Zabudli sme, že staré ženy môžu byť zaujímavé, múdre a radostné

Zabudli sme, že staré ženy môžu byť zaujímavé, múdre a radostné

Napísala 

Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.

Mary Pipherová
ŽENY PLUJÍ NA SEVER
Proudem ŽIVOTA k plodům ZRALOSTI
Alferia, 222 s.
Kultúrna terapeutka svojej generácie. Takýto prívlastok získala americká psychologička a antropologička Mary Pipherová. Napísala desať kníh, v ktorých čerpá zo svojej psychologickej praxe. Okrem medziľudských vzťahov sa v nich zaoberá aj hľadaním vnútorného pokoja a vzťahom k planéte Zem. Pipherová je ročník 1947, má teda za sebou viac ako sedemdesiat rokov skúseností ženy, dcéry, matky a babičky, starala sa aj o sestru, ktorú postihla demencia, a z toho všetkého vyťažila besetseller Ženy plují na sever. Venuje sa v ňom problémom žien na prahu staroby. Dnešné sedemdesiatničky však nie sú takými krehkými starenkami, akými boli ich matky a staré matky. Nová generácia starnúcich žien je aktívnejšia, uvedomelejšia, lepšie pripravená na poslednú životnú fázu, v ktorej prestáva fungovať to, čo dosiaľ fungovalo a je potrebné získať schopnosti, ktoré im pomôžu zvládnuť všetky problémy a nedovolia, aby zahorkli.

Prežiť svoj deň naplno, Zakotviť vo vďačnosti, Budovanie komunity, Záchranný čln rodiny, Opotrebované telo, Starostlivosť o druhých, Osamelosť a samota, Písať svoj vlastný príbeh. To sú len niektoré z názvov kapitol, ktoré mapujú výzvy, aké pred ženu kladie vek 70+. Ženy na prelome šesťdesiatky a sedemdesiatky prekračujú istú hranicu, a na podobných hranicich sa vždy odohráva niečo zaujímavé. Predstava o starších ženách je v našej kultúre mizogýnna. Panuje o nich veľa negatívnych stereotypov, najmä o svokrách. Táto kniha chce podnietiť diskusiu o všetkých stránkach ageizmu a o problémoch aj výhodách starnutia (za tie druhé autorka považuje autentickosť, schopnosť dívať sa na svet zo širšej perspektívy a schopnosť precítiť pocit dokonalého šťastia).

Ukážky z knihy ŽENY PLUJÍ NA SEVER:

V tejto životnej fáze strácame niektoré prvky svojej identity, ktoré dlhodobo určovali, kým sme. Získavame však nové, a iné, ktoré sú pre nás užitočnejšie, začíname viac rozvíjať. Hľadáme medzi nimi rovnováhu a s trochou šťastia sa naučíme byť láskavejšie a miernejšie samy k sebe.

V dvadsiatom prvom storočí sa ženy často cítia v strednom veku aj po šesťdesiatke. Pripadáme si mladé dovtedy, kým nás nepostihne väčšia zdravotná kríza alebo nestratíme niekoho, koho milujeme.

Aktivita je liekom na zúfalstvo. Či už naša činnosť prospeje svetu alebo nie, rozhodne prospeje nám.

Prvé prikázanie divočiny: hlavne nepanikáriť.

V tejto vývojovej fáze hrá hlavnú úlohu úžasná rovnica. Čím viac bolo toho, o čo sme prišli, tým viac dokážeme súcitiť a sme schopné oceniť život. Rast je podmienený uzdravením sa z tragédií, ktoré musíme začleniť do našej úplnosti. Hoci sme toho už veľa stratili, môžeme sa stať ženami, ktoré si dokážu vychutnať život.

Tohto roku som prešla z rekreačného strediska na univerzite, kde som učila, do posilňovne pre seniorov. Všimla som si, aká odlišná je atmosféra v oboch šatniach. Mladé ženy na univerzite boli väčšinou vystresované a nešťastné. Hovorili negatívne o svojej hmotnosti, peniazoch a vzťahových problémoch. Takmer všetky sa snažili svoje telo pri prezliekaní skrývať. Oproti tomu staré ženy chodili po šatni buď nahé alebo v plavkách. Naše povädnuté telá sú plné strií, vrások a celulitídy, ale zaujíma nás to? Nepovedala by som. Aj staršie ženy, samozrejme, hovoria o svojich problémoch. Často sa rozprávame o zdravotných ťažkostiach, ale aj o rodine, o cestovaní, knihách, filmoch. Vtipkujeme. Jedného dňa som si napríklad v šatni vypočula: “Čím lepšie sa staráš, tým dlhšie ti vydržia.“ Jedna po druhej sme potom pridávali: „kolená“, „peniaze“, „plavky“, „manželia“.

Moja teta Grace hovorievala: „Mám všetko, čo chcem, ale taktiež viem, čo chcieť mám.“

„Chcem pracovať až do posledného dňa,“ povedala Sharon. „Aj ja, ale chcela by som nejakú ľahšiu prácu,“ zasmiala sa Ella. „Chcem jednoducho iba milovať ľudí.“ „Ja sa snažím žiť podľa pravidla, že sa máme k iným správať tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám,“ povedala Corinne. „Už len toto dá človeku zabrať.“ Tieto tri ženy sedávajú pred domom a dohliadajú na okolie, na deti i psov. Zdravia susedov a občas prehodia pár slov s mladými matkami o ich deťoch. Corinne sa zasmiala: „Aké množstvo dobrých skutkov zvládneme i z verandy.“

Vicki Robinová hovorí: „Musíme ľudí spomaliť na rýchlosť múdrosti.“ „Spomaľ,“ napomína ma môj brat Jake. „Čím pomalšie pôjdeš, tým viac toho uvidíš.“

Milujem inštitút manželstva. Je skvelé nájsť toho pravého, koho môžete po celý život štvať.

Agatha Christie povedala: „Mať za muža archeológa je úžasné. Čím ste staršia, tým viac ho zaujímate.“

Dedičstvo v našej rodine nemáme. Zato príbehy áno.

Keď som bola mladšia, cítila som blaženosť pri sexe alebo keď som zabehla maratón. Teraz mi stačí pohľad na paradajky na farmárskom trhu. A v pekných chvíľach si hovorím: Toto je zážitok, ktorý by som si najradšej zavarila do skleneného pohára a rozpomenula sa naň chvíľu pred smrťou.

V našej spoločnosti sa kladie prehnaný dôraz na atraktivitu, ako keby to bolo jediné, na čom záleží. Ženské telá bez ohľadu na veku majú vyzerať mladé a štíhle. Čím sme staršie, tým ťažšie je napĺňať tento ideál. Spoločnosť na druhej strane úplne podceňuje naše silné stránky, ako starostlivosť o druhých, schopnosť pracovať s emóciami a spájať ľudí okolo seba. Ideálna spoločnosť by bola taká, v ktorej by každý človek našiel uplatnenie svojich darov. Naša kultúra starnúcim ženám také miesto neposkytuje. Spoločnosť ako keby zabudla, že staré ženy môžu byť zaujímavé, múdre a radostné.

Nech už sú naše životné podmienky akékoľvek, môžeme dokázať, že náš život bude krásny a úplny, ak sa budeme snažiť o rast. Jedným z najlepších spôsobov, ako to dosiahnuť, je meditácia, ale existujú aj iné cesty – napríklad umenie, písanie denníka, joga alebo hĺbavé rozhovory – ktoré nám pomôžu poznať, kým skutočne sme.

Chýba nám jazyk, ktorý by dokázal popísať medzigeneračné vzťahy. Dívame sa na ne čiernobielo, buď-alebo. Staršie ženy sa boja, že budú závislé na ostatných, a deti chcú byť čo najviac nezávislé na rodičoch. Ani jeden z týchto konceptov však neodráža realitu. Všetci sme na sebe navzájom závislí, a to neustále.

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu, keď kliknete na tento link:

Posledná úprava 28.12.2020

Nájdete nás na FB