Otec bol na jednej strane hrdý, ako viem pekne maľovať, ale na druhej strane hovoril: Čo vysedávaš, mohol by si ísť prasce pásť, pozametať treba... Aj na hudbu tak reagoval, že čo tu vypiskuješ. Ale ja som chcel. Maľoval som len vtedy, keď som mal čas. Keď sa žito skosí, potom nie je robota až do lámačky. A aj v zime je viac času a pokoj. Hádam preto často maľujem zimu.

Kovačica by mohla byť obyčajná malá dedina v južnej časti Banátu so šesťtisíc päťsto obyvateľmi, širokými ulicami, úrodnými poliami a vahadlovými studňami roztrúsenými na rovine srbskej Vojvodiny – ale nie je. Je to megapolis na mape insitného umenia, jedinečný fenomén, ktorý dal svetu tisícky obrazov od desiatok naivných maliarov. Hoci neštudovali výtvarné umenie, maľujú originálne obrazy, čisté, úprimné, žiariace jasnými farbami a sýtymi emóciami. No a mimoriadne zaujímavé je aj to, že hovoria ľubozvučnou slovenčinou. (Táto stránka je ukážkou z pripravovanej knihy Maľujeme krajinu srdca)

Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.

V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením.

Pokladám sa za obyčajného človeka, ktorý sa teší z malých vecí. Netúžim po ničom, čo je nedosiahnuteľné. Čo nemám, to ani nepotrebujem. Radujem sa všetkému peknému, svojmu životu, ktorý si sám tvorím, pokoju a mieru.

Najviac mi dala Zuzana Chalupová. Bola mi susedkou a prvé moje kroky a záujem o obrazy podnietila ona – navrhla, že by som sa tým mohla baviť, že mám na to dar. Rada pracujem s drevom, chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách.

Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo.

Keď mi je ťažko, pomáha mi sadnúť si za stojan, k plátnu, zobrať do ruky štetec a maľovať. Keby som to nerobila, už by som hádam ani nežila, toľko sily a radosti mi to dáva.

Naša architektúra, kroje, farby, prvky dedinského života, toto prostredie vytvorilo kovačickú naivu. Verím, že pretrvá. Áno, všetko sa vyvíja, takže i ona sa premení, veď v dnešnej podobe nemôže zostať ďalších dvadsať rokov. Každá generácia musí mať svoje témy a svoj spôsob vyjadrenia, aby sme sa nekopírovali.

Dobre prežitý život je, keď je človek zdravý a môže pokázať to najlepšie zo seba, čo vie, to, čo chce, a to, čo môže urobiť. A to nielen pre seba, ale i pre druhých. Nemyslím tým len maľovať, ale aj pomôcť niekomu inému. To je podľa mňa veľký úspech v živote, ak si navzájom vieme pomôcť. To je to, čo by mal človek robiť predovšetkým.

Nájdete nás na FB