Zrelý talent, ktorý sa začal naplno realizovať až v šiestom desaťročí života umelkyne, sa od výstavy k výstave čoraz viac „vynára z hmly“.  Vynáranie z hmiel, taký názov dala Helena Sumbalová najnovšej výstave svojich obrazov v CT Gallery na Panskej 17 v Bratislave. Ak ste nestihli včerajšiu vernisáž, máte čas do 27. apríla, galéria je otvorená každý deň okrem pondelka v čase od 13. do 18. hodiny.

Na vernisáž výstavy obrazov Petra Pollága som sa nedostala. Nemusíš ľutovať, povedala kamarátka, bolo tam tak veľa ľudí, že sa k obrazom takmer nedalo prebojovať, treba ísť znovu. Program ako stvorený na veľkonočný pondelok, prialo nám dokonca aj počasie. Posielam ďalej zopár poznámok a zopár záberov. Ak ste ešte nevideli nového Pollága v Danubiane, bežte, nezabudnuteľný je, výstava bude otvorená do 10. júna 2018.

Mne maľovanie dáva pokoj, to považujem za najviac. Ticho je, rozmýšľaš o obraze, tešíš sa s ním. 

Tak som si urobila radosť a strávila som jeden deň na Dolnozemskom jarmoku. Striedavo ho organizujú Slováci, ktorí žijú v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine, teraz sa konal na Slovensku, v Starej tržnici v Bratislave. Nevedela som, čo skôr fotiť, zoznámila som sa s príjemnými ľudmi, objednala si obraz od maliarky z Kovačice, získala originálny recept na herovke - a nápad na knihu o kovačických maliaroch.

„Umelcov kedysi pokladali ich súčasníci za ľudí obdarených vnuknutím, za prostredníkov medzi nebom a zemou. Umenie samotné nebolo ničím iným len zjavením božskej energie. Umelci prinášali ideály, dali podobu božstvám svetových náboženstiev, zachovali nám portréty osobností a zaznamenali dôležité dejinné udalosti.“

Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky.

Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Najradšej maľujem krajinu snov. Tam je krásne: sú tam šťastné deti, rozosmiate ženy s hrubými žltými vrkočmi, mocní chlapi, ktorí šetria svoje ženy a deti, tam zem rodí a nebo je modré a vietor teplý – to je krajina snov. Každý môj obraz do nej patrí.

Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je i bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť – ako život.

Nájdete nás na FB