Verena Kast
TRUCHLENÍ
Fáze a šance psychického procesu
Portál, 144 s.

Verena Kast zbierala materiál na túto knihu (predovšetkým sny svojich pacientov) desať rokov. O tom, aké užitočné je spracovať zármutok, písal už Freud. Jung na rozdiel od Freuda nepostuloval „pud smrti“, ale naopak, hovoril o zážitku „vlastného bytostného Ja“, zážitku, v ktorom sa Ja zbavuje hraníc a človek cíti celistvosť až kozmickú jednotu splynutia so všetkým.

Verena Kast k téme píše: „Vzťahy k blízkym sú podstatným aspektom toho, ako chápeme sami seba a svet, lebo hlavne vďaka vzťahom rozumieme sami sebe. Preto smrť milovaného človeka tak veľmi otrasie naším doterajším porozumením sebe a svetu. Zármutok je emócia, prostredníctvom ktorej sa lúčime s mŕtvym, spracovávame problémy pretrhnutého vzťahu a môžeme z tohto vzťahu i z partnerovej jedinečnosti čo najviac integrovať. Až potom sme schopní žiť ďalej s novým porozumením svetu i sebe.“ Verena Kast je presvedčená, že cenné pokyny pre spracovanie zármutku môžeme čerpať zo svojich snov. V svojej knihe prináša ukážky analýzy snov niekoľkých klientov, s ktorými prechádzala cez všetky fázy trúchlenia, pričom orientáciu v tom, či postupujú pri terapii správne, im poskytovali práve sny.

Elisabeth Kübler-Rossová popisuje päť fáz, ktorými človek prechádza, keď sa dozvie diagnózu smrteľnej choroby: 1. človek tomu nechce uveriť, 2. hnev, 3. vyjednávanie, 4. depresia, 5. pritakanie. Podľa Vereny Kast platia tieto štádiá aj pre proces trúchlenia pozostalých. Proces spracovania zármutku je ukončený, keď človek stratu skutočne akceptuje a dokonca v nej dokáže nájsť i zmysel.

Ukážky z knihy TRUCHLENÍ:

Keď nám umiera blízky človek, v jeho umieraní nielen zažívame aj vlastné budúce umieranie, ale v istom zmysle slova časť našej osobnosti umiera spolu s ním. Tento zážitok smrti nás zasiahne a spôsobí, že máme náhle zmätok v sebe a vo všetkom, čo sme dovtedy považovali za samozrejmé. Otrasie naším porozumením svetu i sebe a núti nás k premene – či chceme alebo nie.

Je to životná situácia, ktorá nás môže zmeniť, ktorá nám môže uvoľniť pohľad na to, čo je skutočne podstatné. Ale je to aj situácia, ktorá nás môže zlomiť.

Vzťah medzi dvomi ľuďmi vytvára ich spoločný svet. Zážitok smrti potom znamená, že prestáva existovať i toto spoločné prežívanie sveta. Jedným aspektom spracovávania zármutku teda musí byť aj vytváranie nového vzťahu k svetu.

Čím viac spoločnosť vytesňuje smútok a smrť, tým menej je schopná prejavovať pri stretnutí s pozostalými spontánnosť. A tým skôr vyžaduje, aby pozostalý s trúchlením čo najskôr prestal, dokonca ho za takúto „silu“ obdivuje. Trúchlenie musíme prestať považovať za „slabosť“, lebo je to psychologický proces najvyššej dôležitosti pre zdravie človeka. Veď koho niekedy nepostihnú straty? A nemusí to byť práve smrť milovaného človeka, v živote zažívame dosť i iného lúčenia (napríklad rozvod), ktoré môže vyvolávať podobné reakcie.

V rozhovoroch s pozostalými vychádza najavo, že vôbec nie je jednoduché hovoriť o mŕtvom niečo „zlé“, lebo prikázanie „o mŕtvych len v dobrom“ je v nás zakorenené hlboko. Je to však chorobné prikázanie, lebo nám mocne bráni v konfrontácii s mŕtvym. Máme sklon si ho idealizovať. Hovory o človeku po jeho smrti majú mnoho funkcií. Prebúdzajú emócie, ktoré sú s ním spojené a môžu sa vďaka tomu prejaviť. Pomáhajú spracovávať problémy, ktoré mal trúchliaci s pozostalým a ktoré v jeho mysli dosiaľ trvajú.

Elisabeth Kübler-Rossová v knihe Rozhovory s umierajúcimi uvádza, že v poslednej fáze života chorého, ktorý už akceptoval svoju smrť a možno už len odovzdane leží a nechce byť obťažovaný problémami vonkajšieho sveta, potrebujú pomoc skôr členovia rodiny než umierajúci. Pomoc môže v takej situácii spočívať napríklad v tom, že im vysvetlíme, prečo sa umierajúci správa „odmietavo“ a v poskytnutí pocitu, že s nimi solidárne nesieme to, čo oni teraz cítia a čím prechádzajú. Nemám na mysli, že by sme ich prežívanie smrti nejako zľahčovali. Len považujem za splniteľné, aby sa ľudia v tejto extrémnej situácii necítili úplne sami, ale lepšie rozumeli sami sebe a vďaka tomu dokázali zážitok smrti lepšie prijať. Vôbec nejde o to, aby sme zážitok smrti bagatelizovali či zmierňovali lacným utešovaním, ale aby sme trúchliacemu ukázali, že sa s tým zážitkom dá niečo urobiť. Tento ich zážitok bude mať veľký vplyv na to, ako budú neskôr prijímať vlastnú smrť. Dôležité je, aby pomocník vedel, že pozostalých čaká veľký otras.

Grof a Halifax vyslovili tézu, že dĺžka trúchlenia – a ja by som doplnila, že spôsob trúchlenia, prípadne to, či sa trúchlenie „vydarí“ – v podstatnej miere závisí od druhu konfliktov, ku ktorým dochádzalo medzi rodinnými príslušníkmi a mŕtvym. Pocity viny boli podstatne slabšie, keď medzi nimi vládla dobrá komunikácia; keď sa mohli naozaj dobre a poriadne rozulúčiť; keď spolu ešte mohli doriešiť problémy. Kto však nemohol svoje problémy so zomrelým vyriešiť včas pred jeho smrťou, musí sa potom vysporiadať aj s pocitmi viny, s agresiami, ktoré sa budú týkať mŕtveho a budú vyznievať podivne naprázdno. Smútok môže mať depresívny podtón, keď sú v pozostalom agresívne a nepriateľské pocity voči mŕtvemu, ale nemôže si ich pripustiť.

Ak niekto už v detstve stratil človeka, ktorý pre neho veľa znamenal, bude na zážitky straty a rozchodov reagovať silnejšie než ten, kto dosiaľ nikoho nestratil. Skúsenosť smrti je predsa len silná emocionálna záťaž. Parker o nej hovorí ako o najsilnejšom strese, aký môže človeka stretnúť.

Dunne prichádza s názorom, že egyptská kultúra mohla tak dlho existovať a byť taká stabilná preto, lebo žiadnym spôsobom nevytesňovala myšlienku na smrť, lebo v nej človek žil s neustálou pripomienkou smrti: s nádejou na pomoc bohov a v dobrý „druhý svet“.

Gordonová v knihe Umieranie a tvorenie prichádza s tézou, podľa ktorej psychologický postoj, ktorý umožňuje dobré umieranie, je zároveň naladením priaznivým pre tvorivú prácu. Je to postoj, v ktorom sa ustavične odtrhávame od toho, na čo sme zvyknutí, trúchlime nad tým a dôverujeme, že nám to prinesie niečo nové. Pre Junga cieľ terapie spočíva v tom urobiť z analyzanda tvorivého človeka.