tomu, aby si sám potvrdil, že dokáže čeliť nepriazňam života.

* Ideálna bezproblémová rodina ale neexistuje...

- … a nebolo by to ani dobré. Menšie konflikty sú soľou života, učia dieťa, aby bolo trpezlivé a tolerantné, aby samo hľadalo a nachádzalo konštruktívne riešenia. Najlepšia matka je mierne frustrujúca matka. Myslím tým takú matku, ktorá stále hľadá správnu mieru, ako dieťa primerane vystavovať záťaži, aby sa učilo prekonávať prekážky. Úzkostlivá, opatrná, veľmi milujúca matka a chladná, náročná a kritická matka - to sú tie horšie alternatívy pre dieťa. Veľmi nebezpečné sú rodiny, ktoré zdanlivo fungujú veľmi dobre, robia navonok imidž dokonalých vzťahov, predstierajú, že je všetko v poriadku a konflikty skrývajú pred vonkajším svetom. V takejto unitaristickej rodine, z ktorej jej členovia dokážu len ťažko vystúpiť, sa často skrýva zneužívanie psychické i telesné, citová agresia, násilie. Nedávno vyšla kniha, ktorú napísala sestra Michaela Jacksona. Opisuje v nej presne tento príbeh. Každé dieťa je navonok postihnuté, síce sú šikovné, talentované, možno aj dobré, ale osobnostne zvláštne.

* Existuje aj opačný extrém, keď členovia rodiny sice žijú spoločne, ale každý sám pre seba, osamotený. Vlastne vedľa seba len prežívajú.

- Také prostredie je možno horšie ako otvorená agresia. Zatiaľ si toto nebezpečenstvo úplne neuvedomujeme, ale patrí k rizikám dnešnej doby, keď sú rodičia viazaní podnikaním alebo zahltení existenčnými problémami do takej miery, že naháňaním sa za hmotnými statkami a vyšším životným štandardom zabúdajú na citové potreby. Emocionálne strádajú ich partneri, deti tiež, nemajú s kým ani kedy riešiť svoje detské problémy. A citovo nenaplnení sa cítia aj oni sami.

* Možno tušíme, ale vieme naozaj, čo sa citovo deje s deťmi, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách?

- Ak niektorý z rodičov alebo dokonca obaja pri výchove absentujú, dieťa si nájde vo svojom okolí náhradný vzor či už za rodiča rovnakého pohlavia, ktorého potrebuje, aby sa stotožnilo so svojou sexuálnou rolou, alebo rodiča opačného pohlavia, ktorý je predobrazom budúceho partnera. Žena žijúca v problémovom partnerstve alebo sama so synom by si mala dávať pozor na to, aby si z neho podvedome neurobila náhradného partnera. Takéto matky majú často tendencie zaplavovať syna prílišnými emóciami, ktoré on nedokáže spracovať a uzatvára sa do seba.. Keď takýto syn fixovaný na matku vyrastie na muža, môže mať problémy nadväzovať rovnocenné vzťahy s dievčatami. Chlapec vyrastajúci bez otca sa učí byť mužom od strýca, trénera, učiteľa v škole. Chýbajúceho rodiča, a to sa týka i mŕtveho, si však vykreslí v dvoch polohách - ako ideál, po láske ktorého túži, a zároveň ako negatívnu osobu, na ktorú sa hnevá už len za fakt neprítomnosti. Zdôrazňujem, že ide o hlboko nevedomý proces, teda neuvedomované fakty, a ani jeden obraz, samozrejme, nezodpovedá realite. Nájsť si cestu k chýbajúcemu rodičovi, odpustiť mu, že sa mi nevenoval vtedy, keď som ho potreboval, alebo sa zmieriť s faktom, že odišiel či umrel skôr, ako mi mohol odovzdať to, čo vedel o živote, je nevyhnutným krokom k tomu, aby sa z dieťaťa stala samostatná a dospelá osobnosť, ktorá dokáže budovať zdravý, láskyplný vzťah.

* Poďme teda k tomu, ako vybudovať láskyplný vzťah. Ale najskôr - čo to vlastne je láska?

- Naozaj, čo? To je otázka, na ktorú sa dá odpoveď iba otázkou. Ja nepoznám univerzálnu definíciu, a neviem, či vôbec existuje. Je to subjektívny prežitok, emócia, ktorá, ako všetky iné emócie, má vyfantazírovanú podobu.

* Koľko ľudí, toľko lások?

- Toľko tvárí, toľko podôb lásky. Naša predstava o láske vzniká z drobných emočne podfarbených zážitkov, skúseností, napríklad z toho, ako je v rodine častý dotyk či objatie, zo spomienok na rodičovský úsmev alebo jeho nedostatok, čas strávený alebo nestrávený s rodičmi či inými citovo blízkymi osobami. Z útržkovitých obrazov, myšlienok, pozorovaní situácií a vzťahov okolo, z fantazírovania o čomsi, čo sa nikdy nestalo, atakďalej. Čím silnejšie a častejšie zážitky, pozitívne i negatívne, tým skôr vznikne zidealizovaná podoba lásky - zamilovanosť. Skreslenú, zidealizovanú podobu vzťahov nám ponúkajú aj niektoré knihy a filmy. Ak hľadáme takú "lásku", nevyhnutne sa sklameme. Zamilovávame sa stále do toho istého typu nevhodného partnera, lebo máme skreslené predstavy o láske. Je to láska alebo sebaklam?

* Čo s tým?

- Falošné ideály treba zreálňovať. Tým sa stanú naše vzťahy životaschopnejšie a uspokojivejšie. Platí to o láske všeobecne, nielen o tej medzi mužom a ženou. Keď má napríklad matka pocit, že sa obetovala pre dieťa a ono nie je dosť vďačné, tak je možné, že "obetovať sa" bola viac potreba matky ako dieťaťa a teda ono necítilo tie prejavy záujmu a lásky, ktoré potrebovalo. Niekedy je taký aj náš vzťah k mŕtvym. Neoplakávame ich preto, lebo sme ich mali radi, ale preto, lebo sme ich odchodom stratili čosi, čo potrebujeme. Je to potom skutočná tvár lásky? Koľko je v nej našich vlastných egoistických potrieb, fantázií o nikdy nenaplnených túžbach, ale i o krivdách a sklamaniach? Toto sú otázky, ktoré by si mal občas položiť každý človek.

* Ešte k tej partnerskej láske: hovorí sa, že sa priťahujú protiklady…

- Naozaj sa môžeme zamilovať do človeka, ktorý pre nás symbolizuje "živú predstavu" ideálu, akým by sme chceli byť my sami, do toho, po čom túžime, čo nám chýba, do predstavy, ako by sme sa aj my chceli správať. Zamilovávame sa do svojho nerozvinutého Tieňa.

* Je to dobre alebo zle?

- Záleží na tom, ako sa protiklady dokážu zladiť, zharmonizovať, zžiť. Či sa vedia nielen navzájom pritiahnuť, ale aj dopĺňať v každodennom živote.

* A príslovie o tom, že vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá?

- To je rovnaký princíp. Človek sa zamilováva do falošného obrazu o sebe, o svojej inteligencii, kráse, zmysle pre humor, peniazoch, postavení, do všetkého toho, čo si na sebe cení a čo pokladá za hodnotné. A keď začne so svojím "zrkadlom" žiť pod jednou stechou, môžu začať bojovať o to, kto je lepší. Opäť je to o tom istom - ako nájsť cestu k reálnemu obrazu o sebe i o partnerovi, odpustiť si vlastné i jeho nedostatky, oceňovať schopnosti, ktoré máme, a ako sa na základe toho zladiť. Ale aj toto je vlastne ideálny cieľ, ťažko dostupný smrteľníkom, o takýto vzťah sa môžeme iba snažiť.

* Čo sexuálna chémia? Aká dôležitá je telesná príťažlivosť?

- Je dôležitá. Ale nie to očarenie na prvý pohľad. Ako príjemné musíme u partnera vnímať elementárne vnemy - dotyk, pach potu, ktorý je tiež významným erotickým signálom. Aj zrakový vnem, sluchový. S niekým ťažko vychádzame už len preto, lebo nám trhá uši melódia jeho hlasu.

* Recept na kvalitný partnerský vzťah teda nemáte?

- To by bola veľká trúfalosť. Skôr sa dá povedať čosi o samote. Osamelosť je totiž stav, ktorý si človek vytvára sám. Ľpie na negatívnych skúsenostiach, bojí sa, že sa mu zopakujú, alebo žije z pocitov krivdy, z trpkosti a sklamaní. To všetko je psychická obrana, ktorá ho robí menej vyrovnaným a bráni mu naplniť život tým, že zažije partnerstvo. To neznamená, že každý, kto žije sám, je osamelý. Niektorí si tento spôsob života vybrali. Náhradným "partnerom" je potom práca, veda, napríklad v prípade mníšky Boh, ale len vtedy, keď sú títo ľudia zmierení s tým, čo v normálnom živote strácajú.

* Existuje taký orientálny mýtus o tom, že na počiatku bol človek androgýn, obojpohlavné stvorenie. Keď však chcel trúfalo zasahovať do božských záležitostí, roztrhli ho bohovia na dve polovice a tie zahodili ďaleko od seba. Odvtedy človek blúdi po svete, hľadá svoju druhú polovicu, muž ženu a žena muža, a až keď ju nájde, cíti sa opäť celistvý. O čom hovorí tento mýtus? O tom, že sami nebudeme nikdy tak úplne šťastní a od toho druhého čakáme, že nás naplní?

- Myslím si, že to nie je o vonkajšom partnerstve, ale o nutnosti rovnováhy dvoch princípov, ktoré máme vo svojom vnútri, svojej mužskej, racionálnej a aktívnej, a ženskej, intuitívnej a pasívnej stránke.

* Takže nemusíme hľadať partnera mimo seba, ak sme vo svojom vnútri vyvážená osobnosť, ak tam má každý z nás vnútorného muža aj vnútornú ženu "spolunažívajúcich" v harmónii? Alebo potrebujeme pre svoj rast iného človeka?

- Naozaj si najskôr potrebujeme rozumieť sami so sebou, až potom si môžeme viac rozumieť s inými ľuďmi. S iným človekom je to však iný typ vzťahu, učíme sa zdieľať intimitu, rásť, obetovať sa... Ale nemýľme sa, nie sme tu len kvôli láske.

* Škoda. A kvôli čomu teda?

- Sme tu kvôli prírode, články reťaze nových a nových generácií. A obviňujeme z toho lásku. Aby sme odovzdali, hlavne svojim deťom, to, čo už vieme, aby sme sa učili to, čo ešte nevieme, čo sme ešte nepochopili… A sme tu aj kvôli novým skúsenostiam. Učíme sa tým, že žijeme svoj život naplno, že preciťujeme to, čo vnímame ako dobré a zlé, že sme otvorení novým informáciám, nech prichádzajú odkiaľkoľvek. Že si dovolíme oslobodzovať sa od zabehnutých schém o živote, o svojom vnútri. Nazbierať dostatok informácií, postojov, emócií na to, aby sme si tvorili stále nový a životaschopnejší obraz o sebe a o svete. Ale dívať sa ešte neznamená vidieť a počúvať ešte neznamená počuť. Čo je dôležité v ľudskom živote? Brať seba ako centrum svojho vesmíru? Taký človek sa bude celý život topiť vo svojich takzvaných krivdách, chytený do vlastnej pasce. Problémy nám napríklad prináša naša potreba, aby sa blízky svet k nám otáčal s úsmevom podľa možnosti čo najčastejšie a dostatočne dlho. Ak to nerobí, cítime sa zranení. A pritom "priťahujeme" iba to, čo robíme druhým, v tomto prípade nezáujem a nepozornosť, to, čo sami nosíme hlboko vo svojom nevedomí, čo tam potláčame a nechceme si priznať. Pravda sa o to viac derie na povrch v našom správaní, pohyboch, mimike, intonácií, prežívaní emócií.

* Niečo v zmysle toho: za všetko, čo sa mi deje, si môžem sám?

- Existuje taká technika, ktorá sa používa pri citových zraneniach z detstva. Návrat k dieťaťu v nás, obrazu našich vývojom a výchovou nezdeformovaných možností, našej geneticky danej čistej prirodzenosti. Keď sa človek s odstupom času a s nadhľadom pozrie na situáciu, v ktorej sa kedysi cítil slabý a bezmocný, nastáva fáza, kedy môžeme zasiahnuť. Naša fantázia je taká silná, že dokážeme meniť svoj vnútorný svet. Vrátime sa k reálnej nepríjemnej spomienke, preformujeme ju na pozitívny obraz a tým vyliečime vnútornú bolesť. Alebo zistíme, že sa vlastne nič také strašné nestalo, bolesť bola väčšia, ako skutočný zážitok, skreslený našim strachom. Keď si to uvedomíme, dokážeme ľuďom ľahšie odpúšťať. A to je jedna z najdôležitejších vecí pre naše zdravie.

* Odpustenie ako liečivá sila. To sa ľahšie povie, ako urobí. Každý, kto v živote cítil krivdu, nespravodlivosť, bolesť zo zrady priateľa, nevery milovaného, stal sa obeťou násilia alebo stratil blízkeho človeka vinou niekoho iného, ten vie, aké ťažké je odpustiť.

- Ale ak nie sme schopní odpúšťať, nie sme schopní ani odpútať sa od minulosti a stávame sa väzňami negatívnych zážitkov. Až keď odpustíme, sme schopní sa zmieriť aj s faktami, ktoré nás dosiaľ zraňovali. Prestaneme sa k nim vracať, neposilňujeme ich viac emóciami, oslobodíme sa od nich a môžeme dávať viac sily, pozornosti a energie tomu, čo sa deje teraz.

* Je nutné ísť za človekom, ktorý nám ublížil a osobne mu povedať, že sme mu odpustili?

- Nie, netreba. Bolesti a nedorozumenia sa často prehlbujú preto, lebo si ľudia myslia, že keď konflikt vznikol vo vzťahu, treba ho v ňom aj zrušiť. A zraňujú sa znovu. Pritom stačí iba pozmeniť obraz vzťahu v nás, lebo to, čo nás zraňuje, je naša predstava o tom, aký vzťah je. Keď odpustíme, zmení sa tento vnútorný obraz a my automaticky zmeníme aj reagovanie navonok. Potom sa nestačíme čudovať, ako sa vzťah zmenil bez toho, aby sme čokoľvek povedali. I keď sa veci dajú riešiť aj úprimným rozhovorom, v pravú chvíľu a na pravom mieste, podľa možnosti popisným, nezraňujúcim spôsobom oznámiť tomu druhému, čo nás na jeho správaní bolí. Alebo sa ho spýtať na jeho motívy. Variácií je mnoho.

* Ľudia však často vravia: bolo to také hrozné, že sa to nedá odpustiť…

- Naozaj existujú neodpustiteľné veci. Vojny, vraždy detí… I keď aj to je vec pohľadu. Nezamieňajme si však pojmy odpustiť a zabudnúť. Odpustenie je ako dať amnestiu vinníkovi. Chcela by som zdôrazniť, že nie je nevyhnutné nosiť v sebe nenávisť. Ak ju nosíme ako obraz krivdy, ktorá sa stala v minulosti, živíme ju emóciami a ona sa obracia proti nám. Lebo je to naša nenávisť. Nenávisť je čosi, čo naozaj zabíja. Aj toho, kto ju roky dusí v sebe. A skutočne asi platí, že priťahujeme to, čo nenávidíme. Odpusťme preto aj sebe, že sme sa tak dlho zožierali kvôli chybe alebo vine niekoho iného.

* Neodpúšťame teda iným kvôli nim, ale kvôli vlastnému duševnému zdraviu? Mnohí si ale myslia, že odpustili, a pritom len predstierajú, že je všetko v poriadku. Roky si otravujú organizmus nenávisťou, hnevom. Aj umrú a neodpustia…

- To my nemôžeme vedieť, možno sa tak udeje v posledných minútach. Všetko vyžaduje svoj čas. Zmysel má aj to, že si človek prežije svoje utrpenie. Tu platí: pomaly ďalej zájdeš. Každý potrebuje individuálne dlhý čas, plný bolesti, niekedy aj chaosu, uvedomovať si a cítiť, že hlboko trpí, že je na dne, že sa niečoho bojí, že sa z tých starostí zblázni. Sú to kľúčové chvíle, starosti sa roky zbierali, kým takto kulminujú a organizmus, aby sa zachránil, sám seba donúti dospieť ku kvalitatívnej zmene. Otázkou je, či vôbec ľudia potrebujú v takej chvíli rady iného človeka. Či nie sú najlepšie tie riešenia, na ktoré prídu sami. A od blízkeho človeka potrebujú jediné - aby ich nenechal samotných, aby ich vypočul, aby cítili oporu, porozumenie.

* Ako v takýchto situáciách pomáha pozitívne myslenie? Ako vôbec funguje, akým spôsobom sa dá vysvetliť fakt, že sa myšlienky stávajú realitou?

- Tým, že im dávame emočnú silu, tým, že čomusi veríme, alebo sa na čosi hneváme, vzťahujeme k tomu pozornosť častejšie ako k iným variantom. Tým mu dávame preferencie. Je to ako vo voľbách. Každá chvíľa, ktorú dávame obrazu svojej naprogramovanej budúcnosti, je akoby jeden hlas. Kto dostáva najviac hlasov, udáva smer. Máme budúcnosť, akú sme si vybrali. Nemáme komu čo vyčítať. Akurát sa zamyslieť a nabudúce opatrnejšie triediť svoje emócie. Ide o normálne biochemické procesy, kedy sa obraz fixuje v pamäti, predstava sa skonkrétňuje, rozvíjame to, k čomu sa myšlienkami a citmi vraciame alebo čoho sa bojíme. Napríklad známe katastrofické scenáre: rozvediem sa ako moji rodičia, v štyridsiatke priberiem ako moja mama, som pristarý na podnikanie. Potom sa nám stávajú veci, aké nechceme. Predstava sa stále formuje, až je jasná a stane sa.

* Teda treba pozitívne myslieť? Aj v zdanlivo beznádejných situáciách?

- Hej. Len nepodľahnúť ilúzii, že stačí IBA pozitívne myslieť. Treba pozitívne cítiť a prežívať.

* Aj svoj strach?

- Aj svoj strach. Byť s ním v kontakte, zažiť si ho, neutekať pred ním. Raz a navždy sa s ním vysporiadať, zneutralizovať ho a tým otupiť jeho ostrie. Ale je tu ešte jedna vec: čo je vlastne pozitívne pre mňa a pre ľudí okolo mňa. Naša predstava o tom je často scestná. A potom sa čudujeme, že sa nám dejú veci, ktoré nechceme, napriek tomu, že sme "pozitívne mysleli". Mali by sme byť dostatočne citliví, aby sme naše predstavy o "dobre" nevnucovali svojmu okoliu. To býva paródia na pozitívne myslenie. Pomerne často je pre nás dobré, skutočne dobré práve to, čo nás zraňuje, bolí, zaťažuje. Ťažko si pripúšťame, že je to pre nás lepší variant, lebo nás posilňuje, pomáha nám dozrievať. Pokúšať sa meniť svet okolo seba s tým, že nemusíme pracovať na sebe, je nezmysel. Je to, samozrejme, ľahšia cesta, ale nebude fungovať. Napríklad taká žena alkoholika. Vidí muža ako jediného, kto má problém. Ale je to naozaj tak? Potrebuje sa pozrieť na seba. Ktorá z jej predstáv, vlastností a túžob ju priviedla práve k takémuto mužovi? Čo z jej správania ho vyháňa k fľaške? Cíti ona aspoň vtedy nad ním prevahu? Ak zmení presvedčenie o sebe, svojich hodnotách a o tom, čo si zaslúži, buď dokáže podržať muža v slabých chvíľach a on možno prestane piť, alebo ona začne stretať trochu iné typy mužov.

* Je to také jednoduché?

- Vôbec to nie je jednoduché. Slová sa ľahko povedia, prežitok potrebuje svoju hĺbku a čas. Je to práca, ťažká práca so sebou samým, často pod odborným vedením psychoterapeuta. Hľadať a nájsť celistvejší pohľad na seba, pomaly konfrontovať nereálne predstavy so skutočnosťou. Naučiť sa milovať aj svoje chyby. Každá naša vlastnosť má totiž aj svoj pozitívny pól. Keď ho nájdeme, stane sa pre nás aj to, kvôli čomu sme predtým mali komplexy, darom. A naopak, v navonok pozitívnych vlastnostiach treba hľadať ich druhú stránku. Potom sa pre nás stávajú varovaním, učia nás pokore, trpezlivosti, opatrnosti.

* Do krvi nám prešli zásady hygienickej starostlivosti o telo. Pravidelne si umývať zuby, sprchovať sa, meniť si čistý odev. Ale zásady psychohygieny, starostlivosti o našu dušu, o tých veľa nevieme. Čo z toho, o čom sme ešte nehovorili, je dôležité, aby sme našli v živote rovnováhu?

- Rovnomerne si rozdeliť čas na povinnosti i voľno, vedieť aktívne i pasívne, ale predovšetkým efektívne oddychovať, vyvážene sa stravovať, zdravo spávať, otužovať sa. Konflikty riešiť bez pocitov krivdy a neprimeraného hnevu, neprenášať ich z práce do rodiny, ani naopak. Poznávať sám seba, učiť sa poznať reálnejší, nie skreslený obraz o sebe, to je celoživotná úloha každého z nás. Poznať, ktoré veci sú dôležité, ktoré tešia a posilňujú. A ponad to, čo sa nám nepáči, sa preniesť s čo najmenšími následkami, s čo najmenšou spotrebou energie. Učme sa brať ľudí takých, akí sú, nesústreďujme sa na ich chyby, ale všímajme si ich kladné vlastnosti. Dajme im najavo, že vieme, že majú aj také. Zdravé sebavedomie sa odvíja od hodnotenia vlastnej osoby. Len človek, ktorý je schopný tolerovať samého seba, považovať svoje dobré stránky i chyby za dar, ktorý ho učí rozvíjať vlastnú osobu, dokáže takto vnímať aj iných. Okolitý svet nie je potom pre neho nebezpečenstvom, ale zaujímavým dobrodružstvom.

 

Rozhovor vyšiel po prvýkrát v knihe KTO, AK NIE TY? s podtitulom O tom, že všetko, čo sa nám deje, má zmysel (autorka: Danica JANIAKOVÁ), vydavateľstvo SOFA Bratislava 1998, 254 s.

 

Posledná úprava 09.10.2021

Nájdete nás na FB