Stvorili legendu. Hermann Melville

Napísala 

Hermann MELVILLE (1819 – 1891) a jeho BIELA VEĽRYBA
Typ autora: colný inšpektor s dušou filozofa
Typ legendy: varovanie pred extrémnym zaujatím čímkoľvek

Keď sa Hermann Melville narodil ako tretie z deviatich detí poprednej newyorskej rodiny, nevyzeralo to, že by mal prežiť život v biede. Otcova firma na import textilu však skrachovala, a keď otec o dva roky nato umrel, musel trinásťročný Herman so starším bratom podporovať rodinu. Príbuzní ho zamestnali v banke, chvíľu učil na štátnej škole, potom vyrazil na more. Keď sa plavil na veľrybárskej lodi, kdesi v Polynézii ho zajali kanibali. Zdá sa, že rok, ktorý medzi nimi prežil, nebol pre neho zlý, pretože v svojich príbehoch často pripisuje divochom sympatickejšie vlastnosti ako mnohým belochom. Z ostrova vypadol až vtedy, keď ho kanibali chceli tetovať ako svojho. Povedal si, stačilo, a utiekol na prvej obchodnej lodi, ktorá plávala okolo. Aj tak o polynézskych ostrovoch hovorieval ako o svojom „druhom domove“. Tri a pol roka strávil na lodiach a o tom, čo videl a zažil, začal písal romány. Prvé dva, Taipi a Omu, zaznamenali pomerne slušný ohlas. I keď nádeje, ktoré Melville vkladal do spisovateľského remesla, totiž, že ho uživí, sa nie a nie naplniť. Roku 1847 sa oženil s Elisabeth Shawovou, ktorá mu porodila štyri deti. Keby jej starý otec, bývalý generál Washingtonovej armády, nezaložil kedysi dávno farmu v Pittsfielde, nemali by čo jesť. Takto strávili celkom šťastných trinásť rokov uprostred prírody. Herman tam napísal štyri novely, zbierku poviedok a hlavne príbeh o Moby Dickovi. Ale aj poviedku Pisár Bartleby, ktorá všeličo prezrádza o autorovi. Hovorí o pisárovi, ktorý nastúpi do právnickej kancelárie, ale má strach vykonávať najbežnejšie práce. Melville píše o strachu pred komunikáciou, o deprimujúcom pocite, že ľudské slová nenachádzajú odozvu, o nechuti prijať nevyhovujúce modely spoločnosti, symbolicky rozpráva o umelcovi, ktorý si vytvára vlastný svet a do toho bežného odmieta vstúpiť. Bol azda prvý spisovateľ, ktorý zaznamenal odcudzenie jedinca v spoločnosti, ktorá mu nerozumie. On sám, neúspešný, prepracovaný, vyčerpaný a chorý upadal do depresií, čoraz viac sa izoloval, nakoniec spisovateľské ambície vzdal. Farmu predal bratovi, so ženou a s deťmi sa odsťahovali do New Yorku a ďalších dvadsať rokov až do penzie chodil šesť dní v týždni do úradu colného inšpektora. Napodiv, ešte sem-tam písal celkom slušné básne. Umrel ako 72-ročný na zlyhanie srdca. Noviny New York Times priniesli krátku noticku o tom, že umrel nejaký „Henry“ Melville, autor románu Taipi. Posledná kniha Billy Budd, smutná filozofická alegória márneho hľadania zmyslu života a ľudskej existencie, vyšla tridsaťtri rokov po jeho smrti.

Melville až príliš predbehol svoju dobu. Myšlienky, ktorým za jeho života nerozumeli ani kritici, ani čitatelia, ani najbližší, dnes priťahujú aj na filmovom plátne. Biela veľryba bola viackrát sfilmovaná, roku 1955 hral Achaba Gregory Peck, roku 1998 zveril režisér Franz Roddmann túto postavu Patrickovi Stewartovi.

Biela veľryba má veľa úrovní, na ktorých ju môžeme vnímať. Ako napínavý príbeh o posadnutom kapitánovi Achabovi, ktorý z pomsty za odhryznutú nohu kuje vendettu proti tajomnej obrovskej rybe. Ako učebnicu veľrybárstva, zemepisu, prírodopisu. Ako výber z filozofického a duchovného poznania rôznych kultúr. Ako naliehavé varovanie pred nadutou pýchou, že človek dokáže zvíťaziť nad prírodou. Najhlbšie sa skrýva veľkolepé podobenstvo o človeku, ktorý ničí všetko a všetkých naokolo, hlavne však seba, len aby dosiahol svoj cieľ – či už je ním pomsta, víťazstvo, úspech alebo zisk. „Kto mi to rozkazuje, aby som sa navzdory všetkým prirodzeným túžbam a láskam ustavične kamsi štval, predieral a boril?“ vyčíta Achab sám sebe. Každý workholik by si mal vypočuť jeho zúfalý monológ, keď prehliadne márnosť svojho celoživotného úsilia: „Štyridsať rokov ustavične na neľútostnom mori! Keď si pomyslím, aký život som viedol, aká to bola bezútešná samota; kapitán je odrezaný od ostatných, akoby bol v pevnosti obohnanej vysokými hradbami – ako to unavuje, ako to ťaží! Vzdialený, celé oceány vzdialený od svojej rodiny! Och, aký bol Achab tých štyridsiatich rokov blázon, blázon, blázon! Načo bola tá urputná štvanica? O čo je dnes Achab bohatší alebo lepší? Cítim sa na smrť unavený, ohnutý, zhrbený. Pukni mi, srdce! Rozskoč sa mi hlava! Ten trpký, zžieravý výsmech šedín...“ Stačí však, že sa veľryba vynorí kdesi z vody (ako ďalšia práca, ďalší obchod, ďalší cieľ, ktorý človeka odvádza od toho, aby sa venoval svojim blízkym, svojmu zdraviu, oddychu či prírode) a Achab vie, že je stratený, že sa nedokáže vzdať, že bude k tejto rybe pripútaný aj po smrti. Každý z nás má svojho Moby Dicka, za ktorým máme tendencie sa hnať. Melville pripomína: každý extrém zničí toho, kto sa za ním ženie! Necháva umrieť všetkých účastníkov výpravy, loď strhne vír na dno oceánu, nažive ostane jediný, mladý, ešte neskazený Izmael: Melvillov odkaz, že aspoň niektorí z nás majú nádej, že sa zachránia.

Slávny výrok: Načo bola taká urputná štvanica? O čo je dnes Achab bohatší alebo lepší?

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB