- Pretože som presvedčená, že dnes sa už človek stretáva len zriedka s tradičným folklórom, v prevažnej väčšine ide o jeho štylizované formy, teda folklorizmus. Mali by si to uvedomiť aj učitelia, osvetoví pracovníci, novinári a nevyhlasovať za folklór čosi, čo ním už dávno nie je. Ani Dobšinského úpravy nie sú ľudovými rozprávkami, je to ich tzv. národnoreprezentatívny variant, pretvorený veľmi citlivo, so znalosťou veci, ale predsa len štylizovaným spôsobom.
* Prví zberatelia možno preto tak radikálne upravovali pôvodné texty rozprávok, pretože ony boli plné násilia. V najranejšej verzii Červenej čiapočky údajne malá hrdinka zje črevá starej mamy. Čo znie morbídne, ide však o obrazné vyjadrenie toho, že každá nastupujúca generácia mladých žien sa živí tou najživotnejšou, „najbruchovejšou“ skúsenosťou generácie odchádzajúcej. A zberateľ, ktorý toto hlboké posolstvo nepochopil, urobil jemnejšiu verziu.
- Červenú čiapočku síce nemáme s črevami, ale máme v rozprávkach také hororové obrazy, ako ľudská koža pribitá na dvere. Povedala by som, že nedorozumenie spočíva aj v tom, že sa rozprávky chápu ako tvorba pre deti. Pôvodne si ich však rozprávali dospelí ľudia ako určitú múdrosť, životnú skúsenosť, zásady mravnosti, hodnôt. Dobšinského veľké trojzväzkové Prostonárodné slovenské povesti sú ešte plné takýchto obrazov, pretože boli určené dospelému čitateľovi a štúrovci nimi napĺňali ambíciu zdokumentovať, že aj slovenský národ má estetickú tvorbu tohto druhu, z ktorej sa snažili zrekonštruovať jeho minulosť, spôsob života, zvyky. Okrem toho treba upozorniť aj na to, že vzťah k telu, k bolesti, k zraneniam a krvi, k smrti bol iný. V našich pomeroch ľudí ešte do devätnásteho storočia obklopovala vysoká chorobnosť, úmrtnosť, vojny, takže to, čo dnes považujeme za hororové, tvorilo ich každodennú realitu. Možno majú tieto príbehy aj psychologické zázemie, ako vyrovnávanie sa s náročnými situáciami, ako akási katarzia. V každom prípade, bez ohľadu na naturalistické obrazy, stále v nich ostáva posolstvo dobra, spravodlivosti, krásy, mravných základov, ktoré dané spoločenstvo uznávalo. A toto posolstvo je aktuálne dodnes, i keď už rozprávky adresujeme deťom. Po druhé, ide aj o ich rečovú podobu, lebo hoci máme k dispozícii pôvodný folklórny materiál, často je tak zviazaný s nárečím, že ho jednoducho musíme „pospisovniť“, aby bol pre súčasného adresáta zrozumiteľný. Dobšinský sa ešte snažil zachovať regionálne špecifiká a špeciálne výrazy, týkajúce sa tkania, odievania, prípravy stravy, ale dnešné dieťa už obklopuje iná realita, ono nevie, čo je ohrablo, chlebová lopata a podobné slová.
* Aká je teda dnešná úloha ľudovej rozprávky? Má čo povedať internetovej generácii, ktorá vyrástla na batmanoch a počítačových hrách?
- Nemusíme to stavať do protikladu. Moderné rozprávky totiž často preberajú princípy klasickej ľudovej rozprávky. Transmedializácia, to je termín, ktorý sa používa na to, aby sa pomenoval fakt, že ide o tie isté prostriedky zobrazovania šírené teraz už modernými médiami. Aj na modeloch rozprávky je postavená televízna seriálová tvorba. Vždy tam nájdeme chudobnú hrdinku typu Popolušky, ktorú si všimne milionár a ona sa dočká svojho šťastia. To je konštrukt, ktorý sa opakuje v nekonečných variáciách. Všadeprítomná je idea sociálneho vzostupu hrdinu z ubiedených vrstiev, ktorý sa dostane až na kráľovský dvor.
V tejto súvislosti by som chcela upriamiť pozornosť na inú vec. Ústne odovzdávanie je dôležité pre komunikačnú väzbu medzi tým, kto rozpráva a tým, kto počúva. Neznamená to, že mama, otec, alebo starí rodičia musia nosiť v hlave desiatky rozprávok. Vôbec nie. Aj pri čítaní ide o blízky fyzický kontakt, o to, že stará mama dokáže hlasom stvárniť rôzne postavy, že sa stotožňuje s ideovým posolstvom, ku ktorému môže mať dieťa doplňujúce otázky. Čítanie rozprávky na dobrú noc je interaktívny dialóg, považujem ho za veľké plus. Nejde o to, či sa posolstvo mení/nemení, i keď ja si myslím, že sa nemení, lebo sú v ňom zakódované trvalé hodnoty. Problém nastáva vtedy, ak dieťa prijíma tú istú informáciu z technického média a počúva ho osamotené. Darmo je pred televízorom prikryté dekou a v ruke má kakavko, ak nemá pri sebe blízku dušu, ak sa nemá koho opýtať na to, čo mu nie je jasné. V tom vidím nebezpečenstvo médií, v strate osobného kontaktu. Dôsledkom je aj to, že čoraz menej ľudí dokáže povedať rozprávku spamäti. I keď sú aj takí. Zúčastnila som sa na súťaži, kde bol jeden osemdesiatročný rozprávač zo Záhoria schopný hodiny a hodiny hovoriť čarovné rozprávky, mal zásobnicu motívov a vedel ich kombinovať. Takýto nositeľ tradícií je dnes však už ojedinelým zjavom.
* Staré civilizácie poznali zamestnanie rozprávača, človeka, ktorý chodil od sídla k sídlu, rozprával príbehy a poslucháči ho za to živili.
- Aj u nás máme poznatky o igricoch, ktorí pôsobili na kniežacích dvoroch ako zabávači. Nie je to bežná vec, ide o istý druh nadania a tréning pamäťovej zručnosti. Okrem obsahu je dôležitý repertoár motívov a napríklad aj zmysel pre humor. Takí ľudia existujú i dnes a nemusíme to zužovať len na dedinské prostredie, v mestách tiež nachádzame zabávačov, ktorí dokážu chrliť série vtipov. Ľudia by si mali vytvoriť dostatočný priestor pre spoločnú zábavu. Aby ich život netvorilo len pachtenie sa z jednej práce do druhej, potom ešte domácnosť, a priestor pre vzájomnú komunikáciu, priateľské posedenia sa vytráca. Na druhej strane, nie som skeptik, pretože ak kedysi boli jedinci viazaní na rodinu a lokálne spoločenstvo, len občas odchádzali na štúdiá alebo za prácou, medzitým sa vzdelávanie inštitucionalizovalo, deti trávia voľný čas v krúžkoch, v lete na táboroch a len čo vznikne malá skupinka, už spolu komunikujú. Je pravda, že si možno rozprávajú iné veci, ako sme si rozprávali my, zvlášť teraz, keď je spoločenský vývoj taký dynamický.
* Musia sa vyrovnať s obrovským pretlakom informácií, s možnosťami, aké im prinášajú médiá, internet.
- Internet je kapitola sama osebe. Existujú už štúdie, čo z oblasti folklóru a folkloristiky možno na ňom nájsť. Sú tam živé také žánre, ako aktuálne klebetenie, šírenie vtipov a fám. Fáma je veľmi zaujímavý žáner, postavený na nedostatku informácií, o ktoré majú ľudia záujem, na internete sa spustí lavína vymyslených informácií a poloprávd, za ňou sú tiež archetypálne obrazy a stereotypové predstavy, ktoré sa napĺňajú konkrétnou realitou. V komunitách mladých manažérov „frčia“ sms-ky, čo sú vlastne krátke, jadrné vyjadrenia, akési malé žánre.
* Preto sa pýtam na budúcnosť klasickej ľudovej rozprávky. Aká je v tomto hektickom zrýchlenom svete, plnom nových, predtým nepoznaných možností komunikácie?
- Ja si myslím, že deťom by sme mali rozprávať rozprávky v ich klasickej podobe a to preto, lebo sa tým buduje vzťah ku komunite, v ktorej žijú. Nechcem používať patetické slová, to v žiadnom prípade nie, ale ak raz máme čosi, čo toto spoločenstvo vykultivovalo do podoby, ktorá je hodnotná, estetická a má hlbokú ideu i bohatú slovesnú úroveň, bola by škoda, keby o tom ďalšie generácie nevedeli. Rozprávky a povesti teda treba šíriť nielen z výchovných a mravných dôvodov, ale aj zo vzdelávacích. Aby si deti budovali sebaindentitu, pocit, že niekam patria. Nevidím to tak, že by sme všetci na svete mali rovnako cítiť, každý má nejaké zázemie, nie nadarmo sú napríklad Angličania hrdí na svoj ostrovný štát, na svoje tradície a historické postavy. Myslím si, že také niečo by sme mali v kultivovanej forme pestovať aj u nás, nehovoriac o tom, že publikované rozprávky a povesti budujú aj čitateľskú zručnosť a slovnú zásobu. Deti si, samozrejme, môžu pozrieť rozprávkový film, aj filmová reč má určitú poetiku, ale kniha obohacuje slovník, rozmýšľanie a tvorivosť. Myslím si, že sa nedá ničím zastúpiť.
Dobšinského trojdielne Prostonárodné slovenské rozprávky objednávajte tu:
