Stvorili legendu. Boris Pasternak

Napísala 

Boris Leonidovič PASTERNAK (1890 – 1960) a jeho DOKTOR ŽIVAGO
Typ autora: poetická duša prinútená žiť v stalinskom Rusku
Typ legendy: milostný príbeh povznášajúci aj v brutálnej dobe

Vyrastal v umeleckej atmosfére, otec profesor na Škole výtvarného umenia, matka klaviristka. Rodinný priateľ hudobný skladateľ Skriabin mladého Borisa ovplyvnil tak silno, že študoval kompozíciu. „Od detstva som mal sklony k mystike, vždy ma fascinovala osudová predurčenosť. Veril som v existenciu vyššieho, hrdinského sveta, ktorému treba nadšene slúžiť, hoci to prináša utrpenie,“ napísal neskôr v autobiografickej eseji Ľudia a situácie. Nemal absolútny sluch, videl v tom dôkaz, že jeho hudba nie je milá ani osudu, ani nebesiam. Zanechal šesťročné namáhavé štúdium a klavíra sa dlho nedotkol. Nebolo to také ťažké, na obzore sa objavila nová láska – poézia. V literárnom krúžku na moskovskej univerzite prednášal na tému Symbolizmus a nesmrteľnosť. Dvadsaťročný básnik zanietene tvrdil: „Po každom človeku, ktorý umrel, zostáva čiastočka kmitajúcich zvukových a svetelných vĺn, ktorú mal, keď ešte žil, a ktorou prispieval k dejinám ľudskej existencie. Tento vrcholne subjektívny kúsok duše je večný kruh pôsobenia a hlavný obsah umenia. Umelec je síce smrteľný ako všetci ostatní, ale šťastie bytia, ktoré zažil, je nesmrteľné a iní ho stáročia po ňom môžu podľa jeho diel prežívať, ak sa priblížia k osobnej a životnej forme jeho pocitov.“ Prednáška urobila dojem.

Ako dvanásťročný spadol z koňa a zlomil si nohu tak nešťastne, že ostala kratšia. Neskôr sa to ukázalo byť šťastím, vďaka následkom úrazu ho oslobodili od vojenskej služby. Po štúdiách učil deti nemeckého obchodníka, počas vojny sa ocitol na Urale v odbočke vojenskej správy, kde oslobodzoval od nástupu na front ľudí, ktorí pracovali pre obranu. Tieto skúsenosti využil v románe Doktor Živago.

Prvá zbierka jeho básní vyšla roku 1913. Po celý život písal veľmi senzitívne, aj jeho prózy sú plné lyrických momentiek. Nasledovali zbierky Moja sestra život, Rok 1905. Istý čas patril k futuristom, po revolúcii 1917 sa spriatelil s Majakovským, i keď neprijal jeho chápanie literatúry ako služby proletárskej triede. On chcel hovoriť len sám za seba. Preto musel v 30. rokoch odísť do ústrania, živil sa ako knihovník a prekladal, hlavne Shakespeara, Goetheho a Verlaina. Roku 1956 dokončil svoj najväčší román Doktor Živago. Ponúkol ho doma na vydanie a narazil na odmietnutie. Román vyšiel v Taliansku po rusky aj po taliansky a veľmi rýchle ho preložili do dvadsiatich štyroch jazykov, takže už roku 1958 mu Kráľovská akadémia vied v Štokholme udelila prestížnu Nobelovu cenu za „zjavný vklad do súčasnej lyriky a do veľkých tradícií ruských prozaikov“. V Sovietskom zväze sa proti nemu rozpútala nenávistná kampaň: také ocenenie predsa nemôže dostať autor, ktorý neprijal sovietsku revolúciu! Vylúčili ho zo zväzu spisovateľov, vydavateľstvá rušili zmluvy na jeho preklady. Aby sa vyhol nútenej emigrácii, napísal Chruščovovi a pod jeho nátlakom Nobelovu cenu odmietol. O dva roky umrel na rakovinu v spisovateľskom dome v Peredelkine.

Doktor Živago vyšiel doma roku 1989. Spisovateľov syn Jevgenij vtedy preberal za otca Nobelovu cenu. Otcove listy gruzínskym básnikom vydal pod názvom Papier v odtieni slonovej kosti. Práve na ten listový papier, ktorý Pasternakovi darovala Nina, žena gruzínskeho básnika Ticiana Tabidzeho (zatknutý a zastrelený r. 1937), začal písať doktora Živaga. V liste Nine píše: „Jediná vec v mojom živote, pre ktorú nemám žiaden dôvod sa kajať, je tento román.“

Nebolo veľa takých odvážnych dejepiscov epochy, schopných zaznamenať brutalitu nového režimu i nevyhnutnú dezilúziu z neho. A čo láska uprostred násilia? Vášnivý milostný príbeh doktora Živaga a Larisy Pasternak zasadil do tragického obdobia ruských dejín: bez príkras a v plnej nahote píše o prvej revolúcii a stávkach robotníkov v roku 1905, o prvej svetovej vojne, o októbrovej revolúcii 1917, o represívnom stalinskom režime, od Živagovho detstva (1903) až do jeho smrti (1929). Zanechal tu svoj filozofický odkaz v úvahách o zmysle života, viery a umeleckej tvorby. Nezabudol ani na svoje dávne presvedčenie, že v našich životoch hrá veľkú úlohu osud. Jeho postavy náhoda spája i nenávratne rozlučuje. Živagovi dal aj literárne ambície. Na záver knihy zaradil ukážky z jeho (samozrejme, že svojej) tvorby, napriek všetkému plné nádeje pre budúcnosť krajiny, ktorú miloval.

Pasternak bol dvakrát ženatý, Larisu stvoril podľa svojej milenky Oľgy Ivaskej. Film Davida Leana z roku 1965 s Omarom Sharifom a Juliou Christie získal piatich Oscarov.

Slávny výrok: Treba písať tak, aby zamieralo srdce a vlasy stávali dupkom.

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB