Neobyčajný život Karla Čapka

Napísala 

„Poznávat, toť veliká a neukojitelná vášeň; mám za to, že proto píši, abych poznával. Byl bych snad dosti dobrým odborníkem, kdybych se dovedl omezit na jeden obor; bohužel zajímá mě vůbec vše, co jest; proto to nemohu přivést dále než na spisovatele. Chtěl bys být všude; chtěl bys žít všemi životy na světe, chtěl bys vše znát a všude se zastavit, nasycen únavou a věděním.“

Žiť všetkými životmi na svete... A keď to nejde, tak ich aspoň vytvoriť, priviesť na svet v podobe románov, poviedok, hier, apokryfov, bájok, novinových stĺpčekov, fejtónov, esejí, rozprávok, cestopisov, detektívnych príbehov. Spisovateľ sedemkrát nominovaný na Nobelovu cenu, čo už samo osebe je pocta, dramatik, ktorého hry boli preložené do tridsiatich jazykov, novinár a prekladateľ, fotograf a ilustrátor kníh, divadelný dramaturg a režisér, záhradník a filozof, Karel Čapek. „Nejsem už mlád,“ píše ako 33-ročný osudovej žene svojho života Oľge Scheinpflugovej, „neužil jsem mnoho a už asi nebudu užívat života, ale není mi toho líto, nejsme smuten ani zklamán, je to tak dobře. Jen klid duše kdybych našel, abych nemusel sám sebe mučit.“ O čom je vlastne reč?

Maminka, áách, maminka!

„To maminka ve mně vypěstila ten stav životní nesmělosti a nedůvěry v sebe, ten fysický pocit méněcennosti, se kterým jsem rostl; to maminčina chorobná láska ve mně připravila náklonnost vidět sám v sobě předmět věčného ošetřování a hýčkání, náklonnost, do které jsem se uvelebil skoro s libostí, když mi k tomu dalo příležitost první ťuknutí nemoci...“ Nie, takto otvorene to nikdy nenapíše o sebe, toto je ukážka z jeho románu Obyčejný život, ale tých priam autobiografických čŕt je tu naozaj veľa. „Tatínka jsem měl rád, protože byl silný a jednoduchý. Sáhnout si na něho, to byl takový pocit jako se opírat o zeď nebo o mocný sloup.“ Celý MUDr. Antonín Čapek, otec troch detí, z ktorých Karel bol najmladší. A maminka, ááách, maminka! „Maminka nebyla tak jednoduchá; byla daleko citovější, popudlivá a překypující láskou ke mně; byly chvíle, kdy mě k sobě křečovitě tiskla a sténala, ty můj jediný, já bych pro tebe umřela! Později, když jsem byl klukem, mě ty výbuchy jaksi obtěžovaly; styděl jsem se, že by kamarádi mohli vidět, jak mě maminka náruživě líbá; ale dokud jsme byl docela malý, uváděla mě její prudká láska v jakési nevolnictví nebo ujařmenost, měl jsem ju strašlivě rád. Když jsem zaplakal a ona mě vzala do náruči, byl to pocit jako bych se rozplýval; hrozně rád jsem štkal na jejím měkkém, uslintanými dětskými ústy a slzami zmáčeném krku. Vůbec maminka byla pro mne spojena s potřebou plakat a být chlácholen, s přecitlivělou potřebou kochat se ve své bolesti. Teprve když jsem se stával malinkým, pětiletým mužem, rostl ve mně odpor k takovým ženským projevům cit; odvracel jsem hlavu, když mě tiskla k ňadrům, a myslel jsem si, co na tom má; to tatínek je lepší, je cítit tabákem a sílou. Zalíbilo se jí v myšlence, že jsem slabé dítě, že se mi může stát nějaké neštěstí nebo že mohu umřít... Proto pořád vybíhala podívat se, kde jsem a co dělám. A pořád se ptala: Není ti něco? Nebolí tě žaludeček? Ta představa mi zůstala po celý život: maminka, ta má co dělat s nemocí a bolestí.“

Všetci traja súrodenci majú umelecké sklony. Najstaršia Helenka prežije oboch bratov, maliara Josefa i spisovateľa Karla, a ich spoločné detstvo zaznamená v knihe Moji milí bratři. Začína rokom 1886, keď starostlivý banský lekár v Malých Svatoňoviciach posiela svoju mladú ženu porodiť k jej rodičom, na mlyn do Hronova. Štvorkilové dievčatko prichádza na svet zadočkom napred, poriadne potrápi útlu rodičku, ktorá nemá žiadnu radosť z toho, že sa stala manželkou a matkou, naopak, ako precitlivelý jedináčik vyžaduje, aby sa všetci starali o ňu, nie aby sa ona starala o iných. Ešteže je tu novopečená babička, ktorá podľa dávneho zvyku s láskou zachytí vnúča do rozprestretej zástery. O rok nato sa do zástery narodí Jozef, ktorého staršia sestra nazve Peča, o ďalšie dva roky najmladší Karel, tomu budú hovoriť Ičinek.

Otec má čakáreň plnú baníkov a robotníkov, za pacientmi chodí aj domov, po večeroch mieša mastičky na ich boľavé chrbty. Ak má trochu času, trávi ho buď v záhrade alebo v knižnici preplnenej klasikmi a umeleckými monografiami. Čapkovci budú celý život šetriť, možno až príliš, ale na knihy sa u nich vždy nájdu peniaze. Keď má Karel pol roka, sťahuje sa rodina do Úpice.

Nie je šťastné toto manželstvo lekára s povahou sedliaka, inteligentného obra prekypujúceho silou a chuťou pomáhať ľuďom, a večne nespokojnej ženy, ktoré dvom starším deťom neustále nadáva „vy sobci“ a muža sa neustále pýta: „Čo mám zo života vedľa teba?“ Len Ičinka, toho miluje, objíma a láska. Možno preto, že sa fyzicky podobá na ňu, zatiaľ čo staršie deti na nemilovaného muža (tlustolebí a tenkolebí, prezývajú sa deti podľa rôzneho tvaru lebiek), alebo proste ako prvá vycíti, že je výnimočný. Drobný chlapec s veľkou hlavou a neskrotnou chocholkou vlasov neúnavne kladie otázky, ani sčítaný otec mu koľkokrát nedokáže odpovedať. Keď matka smúti kvôli svojmu nevydarenému osudu, šepká jej: „Neplač, maminko, ty jsi taková krásná a hodná a ja si hajnu k tobě.“ Matka má strach o jeho slabé zdravie a chlapec rád leží „chorý“ v posteli obkolesený obrázkovými knižkami a nechá sa presviedčať, aby aspoň niečo zjedol.

Čo tatínek nechcel

Helenka a Peča sa snažia byť ticho, jediný nevhodný pohyb spôsobí, že matka dostane nervový záchvat. Otec im zaplatí hodiny klavíra a huslí, ale keď ich matka počuje doma cvičiť, zapcháva si uši a uteká do záhrady. Deti sú radšej vonku, flákajú úlohy, len Ičinek sa nehne od kníh, a na vysvedčení to vidieť. „Z vás dvoch nikdy nič nebude,“ počúvajú od matky a tak deti navrhnú otcovi, že sa presťahujú do záhradného altánku, aby doma neprekážali. Ten chvíľu mlčí, potom povie: „Toto som nechcel,“ a konečne urobí tri veci. Vynadá žene, že je nespravodlivá a hysterická, zruší jej izbu, v ktorej sama romanticky presnívala hodiny, a nasťahuje tam deti, a v spálni rozdelí manželské postele „na nešťastných sedem rokov“, ako to hodnotí matka. Postele dajú k sebe až potom, keď sú deti preč z domu.

Jedného dňa, keď sa deti skrývajú v kríkoch záhrady, vyvoláva maminka svojho miláčika zbytočne. A je to Karel, kto so smiechom špitne: „Len ju nechajte, keď ju to omrzí, prestane sama.“ Zdá sa, že sa začína vyslobodzovať z náručia jej nerozumnej lásky. I keď úplne sa mu to nepodarí nikdy a svojho strachu z manželského súžitia sa zbaví až o mnoho, mnoho rokov neskôr, keď ho vyventiluje v románovej trilógii.

Smrť hronovského dedka znamená pre deti najväčší dar. Prisťahuje sa k nim babička, je z úplne iného cesta ako jej neurotická dcéra. Má rentu, z ktorej slušne vyžije, v dvoch izbičkách zariadi preteplený domov aj pre tri vnúčatá. Vypeká im perníky, spieva ľudové pesničky, vypráva rozprávky, hýri optimizmom, múdrosťou a láskavým humorom. Hlavne Karel miluje jej slovné hračky a riekanky, rodí sa budúci brilantný rozprávač.

Maminka vzdychá, Ičinek má odísť do Hradca na gymnázium. Babička sa ponúkne, že pôjde s ním a bude mu variť a prať, a tak má jedenásťročný mladý muž prvú vlastnú domácnosť. Z Hradca donesie maminke darček, ihelníček v tvare myšičky. Ona ho bude chrániť ako najdrahší poklad až do svojej poslednej chvíle.

„Nájdi si vážnu známosť, už sme ti priniesli dosť obetí,“ povie matka najstaršej Lenke a tá sa rozhodne vydať za prvého, kto jej príde do cesty. Josef má vysvedčenie plné trojok, dokonca aj z kreslenia, ktoré ho baví, ale na ktorom nekreslí to, čo od neho chce učiteľ, len čo chce on sám. Rodičia povedia, tak to by nešlo, a váhavý, mlčanlivý chlapec sa bez odvrávania nechá odstaviť do tkáčskej učňovky. Ukáže sa, že všetko zlé je na niečo dobré, má tu veľa kreslenia a učiteľa, rezignovaného opilca, ktorý však ešte dokáže rozoznať talent. Stačí pár pochvalných slov a veta, aby sa nedal odradiť a robil to, čo ho teší. Josef navrhuje vzory na damašky, koberce a šály, domov donesie vlastnoručne utkaný koberec, divný vzor i kombinácie farieb, rodičia mu nechcú pokaziť radosť, dajú ho pod písací stôl, azda sa tam stratí. Po dvoch rokoch školy ho dajú na prax do prádelne. Posluhuje starším, zametá chuchvalce juty, maže stroje, prichádza domov uťahaný a upotený, v prstoch neudrží tužku. Už to nevydržím, zdôverí sa sestre, ukradol som tatimu revolver, učím sa strieľať, ak nemôžem maľovať, zastrelím sa. Lenkin snúbenec, o trinásť rokov starší doktor práv nájde riešenie: na pražskej umeleckej priemyslovke majú oddelenie textilu, takže ani čas na učňovke nebude stratený. Nevýslovne šťastný chlapec maľuje novomanželom tri obrazy. Karel žiarli, prázdniny strávi u maliara porcelánu, modeluje, kreslí, vypaľuje. Na konci leta prinesie sestre svadobný dar, súpravu hrnčekov a tanieriky na ovocie. Majster tvrdí, že je pre túto prácu ako stvorený.

Konečne v Prahe

Roku 1907 tati prechodí chrípku, horúčky sa vrátia s nečakanou silou, chorý sedí celé dni vyčerpaný, duševne na dne, hovorí, že tú drinu v ordinácii opustí, veď z nej aj tak nedokážu vyžiť. Odíde sa zotaviť k dcére, chodí na huby, pláva, usmieva sa, znovu sa dokáže tešiť z vnučiek a zo života. Ako blesk z jasného neba ho zasiahne list od ženy: „Neverím, ani nikto tunajší, že ti je už dobre. Povráva sa tu, že nie si normálny. Keď sa ma niekto na teba pýta, len plačem. Dôveru pacientov si už nadobro stratil. Nepripustím, aby si sa drel ďalej. Prikladám kúpnu zmluvu na predaj domu. Aj na mlyn po rodičoch mám kupca. Našla som v Prahe štvorizbový byt, budeme s chlapcami, babička pôjde s nami. Už sem ani nepríď.“

Má štyridsať jedna rokov a využije príležitosť žiť, konečne žiť v kultúrnej Prahe! Zničí síce mužovu odbornú aj ľudskú reputáciu, zoberie mu prácu, záhradu a kraj, ktorý miloval, ale čo na tom, keď bude zase spolu s Ičinkom! Tá večne chorá nad všetkými vyhrala, napíše neskôr v svojej knihe Helenka.

Skromný byt v spustnutom dome na Říčnej ulici vyzerá ako sklad haraburdia. Otec je napodiv spokojný, každý deň v knižnici študuje najnovšiu lekársku literatúru, fascinuje ho pokrok medicíny. S matkou chodia po Prahe, v kaviarni si dajú kávu, prečítajú časopisy, ona žiari: nehovorila som ti? Vstúpi do niekoľkých ženských spolkov, ale na čaje do nóbl rodín nechodí, pretože by ich v nemodernom byte nemohla oplatiť. Peča, ktorý predtým dával všetky peniaze na farby, už nehladuje po privátoch. Karel študuje literatúru a filozofiu. Chlapci všade chodia spolu, obliekajú sa podobne, podľa ich mienky frajersky, vtedy sa tomu hovorí dandyovsky, nerozlučná bratská dvojica zapadne do pražských umeleckých kruhov. Vlastne nezapadne, nadpriemerne vyniká.

Matka zvolá rodinnú poradu, na ktorej navrhne peniaze, ktoré celý život šetrili, rozdeliť na štyri diely, „dva nám a dva chlapcom, neznesiem, aby sa chlapci museli doprosovať o každý halier, veď už sú dospelí“. Karel má dvadsať a Peča dvadsaťtri rokov, obaja rozpačití z veľkorysej ponuky, uvedomia si, že práve dostali najväčší dar: slobodu a nezávislosť. Každý mesiac budú z úrokov prispievať na stravu a byt, sem-tam sa odtrhnú a „zahýria“ v reštaurácii pri červenom víne a rostbífe, ktorý doma nikdy nemali. Po roku sa rozhodnú ísť na čas študovať do cudziny, Peča si vyberie Paríž, Karel Berlín.

Karlovi sa veľmi rýchle prejedia sušené slede, ktorými ho kŕmi berlínska domáca, už o pár týždňov sú obaja bratia zase spolu, v Paríži. Karel na chvíľu odskočí k moru, potom sa vracia domov, Josef za posledné peniaze odchádza do Španielska, pozrieť si Goyu, El Greca a tanečnice flamenca. Vrátia sa vychudnutí a v knihe Zářivé hlubiny napíšu: „Svět, pane, je složen z dálek a směru. Kam jděte? Do pekla. Jak bych šel s vámi!, vykřikl Manol.“

To, čo si z tejto cesty doniesol Josef, vidieť v jeho obrazoch a knihách Lelio a Pro delfína. Karel prišiel z námetom na divadelnú hru, ktorú o desať rokov dokončí, nazve Loupežník a ona sa stane jeho najhranejším kusom. Prekladá francúzsku poéziu, na jeho prekladoch Apollinairea vyrastie nová generácia českých básnikov. Na univerzite sa zapíše na sériu prednášok neskoršieho prezidenta Edvarda Beneša, ktoré z neho na celý život urobia pragmatika. Vydá prácu Pragmatizmus čili Filosofie praktického života, v ktorej obhajuje tvrdenie, že svet môže byť lepší, než je, pretože je neobmedzene zdokonaliteľný, to my ho zdokonaľujeme, každý z nás je teda zodpovedný za to, aký svet po sebe nechá. „Dnešnímu světu není třeba nenávisti,“ napíše roku 1924 ako odpoveď do ankety Prečo nie som komunista, „nýbrž dobré vůle, ochoty, shody a spolupráce; je mu třeba vlídnějšího a morálního klimatu; myslím, že by se s trochou obyčejné lásky a srdečnosti daly ještě dělat zázraky.“

Vojnové roky

Po prvýkrát sa stretnú so smrťou, milovaná babička umiera na zápal mozgových blán. V kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach je voľné miesto lekára, rodičia sa sťahujú na Slovensko. Otec lieči ľudí z hôr, cíti sa medzi nimi dobre, akurát nevie, čo si počať s toľkými vajcami, tvarohom a maslom, ktorým mu platia. O pár rokov, keď vypukne vojna, sa im prísun vzácnych potravín zíde.

Krátkozrakého Peču síce odvedú, ale čoskoro prepustia. Karel chce simulovať, že má ischias, nakoniec si nemusí nič vymýšľať. Už dlhšie ho bolí chrbtica a práve pri odvode sa zistí diagnóza: reumatizmus kĺbov, vápenatenie chrbtice, hrozí mu nehybnosť. Zvyká si na bolesť, žartuje, že s ňou vstáva, žije aj líha. Chorobný proces sa zastaví, ale Karel, vyľakaný z množstva vyšetrení a neznámej diagnózy, s ktorou si medicína nevie rady, si pripadá ako mrzák. Svoju chorobu bude využívať ako výhovorku, že sa nechce ženiť. Chodí mierne zhrbený, s nachýlenou hlavou, po štyridsiatke už aj s paličkou.

Nakoniec je otec jediný, kto vidí hrôzy vojny. Pracuje v nemocnici Červeného kríža a hovorí deťom, ani nechcite, aby som vám o tom rozprával. Ale rozpráva, o všetkých tých zhnisaných ranách prežratých všami, o dostrieľaných mladých telách. Po niečom takom strašnom už nebude ďalšia vojna, ľudstvo to nedopustí, hovorí. Chlapci mu veria, myslia si to tiež.

Karel končí štúdiá s vyznamenaním, novopečený doktor filozofie však nemá prácu. Na čas prijme miesto vychovávateľa na zámku v Chýši. Vozí sa v kočiari, na dvanásťročného syna grófa Lažanského jemný Čapek nestačí, trpí tým, že je „v panskej službe“, no a keď mu zaškodí smotana podávaná k obedu tak, že dostane záchvat, odchádza zo zámku. Babička mala pravdu, každý má len jeden žalúdok a blahobyt zabíja rovnako ako hlad. Odteraz bude Čapek preferovať jednoduché jedlá, zeleninu, ovocie, chlieb, občas hydinu.

Josef sa delí medzi písanie a maľovanie, zmietajú ním pochybnosti, neverí si. „Což jsem nebyl ani dosti dobrý, ani dosti zlý? Nesnil jsem také o moci, štěstí a slávě? A netoužil jsem pak dosti hořce po malém štěstí a malé slávě a nakonec jen po tom, abych byl pouze živ?“ Dvadsaťsedemročný maliar v rukopise Lelio predpovedá až neskutočne presne svoju smrť.

Karel začne pracovať v knižnici, ale chodiť hore-dole po rebríku s ťažkými knihami, to nie je pre jeho chrbticu. Obaja bratia prejdú do redakcie denníka Národní listy. Karel píše vtipné glosy, Josef hĺbavé recenzie do rubriky o výtvarnom umení. Vychádzajú im prvé spoločné knižky.

Stále spolu

Redakcia chce ušetriť a prepúšťa Josefa. Karel podáva výpoveď sám, chce byť s bratom a nevyhovuje mu konzervativizmus a bojovne nacionalistické ladenie novín. Liberálne Lidové noviny už dlho závideli Národním „tých bratov“ a keď sú zrazu voľní, hneď po nich siahnu. Josef píše a kreslí sarkastické karikatúry, za tie s vyleštenou čižmou, ktorá šliape po všetkom ľudskom a kultúrnom, zaplatí neskôr v koncentračnom tábore životom. Ale ešte sme len na začiatku. Karel dvíha úroveň vtedajšej žurnalistiky, má neobyčajne čistý a bohatý slovník, originálne nápady na stĺpčeky, všade hľadá a nachádza človečinu. Lidové noviny dosiahli v 30. rokoch vysoký náklad, vo všedný deň 44 000, v nedeľu 67 000 výtlačkov. Je to denník pre inteligentných, liberálnych a demokratických čitateľov, jeho línia podporuje prezidenta T. Q. Masaryka, preto ich odporcovia prezývajú „hradné noviny“. Medzi Čapkom a Masarykom sa vyvinie hlboké priateľstvo, napriek tomu, že ich delia dve generácie. Keďže sa Čapek vzdal rodiny, začne pozývať k sebe priateľov, elitu intelektuálneho a politického diania. Títo „pátečníci“, keďže sa stretávajú v piatok u neho vo vile alebo neskôr na Strži, tvoria výhradne mužský svet, podľa vzoru anglických klubov. Počas rokov 1928 – 1935 vznikajú Hovory s T. Q. Masarykom. Čapkovi vynesú nadávku „hradný vrtichvost“ a obvinenia, že mu prezident protekčne vybavuje cesty do cudziny, že je povrchný, slabošský, že si idealizuje spoločnosť a že chce meštiacky „míti klid, rovnováhu, štěstí a hlavne pokoj.“

Je dobre, že bratia zarábajú, pretože renta sa po menovej reforme neuveriteľne scvrkne. Josef sa vďaka stabilnému príjmu môže po deviatich rokoch čakania konečne oženiť so svoju prvou a jedinou láskou Jarmilou. Karel dokončí Loupežníka, na premiére vychutnáva červenajúci sa autor aplauz publika. Oslavuje spolu s Olgou, sedemnásťročnou herečkou, dcérou kolegu z redakcie, ktorú vždy večer po predstavení odprevádza stíchnutou Malou Stranou domov. Je plný nápadov, v lete u rodičov v Tepliciach píše R.U.R., prvú neradostnú víziu budúcnosti ľudstva, ktorá ho straší v snoch. Brat vymyslí slovo robot, ktoré prejde do všetkých svetových jazykov. Hra prerazí, meno tridsaťročného dramatika je známe aj v cudzine. Nasleduje spoločná hra oboch bratov Zo života hmyzu. Tomu, čo práve zažívajú, sa hovorí úspech.

Mami píše smutné listy, „už jsme jenom zapomenuté střepy“, nechce starnúť osamotene, chcela by zdieľať s Karlom jeho slávu. On však žije vlastný život. Raz jej napíše: „Teraz sem nechoď, potrebujem pokoj. Kúpele ti prospejú viac.“ Otec spomína, že vtedy preplakala niekoľko nocí. Na bolesť zubov jej nejaký lekár predpíše morfiové prášky, nájdu sa aj lekárnici, ktoré jej ich pravidelne dodávajú. Otec s hrôzou zistí, že má doma narkomanku. Po jej smrti nájdu tubu s morfiom ukrytú v šití pod ihelníčkom, detským darom od Ičinka.

Bratia sa stanú členmi bytového družstva a nechajú si na Vinohradoch postaviť dvojdom. Ulica sa volá Úzka, od roku 1947 nesie meno bratov Čapkovcov. Okolo záhrada, to bude pre teba, tati. Otec má izbu s vlastným vchodom a keď sa po predčasnej smrti muža nasťahuje do blízkeho susedstva aj Helenka, je doktor Čapek šťastný muž, všetky svoje deti a vnúčatá má okolo seba. Aj Karlovho foxteriéra Irisku a jej šteniatko Dášenku, ktorá sa stane literárnou hrdinkou. Peča má dcéru, hovorí, že je to jeho najlepšie dielo. Prečo nezaskočíš ku mne?, pýta sa Karel. Nemôžem, dívam sa na holku, chce sedieť a smeje sa.

Věc Makropulos, ďalší medzinárodný úspech. Slávna, záhadná, krásna a cynická hrdinka žije tristo rokov a pred tými, ktorí by chceli jej recept na dlhovekosť, líči ako život stráca napätie, novosť, nudu: „Člověk nemůže milovat třista let. Ani doufat, ani tvořit, ani se dívat třista let. Nevydrží to. Všecko omrzí. Omrzí být dobrý a omrzí být špatný. Nebe i země tě omrzí. A pak vidíš, že to vlastně není. Že není nic. Ani hřích, ani bolest, ani země, vůbec nic. Ale pro vás má všecko cenu. Hlupáci, vy jste tak šťastni... A všecko jen pro tu pitomou náhodu, že brzo umřete.“ Čapek, ktorý kvôli svojej vážnej diagnóze od mladosti žije s pocitom, že má vymeraný krátky čas, nechá svojich hrdinov recept na dlhovekosť spáliť. Šesťdesiatdeväťročný Leoš Janáček sa hrou nadchne a požiada mladého autora o povolenie urobiť z nej libreto pre novú operu. Karel mávne rukou, ten starý podivín čoskoro urobí operu aj z lokálky v novinách. Napíše Majstrovi, že mu hru dáva k dispozícii a že sa vzdáva honorára. Na brnianskej premiére si s Majstrom rád pripije na veľkolepú hudbu.

O záhradu sa s otcom trochu pohádajú, šetrný otec chce, aby z nej bol aj úžitok. Peča, ktorý miluje divokú prírodu, nechce žiaden úžitok, len stromky, alpinky. Karel ustúpi, dovolí otcovi nasadiť v záhonoch aj kvety a zeleninu. Práve pri rýľovaní pôdy pod zeleninu vyhŕkne otcovi z úst krv. Vydesený syn zavolá lekára a ten povie: „Vari kolega zabudol, že už má viac ako sedemdesiat rokov? Mierne prechádzky, to áno, ale rýľovať záhradu?!“ Karel si nadáva, já vůl, já vůl, a odvtedy začína študovať literatúru, okopávať, hnojiť, sadiť a pestovať, len tie najkrajšie kry a kvetiny sú pre jeho rajský kút na zemi dosť dobré. Tak sa zrodí Záhradníkov rok, Karel ho píše, Josef ilustruje. Bratia trávia spolu dovolenku na Slovensku, Josef chce bratovi ukázať Oravský podzámok, ktorý miluje, tak ako kúpanie v studenej Orave, chytanie rakov, horské túry.

Nasleduje Karlov Krakatit, jeho cestopisy Italské a Anglické listy. A Adam Stvoriteľ, posledná vec, na ktorej obaja bratia robia spoločne a ktorá prepadne. Pravicová tlač si zgustne, každodenné výpady, že bratia sa už vypísali, že dosiaľ aj tak robili hlavne pre export a nie pre národ. Odvtedy sa meno bratov Čapkovcov v literatúre spoločne neobjaví.

Len sa neožeň s herečkou

Roku 1929 otec umiera na rakovinu žalúdka. Karel je taký zdrtený, že sa k nemu musí na pár dní nasťahovať sestra. Niekoľko týždňov sa pozoruje, či aj on nemá zhubnú chorobu. Spamätá sa vďaka práci. Z izby, v ktorej otec umrel, nechá urobiť skleník, v dusnom vlhku tu rastú palmy, kaktusy, exotické rastliny, medzi nimi on s hadicou v ruke. To, že tak prepadol záhradníčeniu, má nečakaný pozitívny vplyv, večne slabý Karel zosilnie, cintľavému intelektuálovi sa dokonca formujú svaly. Aj keď večer hovorieva, že ho bolí celý člověk, je to príjemná únava, po ktorej sa ľahko zaspáva.

S Olgou od začiatku chodí tajne, akoby nesmel. Keď ju sestra vidí prvý raz, povie: „Bože môj, ako môžeš, také kozľa, veď je len o pár rokov staršia ako moja dcéra!“ Odvtedy ju rodine neukáže. Pamätá si, ako mu matka kedysi hovorila: „Môžeš sa oženiť s kým chceš, len nie s cigánkou alebo herečkou.“ Olga však nie je hocijaká herečka, bude z nej hviezda Vinohradníckeho a neskôr Národního divadla. Jej repertoár je široký, od naiviek po antické tragédie, zahrá si mnohé vysnené úlohy, Júliu, Pani Bovaryovú, Annu Kareninovú, Medeu... Raz niekto trefne napíše, že je „psychologický typ zmučených sŕdc“.

Tridsaťročný, vlastne už slávny muž, má za sebou len niekoľko platonických a nevydarených vzťahov. Keď nie sú spolu, píše jej exaltované listy: „Olgo, holčičko, střapatče, musím vás vidět, kdybyste nepřišla, nevím, co bych si počal, přijďte, přijďte, přijďte!“ Sedemnásťročné dievča si s dojatím všíma jeho zle ušité šaty, je iný ako muži, ktorých pozná, iný ako muži, ktorých charaktery študuje v drámach, takto si svojho princa na bielom koni nepredstavovala. A predsa si od prvej chvíle rozumejú, akoby sa poznali už celé veky. „Olo, musíte mi dovolit, abych na Vás a s Vámi pracoval; jste mladá a já mám hrůzu z toho, že by vás utvářeli ti, kdo Vás nemilují a Vám nerozumějí. Musíte růst, musíte být něčím neobyčejným. Olo, mám Vás příliš rád; mne nestačí Vaše přítomnost, chci se hlboko vrýt do vaší budoucnosti.“

Leto trávia v Krkonošiach, Olga tvrdí, že ju požiadal o ruku a ona jeho ponuku prijala. Vrátia sa k rodinám, aby im to oznámili. A potom sa stane niečo, čo všetko zmení. Karlov list z 18. augusta: „Já nesvoluju, abys něco udělala, slyšíš! Já, pokud Ti na mě záleží! zapovídám Ti každý takový pokus, a uděláš mi strašnou bolest, neposlechneš-li mně. Doufal jsem, že rozumíš tomu, píšu-li: buď klidná a spokojena. Znamenalo to, že beru celou věc na sebe a že mně máš naprosto důvěřovat. Žij tak, jakoby vůbec ničeho nebylo. Vše je dobře, všechno přijímám rád, s nadějí, ano, s těšením. Těším se, děvčátko, a prosím Tě, aby ses těšila se mnou. Těším se na odpovědnost a starost, kterou vezmu na sebe. Mám jen jedinou nesmírnou úzkost, zda jsi už něco neudělala, čeho bych hrozně litoval.“

20. augusta: „Drahé děvčátko, statečnost a sílu jsme myslel v jiném smyslu – ale budiž, stalo se. Nyní tě nechci kárat, jak bys snad zasloužila. Hledám něco dobrého na tom všem, co se stalo, ale je jaksi prázdno kolem mně. Bojím se na to myslet, abych nemusel příliš těžce vinit sama sebe. Teď stojím nad sutinami dobrých úmyslů, kterými jsem chtěl napravit svou vinu. A nyní jsi platila jen Ty. Já nic, pranic. Je mně strašně hořko nade mnou samým. Co jsi to učinila! Co jsem já učinil!“

Čo urobila? Čakala dieťa a na samom začiatku hereckej dráhy sa rozhodla radšej pre potrat? Bol otcom Čapek, alebo niekto iný? Zapochyboval Čapek o svadbe a Olga sa pokúsila o samovraždu? Nevieme. Odvtedy však z ich listov zmizla téma spoločného života, zmizla i vášeň a zamilovanosť, už sú len priatelia. I keď priatelia, ktorí sa každodenne stretávajú, podporujú, ktorí potrebujú svoju blízkosť. Olga nebude môcť mať dieťa a bude z toho nešťastná, ako sama prezradí, prišli chvíle, keď by bola schopná ukradnúť niekomu dieťa aj z kočíka.

Až po rokoch vyjde najavo, že Karel sa vtedy rozhodoval medzi dvomi ženami. Jemnej, inteligentnej a krásnej študentke obchodnej akadémie Věre Hrůzovej píše zamilované listy aj v dobe, keď s Olgou spomínajú manželstvo. Z listu Věre: „Žiju na ostří nože. Musím padnout na jednu nebo na druhou stranu.“ O niečo neskôr: „Věro, jediná věc v živote má cenu: volnost. A kdyby se láska a volnost vylučovaly, volím volnost. Jakož i Vám, která, snad z nedostatku lehkomyslnejších zábav, máte chuť milovat, pravím s evangelickou důtklivostí: lepší černá křídla než ružová pouta.“ Věra ho čoskoro prekvapí svadobným oznámením, vydá sa za majiteľa mlyna a porodí mu tri deti, listy s Čapkom si však bude vymieňať ešte osem rokov. Princeznú v Krakatite, nádhernú milenku ochotnú utiecť s tým, koho má rada, tvorí Čapek podľa Věry. Sú to posledné erotické scény, ktoré píše, odteraz ho zaujíma už len osud sveta a až na malé výnimky budú hrdinovia jeho kníh a hier slobodní.

Odchádza do Talianska, kde „samotařím, utíkám před všemi lidmi; ani dost málo nejsem veselý, naopak zlý, smutný, nepracuju, mrzím se na vše, netěším se z ničeho.“ Olge píše list, v ktorom vysvetľuje svoje úhybné manévre: „Jsou dny, když člověk nesnáší hlas a blízkost někoho jiného; kdy by zrovna křičel odporem, když se k němu někdo přiblíží. Dosud jsem to dovedl přemáhat, ale neumíš si představit, s jakým napětím; neumíš si představit, jak jsem někdy trpěl, když jsi mi třeba vyčítala, že Ti nemám co říct, že Tě už nemám rád a kdesi cosi, a zatím mně bylo prostě mukou, že vůbec musím mluvit. . (...) A nemysli si, že mé starosti se týkají toho fyzického, co je nebo není nebo nemůže být mezi námi. (..) Hnusí se mi Neapol se svým sluncem, svou vřavou, svými spokojenými a hlučnými lidmi, sním o nějaké mrazivé samotě na horách, kde je nesmírně ticho. Kdyby byl nějaký klášter bez náboženství, šel bych tam hned.“

V ďalšom liste: „Jsme trochu jiný, trochu divný; ne špatný chlap, neboť miluju, miluju Tebe, lidi a celý svět víc než sebe sama a chci ještě udělat mnoho dobrého; chtěl bych udělat něco dobrého, kam se jen podívám, a nevíš, jak mně rozvrací, když vidím, že dělám bolest.“

Veriť proste v ľudí

Koncom roku 1924 publikuje v článku Ignoramus a ignorabimus svoje relativistické krédo, za ktoré ho budú celý život (i posmrtne) napádať fanatici každého druhu. Na rozdiel do ľudí, ktorí poznajú len jedinú správnu pravdu, on je presvedčený: „Nikdy nevíš předem, na které světové straně najdeš dobré či špatné. Nikdy nejsi hotov s porovnáváním; žádné zklamání ti není ušetřeno, žádná naděje ti není cizí. Nevidíš dvě otýpky, nýbrž tisíce stébel, ale tím se tvá možnost volby násobí tisíckrát. Po stéblech sbíráš to, co je v lidském světe dobrého a užitečného; po stéblech odmítáš bejlí a plevel a žádný král mravenců ti nepřijde na pomoc; musíš sám vykonat celé dílo. Nekřičíš pro útlak tisíců, nýbrž pro útlak jednoho každého; musil jsi zrušit jednu pravdu, abys jich nacházel tisíce. Nemůžeš svět spasit, protože chceš světu pomáhat. Nemůžeš bojovat za pravdu, protože kdo bojuje, přestává vidět. Tvá jistota není v zásadách, nýbrž ve faktech; nerozhodný vůči principům, skeptický ke slovům, důvěřuješ jen tomu, co vidíš; avšak nejsi jako nevěřící Tomáš, neboť rány, které nacházíš, nejsou k tomu, aby se do nich strkaly prsty. Z nedostatku něčeho dokonalejšího věříš prostě v lidi.“

V jednej zo svojich najlepších esejí Amerikanizmus, list vydavateľovi New York Sunday Times, ktorá vyšla roku 1926 v Přítomnosti, Čapek predpovedá globalizáciu a kritizuje pseudohodnoty toho, čo považuje za americký spôsob života: „Netáži se, jsou-li americké ideály dobré pro Ameriku, nýbrž jsou-li dobré pro Evropu. Moje otázka je, má-li se Evropa amerikanizovat, jak si to mnozí představují. Jsou lidé, kteří si přejí, aby jednou Amerika civilizovala starou Evropu, tak jako kdysi Evropa civilizovala starou říši Aztéků. Přiznávám se, že mně tato představa děsí, jako děsil staré Aztéky kulturní ideál evropských dobyvatelů, a že ve svém aztéckém jazyce vyrážím válečný pokřik proti tomu ohrožení naší evropské rezervace.“ Vníma tri hlavné rysy amerikanizmu: dôraz na rýchlosť, na úspech a na kvantitu. Lenže sú hodnoty, tvrdí, ktoré sa v týchto kategóriách nedajú vyjadriť. Američania neznášajú mrhanie časom, no „některé největší aktivity lidského ducha se vyvinuly jenom za neslýchaného mrhání časem. Pamatujete se, jak Homér popisuje Achilleův štít? Je třeba jednoho zpěvu Iliady, aby slepý básník vylíčil, jak byl ten štít udělán; vy v Americe byste jej odlili a smontovali v deseti tisících kusech za den; připouštím, že se tak dají lacino a úspěšně dělat štíty, ale Ilias se tak dělat nedá…“

V októbri 1938 vizionársky vysloví nevyhnutnú perspektívu pre Európu:„To, čím měla být na náš účet odklizena evropská krize akutní, není řešení ani trvalé, ani konečné; v dohledu měsíců nebo let - to není proroctví, ale jistota – se bude muset přestavět celá Evropa. Tím nemyslím jenom hraniční kameny, ale její vnitřní přestavbu, neboť celá Evropa se pohnula ve svých mravních i mocenských základech. Věřte, že nejde o konec, nýbrž o počátek.“

V eseji Vzpoura davů Ortegy y Gasseta komentuje dobu temna, ktorá prichádza s fašizmom: „Řeknu to tak: selže-li vzdělanost, nepřijde k moci „průměrný“ člověk, prostý a řádný muž, sedlák, dělník, řemeslník se svým normálním rozumem a mravním zákoníkem, nýbrž přihlásí se k životu cosi, co je hluboko pod ním, element barbarský a násilný, který začne dělat z kulturního světa paseku. Zrušte hierarchii ducha a připravíte návrat divochů. Sestup inteligence je cesta k zbarbarizování všech. Řekl bych, že celé naše vzdělávání má asi tento smysl: vědět aspoň něco o tom, jaké zkušenosti, jaké poznatky a jaké hodnoty už lidstvo vytvořilo – a už je neztratit, už nesejít pod ně.“

Počas leta 1934 napíše Obyčejný život. Bezmenný železničný úradník rozpráva svoj príbeh. Ako mladý písal básne, otec ho odmietol podporovať na štúdiách, zamestnal sa na železnici, vystriedal pár staníc, oženil sa, počas vojny dával správy odboju o prejazde nemeckých vlakov, po vojne prešiel na ministerstvo, ostal bezdetný, manželka sa starala len o neho. Obyčajný život. Naozaj? Zrazu zisťuje, akoby v ňom boli iné bytosti, básnik, romantik, hrdina, ctižiadostivec, uvedomuje si, že uskutočnil len málo zo svojich možností, že mohol žiť ináč. V závere nachádza dôvod k tolerancii a porozumeniu, pretože všetci by sme mohli byť tými druhými a sme teda bratia. „“Každý z nás jsme my, každý je zástup, který se vytrácí do nedohledna. Jen se na sebe podívej, člověče, vždyť si málem celé lidstvo! To je to strašné: když hřešíš, padá vina na ně na všechny, a každou tvou bolest i malost nese ten ohromný zástup. I ty bys mohl být, co je ten druhý, mohl bys být pán nebo žebrák nebo nádeník po pás nahý. Dívej se, dívej se dobře, uvidíš v každém kus sebe sama, a pak v něm s úžasem poznáš svého pravého bližního.“

Do you wish merry me?

O rok po analýze vlastných slabostí a úzkostí, túžby po láske viac materskej než mileneckej, a zároveň strachu z takej všepohlcujúcej lásky, z ktorého sa vypíše v trilógii Hordubal, Povětroň a Obyčejný život – sa Čapek rozhodne oženiť. Má 45 rokov. Z Olgy je už roky priateľka, s ktorou konzultuje svoju prácu a názory na svet. Ona sa niekoľkokrát zamiluje, hovorí sa aj o vzťahu s Janom Masarykom, ale nakoniec je stále sama. Idú spolu do Rakúska, v hoteli majú susedné izby a on sa jej na svitaní spýta: „Do you wish merry me?“ Prečo anglicky? „No, myslel som si, že české NE by znelo príliš tvrdo, neľútostne, rozhodne menej lahodne ako anglické NO. A hovoril som si aj, že možno nebude rozumieť.“ Ale Olga rozumie a súhlasí. On ešte dodá: „Stále som ťa nechával niekomu, aby si bola šťastná, ale príliš veľa šťastia som nevidel, tak azda bude lepšie, ak sa budeš trápiť so mnou.“

V Prahe nikomu nepovedia, že sa chcú zobrať. Je to tichá svadba, jeho rodina sa o nej dozvie z novín. Manchester Guardian napíše: „Jeden z najzaujímavejších starých mládencov kapituloval.“ Čapek pošle súrodencom pohľadnicu zo svadobnej cesty, kde podpíše aj Olgu. Sestra im zagratuluje, ako odpoveď dostane výhražný list: „Dotkneš-li se jen slůvkem mé ženy kdy, rozejdu se s Tebou navždycky, nikdy bych to neodpustil ani nesnesl.“ Helena ustrnie. Prečo, preboha, by im mala ubližovať? Aj keď - ona v ňom nekriticky vidí génia a my len človeka. Čapkova neter, novinárka Helena Koželuhová po rokoch osvetlí názor rodiny na Olgu: „Mala mnoho talentov, mnoho darov a predností, jedno jej však chýbalo – jemnosť a citlivosť. Nebola citová, ale primitívne sentimentálna a impulzívna. Nepoznala odtiene a preskakovala z krikľavého smútku a súcitu do rovnako krikľavého humoru, všetko u nej bolo hlučné a veselé ako na jarmoku. Olga si všetko dramatizovala a tým došla k polopravdám. Človek si proste nedokázal predstaviť, že by sa niekedy zamyslela.“ Je to príliš príkre hodnotenie. Olga ako desaťročná prišla o matku, mala dosť dôvodov na to, aby bola neurotická. Z tohto rysu si dokonca urobí svoje plus, stane sa prvou herečkou, ktorá u nás vnesie na divadlo civilný prejav nervóznych žien novej generácie. A hlúpa naozaj nie je, píše hry, básne a romány. Možno je len príliš temperamentná, príliš živelná, príliš úprimná. Ako by ich krehký Ičinek mohol s niekým takým vydržať?

Rodina predsa len urobí ústretové gesto. Sestra Helena sa po druhýkrát vydala za básnika Josefa Palivca. Jeho brat Václav, bohatý statkár venuje novomanželom Olge a Karlovi desaťizbový dom medzi Dobříší a Starou Huťou. Karel nájde v záznamoch, že sa kedysi volal Strž. K domu, ktorý treba nákladne rekonštruovať, patrí veľká záhrada s potokom, v susedstve je rybník a malebné hory. Tu Čapek napíše väčšinu svojich posledných diel. Aj Matku, ktorou chce svetu povedať, že ísť na smrť, to dokáže každý, ale stratiť všetkých blízkych...! Keď drámu píše, často opakuje, že ten, kto zahynul pre niečo slušné, neumiera, ostáva s nami svojou mravnou hodnotou. A dodá: „Čertvie, čo ma to tak naraz ťahá na stranu mŕtvych.“

Můj bratře, víš, že jsi mrtev?

Až po Mníchovskej dohode má Čapek ešte len zistiť, čo je to ľudská zloba. Väčšina priateľov odchádza do exilu. Josef opakuje, aj toto sa raz pominie, zatvára sa do ateliéru a maľuje sériu obrazov Túžba, o miestach, ktoré má rád. Karel prestáva chodiť do redakcie, tam už píšu pod dozorom cenzúry, a to on neznesie. Odchádza na Strž, opravuje, prestavuje, pripravuje pôdu na budúcu jar. Evidentne sa tu chce usadiť v ťažkých časoch a písať si svoje. Dnes tu nájdete jeho múzeum.

Prečo neodišiel aj on? Veď mal toľkých priateľov v Amerike aj v Anglicku! Sprvu chcú odletieť aj s Olgou na zasadnutie PEN klubu v Stockholme, ale ministerstvo kultúry im odmietne poskytnúť valuty a lietadlo. Pravicová tlač píše: Čapek je zbabelec! Dostáva listy plné nadávok, no aj listy s prejavmi sympatií. Tie druhé prichádzajú hlavne z cudziny. Erika Mannová, dcéra Thomasa Manna, ktorého emigráciu Čapek podporil, príde na džípe a chce ich dopraviť do bezpečia. Čapek odmietne.

V polovici decembra prechladne, keď prídu na návštevu priatelia, ešte nedoliečený ich vyprevadí k bráničke len tak v saku, zaľahne do postele a viac z nej nevstane. Sestra ho opatruje, varí čaje, podáva ovocné šťavy a silnú čiernu kávu. „Vieš, že som mal v noci až také bolesti na prsiach, že som až plakal?“ Dom na Vianoce zaplnili znepokojení priatelia. Z Olgy ide strach, vrhá sa na kolená pri posteli chorého, vybieha, usedavo plače. Lekári tvrdia, že ide o obojstranný zápal pľúc. Iste ho zhoršil aj fakt, že Čapek bol celý život silný fajčiar. Chorý sa pohráva s darčekom od sestry, ktorý dostal pod stromček, večný kalendár, hračka, na ktorej keď pokrútiš šróbik, vyskočí v okienku presný dátum. „Ten že je večný? Naozaj? Tak to už si do smrti žiaden iný nekúpim,“ chroptí z posledných síl. Odovzdane necháva lekárov pichať mu injekcie. Jeho posledné slová: „Což ti lékaři neřekli, že je mi už lépe?“ A potom koniec, nesmierne unavené dieťa bez zjavného smrteľného zápasu odchádzalo, len ticho a namáhavý dych, spomína Helena. Josef si zapíše (Psáno do mraků): „Ach, Karle, kus mé bytosti s tebou odešlo. Můj bratře, povznesený a netečný, víš ty, že jsi mrtev?“

Ani panteón Národního musea ani slávnostnú sieň Národního divadla nepovolia otvoriť, aby tam mohli vystaviť jeho ostatky. Až tesne pred pohrebom sú vystavené v chráme na Vyšehrade. V zahraničí vychádzajú stovky nekrológov, najdojemnejšia veta patrí G. B. Shawovi: „Prečo zomrel on, a nie ja?“

V deň jeho smrti vyjde posledný fejtón: „Co dělat, je hrozně daleko od národa k národu; všichni jsme čím dál tím víc sami. Už bys raději nikdy nevytáhl paty ze svého domova; raději zamknout vrátka a zavřít okenice, a teď nás mějte všichni rádi. Mně po nikom už nic není. A teď můžeš zavřít oči a tiše, docela tiše říkat: How do you do, starý pane v Kentu! Grüss Gott, meine Herren! Grazia, signor! É votre santé.“

Josefa odvlieklo gestapo. V apríli 1945 zachytia jeho žena a sestra správu z rádia, že vraj umrel v Bergen-Belsene tesne pred príchodom západnej armády. Koľko nádejí skrývalo v sebe slovíčko „angeblich“. Zbytočne. Josef naozaj umrel na škvrnitý týfus vtedy, keď už v tábore počuli delá, dokonca aj hlasy osloboditeľov. Rodina sa nikdy nedozvie, kde je jeho hrob. Na vyšehradskom cintoríne nájdete nápis: Tu by odpočíval Josef Čapek.

Kauza Matka

Podľa suchých čísiel záznamov o pozostalosti bol Karel Čapek v čase smrti na domáce pomery bohatý človek, mal 2,5 milióna korún. I keď z nich bolo treba platiť hypotéku na vilu a dane, nebolo to málo. O rok nato sa situácia mení, jeho hry sa prestávajú hrať a knihy vydávať. Olga: „Závideli mi veci, ktoré som zdedila, ale nikto mi nezávidel to, čo nasledovalo potom.“

V dňoch, keď bolo jasné, že Nemci každú chvíľu vstúpia do Prahy, hrajú v Anglicku Čapkovu Matku a organizátori pozvú na premiéru jeho vdovu. Koniec hry je pozmenený, matka nepodá pušku poslednému synovi, nepošle ho bojovať proti násiliu, ale nechá si ju vytrhnúť a ostáva stáť ako opustená obeť vojny. Olga protestuje, nápad na Matku bol jej, takto to naozaj nemyslela ani ona ani Karel. Angličania namietajú, že podľa ich prieskumov by žiadna matka neposlala syna do vojny. „Ste trafení,“ povie nezdvorilo, „pozrite sa na vaše pamiatky, do roka budú na ne padať bomby.“ Šokovaní Angličania si povedia, že z nej hovorí smútok. Po návrate domov prestáva hrať, jej úlohy preberá Lída Baarová. Píše Český román, príbeh ich lásky, rukopis zakopáva v zaváracích pohároch na Strži, aby ho gestapo nenašlo.

Dvakrát vo svojom živote sa prejaví ako zlý prorok. Deň po svadbe, keď povie: „Už sa mi nič zlé nemôže stať,“ a potom v máji 1945, keď si vydýchne: „Tak už je po všetkom.“ Po čom?, spýta sa sestra. „Po neslobode a ponižovaní.“ Omyl. História sa po februári 1948 opakuje. Priatelia emigrujú, jej i Čapkove knihy prestávajú vychádzať, v divadle sa pre ňu nájde len málo úloh. Celé roky pri nej stojí lekár František Krčma z Čapkovej spoločnosti, mladší, vzdelaný športovec. Olga sa však viac nechce vydávať. Už nie je zdravá, má choré srdce a ochrnutý tvárový nerv, na javisku ho drží pod kontrolou len náročnými cvičeniami. Žije na tabletkách, už ani nepočítajú, koľkokrát v rukách lekárov vstala z mŕtvych. A napriek tomu v šesťdesiatych rokoch oteplenia siaha na vrchol hereckého kumštu ako nezabudnuteľná Bláznivá z Chaillot a energická čašníčka v televíznom seriáli Eliška a jej rod.

Najdôležitejšia pre ňu je posledná divadelná úloha. Konečne hrá Čapkovu - a jej - Matku. Osudnú stredu sa hrá mimoriadne školské predstavenie. Puberťákom v hľadisku bolestná dráma materstva nič nehovorí, nahlas sa prekrikujú, hurónsky smejú, keď sa objavujú mŕtvi synovia. Olga na chvíľu prestane hrať, aby prinútila pedagógov urobiť poriadok, keď už vybrali deťom takú nevhodnú hru, herci ich sami napomínajú z hľadiska, nič sa však nemení. Hrdá herečka dohrá, odkráča do šatne a doma dostane infarkt. Situáciu sa nepodarí stabilizovať, v nemocnici umiera.

Po päťdesiatich rokoch výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny odtajňuje svoje materiály. Máme tak možnosť dozvedieť sa, prečo Karel Čapek nedostal túto cenu, napriek tomu, že ho sedemkrát za sebou navrhovali také osobnosti ako Romain Rolland alebo Louis Aragon. V posudkoch sa objavujú slová ako „mimoriadne bystrý tvorivý duch, nedá sa uprieť bohatstvo myšlienok a nápadov, trefné a brilantné“. Na strane nedostatkov sa nachádza „nevyváženosť, nesúrodosť, sliedenie za efektmi, honba za ideami, výstredný experiment“. Napriek tomu tu zaznie: „má také živé a svojim spôsobom plodné tvorivé nadanie, že nie je možné odbyť ho ako bezvýznamného. Knihu (ide o Válku s mloky) možno bez obáv nazvať majstrovskou satirou na súčasnosť, ale Nobelova cena je určená významným dielam básnickým“. Aj roku 1938 odporúčajú členovia komisie vyčkávať. Skutočný dôvod je však iný. Od výboru dostáva odkaz, aby konečne predložil román na tristo strán, ktorý nebude nikoho napádať. „Ďakujem za dobrú vôľu,“ povie mužovi, ktorý mu odkaz prinesie, „ale svoju dizertačnú prácu mám už dávno za sebou.“

Danica JANIAKOVÁ

 

Pramene:

Helena Čapková: Moji milí bratři. Československý spisovatel 1986.

Ivan Klíma: Velký věk chce mít též velké mordy. Academia 2001.

Olga Scheinpflugová: Byla jsem na světe, Mladá fronta 1994.

 

Vyberte sa po stopách Karla Čapka - viac informácií o jeho živote a tvorbe nájdete na:

Památník Karla Čapka

http://www.rozhlas.cz/plzen/kultura/_zprava/500993

http://suraba.blog.sme.sk/c/198710/Male-Svatonovice.html

 

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB