...šepkajú si poverčivé ženy z okolia, „aj Panna Mária nosila bledomodré šaty a čo všetko musela pretrpieť!“

Josef Němec, recipient finančnej stráže v neďalekom Červenom Kostelci, má tridsaťdva rokov, Barbora, najstaršia dcéra Jana Pankla, kočiša kňažnej Kataríny Zaháňskej, je podľa dokladov predložených pri sobáši sedemnásťročná. Svadobčania sa v ten utorok dvanásteho septembra 1837 hostia pod košatými korunami stromov v záhrade Steidlerovho hostinca U bílého lva. Večer tancujú v jeho sále. O dva dni sa tu koná jiřinková slávnosť, prvá výstava pestovateľov astier, novej módnej kvetiny, ktorú len nedávno priviezli z amerického kontinentu na európsky a ktorá si veľmi rýchle získava svojich obdivovateľov. Kráľovnou jiřinkového bálu sa stane mladá pani Němcová, ktorá žiari a pri tanci ide z náručia do náručia.

V Steidlerovom hostinci v Českej Skalici je dnes Múzeum Boženy Němcovej. Jeho expozície hovoria o tom, že takých bezstarostných dní, ako bol jiřinkový bál, už budúca česká spisovateľka vo svojom živote veľa nezažije. O týždeň nato prelieva doma prvé slzy sklamania: „Jak krásným, jak nádherným jsem si představovala život po boku milovaného muže, leč ten život mně určen nebyl!“ Hľadala ideál, akým Josef Němec určite nebol. A to ešte netuší, že okrem hrubého a sebeckého muža jej osud pripraví tie najkrutejšie skúšky. Aj keď napíše príbehy a rozprávky, ktoré potešia tisíce čitateľov, aj keď bude obdivovaná a slávna, čakajú ju roky plné strádania, chorôb a biedy, keď často nebude mať ona ani jej deti čo dať do úst; dni, počas ktorých nepôjde medzi ľudí, lebo si nebude mať za čo dať opraviť jediné topánky; stratí chuť žiť po najťažšom údere pre matku - smrti milovaného syna; opustí ju každý muž, ktorému venovala horúci cit svojho vášnivého srdca; a nakoniec bude umierať v cudzom meste, o hlade a nivočená rakovinou, bezmocná a sama.

To všetko sa stane žene, ktorá jedného dňa napíše: „Neodháněj nikdy lásku od sebe. Je jí tak málo na světe.“

Čo by som bola bez lásky?

Roku 1957 vychádza prvý z desiatich zväzkov Slovenských pohádek a pověstí. Božena Němcová ho uvedie rozprávkou Světská krása, príbehom o kniežacom synovi, princovi so zlatou hviezdou, ktorému pri krste sľúbili Svetskú krásu a on kvôli nej prejde celý svet a Slnečníkovi, Veterníkovi i Mesačníkovi, každému z troch zázračných bratov kladie naliehavú otázku: Kde je moja Svetská krása?

Krása a láska, láska a krása. A ešte Dobro k tomu. To je jej životný program. Po Láske a Dobre bude túžiť, no Krásu, tú jej sudičky nadelili. V spomienkach Z literárního soukromí zaznamená Karolina Světlá rozhovor s lekárom Josefom Čejkom, v ktorom sa ho Božena Němcová pýta na svoju literárnu favoritku George Sandovú: „Bola skutočne taká krásna, ako ju mnohí popisujú?“

„Tak krásna ako vy nebola,“ odpovie Čejka. „Bola omnoho menšia než vy, zavalitá, ak sa nemýlim, už začínala šedivieť, a keď mlčala, rozložil sa jej po tvári zádumčivý pokoj, ktorý síce nebol nezaujímavý, ale nikoho zvlášť nedojímal a neuchvacoval.“

Zato dcéra panského kočiša uchvacuje všetkých, mužov i ženy. Jedna z českých vlasteniek Sofia Podlipská nám zanechá popis vysokej čiernovlasej krásavice so zelenými očami a labuťou šijou: „Ještě ji vidím, kterak vcházela do našeho obývacího pokoje (...) třicetiletá tehdáž nevypadala jinak než devatenáctiletá svěží dívka. Tak skvělá byla její pleť, tak zářící oko, tak štíhlá a pružná postava. Jejím oblekem byl bílý klobouk, šaty pískové barvy kolem těla těsně přiléhající s řasnatou sukní a přes to černý aksamitový kabátek, pouze po boky sahající. Bylo to nejvýše vkusné a elegantní. Její nádherně černé vlasy byly podél skrání hladce sčesány a v týle stočeny jednoduše v řecký uzel.“

Mladý Jan Neruda ju stretáva v päťdesiatych rokoch, keď vodieva syna Jarouše do školy. Aj jeho očarí zrelá ženská krása, rád sa zastaví a díva za ňou.

Krása, po ktorej túži ona, je však viac duchovná, než telesná. V liste mužovi z 13. júna 1957 sa vyznáva: „Touha ta spočívá v duši mé, jako kapka, která nevysychá ani neodtéká, ale věčně se třpytí jako diamant; je to ona touha po neskonalé Kráse a Dobru, je to ona touha, která člověka z prachu povznáší, která, kdy se octne v přírodě, náruč mu rozevírá, že by celý vesmír k srdci přitiskl, která ho vede na cestu Kalvárie! Touha ta spojena s láskou, láskou opravdivou, ne k jedné osobnosti, ale ku každému člověku, k veškerému lidstvu, láska, která nežádá odplaty, nalézajíc sama v sobě vše, snaha státi se vždy lepší a Pravdě se blížiti, to je můj ráj, moje štěstí, můj cíl. To mi dodává síly, to mne blaží, a bez té lásky, co bych byla?“

Okrem známeho Hellichovho portrétu, ktorý pozná azda každé malé dieťa, sa zachovalo niekoľko daguerotypií s portrétmi Boženy Němcovej, väčšinou už z rokov, keď jej tvár poznačili bolesť a utrpenie. Na poslednej vyzerá staršia ako naozaj je, avšak stále distingvovaná, elegantná dáma z vyšších kruhov.

Prísna matka, vzdorovitá dcéra

Domček s popisným číslom 7, ktorý dnes ukazujú turistom v údolí nazvanom Babičkino, nie je Staré bělidlo, nie je to oná kultová chalúpka, v ktorej trávi idylické detstvo románová Barunka (v skutočnosti tak Barboru Panklovú nikdy nikto nevolal) s babičkou, tromi súrodencami a psami Sultánom a Tyrlom. Dom, v ktorom sa kedysi bielilo plátno a v ktorom krátko býval kočiš Pankl so ženou Teréziou, uvoľní miesto skleníku s ananásmi. Panklovci sa sťahujú do domu pre služobníctvo, kde rozrastajúcej sa rodine stallmeistra pripadne prízemie. Ostatní sluhovia spávajú spoločne vo veľkej miestnosti na poschodí. Terézia, ktorá predtým slúžila vo Viedni, prišla do Ratiboříc s nemanželskou dcérou Barborou. Jan Pankl dieťa sobášom legitimuje. Terézia mu porodí ďalších dvanásť detí, sedem z nich sa dožije dospelého veku. Nie je to láskavá matka. Málovravná, telnatá, pleť poďobaná od neštovic, deti vychováva prísne. Buď im rozkazuje, alebo ich trestá. Zvlášť tvrdá je na najstaršiu dcéru. Tá jej chlad opláca vzdorom. A po celý život bude uznávať len prirodzené autority.

Terézia drží byt v čistote a dáva si záležať na tom, aby rodina vyzerala „pansky“. Pracuje ako panská práčka, za čo dostáva malú mzdu a odmenu v naturáliách: v pšenici, hrachu, masle, zemiakoch, soli, kapuste, dreve, uhlí. Keď panstvu príde návšteva, varieva pre cudzie služobníctvo. A kuchárka je vychýrená. Postupom času si vybojuje miesto v meštiackej spoločnosti a začne sa považovať za úradníčku, nie za slúžku.

Jan Pankl, šetrný rakúsky Nemec, stredne vysoký, štíhly modrooký blondiak, je na rozdiel od svojej ženy príťažlivý a priateľský. Keď sa v priliehavých jelenicových nohaviciach a vo vysokých jazdeckých čižmách vyšvihne na koňa, jeho deti ho obdivujú. Do krčmy chodí málokedy, kamaráti sa so zámockým záhradníkom. Doma si ho príliš neužijú. Väčšinou je s pani kňažnou vo Viedni, Paríži alebo na jej druhom zámku v sliezskej Zaháni. Stará sa o kone, riadi štvorzáprah, učí panstvo jazdiť na koni.

Ale - po kom to len je ich najstaršia dcéra vysoká, štíhla, čiernovlasá, zelenooká a, ako sa neskôr ukáže, aj bystrá a tvorivá?

Služobníctvo si pošuškáva, že Barbora, ktorú všetci volajú Betty, je nemanželskou dcérou Kataríny Vilhelmíny, vojvodkyne Zaháňskej, tej, ktorú poznáme z Babičky ako „pani kňažnú“. Neskôr sa podozrenie presunie na jej najmladšiu sestru Dorotheu, na ktorú sa Betty náramne podobá. Otcom má byť gróf Karl Clam-Martinic zo starej českej šľachtickej rodiny, ktorý s Dorotheou, matkou dvoch detí vydatou za Edmonda Périgorda, prežil ľúbostný románik a ten údajne neostal bez následkov. Spomínajú sa aj iné mená z významných európskych šľachtických rodov. Hovorí sa, že Pankl so ženou si dieťa iba osvojili a že Betty nie je „růže z keře nízkého“.

Meno Terézie Panklovej nenájdeme na zozname hostí na Bettyinej svadbe, dcéru po sobáši nikdy nenavštívi, dokonca ani vtedy nie, keď umrie Boženin najstarší syn Hynek, nadaný maliar, do ktorého vkladala najväčšie nádeje. Tragédia, pri akej matky zvyčajne svoje dcéry podporujú. Terézia nepríde dokonca ani na dcérin pohreb. Božena Němcová napíše poviedku, v ktorej sa bude zaoberať otázkou, či je možné milovať adoptované dieťa ako vlastné.

Príliš veľa otáznikov

Podľa viedenského záznamu o krste malú Barboru pokrstili roku 1820. Ale kedy sa narodila? Podľa školských záznamov začala chodiť do školy roku 1824. Štvorročná? A to už vraj vedela trochu čítať a písať, lebo ju rok predtým chodil domov doučovať súkromný učiteľ. Kto ho platil? Panklovci sotva, tí na taký prepych nemali, a žiadne iné z ich detí také výsady nemalo. Toto dieťa si dokonca môže požičiavať knihy zo zámockej knižnice. Roku 1830 odchádza Betty do rodiny správcu zámku v Chvalkoviciach, ktorý tiež patrí pani kňažnej, aby sa tam naučila po nemecky, ručné práce a hrať na piano. Podľa jej spomienok mala trinásť rokov, keď odišla do Chvalkovíc, a stávalo sa jej tam: „Tenkrát ještě, když se mužští zastavovali, řkouce: Safiente, to je hezká holka! – mně ta slova nezůstala v hlavě. Smát se, tancovat, ať to již bylo na mlatě, v ratejně nebo na louce, vše jedno, jen když jsem tancovala.“ Podľa rodného listu však mala len desať rokov a toto by desaťročné, vlastne ešte dieťa, nepovedalo. V Chvalkoviciach poplietla hlavu aj samotnému správcovi Augustínovi Hochovi, jeho žiarlivá manželka ju poslala domov skôr, ako to bolo dohodnuté. Je teda možné, že si Josef Němec bral dvadsaťročnú mladú ženu, a nie sedemnásťročné dievča.

Prišli Panklovci do Ratiboříc s novorodencom, alebo s dieťaťom, ktoré už veselo žvatlalo? Hovorí sa aj to, že Terézia stále čakala, že pani kňažná zabezpečí pre Barboru veno a pre jej muža postup v kariére. Katarína Zaháňska však dcére svojho kočiša venuje – iba náušnice. Tie novomanželka bez zaváhania stiahne z uší a dá domácej, ktorej budú v prvom byte v Červenom Kostelci dlhovať za nájomné.

Nestará sa „pani kňažná“ o svoju nepriznanú neter preto, lebo si s jej matkou, svojou nevlastnou sestrou Dorotheou nerozumie? Alebo je Barbora naozaj iba mimoriadne vydareným dieťaťom dvoch sluhov? Roku 1840, po Kataríninej smrti, daruje jej muž, gróf Schulenburg, Panklovi domček so záhradou. Bude známy ako „panklovna“, aj keď v ňom Panklovci nikdy nebudú bývať, len ho prenajímať. Dom je to prehnitý a malý, ale nejakú hodnotu predsa len má. Keď Dorothea zdedí panstvo v Zaháni a po búrlivom živote s množstvom milencov sa usadí, pozve k sebe na vidiecke sídlo aj kočiša Pankla s rodinou. Bola „panklovna“ venom? Terézia dom predá, keď jej muž, s ktorým prežije tridsať spoločných rokov, v Zaháni umiera.

Poznala Němcová pravdu o svojich rodičoch? Karolina Světlá tvrdí, že stále čakala na veľké dedičstvo. Synovi Karlovi, ktorého poslala na zámok v Zaháni, aby sa tam naučil záhradníckemu remeslu a umeniu, napíše roku 1956 pravdepodobne ako reakciu na jeho poznámku, že vojvodkyňa Dorothea nesúhlasí s jej vlasteneckými prejavmi: „Co se těch řečí týče, těch si nevšímej, to mezi takovými bývá, kteří majú dlouhou chvíli, jako jsou nekteří na zámku... takoví beztoho každého klepu se chytnou, an jsou duše jejich prázdné buňky, z nichž nemají čeho čerpat. A konečne, jestli to hrabě a kněžna ví, co je z toho? Dali nám a dají nám kdy něco? A co oni mi mají co poroučet, jaktěživa mi nic dobrého neprokázali, ... a mně dokonce vrchnost nic nedala, já jím nemusím být za nic vděčna.“

Na sklonku života pripravuje dva romány, jeden s názvom Urozený a neurozený, druhý chce nazvať Neveselá svatba. Choroba a smrť jej zabránia napísať, nad čím premýšľa.

„Ba, já zastávám i šlechtu – ale šlechtu ducha a srdce. A tu ať najdu v haleně neb zlatém rouchu, vždy se jí ráda pokloním – ostatní je holá forma, malované nádoby prázdné,“ píše Samovi Chalupkovi. A naozaj, po celý život sa najlepšie cíti medzi intelektuálnou elitou. K jej priateľom patria lekári, profesori, básnici, spisovatelia, maliari, vedci. Aj Josef Němec je svojím spôsobom zaujímavá osobnosť. Vzdelaný muž, ktorý nemohol doštudovať pre svoje revolučné názory a vystupovanie, napriek osobným nezhodám privedie mladú ženu, ktorá vyrástla v nemecky orientovanom prostredí, k úprimnému českému vlastenectvu.

Milovaná a opustená

Počas dvadsaťpäťročného manželstva sa sťahuje do desiatich miest v Čechách a vystrieda viac než dvadsať bytov, často malých, tmavých a vlhkých. Za päť rokov porodí štyri deti, každé v inom meste. Muža kvôli jeho rebelantskej povahe a povesti politicky nespoľahlivého človeka platia málo a ustavične prekladajú. Manželstvo poznačené nedostatkom peňazí a jeho frustráciou nie je šťastné. Marie Langhammerová, ktorá u nich v 50. rokoch slúžila, hovorievala: „Pán Němec nebol v základoch svojej povahy zlý, ale k pani Božene sa nehodil. Ona taká mierna, pokojná, láskavá a nežná ako holubička, plná lásky a dobroty, a on, pán komisár, povahy prudkej, svojhlavej, zachmúrený, len k hmote ho ťahalo. Niet divu – dve také povahy nemohli vedľa seba v manželskom zväzku obstáť, tie sa museli zraziť! A potom – vzali sa bez lásky...!

Počas pobytu v Poľnej jej kupec Pittner požičiava knihy. Jeho žena spomína pred dcérou, že krajšiu ženu nikdy nevidela. Mladá pani Němcová sa zvykla sama prechádzať na medzi, náručie plné poľných kvetov, ktoré mala vpletené aj do vlasov. Hoci manžel by ju radšej videl v kuchyni.

Němca roku 1842 prekladajú do Prahy. Konečne sa im otvorí svet! Na plese v Žofíne si duchaplná a príťažlivá vidiečanka získa české vlastenecké kruhy. Píše prvé básne, niektoré dokonca vychádzajú tlačou. Šťastné roky kalí jedine zhoršujúce sa zdravie. Už prvý pôrod je osudný. Dlho krváca. Rakovina maternice sa pravdepodobne vyvinula práve kvôli problémom, ktoré nastali, keď rodila Hynka. Najmilovanejšie, najnadanejšie a najkratšie žijúce dieťa. V Prahe sa o ňu stará MUDr. Josef Čejka. Okrem lekárskych rád je pre ňu zdrojom informácií o literatúre a kultúre. Prekladá Shakespeara a, hoci ženatý, miluje svoju pacientku.

Profesor Ignác Hanuš ju zasväcuje do filozofie, Josef Kajetál Tyl fascinuje poučkami o literárnej tvorbe, archivár Karel Jaromír Erben obráti jej pozornosť na zbieranie ľudových povestí. Němcová sa zaujíma o poéziu i prózu, o filozofiu i medicínu, o folklór aj anatómiu, rada chodí na botanické vychádzky a miluje encyklopédie. Mužov kamarát, autor odborného slovníka Josef Franta Šumavský jej dáva lekcie českej gramatiky a štylistiky. Všetci vidia, že neovláda dobre češtinu, že jej básne sú len začiatočníckym veršovaním, ale nedá sa prehliadnuť – duša tejto mladej ženy chce lietať.

Jej prvé básnické pokusy, pod ktoré sa podpisuje už ako Božena Němcová, rediguje ozajstný básnik, medik Václav Bolemír Nebeský, ktorého tu považujú za Máchovho dediča. To je on, muž, ktorý v mladej žene túžiacej po poézii, romantike a ideálnej láske, prebudil po prvýkrát tento zvláštny cit. Naučil ju milovať, aby jej po pár mesiacoch jednoducho povedal, že odchádza študovať do Viedne.

Po jeho odchode dostane také vysoké horúčky, že miestami upadá do bezvedomia. Doktor Čejka v nej prebúdza vôľu znovu žiť. Zháňa jej lístky do divadla a na koncerty, keď ju pošle oddýchnuť si na svieži vzduch do Ratiboříc, ide s ňou a druhý jiřinkový bál pretancuje mladá pani Němcová s ním. Je to jeho nápad, aby napísala do Českej Včely tri národné povesti: Silný Ctibor, Devět křížů a Rousín, začiatok jej budúcej literárnej vášne.

Keď uverejní báseň Moje vlast, všetkým klebetníkom v nej naznačí, že sa s odchodom Nebeského zmierila: Čechu jsem srdce zadala, / Vlastence za muže mám, / a co ostatné syny vlasti/ české děti vychovám.

Nedá sa nič robiť, Nebeského korektúry jej básňam chýbajú.

Nebeský nezabúda a napíše takmer prorockú báseň:

Růží keř je duše tvoje,

Na němž purpur lásky plane;

Jiní růže natrhají,

Tobě tŕní pozůstane.

Ty jsi žena marnotratná,

Jako královna tu vcházíš,

Ňader perly, lásky zlato

Otrokům svým štedře házíš,

Zchudneš – ale k otroku pak,

Jenž tvé zlato nyní béře,

Přijdeš žebrat; on však zavře

Před tebou svých ňader dveře.

Bratia a sestra

Augustiánsky mních Matouš František Klácel je svojrázny profesor filozofie z Brna, ktorý dospel k presvedčeniu, že všetky náboženstvá a cirkvi vypáchli, nechali tu len „kabát starý“ a on má poslanie uviesť do života nové náboženstvo „ľudomilstva“ a Bratrstvo českomoravské, ktoré zjednotí jeho vyznavačov. Prvým členom tejto bratskej obce - sa stáva sestra Božena Němcová, ktorá s nadšením prijíma myšlienku „všeľudského zbratania“. Často si píšu. Matouš priateľovi priznáva: „Za největší poklad bídného života svého považuji přízeň této Boženy“. „On ji vzývá jako světici,“ čuduje sa ďalší priateľ, Jan Helcelet, ktorý novú „sestru“ ešte nepozná. Ale keď ju spozná, čosi hneď a zaraz medzi nimi preskočí. Helcelet, ženatý profesor poľného hospodárstva na brnianskej technike, hedonický vychutnávač životných radostí, nezodpovedný, prelietavý krásavec s hustou čiernou bradou, spôsobí počas jednej noci na horách to, čo Němcová sama neskôr nazve „poblúdením zmyslov“. A čo sa nechtiac stane dôvodom pre rozpad bratstva, veď čo je to za spolok, keď všetci bratia na seba navzájom žiarlia!

Tretí do partie je Hanuš, ktorý na zbratávanie ľudí neverí. „Svet je plný egoizmu a bratstvo medzi mužom a ženou, tak na to neverím už vôbec,“ máva rukou nad Klácelovou naivitou. Až pokým sa bratská láska nezmení na každodenné príjemné vtipkovanie so „sestrou“. Dokonca aj jeho vážna žena Laura sa s Boženou skamaráti. Hanušovci sú nakoniec jediní z bratstva, ktorí Němcovú odprevadia na poslednej ceste. Hanušovcom chorejú deti, Helceletovcom umrela dcérka, Božena je tiež chorá. Hanušov komentár: „To už je akoby sa bohovia spojili proti niekoľkým smrteľníkom za to, že sa opovážili zhádzať zo seba špinu obyčajného stáda a chceli žiť podľa vzoru olympského.“ Klácel pošle chorej Němcovej finančnú pomoc. Táto prvá podpora sa jej bolestne dotkne. Ona hľadá duchovný ideál, peniaze do neho vnášajú materiálny tieň. Hanuš ju utešuje, že jej povinnosťou je brať si podporu od bratov, ináč by ich hnutie bolo lžou. „Jak vidím, nejraději by měla, kdyby, aniž by cosi požádala, se jí to i ono přinášelo.“

Helcelet sa obáva, že ich vzťah prerastá do „sentimentálneho románu“. V rokoch 1851 – 1858 vydáva kalendár Koleda, do ktorého Božena prispieva, ale pokusom o intimitu sa hlavne on vyhýba. Je prísny kritik jej vecí, postrehne ich slabiny, niektoré poviedky odmietne, hoci vie, v akej biede žije a že potrebuje honorár. Ona si len vzdychne, že je „shovívání potřeba, aby si lásku přátel a známých udržela.“

Ťažkopádny Klácel, ktorý často tvrdieval, že „raději v Texase prasata pásti“ ako podmienky Bachovho absolutizmu pre literatúru, sedem rokov po smrti Boženy Němcovej emigruje do vysnenej Ameriky. Pokúsi sa aj tam uviesť do života ideál bratstva medzi ľuďmi, márne.

Tŕňová koruna pre Havlíčka

V júli 1845 vychádza prvý zväzok Národních báchorek a pověstí, obsahuje šesť rozprávok. V českej Včele sa o ňom pochvalne zmieňuje Karel Havlíček Borovský, aj keď autorku osobne nepozná. Neskôr preberie redigovanie Českej včely, Němcová do nej často prispieva, aj keď už nežije v Prahe, ale sťahuje sa s mužom do Domažlíc, do Všerub, do Nymburgu, do Liberca... A keď sa ona vráti s deťmi do Prahy, je už Havlíček preč. Pre svoje radikálne názory skončí v nútenej emigrácii v Brixene. Prahu odvtedy navštívi len trikrát. „Ja tú Prahu nepoznávam,“ hovorí Havlíček sestre Johane. „Veď tu všetko predo mnou uteká. To z nich ten Bach dokázal urobiť takéto baby? Jediná pani Němcová, keď ma na Příkopech uvidela, beží ku mne. Hovorím jej: Prosím vás, nerobte si so mnou hanbu, načo táto česká žena odpovedá: Eh, čo, ja si z vlády nič nerobím.“

Ostatné je známe. Havlíčkovu rakvu na pohrebe zdobil veniec, ktorý pripomínal tŕňovú korunu. Položila ho tam uplakaná a pritom zo všetkých najodvážnejšia Božena Němcová.

Milujúca matka

V auguste 1846 Josefa Němca konečne povýšia. Stáva sa komisárom finančnej správy druhej triedy v Domažliciach. K funkcii patrí pomerne slušný plat. Jeho žena je už známa spisovateľka.

„Každá žena musí podle své možnosti vyplnit částečky v mesmírném retězu člověčenstva. A nyní je k tomu doba. Má-li být chrám naší národnosti na obdiv světu a chceme-li, aby naše děti v něm Te deum zpívaly, nesmíme zahálčivě ruce do klína vložit a na muže zevlovat, jak pracně po kaménku na něj snášejí. V naších rukou leží poklady, a neměly by je matky chovat, aby jimi cizí roucho zdobily, ale raději je vložit do zdí vlastního chrámu, aby se jako jasné slunce zaskvel. Není k tomu nic jiného potřebí než láska,“ pôsobí výchovne na domažlické ženy. Svoje deti miluje, rozpráva im rozprávky, učí ich pesničky. Najstaršieho Hynka zbožňuje, vidí v ňom budúceho skvelého maliara. Mladší Karel jej robí starosti, je nezodpovedný, nevie, čo so sebou. Dcéra Dora sa snaží, hrá na klavír a driluje francúzštinu, ochorela však, chúďa, na škrofulózu, istý druh TBC, a tak pre ňu vidí jedinú budúcnosť: bude učiteľka. Najmladší Jaroslav je ešte malý, záleží jej len na tom, aby chodil do dobrej českej školy.

V Domažliciach sa nadchýna krojmi a zvykmi, vie sa prihovoriť slúžkam, robotníkom, kuchárkam, ľahko sa s nimi spriatelí, presvedčí ich, aby sa rozrozprávali, ale nikdy sa necíti byť jednou z nich. V Ďarmotách bude sedieť na vreciach so zemiakmi a zapisovať prekáranie zberačov, ale sama nezodvihne jediný krumpeľ. Už v chvalkovickom zámku sa zaradila medzi vyššie vrstvy.

Chce vlastniť malé kníhkupectvo a predávať knihy, aj formou kočovného krámku. Je to jeden z mnohých plánov, ktorými sa rýchle nadchne a rýchle ich aj opustí. Ako ten zo Sliača, kde bude chcieť založiť čosi ako kaviareň a podávať kúpeľným hosťom kávu so smotanou a české koláče. Alebo keď sa chce zamestnať ako spoločníčka bohatých starých dám. Pomýšľa aj na štúdium medicíny. V posledných rokoch života uvažuje o emigrácii, buď do Ruska za synom Jaroslavom, alebo do Ameriky, ktorú pozná z romantických románov.

Smer Slovensko!

Doktor Čejka má choré pľúca a tak štafetu starostlivosti o zdravie pani Němcovej odovzdá mladému kolegovi MUDr. Dušanovi Lamblovi. Ten ešte ako študent precestoval cez prázdniny Chorvátsko, Dalmáciu, Čiernu Horu, a všade propagoval myšlienku všeslovanskej jednoty. Z ciest písal reportáže do novín. Dobre pozná hlavne Slovensko. Němcová sa ním nadchne. Opravuje mu šaty, hostí ho čajom a zase na chvíľu uverí, že našla lásku. Aj ona zatúži cestovať. „Na Slovensku, jak je i Vám dobře známo, leží ohromné poklady, o jichž dobývání se nikdo nestará, alespoň ne v té míře, jak by se mělo a mohlo starat..,“ tvrdí mecenášom, od ktorých žiada peniaze na cestu.

Na Slovensko nakoniec cestuje štyrikrát.

Roku 1850 Němca preložia do Miškolca. Jeho žena odmieta ísť niekam, kde deti nebudú môcť chodiť do dobrej českej, ba dokonca ani do slovenskej školy, a ostáva s nimi v Prahe. Byt malý, deti hlučné, ona chorá. Priatelia jej radia, aby bola na deti prísnejšia. Kúpi teda metlu, ale radšej ju schová do postele. O dva roky navštívi muža v Ďarmotách, o ďalší rok ide za ním aj s Dorou a Jarouškom. Prišli v najmenej vhodnom čase, Josefa Němca práve suspendujú pre politické Umtriebe, politickú činnosť v revolučných rokoch 1848/49 a je zavedené proti nemu vyšetrovanie. A akoby hrôz nebolo dosť, doktor Lambl píše, aby sa neodkladne vrátila domov. Pätnásťročný Hynek vážne ochorel. Rýchla tuberkulóza skosí mladý život, milovaný syn deň po jej návrate umiera v matkinom náručí.

Ak sa dosiaľ zdalo, že je život neznesiteľný, tak len teraz sa začína ozajstné peklo. K žiaľu nad mŕtvym Hynkom sa pridáva aj bieda. Mužovi znížia plat na polovicu, čo je len tak-tak pre jedného človeka, preto prestáva posielať rodine do Prahy akékoľvek peniaze. Božena si písaním zarobí nanajvýš na nájomné, takže neprídu o strechu nad hlavou. Ale deti chcú každý deň jesť, potrebujú sa obliekať. Ani ona dlho bez jedla nevydrží. Už roky nosí len darované veci. Obnosené šaty jej venovala grófka Kounická, občas niečo pošle sestra Marie zo Zaháne. Oblieka sa výhradne do čierneho.

Ostáva jej už len osem rokov života. A práve tam, na najhlbšom dne ľudského zúfalstva, sa zrodí vysnená, ideálne harmonická, láskou, súcitom, vierou v ľudí a v milosrdného Boha preplnená Babička.

Ako to bolo naozaj

Keď si panská práčka Terézia Panklová nedokáže sama poradiť s trinástimi deťmi, zavolá na pomoc svoju matku, babičku Magdalénu Novotnú. Áno, tá láskavá babička v modrej zástere a klopkajúcich drevákoch, ktorá svojim vnúčatám vždy rada uvarí čiernu kávu cifirindu, je predobrazom inej Babičky. Terézia, ktorá chce zapadnúť medzi mešťanov, sa za matku v kroji rozprávajúcu írečitým dialektom hanbí. Babička odíde k druhej dcére, Johanke, kuchárke v Ratibořiciach, u ktorej pára perie. Akonáhle však zbadá vnúčatá, zaťuká na okno, oni prídu a babička im rozpráva rozprávky. Keď sa to Panklová dozvie, hnevá sa.

Němcová nájde tri roky starý plán k Babičke krátko po Hynkovej smrti, keď sa jej nechce ani žiť: „Utekla jsem do toho osamělého stavení v malém údolíčku, k nohoum milé babičky, a když jsem slyšela její rozumné slova, její písně a pohádky, když tu přede mnou stál její milý obraz, měla jsem za to, že jsem děvče, běhala jsem veselou myslí po lukách, lese a háji, navštívila ty upřimné duše všecky a zapomněla při nich na všecek ostatní svět, se všemi jeho trampotami.“

Roku 1856 píše sestre Adéle: „Nikdo z nás nevidí milé Ratobořice tak krásnými, jako já! Vy vidíte v nich jen prózu skutečnosti, mně zůstaly rájem! Každý kámen, každou květinu vidím ještě, jak byly, dokud jsem byla děvčetem, děvčetem plným obrazivosti – o které matka neměla tušení.“

Je tu splav, ktorý vďaka Boženej Němcovej ostane azda už navždy spätý s bláznivou Viktorkou, ktorá sa pominula na rozume, keď ju zviedol a opustil vojak. Svoje dieťatko utopila v rieke. Ak ju k sebe zavolali dobrí ľudia, aby sa najedla, a mali dieťa, utekala ku kolíske a hojdala ju. V skutočnosti ju blesk nezabil, umrela prirodzenou smrťou a pochovaná je v Červenom Kostelci. Krásna Kristla z románu sa v reálnom živote vydala za učiteľa v Náchode, muž mladý umrel, zanechal ju so siedmimi deťmi, živila sa šitím a umrela 78-ročná, chudobná.

Pani kňažná už zanevrela na všetkých milencov. Teraz miluje deti a psov. Keď zdochne jej najmilší pes Missisippi, vystrojí mu pohreb, na ktorom spolu s ňou plače všetko služobníctvo. Len záhradník vie, ako mu vtedy vytrhali cibuľu, aby dokázali plakať tak, ako bolo treba. Ratibořice, zámok, Viktorkin splav a celé Babičkino údolie boli roku 1976 vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. Najvyhľadávanejšou miestnosťou na zámku je kabinet pani kňažnej, do ktorého Němcová umiestnila dej jednej kapitoly.

Samovi Chalupkovi, svojmu slovenskému dôverníkovi, posiela výtlačok Babičky s vysvetlením, že nie je „po školách vysokých honěná“: „Jak jsem vyrostla, tak jsem vyrostla. Prozřetelnost boží se o mně postarala; nadala mně srdcem zdravým, v němž vře láska k člověčenstvu, kusem fantazie, a pak mne prohnala školou všelikého utrpení.“ Na jednej strane ľudový kroj a rozprávky, maľovaná truhlica a kolovrátok, na druhej strane zámocká knižnica, sochy a obrazy, šuštiaci brokát a jemný hodváb. Jedno aj druhé sa nachádza v najhlbšom vnútri Boženy Němcovej, to je jej večný kontrast zámku a podzámčí.

Ať blaží sen!

Pre svoje poviedky si Němcová vyberá neobvyklé námety, také, ku ktorým by potreboval odvahu aj muž. V Baruške popisuje prostitúciu vo veľkom meste; v Rozárke si všíma telesne postihnutého človeka; v Sestrách napíše príbeh o slobodnej matke, ktorá zabila novorodeniatko a skončila v ženskej väznici; v Karle matka zo strachu pred odvedením ukrýva syna až do dospelosti v ženskom prestrojení.

Ale väčšinou sa utieka do ideálneho sveta. Slávny je citát z listu Jurenkovi, keď pripravovali materiály pre almanach Lada Nióla: „Ale když není skutečnost, ať blaží sen! Jak často ukojila jsem touhu po moři – ve snu – jak často se těšívala v rozkošných krajinách – ve snu. Sen mi přivádí drahé osoby, jež nikdy více nespatřím – ve snu bývám někdy celá já – bývám šťastná na chvíli. – Pročpak naříkat, že to jen sen – když mi zůstane toho pocit i celý den; za takový sen já vždy srdečně děkuji. Teď si lehnu. Pod tou prachovou peřinou se to spí teple a příjemně. Tu člověk se ukryje před veškerou zlostí osudu a zapomene na chladný svět.“

Rozprávky na tento účel vyhovujú najlepšie. Tu si môže tvoriť vlastný svet s krásnym pannami a odvážnymi rytiermi, s čarodejníkmi a šarkanmi, tam, kde Krása, Láska a Dobro vždy víťazia. „Když jsem byla nejnešťastnější, vzešla mně krásná hvězda lásky – jako poutníkovi, jenž tápe v temnotách! Ta mi zasvítila na cestu a té jsem následovala. Byla to poesie, již neštěstí jako zázračný květ ve mně k životu probudilo! Ta jediná oslazuje mi život a já zasvětila jsem se jí navěky!“

Štvrtá cesta na Slovensko

Vedie do kúpeľov Sliač, kde dúfa, že sa jej uľaví od bolestí. Druhý dôvod je pre ňu tiež dôležitý. Chce ísť do Revúcej, k farárovi Reussovi, u ktorého je schovaná zbierka ľudových povestí od Janka Francisciho. Francisci jej ústne prisľúbil, že si rukopis môže zobrať. Reuss ho však nevydá, tvrdí, že s ním pracuje, aj keď Němcová na vlastné oči vidí, že je zapadnutý prachom. Rozhodne sa teda vydať svoje Slovenské rozprávky sama. „Vidíte, že už pani B. Němcová z vydrankaných povestí našich vydala druhý zväzok, a náš Lomidrevo a naša Mahuliena budú vykračovať v kroji, ktorý im podľa pražskej módy pristrihnúť ráčili. Veľmi by nás nectilo i pred nami samými i pred celým Slovanstvom, keby sme Povesti naše na vlastnú ruku z vlastného domu do sveta vypraviť či nechceli či nevedeli,“ píše Škultéty Sládkovičovi. To je ten pravý dôvod: Slováci si chcú svoje rozprávky vydať sami, i keď zatiaľ na ne nemajú peniaze. Je si vedomá, že „vydurila zaprášený poklad z komory“ a posúrila ich prácu. Aj tak však potrvá dvadsať rokov, kým sa Dobšinskému podarí vydať osem zošitov vynikajúcich Prostonárodných slovenských povestí. A že nakoniec Slováci uznali jej prácu, svedčí to, že do výberu deväťdesiatich najkrajších rozprávok zaradili jedenásť v tej verzii, v akej ich prerozprávala Božena Němcová (O dvanástich mesiačikoch, O hlúpej žene, Soľ nad zlato a iné). Keď vyjdú, zabudne na všetky príkoria, vrátane prenasledovania tajnou políciou, ktorá ju v Bratislave ako nežiaduci živel posadila do vlaku smerujúceho do Prahy a to mesiac pred vypršaním povolenia na pobyt.

Päťdesiate roky sú najplodnejšie: Divá Bára, Chudí lidé, Chýže pod horami, štrnásť zväzkov Národních báchorek a pověstí a desať zväzkov Slovenských pohádek. Čo na tom, že ju mestské paničky, ktoré nedokážu nič iné, len „vlastenčit“, ohovárajú, že si píše a byt je neuprataný a deti neustrojené. Túžobne čaká na to, kedy mužovi udelia penziu, aby sa mohol vrátiť domov. Netuší, že to bude znamenať konečný rozpad aj tak nefungujúceho vzťahu. Muž je doma a ju vyčerpáva postupujúca choroba a nadávky, že sa váľala s kdekým, že jeho menu iba hanbu robí, že nevie hospodáriť, keby radšej sirky predávala, Doru že treba poslať slúžiť a Jarouš, ktorý začína pekne kresliť, by namiesto štúdia na akadémii mal zarábať – a veru, aj bitka nasleduje.

Posledná láska

Zo známej daguerotypie s krajkovým šálom sa na nás díva Němcová, ktorá píše Babičku a miluje študenta medicíny Hanuša Jurenku. Mladý muž je fascinujúci zjav s uhrančivými očami. Vášnivý vzťah medzi nimi vzbĺkne takmer okamžite. Němcová až odzbrojujúco naivne verí, že konečne našla pravú lásku, po ktorej celý život túži. Že ho priatelia vidia ako rozmarného, egoistického a bezohľadného? „Pro vás byl všelijaký, pro mne ale byl Jediný, jehož jsem stavěla nad všecky vás! Já bych mu byla věnec z hvězd nejskvělejších spletla na čelo, do nebes bych ho byla vnesla, aby nade všemi skvěl se. Já nezkoumala, zdali hoden toho, protože jsem ho milovala,“ zdôveruje sa študentovi teológie, prekladateľovi Puškina, ktorý jej dáva hodiny ruštiny, Václavovi Bendlovi. Ten ju svojím jemným zmyslom pre humor učí vyrovnať sa so všetkými tragédiami. A tak v najhorších rokoch svojho života Božena Němcová prispieva do humoristického časopisu Rachejtle, ktorý Bendl rediguje. Zrelá žena sa zamýšľa akoby mala pätnásť: „Jaké mocné, nevyzpytatelné kouzlo – ptám se mnohdy sama sebe – spočívá v jistém člověku, že nás jediný jeho pohled, jediný potisk ruky o všecku sílu připravit může, že chvění jeho hlasu jako třtinou námi zmítá? – Proč pokojně bije srdce, když jeden přítel ruku nám stiskne, proč potisk druhého žár do žil vlévá? – Já poznala moc toho kouzla, a poddala se mu bezbranně, s celou vroucností své duše!“

Roku 1857 posiela mužovi do Villachu úprimnú spoveď: „V duši mojí je vštípen, od mladosti již, pud k vzdělání, touha po něčem vyšším, lepším, co jsem vůkol sebe nevidela, a ošklivost před sprostností a hrubostí. To bylo mojím štěstím, ale také příčinou našeho rozpadnutí, mojím neštěstím. Kdybych byla svět tak znala a sama sebe, nebylo by se to ovšem stalo. Málokterá žena má tak v uctivosti manželskou důstojnost, jako já měla a mám, ale víru jsem v ní pozbyla záhy. Kde ji vidět? Samá lež, klam, privilegované otroctví, nucená povinnost – zkrátka sprostáctví. Moje srdce bažilo být velmi milováno, mně bylo lásky zapotřebí jako květine rosy – ale darmo jsem hledala takovou, jakou já cítila. Já chtěla muže mít, před nímž bych se kořit mohla, jenž by vysoko nade mnou stál, já bych život proň byla obětovala, ale viděla jsem v mužích jen hrubé despoty, jen pána.“

Priateľom – nie milencom, ale dobrodincom – je Vojtěch Náprstek, ktorému adresuje svoj posledný list v živote. Trikrát ho začína písať, chvíľami ako radostný záznam o návšteve u priateľov, chvíľami ako sled lamentácií nad svojou biedou.

Bieda s psotou

Na Vianoce roku 1856 nemajú v dome jediný groš. Doktor Staněk donesie šťuku, ktorú ona urobí na modro, k tomu knedlíky s kapustou a štrúdľu. Od Skřivanovcov dostanú bochník chleba, od Náprstka punč, Krejčovci poslali orechy. Na druhý deň ich pozvali na obed Palackí, na večeru Hanušovci.

V decembri 1859 priniesli Pražské noviny zprávu, že kníhtlačiar Anton Augusta z Litomyšli chystá reprezentatívne vydanie zobraných spisov Boženy Němcovej. Zároveň chce vyslať ju, Hattalu a Krejčího na študijnú cestu na Slovensko. Ešte raz uverí, ešte raz sa nadchne, ešte raz si robí plány... Nakoniec pochopí, že z cesty nebude nič. O rok nato prichádza na Augustovo pozvanie do Litomyšle, ten ju ubytuje v hoteli U modré hvězdy a podpíše s ňou zmluvu o vydaní ôsmich päťhárkových zväzkov. Za arch nových textov jej sľúbi 20 zlatých, za arch práce, ktorá už vyšla aj predtým, 10 zlatých. Má robiť aj korektúry. Zdravotný stav Boženy Němcovej sa nečakane zhorší. Smrteľne vyčerpaná žena už nedokáže pracovať. Keď neodovzdáva rukopisy, Augusta neplatí za stravu a ubytovanie v hoteli. Bezvládna spisovateľka umiera od hladu a od bolestí. V poslednom liste sa zmieňuje o tom, že silno krváca, a že jediné, čím si môže pomôcť, sú studené zábaly.

„Dále nechci a nebudu čekat, jak si ze mně dle libosti blázna děláte; odevzdejte tištenou Babičku sazeči, ja obstarám spojení sám, a Vy hleďte, by ste Litomyšli brzo opustila,“ lístkom datovaným 7. novembra 1861 Augusta Němcovú vyhadzuje z hotela i mesta. O týždeň alebo dva posiela ťažko chorej žene, ktorá leží v horúčkach, vysilená a hladná, ďalší odkaz: „Nedáte-li hned rukopis co dokončení, tak se postarejte, jak živa budete; já zapovědel Vám již co dát.“

Josef Němec na naliehanie priateľov nakoniec príde do Litomyšle, zaplatí za svoju ženu dlh v hoteli a odvezie ju domov. Sily jej rýchle ubúdajú. Božena Němcová umiera 21. januára 1862 v spánku.

O tri dni smeruje tritisíc ľudí na cintorín na Vyšehrade, profesori, redaktori, doktori a poslanci, mladí ľudia v smútočných farbách, dievčatá s rozžatými sviecami, bulharskí a chorvátski študenti v krojoch. Za rakvou kráča kňažná Thurn-Taxisová, Karolina Světlá nesie myrtový veniec, je tu grófka Kounicová, Palacký, Riegr, Purkyně.

Rodina Clam-Martinicovcov pošle na pohreb Boženy Němcovej kočiar s rodovým erbom. Ako dôkaz o príslušnosti k rodine je to málo. Pochybnosti by odstránila jedine analýza DNA. Ale nie sú legendy zaujímavejšie ako suché fakty?

Post Scriptum: Z Dory sa stala učiteľka. Nevydala sa, jediné dieťa, šesťročné dievčatko, jej umrelo. Jaroslav po matkinej smrti pracoval ako učiteľ kreslenia v Odese, neskôr ako riaditeľ školy v Podolskej gubernii. Jeho manželstvo ostalo bezdetné. Umrel roku 1898 v Prahe, spolu s Dorou je pochovaný v matkinom hrobe. Josef Němec prežil svoju slávnu ženu o sedemnásť rokov. Umrel v Tábore, je tam aj pochovaný. Najväčšiu radosť by mala určite zo syna Karla. Myslela si, že je lenivý a bez pevnej vôle, a práve z neho sa po rokoch stal riaditeľ Pomologického ústavu v Prahe-Tróji. Kto videl jej prapravnučku Renátu (ročník 1979), ktorá si aj po vydaji nechala priezvisko Němcová, nemôže veriť vlastným očiam. Taká podoba! Akoby Božena Němcová predsa len ešte raz uverila ľuďom a prišla znovu na tento svet tak, ako to kedysi napísala milovanému Helceletovi: „Kdo by si nepřál být mladým – ačkoli nevím, chtěla-li bych stejné živobytí ještě jednou prožít – ne, já kdybych měla volit – tedy bych si přála narodit se znovu as za dvě stě let – anebo ještě později – neboť nevím, bude-li do té doby takový svět, v jakém by já chtěla žít s rozkoší.“

© Danica JANIAKOVÁ

Ak chcete navštíviť Ratibořice a pozrieť si miesta spojené so životom a tvorbou Boženy Něnmcovej, viac informácií nájdete na:

http://www.pruvodce.com/ratiborice/

http://orlickehory.webz.cz/obec/ceska-skalice.htm