Urobiť a ísť ďalej

Napísala 

Jeden z posledných dlhších rozhovorov s Egonom BONDYM. Po prvýkrát vyšiel v knihe Kto, ak nie ty? (SOFA 1998), ktorá sa medzitým vypredala. Pretože viaceré z myšlienok originálneho filozofa, básnika a spisovateľa naďalej inšpirujú, znepokojujú, a aj keď sa s niektorými dá polemizovať, bola by škoda, keby ostali zabudnuté.

EGON BONDY (vlastným menom PhDr. Zbyněk Fischer, CSc., 1930 - 2007) - básnik, prozaik, filozof. Filozofické práce: Útěcha z ontologie, Otázky bytí a existence, Buddha, Poznámy k dějinám filosofie, na ktorých pracoval od roku 1977 a ktoré vychádzali najprv v samizdatových zošitoch. Tvoria ich zväzky Indická filosofie, Čínská filosofie, Antická filosofie, Filosofie sklonku antiky a křesťanského středověku, Středověká islámská a židovská filosofie + filosofie renesance a reformace. Z literárneho diela: básne Pražská imaginace, Dvě léta, prózy Invalidní sourozenci, Šaman, Mníšek, Nový věk, Severin, Sklepní Práce, Epizóda ´96, Cybercomics, Týden v tichém měste, Údolí. Po rozdelení ČSFR Egon Bondy prijal slovenské občianstvo, žil a tvoril v Bratislave, kde roku 2007 umrel.

* Chcela by som vás dnes nahovoriť na tému, zaoberajúcu sa tvrdením - alebo to nazvime hoci hypotézou -, že žiadna z našich myšlienok, žiaden z našich činov sa nestratí, že vytvára energiu, ktorá ďalej ovplyvňuje realitu, že sme preto maximálne zodpovední nielen za to, čo robíme, ale aj za každé pohnutie mysle, za každú emóciu… Čo na to hovorí filozof?

- Exaktne vedecky to zatiaľ dokázané nie je, ale z hľadiska filozofie možno predpokladať - a nie som s týmto názorom sám -, že nič, čo sa vytvorí, už z univerza nezmizne, nezaniká ani po našej smrti a prenáša sa, eventuálne pôsobí nejakým spôsobom ďalej. Tento názor nie je dokonca v rozpore ani s poslednými poznatkami súčasnej fyziky a matematiky, či už ide o teóriu absolútneho vákua, usporiadaného chaosu alebo Thomovu matematickú teóriu katastrof. Má to čosi spoločné so Sheldrakeovými morfogenetickými poliami. Keď sa pokusné myši niečo naučia v Anglicku za tri mesiace, o nejaký čas myši niekde v Austrálii sa to isté naučia za týždeň. Zaujímavý jav, aj v dejinách vidíme, že po obdobiach akoby stojatých vôd sa zrazu toho začne veľa diať, na riešenie tých istých problémov nezávisle na sebe prichádzajú viacerí ľudia. Príkladom sú Leibnitz a Newton, mohli by sme citovať ďalších. Akoby už raz vytvorené dielo pôsobilo na všetkých, aj na tých, ktorí sa s ním priamo nestretli. Budhisti na tomto princípe založili zákon karmy, ktorý je vlastne analógiou zákona zachovania energie, a možno preto tvrdia, že najťažšia karma sa tvorí z myšlienok. Že ak niekomu dám po papuli, nie je to také zlé, ako keď na to sústavne myslím.

* Ktorý svetonázor, ktorá zo svetových filozofií je vám najbližšia?

- Ja som ateista a materialista. Ale pri tej smrti, tam považujem za zrejmé, že naakumulovaná psychická energia nezaniká, že sa nemení zrazu v nič. Nejakým spôsobom a za nejaký čas sa musí disociovať, rozkladať. Dobre to majú popísané kabalisti. Tu nejde o to, že psychická energia, tvoriaca predtým osobnosť človeka, vyfučí k dispozícii energii kozmu, ona v určitých prípadoch udržuje veľmi silnú a veľmi konkrétnu integritu po dosť dlhý čas. Samozrejme, bez fyzického tela. Ale je to "cluster of information", klbko informácií, ktoré drží pokope. Budhistická reinkarnácia stojí na predstave, že táto naakumulovaná energia sa znovu vtiahne do iného tela a vznikne jedinec podobný predchádzajúcemu. Ja nie som ovplyvnený budhizmom, v reinkarnáciu neverím. Myslím si, že je to naivná teória, koniec-koncov aj dalajláma hovorí, že pre budhizmus to nie je dogma, len východisko z núdze, pretože si čosi nevedia ináč vysvetliť, ale keď príde jasnejšia hypotéza, budhizmus sa reinkarnácie pokojne vzdá.

* Čo teda vytvára kontinuitu? Ono klbko informácií, to je to, čo si predstavujeme pod pojmom duša?

- Potvrdiť názor, že naakumulovaná psychická energia presahujúca fyzickú realitu nevychádza navnivoč a môže udržiavať akúsi integritu - na to netreba teórie o existencii duší, ani Boha. Skúmať to je v podstate záležitosť prírodných vied. Ale filozofia môže prichádzať, a prichádza, s heuristickými nápadmi. Potom sa človek, ateista dokonca predovšetkým, pozerá na svoj vlastný život a na otázky života ináč. Ten teista si povie, áno, robil som zlé skutky, nemohol som ináč, Boh mi odpustí, pomôže, zariadi to. Ale ateista, ktorý vie, že niet inštancie, ktorá by ľudí karhala alebo odmeňovala, je si zároveň vedomý aj toho, že zodpovednosť nesie sám. Môže byť bezočivý a povedať, že ju neprijme, v jednej dobe je takých ľudí viac, v inej menej, ale to nič nemení na fakte, že zodpovednosť za svoje konanie a, samozrejme, aj myslenie aj tak nesie. Preto tá naivná domnienka materializmu osvietenského 18. storočia, že si človek môže dovoliť všetko, lebo po smrti je koniec, nadchýňala vo svojej dobe jednoduchosťou a optimizmom. Aj Epikuros, tým, že škrtol kategóriu nesmrteľnej duše a Boha, vyhlásil svoju ateistickú zvesť za "zvesť radosti", lebo ňou oslobodil ľudí od strachu. Tak také jednoduché to zase nie je. Ak ontologicky vidíme situáciu tak, že tu pôsobí kolobeh psychickej energie, ako filozof kladiem podotázku, ak nie priamo základnú otázku, či nie sú psychické funkcie primárnejšie čo do významu ako fyziologické. A že psychika pôsobí na fyziologickú telesnú stránku, tieto konzekvencie sú viac-menej evidentné.

* Svojou otázkou som nemierila len na vplyv psychiky na telo, ale na realitu vôbec. V zmysle toho: čo si myslíš, že si, čo očakávaš od života, to do neho pritiahneš…

- Filozoficky téma opäť súvisí s tým, že sa žiadna energia nestráca a pôsobí, čím silnejšie je naakumulovaná. Lebo z hľadiska ontologického neexistujú žiadne priestorové dimenzie, neexistuje ani čas. To sú funkcie fyzikálne, nie determinanty ontologické. Čo existuje, je identita všetkých protikladov. Samozrejme, čisto teoreticky, môžeme rátať s tým, že psychická energia človeka dokáže nabudiť situáciu, spôsobiť udalosť, priblížiť ho čomusi vzdialenému. Ja som sa tým nezaoberal, to hovorím len čisto teoreticky. Ale uvedomte si, že ontologická realita, ktorú chápeme ako identitu všetkých protikladov, je - aj podľa budhistov a taoistov - prázdnota. Pozor, nie je to nihil! Aj Hegel o tom hovorí, síce jazykom, ktorý chrastí papierom, ale presne takto to formuluje. K tomuto poznaniu dochádzajú filozofi na sklonku života, je to záver poznania, ktorý sa ďalej nemá verbalizovať. Vyzerá to ako mystické zrenie, ale niet na tom nič, za čo by sa človek musel hanbiť. A táto prázdnota rovnajúca sa identite všetkých protikladov je eo ipso súčasne potencialita všetkých možností. V tomto jednom momente je obsiahnuté všetko. Všetko, čo je možné, je virtuálne naporúdzi. Keď sa do toho chce niekomu vŕtať, môže niečo navŕtať.

* Môže, či zákonite aj navŕta? Platí na sto percent, že ak človek po niečom túži, bez pochybností svoj sen prežíva a myslí naň už ako na reálny, tak sa mu splní?

- Môže. Človek si myslí, že čosi dosiahol vlastnou vôľou, ale ide v podstate o výnimočný prípad. Viďme mágiu. Je založená na teórii, že ak usilovne a podľa predpísaného poriadku robím krok za krokom, tak by sa operácia mala vydariť. Väčšinou to nevyjde, občas áno. Ale táto vec - ovplyvňovať svoj vlastný osud ináč ako tým, že som slušný človek a že konám dobré skutky - kresťan by povedal, že je to proti Bohu, budhista, že sa to prieči rádu Tao. Vedome sa teda snažiť neubližovať, je maximum toho, čo môžem dokázať. Aj tak od rána do večera ubližujem všetkému okolo seba. Ale aspoň sa na to neupriamovať.

* Filozofiu Cesty Tao u nás pozná len málo znalcov. Spolu s Marinou Čarnogurskou ste podľa viacerých doteraz preložených verzií prerozprávali poetický text tohto základného diela starovekej čínskej filozofie a píšete k nemu komentár. O čo teda ide v Ceste Tao?

- Starí Číňania nepoznali model bohov alebo Boha, s ktorým by sa museli vyrovnávať. Západní bádatelia dlho nedokázali pochopiť, ako Číňania mohli bez tohto modelu vyžiť A oni vyžili veľmi dobre. Zatiaľ čo grécka a indická filozofia usilovne hľadala v najrôznejších variantoch "pevný bod", nemenný základ skutočnosti buď v božstve, ktoré stvorí svet, alebo v nejakej prapodstate - či už imateriálnej alebo materiálnej -, z ktorej sa svet formuje, čínska filozofia videla, a vidí, skutočnosť ako PROCES. Nepretržitý, ktorý nepotreboval byť stvorený, je prirodzeným a nestrácajúcim sa stavom skutočnosti, on je to, čo jedine stále trvá. Všetko sa deje - vzniká a zaniká - len v jeho rámci, nad ním ani pod ním neexistuje žiadna transcendentná rovina, ktorá by bola základnejšia či vyššia. Sprvu ľudový pojem Cesta Tao je taký výstižný, že ho môže prebrať i filozofia. Procesy totiž môžu byť rôzne - chaotické, pravidelné, opakujúce sa v neustálom kruhu - termín Cesta však už sám osebe naznačuje, že tu ide o proces neuzatvorený, stále sa rozvíjajúci, stále prítomný, stále nový. Zrejme už v najstarších dobách pristúpila závažná myšlienka o tom, že tento proces nie je len sledom náhodilostí, ale má určitý rytmus. Z hľadiska filozofie je dôležité, že nejde o rytmus večného opakovania, kolobehu, ktorý je základom neolitických poľnohospodárskych "teológií" v mýtoch o zmŕtvychvstaní, od obnovenia vegetačného cyklu až po znovuzrodenie, ako ich poznáme od Egypta po Indiu, ale v Číne je to rytmus daný vzájomnou interakciou, vzájomným napätím, medzi dvomi krajnými pólmi, medzi ktorými priebeh procesu prirodzeným spôsobom osciluje. Jin a Jang, ako sú od pradávna oba póly nazývané, boli snáď pôvodne chápané ako "prírodné sily", ale v Knihe premien od Lao´c sú už zreteľne len šiframi pre bipolaritu procesu skutočnosti. Ak do tohto modelu vnikneme v tichej kontemplácii, tak - akokoľvek je to model vyslovene areligiózny, nadobúda mystickú dimenziu. Objavuje sa vhľad do hlbokého súladu všetkého diania, do podivuhodného samoregulovania všetkých procesov, do univerzálnej jednoty človeka a sveta zázračnej, a predsa prirodzenej súhry a komplementarity všetkých okolností nášho ľudského osudu s nikdy neukončenou Cestou všetkého. Toto autodynamické dianie vychádzajúce z vnútornej tenzie nepotrebuje žiaden popud ani hýbateľa.

* Kde sa tam vmestí človek s jeho slobodou konania? Aká je jeho úloha?

- Nezasahovať. Plynúť. Proste iba ísť po Ceste.

* Taký jednoduchý je zmysel života?

- Zmysel života nie je žiaden. My sa dvetisíc rokov "vďaka" teológii nazdávame, že život musí mať zmysel. Pojem zmyslu má význam v oblasti spoločenskej aktivity, zmysel má, či sa najem, alebo či s niekým hovorím, ale v rovine filozofickej alebo vedeckej nemá domovské právo. Život nemá zmysel, život má nejaký OBSAH. A o to ide, aký obsah mu dáme. Na to tu sme, aby sme pracovali na jeho obsahu, aby sme si ho vytvárali. To je naša vlastná práca a žiaden osud proti tomu nič nezmôže.

* Nie je to však "osud", keď sa nám podľa Tao všetko "deje samo"? S pojmom osud koniec-koncov operuje aj kresťanstvo, v istom zmysle aj budhistická karma.

- Tu nejde o kategóriu "neodvratného osudu". Máme ešte slobodné správanie sa. A to znamená dve konzekvencie: po prvé, riziko, po druhé zodpovednosť. Nie je predurčené nič, ale za všetko sa berie zodpovednosť. Niet slobody bez rizika a zodpovednosti, ako nie je ani zodpovednosť bez slobody. A keď nič nerobím, teda neberiem riziko, tak sa nič nedeje. Prečo riziko? Pretože väčšinou nevieme, ako to, čo robíme, dopadne, či sa to obráti na dobré alebo zlé. Nevieme. Ja môžem z ľudomilnosti dať žobrákovi peniaze, on ich prepije a doma zabije ženu.

* A sme pri kategóriách dobra a zla. Pri tejto téme sa často objavujú v súvislosti s tým, o čo sa v živote oplatí usilovať. Čo teda je dobro a čo je zlo? 

- Sú to komplementárne protiklady. Čo je dnes pre nás, ľudí, dobré, môže byť zajtra zlé. To hovorím o filozofických kategóriách, nie o cnostiach. Ontologicky tieto kategórie naozaj existujú ako párové. Kresťanská teológia krachuje práve preto, lebo celých dvetisíc rokov nedokáže vysvetliť a obhájiť kategóriu zla, rovnako ako ani ľudskej slobody. Preto je to teória pre tretie tisícročie deravá ako cedník. Mne neprekáža, že Pán Boh stvoril svet za šesť dní, prečo by som to ako ontológ nepodpísal, ale keď nejaká hypotéza nevie vyriešiť realitu zla a slobody, nedá sa s ňou pracovať.

* Aká dôležitá je v súvislosti so slobodou konania otázka etických hodnôt?

- Že vesmír má nielen fyzikálny rozmer, ale aj estetický, to už vieme. Vieme, že esteticky človek vníma až od druhu homo sapiens sapiens. Ale s etickým rozmerom univerza, ktorý tu nepochybne je, nemáme bezprostrednú skúsenosť, skôr ho len tušíme asi tak, ako ten neandertálec tušil rozmer estetický. Kant ho definoval ako "kategorický imperatív v nás". Podobné, i keď veľmi hmlisté formulácie použili Konfucius, Čuang-č, Spinoza. Desať prikázaní alebo trestné zákonníky, to sú len ľudské dohody. Čosi ako: nepľuť na dlážku. Vo výnimočných situáciách, napríklad vo vojne, ľudia pľujú na dlážku. Vtedy nedodržiavajú ani Nezabiješ. A takýto etický rozmer má aj snaha zasahovať do diania.

* Zasahovanie, o ktoré ide v tejto téme, je skôr toho typu: aký si, to sa ti deje. Pracuj na sebe a bude sa ti vodiť lepšie. Čosi ako "čo je hore, je aj dole", "čo je vnútri, je aj vonku"…

- To je Hermes Trismegistos, Smaragdová doska, stará gnostická hermetická formulácia. Áno, z ontologického hľadiska ide o jednotu protikladov, ale chcieť s tým narábať… Človek sa môže po určitú dobu univerzu pliesť do cesty, potom však môže skončiť ako doktor Faust, ktorému diabol poskytol schopnosti na to, aby získal všetko, po čom zatúži. Táto metafora skrýva v sebe poučenie: nezahrávať si s realitou ani v spoločenskom, ako to robili Hitler alebo Stalin, ani v individuálnom prípade. Nie preto, že by realita bola osudom, ale ona má svoj chod. Taoisti používajú prirovnanie cesty a kolesa. Po ceste Tao sa roztáča koleso vesmíru a v ňom aj nášho života. Môžete do neho hádzať drevá, skôr-či neskôr to budete vy, kto príde k úrazu. Koleso nerozbijete, je diamantové. I keď na druhej strane, keď človek dosiahne určitého stupňa poznania, začnú sa diať veci... To vedia mystikovia veľmi dobre, čo sa deje, keď sa človek ponára do hĺbok a vytrvalo ide svojou cestou. Ale len za účelom najvyššieho poznania! A to nemusíte byť ateistickým filozofom, aby ste ho dosiahli. Aj viera môže byť nástrojom najvyššieho poznania, o tom svedčí dielo Jána z Kríža.

* Ako človek zistí, ktorá cesta je pre neho tá pravá? Mnohí nepochopia po celý život, načo tu vlastne boli...

- Človek má mať určité IQ a aspoň v určitom veku už vychádzať z vlastného sebapoznania. I keď teda, možno máte pravdu, že je to skôr výnimka. Že možno aj deväťdesiat percent ľudí vôbec nedospeje. A vlastne všetci sme nedospelci. Ľudstvo sa nachádza v štádiu pubertálnom, to nie je rozum dospelej bytosti, čo ľudstvo ako kolektív robí, tak sa prejavuje adolescent.

* Objavenie vlastnej cesty vyžaduje len IQ, teda iba rozum, poznanie? Nemôže prísť aj intuitívne, z vnútra? Meditáciou napríklad?

- Áno, môže prísť aj z vnútra. I keď k meditácii som dosť skeptický. Viac odporúčam kontempláciu.

* Aký je medzi nimi rozdiel?

- Pri meditácii sa upnete na jeden bod a uvádzate sa do tranzu. Kontemplácia nie je žiaden tranz, to zaujmete vhodnú príjemnú pozíciu, upokojíte myseľ a pozeráte do prázdna. I keď sprvu sa vám myšlienky plašia, budhisti tomu hovoria, že behajú ako opice, ale pomaly sa sústredenie prehlbuje. A po určitom čase môžete dospieť k istému stupňu sebapoznania.

* Kto to tam hovorí? Kto nás to vedie? Čo sa to tam ozýva? Svedomie?

- Nám to pripadá ako svedomie. Ale pozrite sa, ja ako ateista hovorím, že neexistuje nič iné ako ontologická realita. Védanta má zas svoju pravdu, keď tvrdí, že neexistuje nič iné ako Boh. A Čuang´c, o ktorom teraz práve píšem, sa preslávil svojim výrokom, že Tao je všade, aj v hovne.

* Naozaj, prečo nie? Keď všade, tak všade…

- Ale totálne. Vo mne, vo vás, v tomto hrnčeku. Keď si dáte tú námahu a idete do hĺbok, pod fyzikálny i fyziologický povrch, narazíte na to isté. Ako sa vám to bude javiť, to závisí od vášho kultúrneho zázemia. Môžete to vnímať ako svedomie, ako hlas Boží, osvietenie, inšpiráciu, ilumináciu, pre ateistického filozofa je to intuícia. Ale vždy narábate s jednou a tou istou ontologickou realitou, ktorá je pre všetkých ľudí rovnaká. Aj hodnotovo. A keď to viete nielen teoreticky, ale keď to aj pár desiatok rokov vstrebávate, vtedy sa začnú diať tie veci. To zase áno. To je nepochybné.

* Aké veci?

- Všetky také, o akých budhisti aj taoisti hovoria, že sa nimi nemáme nechávať vyrušovať. Jasnovidnosť, telepatia, vízie… Oni tomu hovoria "prídatné svätecké schopnosti". Keď niekto ide cestou svätca, tak sa v určitých štádiách jeho cesty prejavia rôzne schopnosti. Len tak, akoby bokom, netreba si ich všímať. Lebo životným princípom, takou tou "way of life" je neľpieť na veciach. Budhisti hovoria "neuľpievať", viac teda zdôrazňujú etický rozmer, nedať sa pohltiť materiálnymi vecami. Taoistické "neľpieť" znamená "urobiť a ísť ďalej". Cesta Tao pokračuje, nevedie nás, ona sa pred nami rozvíja rýchlosťou našich krokov. Nie Cesta vytvára človeka, ale človek vytvára Cestu. Tým, že ide. A nemôže ináč, než ísť, lebo zastavenie sa v ontologickej realite neexistuje. Môže ísť pomalšie, rýchlejšie, priamočiarejšie, alebo okľukou, ale ide. Opakujem to znovu, lebo je to vec, ktorú pokladám za dôležitú pre túto tému. Urob a choď od toho. Nelám si hlavu. Ak nie si spokojný s tým, čo si urobil, ak ťa hryzú výčitky svedomia, dobre, ale nesústreďuj sa na ne. Čo bolo, bolo, už to nenapravíš. Môžeš to vyrovnať len niečím novým.

* Neľpieť na majetku, na vzťahoch… To nie je práve ľahko dosiahnuteľný ideál. A čo dielo, ktoré človek vykonal? Trebárs vám blízka práca spisovateľa, filozofa?

- Ja neviem, čo všetko som vlastne napísal a koľko toho je. Nestarám sa ani, či to vyjde, nepamätám sa, či už to vyšlo a čo s tým je. Keď som čosi písal, dal som do toho celé srdce, plnú energiu, ale teraz je to urobené, idem od toho. A robím niečo ďalšie.

* Čím sa zaoberáte teraz?

- Píšem dejiny starovekej čínskej filozofie. Robíme ďalej na komentári k Tao. A píšem si svoje.

* A na ničom neuľpievate?

- Teda, to sa snažím. Viac-menej. Nič nie je ľahké a nič nie je zadarmo. Človek je skutočne slabý a čím je starší, tým je slabší. Ale že by som sa mohol nadchýňať, že som niečo dokázal, tak to sa nemôžem. Stačí, že som sa snažil poznať sám seba a ísť svojou cestou.

* Kedy a ako ste zistili, že práve filozofia je vaša cesta? Akým spôsobom sa to prejavilo?

- No, keď sa teda pýtate… Ako dieťa som rád písal rozprávky, básničky. V štrnástich rokoch som začal písať detektívne romány. Myslel som si, že sa to dá naučiť. Ale nedá. Vyžaduje to špeciálny talent, ako všetko. Krátko na to však prišiel ten intenzívny záujem o filozofiu. Ako pätnásťročný som po prvýkrát prečítal Platóna a začal som písať naivné eseje formou platónovských dialógov. A bolo jasné, že som narazil na čosi, čomu zasvätím celý život.

* Údajne v tom veku to máme jasné všetci. Čo nás vtedy najviac zaujíma, máme robiť po celý život, lebo vtedy ešte v čistej forme tušíme, kto naozaj sme.

- Áno, áno. Skutočne heuristické myšlienky, ktoré pohli svetom, prišli na um vedcom ešte pred dvadsiatym rokom ich života. Už vtedy to mali artikulované, síce ešte nejasne, ale už vedeli, čo chcú. Potom to už len urobili. Na druhej strane, robiť si programy na celý život v tomto veku môže tiež byť riskantné. Psychológovia zistili, že pre každú profesiu človek dozrieva v inom čase. Plavci už po osemnástom roku ktovieako nenapredujú, atlét po tridsiatke obvykle nečaká vzostup formy. Pre spisovateľa sa stáva akousi hranicou pre veci, ktoré má naozaj zmysel písať, päťdesiatka, len výnimočné typy tvoria špičkové veci až do sedemdesiatky. Zatiaľ čo filozof je v najlepšej kondícii medzi 60. a 70. rokom života.

* Ako sa to vysvetľuje?

- Akumuláciou informácií, dlhoročnou introspekciou. Ak filozofiu neberie ako zamestnanie, je introspekcia základným nástrojom. Keď ju človek praktizuje päťdesiat rokov, tak ho k niečomu predsa len dovedie.

* Hovorili ste, že ľudstvo je taký predčasný puberťák. Kedy podľa vás dozrie do veku dospelosti?

- Homo sapiens sapiens predsa existuje len štyridsaťtisíc rokov. Ako biologický druh by mal mať pred sebou ešte dlhú budúcnosť. Na druhej strane ale vo svojej detinskej pochabosti pripomína malé dieťa, ktoré dostalo do rúk zápalky a môže nimi podpáliť barak. Alebo je dvanásťročným chalanom, ktorý sa hrá s výbušninami, je zvedavý, báda - a ono mu to buchne. O tom hovorí teória tzv. technologických pascí. Keď technologický objav príde predčasne a okamžite je využitý. Prvá fáza vyzerá zdarne, podarilo sa to. Objavia sa prvé komplikácie, prestáva sa to zvládať, až v štvrtej fáze naprosto nevieme, čo s tým. Stanislav Lem dáva ako príklady antibiotiká. Výborná vec. Ale ako vieme, baktérie sa stávajú odolné, mutujú, nestačíme vyrábať ďalšie. Vedľajšie následky sú obrovské. Navyše sa objavujú víry ako AIDS, odolné voči všetkému. A čo s tým? Zastaviť výrobu? To by ľudstvo vymrelo. Skrátka, technologická pasca. To isté s jadrovou energiou, s informatikou.

* S informatikou?

- Áno. Aj to je technologická pasca, ktorá dopadne na 21. storočie. Keď knižnicu nahradíte internetom, vzdelanie ľudstva v priebehu troch generácií upadne nazad. Človek sa stane pasívnym prijímateľom informácií. Ale akú cenu má neúplná informácia z internetu, keď neviete na ňu nadviazať heuristicky, lebo ste zabudli bádať? Vaše myslenie začne byť veľmi chudobné, ostane vám len informačná kostra, skelet. Živé telo poznania je preč. Pokým si ľudia zahrávali len s krvavými vojnami, kým podliehali len moru a zemetraseniam, ešte to ako-tak šlo napraviť. Ale teraz človek rozpútal sily, ktoré nevie kontrolovať.

* To neznie príliš optimisticky.

- To neznie. Pre najbližšiu budúcnosť niekoľkých sto rokov niet dôvodu k žiadnemu optimizmu. Ak napriek tomu som ontologický optimista, tak preto, lebo cesta Tao sa nezastaví. Ani keby si ľudstvo hodilo slučku. I keď ja som príslušníkom ľudstva a bolo by mi ľúto, keby si tú slučku hodilo.

* Čo s tým?

- Začať by bolo treba so spoločenským usporiadaním, ktoré je na takej úrovni, že je v možnostiach dokonca aj toho adolescenta s tým čosi urobiť. Dôvody, pre ktoré to nerobí, by boli námetom na ďalší takýto rozhovor, preto o nich pomlčím. Poukážem len na naprostú a cieľavedomú manipuláciu ľudským vedomím, na zneužívanie médií na ohlúpnutie všetkých, čo je najstrašnejšia zbraň, aká sa v dejinách vyskytla.

* A čo keď je ľudstvo na takej úrovni, že sa ohlúpnuť dá? Že po tom priam volá? Už sme o tom hovorili: Každému, čo jeho je. Čo je vnútri, je aj vonku…

- Tak sa k tomu stavia Tao. Čo chceš, to máš. Skús to, uvidíš.

* Takže s optimistickým myslením nič nenarobíme? S vytváraním pozitívnych myšlienok a tým aj pozitívnej energie, ktorá bude spätne vplývať na realitu?

- V konečnom dôsledku som aj historický optimista, ale nie som pochábeľ, aby som si myslel, že sa v priebehu jedného-dvoch storočí z tých sračiek, v ktorých sme až po hlavu, vyhrabeme pomocou optimistického myslenia. A kde v tých pochabých deťoch chcete nájsť tie pozitívne myšlienky? Keď by ľudia chceli byť pozitívni, urobili by prinajmenšom to, čo ja - vyhodili by televízor.

* Už to vidím, ako argumentujú nedostatkom informácií a odtrhnutím od reality.

- Pokiaľ má televízia takú skladbu programu, akú má, je to jed, psychické narkotikum, ktoré zároveň škodí aj na druhej strane - zahlcuje informáciami a zabraňuje ľuďom počuť vlastné vnútro. Čítal som zaujímavú americkú štúdiu. Skupine desať až dvanásťročných školákov vysvetlili, že je dôležité, aby týždeň nepozerali televíziu. Potom o tom písali. A stalo sa, že niektoré deti po prvýkrát objavili, že v jednej domácnosti s nimi býva dedko, babka a že je s nimi zábava. Predtým to ani neregistrovali. Až počas tohto týždňa prišli na to, akými rôznymi spôsobmi sa môžu hrať, prekvapili ich vlastné nápady. A pre niektorých to bol najstrašnejší týždeň ich života.

* Od tých veľa tvorivosti čakať nemožno.

- To teda nie. Je vedecky dokázané, že ľuďom, ktorí od detstva vo zvýšenej miere pozerali televízor, hoci aj samé náučné programy, prudko klesá invenčná tvorivosť. Proste ju pasivita pred obrazovkou zahluší. Svojím spôsobom urobiť z ľudí hlupákov nie je ťažké. Ťažšie je urobiť z nich rozumné bytosti.

* Čo to vyžaduje?

- V prvom rade zmenu spoločenského zriadenia. Ešte sme však neprišli na to, aké by malo byť. A potom by to chcelo výchovnú prácu s deťmi na inej úrovni. Investovať to, čo vyspelé krajiny dávajú do médií, do klipov, radšej do vzdelania detí a dospelých, vytvárať im príležitosti na rozvoj.

* Nestačilo by len ich nechať tak, prirodzene a voľne rásť? Iba ich nedeformovať?

- Samozrejme, to je starý taoistický ideál. To by bolo to najlepšie. Bohužiaľ, v spoločnosti, ktorá je taká zložitá štrukturálne, ako dnešná moderná, a pri počte 6,5 miliárd ľudí, to nejde.

Rozhovor pripravila Danica JANIAKOVÁ

 

 

"Existuje zcela materiální "ontologické pole", pole "vlnění" všeobecné synchronnosti - a to zcela klidně i při universu, jež nikterak není platónsky kulovité podoby, ale "prostorově" propletené jako preclík - tedy pole, v němž je umožnena naprostá a zcela současná vzájemná komunikovatelnost, a tedy všemu dány podmínky činného soubytí jako jednoho rozšířeného tela, jako jednoho universálního lidstva. Tak se teprve vytváří ze Sing-singu, v němž nás neprávem uvězňují koryfejové vědy našeho směšného věku, universum axiologicky a eticky hodnotitelné, universum, v němž jedině může vůbec být řeč o hodnotách a o etice a v němž tedy jedině může žít člověk, pokud není opravdu jen nástroje vyrábějícím hmyzem, pokud je opravdu člověkem, něčím kvalitativně jiným v hierarchii bytí, než jsou termiti a jiná dokonale se uživující čeládka, pokud je opravdu tedy člověkem - neboť, bylo-li to jinak, pak člověk by se musel hned a okamžitě odbouchnout nebo se aspoň uchlastat k smrti.

EGON BONDY: Sklepní práce, Votobia 1997

 

"Šel jsem dnes - jako obvykle zarmoucen až do roztrpčení - přes Hradčany a Pohořelec, až jsem došel na Petřín a procházel vedlejší opuštěnou cestou pokrytou už spadlými listy. Hleděl jsem do chodby vysokých stromů, do jejichž vrcholků svítilo slunce, a obracel jsem hlavu vzhůru, kde se mísilo ještě zelené a již žluté listí, a byl to pohled neobyčejně krásný. A napadlo mě, má to větší cenu jako viděné, nebo jako napsané? Má to větší cenu, když jsem to viděl, nebo že to sdělím? Má to větší cenu, když je to viděno, nebo když je o tom psáno?

EGON BONDY: Sklepní práce, Votobia 1997

 

 

 

Dôveryhodné slová nebývajú ľúbivé,

ľúbivé reči nebývajú dôveryhodné!

Čo je vynikajúce, nepotrebuje byť obhajované,

čo potrebuje byť obhajované, nebýva vynikajúce!

Múdrosť nie sú rozsiahle vedomosti,

rozsiahle vedomosti nemusia byť múdrosťou!

Dokonalý Človek nehromadí!

Čím viac koná pre druhých, tým viac má,

čím viac ľuďom dáva, tým viac sa mu dostáva!

Večná cesta Tao je tvorbou prospechu bez zničenia.

Cesta Dokonalého Človeka je konaním bez boja!

LAO-C´: O ceste Tao a Jej tvorivej energii TE, HEVI 1993,

preložili Marina Čarnogurská a Egon Bondy

 

 

 

Všechny mimoevropské filosofie mají zajisté svoje vlastní specifikum, což je dáno odlišnými spoločenskými a historickými podmínkami. Avšak už při jen trochu bližším poznání objevíme v nich všech neobyčejně mnoho společného s evropskou filosofií. Je možno říci, že filosofie, jakožto jedna z lidských forem poznání světa, je jednotná a rozdíl je jen v rozdílném akcentování některých otázek. Dnes pak jsme dospěli na práh doby, v níž se konečně započne syntéza dosud oddělených filosofických (a ovšem všeobecně kulturních) tradic, což by v případě, že lidstvo překoná nebezpečí, která mu v současné době hrozí, nepochybně přineslo v budoucnu velké a sotva tušitelné výsledky.

Všelidskost filosofických otázek je taková, že i mimo Evropu poznávame zase jen sami sebe - lidské lidi.

EGON BONDY: Indická filosofie /1/, SPVČ -VOKNO 1997

 

 

 

Poznání jednou učiněné má zvláštní vlastnost: jaksi se už nedá vzít spátky, nelze je vymazat z dějin lidstva, lze je jen překonávat poznávaním hlubším, dalším.

EGON BONDY: Evropská filosofie XVII. a XVIII. století /6/, SPVČ - VOKNO 1996

 

 

 

Je ještě křesťanství dnes živé? Když se člověk zabývá křesťanskou filosofií, neubrání se přání, aby bylo. Ale zatím za posledních pár století nevykonalo ve filosofii skoro nic - a nebýt Theilharda de Chardin, tak vlastne vůbec nic. A přitom jaký význam by měla ve věku, kdy největší učení moderní doby nevydrželo! Toto učení zašlo mj. na zinstitucionalizování. Brání totéž vzniku nové křesťanské filosofie? Jestliže ano - nebude muset mít křesťanský filosof odvahu stát mimo institucionalizované církve? Zdá sa, že my, kteří jsme od r. 1936 přítomni pohřbu velkého moderního učení, sejdeme se s takovými odvážnými křesťany na jedné lodi. Tváří v tvář očekávatelným hrůzám lituji, že nejsem mlád a nemám života na několik set let. Neboť jak bude potřeba každé ruky a jak bude krásné tvořit v pospolitosti. Budoucnost tvářící se tak hrůzně vytváří před námi a pro nás nové šance. Je radost žít v době příští, jakákoli bude, neboť něco nového se děje v hlubinách lidského ducha - jako by fungovala ta ztracená Augustinova iluminace - a odvážní dokážou nyní mnoho. Myslím, že ani Bernard z Clairvaux aniOckham by se nebáli, a není důvodu, proč bychom se měli bát my, i když by po našem díle zdánlivě nezůstal ani útržek papíru.

EGON BONDY: Filosofie sklonku antiky a křesťanského středověku /4/, SPVČ - VOKNO 1993

 

 

 

Ale ať by bylo učení jakékoliv, všechna poskytují jen obraz, což zase je nejlépe poznat z toho, že pro všechny platí jen čtyři možné cesty.

Cesta lásky, cesta rozumu, cesta skutků, cesta pokory.

Vlohy jsou různě rozděleny, zdá se, že každý může volit jen jednu z nich.

O cestě lásky vím, že je všemocná, ale říci o ní nemohu nic, neboť mi nebyla dopřána.

Cestou rozumu jsem šel. Je věru plná nebezpečí, ale byla mi předestřena. Tak ani o ni vám jaksi moc říci nemohu, protože mi byla jaksi přirozená, na její nebezpečí se mi dostalo výzbroje. A co já vím, jak by ji zvládali ti, kteří by ji postrádali? Asi bych jim mohl jen poradit, aby se jí nedali, jen z rozkazu se má na tu cestu vstoupit. Je uzavřenější pro nevyzbrojené než jiná. Já za ni děkuji - však mi jiná nezbývala.

Cesta skutků, té jsem se vždy bál. Právě proto, že vypadá tak jasná a nezáludná. Chytrý člověk, ba věru i láskou obdařený člověk se jí snadno může brát, a zdá se mu, jak pěkne se mu po ní jde. Ouha! Cesta je široká, stále širší, s řadou poboček, všechny lákají, všechny se zdají průchodné. A najednou jsi zabloudil a jsi tu sám a vyskočí horda barbarů, sváže a prodá tě do otroctví. Já je jejich zrádným spojencem, aniž jsi to tušil, pýcha je síť, do níž tě polapili, sebeuspokojení je otrávený šíp, jenž tě zasáhl, holedbání je už jen smrtelný chrapot umírajícího v zajetí. Tolik vím. Neboť věru, že tato cesta stále protínala mou a stále sváděla, a jak mnohokrát velký kus jsem po ní šel, vesměs k úhoně. Co zranění jsem na ní utržil, z těch jsem už sotvakdy pak byl vyléčen, a dnes se vleku už jen jak mrzák. Kdybych byl býval horempádem od ní utíkal a byl se držel té mně přikázané, byl bych věru věrným následovníkem Antonínovým, ať bych byl kdekoli, leč byl jsem mladý, plný síly obdařen bystrostí a překypující tužbami - tak jsem tedy po ní také kráčel. Aspoň ty své mníšky se dnes snažím před její svůdností varovat. Kdo chce, nebo komu je určeno, kráčet cestou skutků, může ji jít jen tak, že nic, co koná, nekoná pro sebe, pro svůj prospěch, ať pozemský, nebo nadzemský, nejlíp udělá když toho nadzemského se předem rovnou zřekne, nýbrž když koná výhradně a jen pro samého boha - a pak ať mu bůh přikáže cokoli, ba i to, co podle pýchy lidského pokolení vypadá jako konání bídné, ať tak koná. Těžko však, přetěžko, najít na této cestě milníky, podle nichž se můžeš orientovat. Alespoň pro mne to tak bylo. Opakuji, že bál jsem se jí vždy a přece tak často na ní přicházel.

Cesta pokory je nejsladší. Cesta lásky je vznícenější, je snad, abych to tak řekl, krásnější, je plná štěstí, ať trpíš jakkoli, utrpení se ti mění v slast. Cesta pokory je - prostě pokornější. Víš, že nejsi ničeho schopen. Ach, kéž bych to včas býval věděl i já. Když jste tuto cestu nalezli, mí bratři, nalezli jste nejcennejší možný poklad. Cesta pokory je neustávající modlitba. Nemodlíme se však: "Bože, ať se stane-", ba ani "Bože, smiluj se-", nýbrž můžeme volat pouze: "Bože-! Bože-!" Neboť voláme-li srdcem pokory, nemůžeme volat ani zbla víc. Neustávající modlitba pak přemáhá všechny překážky a protivenství, která se s ní stávají lehkými, byvše předtím k neuzvednutí. Pokora, moji bratři, je ze všeho nejdůležitejší pro celý život, neboť i u lásky vás může pojmout pýcha vyvolenosti, výjimečnosti. Na všech ostatních třech cestách hrozí, že se budeš pokládat za schopnějšího než druzí. Zajisté to hrozí i na cestě pokory, ale přestává být cestou pokory a si okamžitě v trní a hloží a to tě tak spoutá, že dál kroku neučiníš, dokud opět s pokorou do něj jako do trní a hloží neulehneš. Netřeba, aby sis liboval v ponížení nebo trýzni, je jich dnes tak jako tak dost. Ale jakmile se pokorou nafoukneš, okamžite ti cesta sama zmizí a čím ji chceš nahradit. Za jakou jinou ji vystřídáš, běda, nemám práva mluvit k vám, neboť mně se tato cesta, kterou až velice pozdě jsem nastoupil, stále ztrácela a ztrácela. Mohu říci, že byla většinou marná všechna má pokoušení o to, abych ji opět nalezl a dokázal na ní vytrvat. Bojím se, že už slovy, která vám tu říkám, tu cestu opět ztrácím, vidím to ve vašich očích, které mi ukazují, že místo abyste viděli zpupného hříšníka, jenž se chvěje na prahu hrobu, vidíte někoho jiného, koho vám maluje čert. Takže radši konec mým úvahám.

EGON BONDY: Severin, Votobia 1996

 

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB