Ľudský vek sa predlžuje, toto konštatovanie platí najmä pre vyspelé krajiny Európy a Severnej Ameriky. Ak sa nestane niečo nepredvídateľné, tak sa dnešná generácia dospelých dožije v priemere deväťdesiat rokov a ich deti a vnuci dosiahnu trojciferný vek. Čo tento vývoj bude znamenať pre jednotlivca i pre celú spoločnosť, na to hľadajú odpoveď experti z mníchovského Inštitútu Maxa Plancka.

Do sveta módy som spadla rovnými nohami. Bola som študentka ekonómie, keď ma v predajni, kde som si skúšala nejakú bižutériu, objavila šéfredaktorka časopisu Móda Mária Lörinczová. Zapáčili sa jej moje ruky, pozvala ma do redakcie, kde ma uvidel fotograf Karol Kállay, ktorý povedal: Skúsime to, si fotogenická – a bolo to, ďalších dvadsať rokov som fotila módu.

Pre tých, ktorí chcú absorbovať všetky dôležité informácie a stať sa sebavedomým odborníkom na víno za 24 hodín, mám dobrý tip: pozvite niekoľko rovnako zmýšľajúcich a dychtivých priateľov na degustáciu, na ktorú každý prinesie niekoľko druhov vína. Nezabudnite pripraviť aj niečo malé na zajedenie, pretože sa z vás nikdy nestane znalec vína, ak si nebudete z degustácie nič pamätať.

Prečo ma staroba a starnutie  priťahuje? Na túto rečnícku otázku si etnografka Ľubica Voľanská sama odpovedá: „Pri čítaní príbehov najstaršej generácie som mala pocit, že sa mi dostávajú pod kožu, dotýkajú sa mojich citov, pomáhajú mi pochopiť vlastné konanie i konanie ostatných ľudí okolo mňa. Inšpiráciou mi bol aj život môjho starého otca a mojich rodičov. K porovnaniu Bratislavy a Viedne ma priviedla práca turistickej sprievodkyne. Podľahla som stereotypnej predstave o pestovaných rakúskych dôchodcoch a chcela som spoznať ich život.“

Móda je hra, v ktorej je dovolené (takmer) všetko. A vôbec neplatí, že je nutné mať skriňu na prasknutie plnú, aby ste boli zakaždým iná. Naopak. S mnohými klientkami sme sa zhodli, že čím sme staršie, tým menej vecí máme. Chcela by som vám ukázať, že obliekať sa pekne nemusí byť drahá a zložitá záležitosť – stačí poznať pár fígľov a zvládne to každá z nás, bez ohľadu na vek, proporcie alebo štýl. (Michaela Stabrynová v knihe Stylistkou sama sobě)

Bol to taký normálny večer bežného pracovného dňa. Zrazu ma môj syn objal a povedal mi: „Mami, to je také perfektné, keď už nechodíš do práce. Ráno ma odprevadíš do školy, popoludní na krúžky a aj večer si stále doma. A minule ťa teta suseda videla sedieť v kaviarni a rozprávať sa s takými zaľúbencami. Ty sa teda máš.“

Príbeh tohto domu sa začal písať v roku 1987, kedy si ho vyhliadol vtedy mladý, zamilovaný pár a rozhodol sa, že práve v ňom si vybuduje svoje spoločné šťastie. A podarilo sa.

Vždy som sa tešila na Vianoce. Vlastne, kto by sa na ne netešil. Už ako dieťa som bola nimi uchvátená. Áno, aj kvôli darčekom, no milovala som vôňu stromčeka, fondánových salónok bez čokoládovej polevy. Nie ich chuť, ale vôňu. Bola taká... iná. Celý náš dom voňal akosi inak.

Konečne doma. Práve tieto slová si povie isto každý po príchode z práce, zo služobnej cesty, z dlhého či krátkeho pobytu mimo domova. Nezáleží na tom, či je plné ľudí, ktorých máme radi, alebo sú to len „štyri steny“ malej garsónky. Je to miesto, ktoré máme radi.

Čas nezastavím. Už je to raz tak. Aj ja som sa stala starou mamou. Práve preto si stále častejšie spomínam na tú svoju milovanú starkú.

Nájdete nás na FB