Prvá dáma amerického hororu

Napísala 

„Mám len jedinú radu, totiž že rozprávač nadprirodzených príbehov by mal pri rozprávaní sám pociťovať des. Potom možno dokáže odovzdať svojim čitateľom onen pocit čohosi divného a cudzieho...“ napísala Edith Whartonová, prvá dáma americkej strašidelnej poviedky ako svoj odkaz tým spisovateľom, ktorí by chceli ísť v jej stopách.

„Veríte v duchov?“ – takto nezmyselne sa pýtajú ľudia, ktorí už nie sú schopní cítiť duchovné vplyvy, tých druhých; nebudem hovoriť tých, ktorí duchov vidia, pretože tí sú naozaj vzácni, ale tých, ktorí ich cítia, ľudí vnímavých voči neviditeľným prúdom bytia na istých miestach a v istých hodinách. Známa je odpoveď: Nie, v duchov neverím, ale bojím sa ich.“ Tak začína svoj autorský príhovor k zbierke strašidelných poviedok TRIUMF NOCI, ktoré práve vyšli v pražskom nakladateľstve PLUS. Hoci ich napísala pred osemdesiatimi rokmi, majú stále schopnosť vzbudzovať v čitateľoch pocity mrazivých obáv, strachu z temnoty, z choroby, zo smrti, obáv, ktoré máme my ľudia všetkých dôb a kultúr spoločné, uložené niekde v kolektívnom podvedomí.

Kto je Edith Whartonová (1862-1937)? Aj keď vám toto meno nie je známe, jeden román určite poznáte, minimálne z jeho filmového spracovania. Je to Vek nevinnosti, za ktorý Whartonová získala prestížnu Pulitzerovu cenu a ktorý roku 1993 sfilmoval Martin Scorsese. Väčšina jej tvorby však vychádza z temných a strašidelných tém. V autobiografickej knihe Ohliadnutie sa pokúsila vysvetliť, prečo. Ako deväťročná ochorela na týfus a niekoľko týždňov sa zmietala medzi životom a smrťou. Aj keď sa takmer zázračne vyliečila, dieťa s veľkou dávkou fantázie a predstavivosti začalo citlivo vnímať nadprirodzené javy. Takmer osem rokov sa Edith bála sama chodiť na vychádzky a žila s pocitom permanentného strachu pred niečím desivým, čo ju už-už dostihne. Dnes by určite skončila na psychiatrii s diagnózou vážnej psychickej poruchy. Rodičia však boli láskaví a chápaví, nič jej neprikazovali, na vychádzky ju posielali len so sprievodom a dovoľovali jej spať pri zažatej lampe, takže detské desy postupne mizli a mladá žena sa nakoniec dokázala zbaviť silných pocitov nutkavého strachu.

Prvý román začala písať ako štrnásťročná, o dva roky vydala zbierku básní, neskôr písala poviedky. Potom prekvapila dvomi praktickými príručkami. V The Decoration of Houses spolu s architektom Ogdenom Codmanom radila, ako si upraviť domov, v Italian Villas and their Gardens rozoberala architektúru a dizajn talianskych víl a ich záhrad. S Codmanom bude v budúcnosti spolupracovať často, tento známy architekt a dizajnér jej pomôže prestavať a zariadiť domy, ktoré v priebehu života kúpi v Amerike, na juhu Francúzska a v Paríži a kde bude prijímať návštevy, vrátane spriaznených literátov a umelcov ako Henry James, Joseph Conrad, Sinclair Lewis, Jean Cocteau či André Gide. Najslávnejším z nich sa stal dom The Mount (Hora) v Lenoxe (Massachusetts), dnes sídlo múzea Edith Whartonovej (www.edithwharton.org).

Whartonová patrila do vyšších vrstiev americkej spoločnosti, najskôr otec a neskôr manžel jej zaisťovali život v luxuse, ideálne podmienky pre ženu z konzervatívnej newyorskej smotánky. Mala si bezstarostne užívať život, chodiť na plesy a do opery, strieľať z luku počas záhradných slávností a samozrejme, porodiť dediča. Edith však taký život netešil, bola často chorá, niekoľkokrát sa nervovo zrútila. S manželom, ktorý bol o dvanásť rokov starší a mal neustále aféry s inými ženami, sa postupne odcudzili, mali oddelené postele i čas trávili každý niekde inde a s inými ľuďmi – nečudo, že manželstvo ostávalo bezdetné. Životopisci naznačujú, že svadobná noc bola pre neskúsenú a vo veciach sexu nepoučenú mladú ženu takým psychickým otrasom, že radosť z milovania zažila až ako 45-ročná v inom utajovanom vzťahu. Dovtedy milovala hlavne psov, mala pocit, že je so psami nejakým spôsobom silne spriaznená a smrť každého zo svojich psov veľmi prežívala. Často cestovala, mnoho mesiacov z roka trávila v Európe, predovšetkým vo Francúzsku, kde po rozvode našla nový domov.

Napriek veľkému venu a tomu, že si svojimi románmi dokázala sama zarobiť nemalé peniaze a investovať ich do kúpy a opravy domov, nemohla s celým svojím majetkom nakladať sama. Správcami jej dedičstva boli bratia a manžel. Po dvadsiatich rokoch manželstva zistila, že manžel neúspešne špekuloval s jej peniazmi a dokonca si za ne vydržiaval milenku. Po mnohých manželových neverách sa roku 1913 konečne rozviedla, to už mala viac ako päťdesiat rokov. Nevydarený súkromný život jej priniesol mnohé témy – sexualitu, peniaze, rozvody – ktoré zúročila v svojich románoch. Ich častou hrdinkou je žena, ktorá sa bolestne sklame v manželovi alebo milencovi. Aj podnikateľský záujem o stavby domov a úpravu záhrad zužitkovala v mnohých poviedkach zo žánru ghost story. Veľký dom u nej znamená túžbu ľudí po rodinnej harmónii, no vždy sa v ňom vyskytne niečo, čo pocit domova ničí, čo by malo byť zamurované či zakopané, čo tu však stále straší a hrozí blízkou katastrofou. A až oná katastrofa umožní hrdinovi či hrdinke, väčšinou neskoro, pochopiť pravý zmysel toho temného, čo ich obklopovalo. Klasickú viktoriánsku hororovú poviedku obohatila Whartonová o moderné prvky, jej hrdinovia riešia nenaplnené či nevydarené vzťahy medzi mužmi a ženami, sú to často podnikatelia, ktorí majú k dispozícii technické vymoženosti doby a predsa ich ovládne ničím nekontrolovaný všadeprítomný strach. Anglosaskí literárni teoretici nazvali Whartonovú moderným cynickým a pesimistickým protikladom Jane Austenovej. Jej poviedku Dušičky, strašidelnú historku o hrdinke, ktorá sa na chvíľu ocitne vo svete bez ľudí, obdivovali takí majstri žánru ako Stephen King či Ray Bradbury.

Edith Whartonová počas prvej svetovej vojny zriadila vo Francúzsku niekoľko útulkov pre belgických utečencov, pre siroty a pre ľudí chorých na tuberkulózu. Na prevádzku zháňala peniaze od amerických sponzorov a zároveň riešila aj také maličkosti, ako výmenu bielizne, či konflikty medzi obyvateľmi. Po vojne jej boli udelené štátne vyznamenania – americké, francúzske i belgické. Silná žena, ktorá v ťažkých vojnových časoch zachránila životy mnohých zranených, chorých a bezmocných ľudí, to už nebola tá krehká dáma so psíkmi, ako kedysi. Písala do poslednej chvíle, kým vládala premýšľať a písať, popísané listy skĺzavali z postele na zem. Marion Mainwaringová tieto zápisky pozbierala, podľa poznámok Edith Whartonovej dokončila a pripravila na vydanie ako román The Buccanners (Piráti). Edith Whartonová je pochovaná na americkom cintoríne vo Versailles. Spoločnosť Edith Whartonovej zhromažďuje informácie o spisovateľke, jej bibliografiu a všetky dostupné textové zdroje.

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB