Ľubica Mešková, choreografka, umelecká vedúca folklórneho súboru Technik, synovia Matej a Michal
KDE SA TO ZAČALO
Vo Vajnoroch, kde som sa narodila. V tejto mestskej časti Bratislavy mal folklór vždy svoje výsadné postavenie a Vajnorčania si svoje tradície uchovávajú dodnes. Keď som mala päť rokov, začala moja sestra tancovať v detskom súbore Vajnoráčik. Potom môj otec dostal prácu v Moskve. Celá naša rodina tam strávila štyri roky. A ja, keďže som neustále hopkala, skákala a behala, som ako jediná tanečnica zo zahraničia začala účinkovať v národnom umeleckom súbore Kalinka. Bola to zaujímavá skúsenosť, mimochodom, ruský ľudový tanec je úzko spätý s klasickým tancom. Po návrate domov som tancovala v detskom folklórnom súbore Prvosienka, nástupcovi bývalého Vajnoráčika. Viedol ho vtedy Vladimír Kotlárik, neskôr jeho brat Bohuš s manželkou Majkou, skvelé osobnosti (mimochodom, medzi folkloristami je veľa skvelých osobností a vydarených manželstiev). V roku 1992 som prešla do Vysokoškolského umeleckého súboru Technik, vyštudovala u profesora Štefana Nosáľa na VŠMU choreografiu ľudového tanca, no a už desať rokov sa ako umelecká vedúca Techniku venujem aj choreografii a tvorbe programov.
AKO TO FUNGUJE
Hudba, spev a tanec, to sú tri zložky práce v súbore. Nácviky máme trikrát do týždňa po tri hodiny, podľa potreby pridávame aj víkendové sústredenia, počas ktorých tvrdo pracujeme celý deň. Ak si chcete urobiť obraz o tom, ako vyzerá nácvik, tak najskôr sa hodinu rozcvičujeme, začíname pomalým strečingom, potom kvôli získaniu kondície zrýchlime v tanečných motívoch z jednotlivých regiónov. Nasleduje „čistenie“, ujednotenie pohybov a opakovanie tanečnej choreografie, príprava na vystúpenia a zájazdy.
PRÁCA KONTRA ĽUDOVÝ TANEC
Folklórny súbor je nielen mojím koníčkom, ale aj prácou - i keď sa ňou neuživím. Keďže manžel, tiež folklorista, bývalý Lúčničiar, pôsobí ako manažér Techniku, venujeme obaja súboru veľa času. Po skončení štúdia som hľadala zamestnanie spojené s kultúrou. Našla som ho v Dome kultúry v Zrkadlovom háji, mala som na starosti prevádzku celého kultúrneho domu, ktorý je známy aj tým, že sa pod jeho strechou konajú večery autentického folklóru a podobné folklórne aktivity, takže v práci mi súbor nielen tolerovali, ale snažili sa mi vyjsť v ústrety, a ja zase im. Momentálne som na druhej materskej dovolenke, svoje/naše hobby sa snažím spojiť s rodinou. Dá sa to, i keď nie vždy ľahko.
RADOSŤ Z TANCA, RADOSŤ Z POHYBU
Naozaj veľmi rada tancujem, a rada aj učím tancovať iných, deti aj dospelých. Pri vystúpeniach často podávame výkony ako vrcholoví športovci, zapájame každý sval v tele. Nakoniec pridáme úsmev a dostaneme odmenu - potlesk a priazeň divákov. Aj vďaka týmto pocitom sa cítim oveľa silnejšia, plná energie. Skrátka stále mladá, fyzicky aj psychicky.
Ako tanečnica som precestovala takmer celý svet. Hovorí sa: iný kraj, iný mrav, no my sme sa všade stretávali s rovnakými reakciami, s uznaním a úspechom. Minulý rok nám v Číne tlieskalo tritisíc divákov, to je naozaj nezabudnuteľný zážitok. Alebo keď sme vystupovali na oslávach milénia vo Walt Disney World v Orlande na Floride. Boli sme tam štrnásť dní, denne sme mali štyri až päť vystúpení. K našim stálym divákom patril manželský pár okolo sedemdesiatky. Obaja manželia boli nami uchvátení, ďakovali nám za naše úsmevy, energiu a radosť, ktorými sme ich obdarovali. Všetci vieme, že Slovensku v zahraničí robí dobré meno hokej, naše skúsenosti hovoria, že ľudové tance dokážu presne to isté.
BOŽSKÉ CHUTE, HRIECHY, DIÉTY
Diéty nemusím držať, ani som nikdy nedržala, dokonca ani po pôrode. Tancujem a hýbem sa celý život, to je môj recept na štíhlosť. Milujem sladkosti a doprajem si ich, veď nakoniec všetko aj tak spálim, či už na nácviku alebo doma s deťmi. Ak však vidím, že niektorí členovia súboru by mali schudnúť, poviem im to rovno. No hladovky a diéty „neordinujem“, najúčinejší je podľa mňa pohyb.
KEĎ SA TANEČNICA „OKROJÍ“
Krojovú dielňu máme výbornú, je to zásluha krojárky Denisky Cicákovej. Vôbec by ste si nevšimli, že niektoré kroje majú už tridsať rokov. Nové kroje si doprajeme tak raz za dva-tri roky, keď sa nám podarí zohnať financie. Výroba takého kroja stojí desať až osemnásťtisíc korún, podľa druhu materiálu, jeho spotreby, bohatosti výšivky a doplnkov. Drobné opravy si robíme sami. Výroba a údržba krojov je finančne náročná a sponzorov málo.
REAKCIE OKOLIA
Ďakujem za opýtanie, dobré. Rodina nám pomáha - za čo jej veľmi ďakujem, lebo bez tejto pomoci by to nešlo. Aj priatelia sú pyšní na naše úspechy, radi chodia na naše akcie a vystúpenia.
MOJE TELO V ČASE
Priberiem, schudnem a tak dokola, nesledujem to. Dvadsaťpäť kilogramov, ktoré som počas tehotenstva rýchlo pribrala, som po pôrode aj rýchlo zhodila. Pôrody som zvládla veľmi dobre, možno preto, že svoje telo poznám a že som cvičila až do posledného dňa. Moja postava sa nemení, vyzerám tak isto, ako keď som pred šestnástimi rokmi prišla do súboru, som dokonca štíhlejšia. Môžem si obliecť všetko, čo som nosila ako študentka. V tom som asi po rodičoch, im, keď vzali nášho Mateja na dovolenku, hovorili ľudia: jéééj, vy máte zlatého syna. Mám dobrého manžela, krásne zdravé deti, perfektnú rodinu, zdravie, úspech a okolo seba veľa dobrých ľudí. Chcieť viac, to by bol už hriech!
Katarína Baginová, učiteľka, vedie detský folklórny súbor Kremienok, deti Alžbeta, Matúš, Žofia, Július
KDE SA TO ZAČALO
Na trenčianskom gymnáziu. Aj ja, aj Kamil, môj budúci manžel, sme tancovali v školskom folklórnom súbore. Okrem toho som celkom slušne hrala tenis, ale musela som si vybrať – buď jedno, alebo druhé, zvládnuť tanec aj šport naraz sa nedá. Rozhodla som sa pre tanec. S Kamilom sme sa dali dohromady až vo vysokoškolskom súbore Technik. Žartovali sme, že folklorista nejde študovať konkrétny odbor, ale vyberá si školu podľa toho, aký súbor tam pôsobí. Keď sa blížila promócia, nedokázala som si predstaviť, že by mal byť s folklórom koniec. Chvíľu som učila, založila detský súbor, no a zrazu oslavujeme dvadsiate výročie jeho existencie.
AKO TO FUNGUJE
Každý utorok a štvrtok zbalím poobede najmladšieho Julka a idem na nácvik do školy (Spojená škola sv. Vincenta de Paul v Ružinove), ktorá sa nás ujala, poskytla nám telocvičňu a krojáreň a všemožne nám vychádza v ústrety. Tri staršie deti tancujú v súbore a našťastie chodia do tej istej školy. Nácviky sú dvojhodinové, plus vystúpenia, sústredenia, zájazdy. A nekonečná organizačná práca, ktorú má na starosti manžel. Rodičov nemáme nablízku, deti nám občas postrážia študentky, ale ináč sme na všetko sami. Pripravujem choreografie, navrhujem kroje, vyberám látky, snažím sa deti viesť tak, aby mali medzi sebou pekné vzťahy. U nás neexistuje šikana, nestrpíme vulgárne slová, a to máme na starosti deväťdesiat detí od troch do pätnástich rokov. Na sústredeniach mávame aj diskotéky a športové súťaže, berieme deti do lesa, kde im pripravíme trasy a úlohy, preliezajú prekážky, učia sa poskytnúť prvú pomoc, ale na stanovištiach nájdu napríklad aj rozložené kroje a hádajú, odkiaľ sú.
PRÁCA KONTRA ĽUDOVÝ TANEC
Našťastie sa to u mňa dopĺňa, ale keby sme neboli v súbore celá rodina, keby jedno dieťa chcelo napríklad šach a iné potápanie, tak by sme mali problém, ktorý by nás zamestnal viac. Zvykla som si, že si musím švihnúť s upratovaním, varením, žehlením, aby som stihla aj tréning a agendu súboru. Tiež je to na niečo dobré, doma máme rozdelené práce, deti sú zlaté, pomáhajú, manžel patrí k vzácnym mužom, ktorým nepripadá trápne vešať na balkóne plienky. Zvláda deti aj prácu v renomovanej firme, domov chodí usmiaty, keď vidí, koľko toho mám, povie: teraz beriem starosti detí na moje plecia a ty si oddýchni. Poviem vám, s dobrým mužom sa dá zvládnuť všetko!
RADOSŤ Z TANCA, RADOSŤ Z POHYBU
Na ľudovom tanci sa mi najviac páči, že pôsobí pozitívne na držanie tela. Učím to všetky deti: nehanbite sa vystrieť, nehrbte sa. Rodičov som poprosila, aby kúpili deťom na naše tréningy aj na telocvik ortopedické vložky do topánok. Lebo mnohým deťom padajú klenby nožičiek a ich rodičia si to málokedy všimnú. Deti cvičia v jarmilkách, som z toho zúfalá, pretože iná tanečná obuv vhodná na nácviky hlavne pre najmenšie deti nie je. Bez ortopedických vložiek považujem aj hodiny telocviku za masové ničenie nôh, ktorého následky budú neskôr veľmi ľutovať. Našim deťom kupujeme kvalitné topánky a aj prezúvky do školy, na tom nešetríme. Aj sebe, keby som ich nemala, bolela by ma hlava.
Občas si s manželom pre radosť zahráme tenis. A štyri deti nám behajú pre loptičky. Všetci lyžujeme, už aj Julko začína stáť na malých „lyžičkách“. Nedá sa ináč, opäť musím Kamila pochváliť, lebo aj keď je dobrý lyžiar, nerobí mu problém byť s deťmi, postarať sa o všetko to jedenie, kakanie, cikanie, len aby som si ja mohla dobre zalyžovať. Chodíme spolu plávať, bicyklovať sa, korčuľovať, radi hráme bowling a budete sa čudovať, aj biliard. Zopár amatérskych turnajov sme už s Kamilom vyhrali. Lebo sú aj také biliardové kluby, kde sa nestretnete s cigaretami, športovo zamerané. Obaja chceme, aby deti ovládali pravidlá najznámejších športov, a ich to baví.
BOŽSKÉ CHUTE, HRIECHY, DIÉTY
Nepatrím k ženám, ktoré celé dni premýšľajú o tom, ako variť zdravo. Varím na olivovom oleji, to áno, snažím sa, aby deti jedli polievky a zeleninu a aby zjedli všetko, nielen vybrali to, čo im chutí a ostatné odtisli. Ak nezjedia obed, nedostanú do večera sladkosť. Dbám na pitný režim, keďže deti tancujú. Pijú čistú vodu a horký bylinkový alebo ovocný čaj. Niet nad jemný mätový čaj, hlavne v lete. Ináč by chodili ako včely na med na sladké nápoje. Ochutené sladké minerálky nekupujeme, len stopercentný džús a čistú pramenitú vodu.
Čo sa mňa týka, ja by som nechala čokoládu pre červíky, mne to nič nehovorí. Ani sladkosti. Nezvykneme sa ani prepchávať orieškami. Ale s manželom si po večeri radi dáme pohár dobrého vína alebo čierneho piva. A robíme si navzájom radosť tým, že jeden z nás pripraví tajne pre oboch večeru. Veľmi často sú to ryby. Varím aj tradičné slovenské jedlá. Otec chová králiky, tie sa dajú tiež pripraviť na rôzny spôsob. Občas pre nás mama upečie kačicu, neviem, či existuje niečo lepšie ako pečená kačička.
KEĎ SA TANEČNICA „OKROJÍ“
Kroje sa mi vždy páčili. Šatník mám plný vecí, ktoré majú aspoň nejaké folklórne prvky. Nedávam si na seba veci len preto, lebo niekto vyhlásil, že sú práve módne. Mňa musí každý kus, ktorý si oblečiem, niečím osloviť. A potom ho nosím rada, aj keby som bola jediná v meste. Aj deti obliekam do vecí trochu šmrncutých folklórom, väčšinou jednoduché strihy a prírodné materiály, v ktorých sa cítia dobre. Rada nakupujem v secondhandoch, čudovali by ste sa, čo všetko sa tam dá nájsť. Vyberám kvalitné materiály a strihy, ktoré evokujú, že nejde o tuctový model. Vyčistím, vyvoniam a môžem prať aj tristokrát.
Kroje, to je problém všetkých folklórnych súborov. Vždy, keď robíme tanec z regiónu, ktorý sme ešte nemali, snažím sa, aby bol kroj čo najautentickejší. Nie je to lacná záležitosť, len na myjavské pásmo, ktoré sme robili nedávno, stáli kroje dvesto sedemdesiattisíc. Píšeme projekty, zháňame peniaze, no stáva sa nám aj to, že po predstavení prídu nadšení diváci a prihlásia sa ako sponzori. Od začiatku totiž chceme, aby účinkovanie dieťaťa v našom súbore neovplyvňovala hrúbka peňaženky jeho rodičov, ale len a len talent.
REAKCIE OKOLIA
Tí, ktorí nás poznajú, už majú s folklórom spojenú celú našu rodinu. Keď sme sa prisťahovali do terajšieho bytu, mali sme tri deti a videli sme, že susedia, takmer všetko starší ľudia, sa čudovali, koľko nás je. Štvrté tehotenstvo, to už nechápali vôbec. Ale myslím, že sme ich presvedčili. Videli Kamila, ako sa na dvore hrá s deťmi, aj s cudzími, nielen s našimi. Videli autobus, ktorým sme šli na zahraničný zájazd, na schránke máme meno súboru, takže teraz už cítim z ich strany istý rešpekt.
MOJE TELO V ČASE
Po pôrodoch som vždy bola konfrontovaná s tým, že som musela niečo zhodiť, ale kým som dojčila, nechala som to tak. Diéty ma nezaujímali, skôr som pridala pohyb. Mám fitloptu a na nej napríklad aj žehlím. Žehlím najmenej dve hodiny, veci pre štyri deti a košele pre manžela do práce, no a lopta ma núti posadiť sa rovno a držať sa na nej.
Pôrody sa na mne dosť podpísali, aj keď navonok to vidieť nie je. Celulitídu síce nemám, aj kondícia je dobrá, po štyroch pôrodoch bez problémov zvládnem štyri poschodia, len... Ako tanečnica som bola štíhlunká, no všetky deti vážili viac ako štyri kilá a tak mám popraskané brucho plné strií. Keďže však manžel povedal, že pre neho je moje brucho najkrajšie na svete, neriešim to, nezaujímajú ma žiadne plastické operácie a spokojne si žijem. Podobne som bez strachu o tvar pŕs dojčila všetky štyri svoje deti takmer rok a odporúčam to každej mamičke. Veď materské mlieko je pre každé dieťa v prvých mesiacoch jeho života nesmierne dôležité, ochráni ho pred mnohými alergiami a chorobami. Navyše, čo môže byť krajšie, ako nasýtené dieťa v maminom náručí?
Helena Jurasovová – Blahová, zakladateľka a choreografka detského folklórneho súboru Vienok, dcéry Dana, Jela a syn Bohumil
KDE SA TO ZAČALO
Na skalických svadbách. Tie boli v časoch môjho detstva nádherne obradové, trvali aj tri dni. Moji rodičia (Helena Bartošová a Janko Blaho), obaja národní umelci, sólisti SND, ma už ako malé dievčatko obliekali do kroja a brávali pri takých slávnostných príležitostiach so sebou. Pamätám si, že keď som mala trinásť rokov, požičala mi naša pomocnica v domácnosti kroj z Močidlanských Popudín, šla som v ňom na dedinskú zábavu a mala som veľký úspech.
AKO TO FUNGUJE
Detský folklórny súbor Vienok som založila v roku 1968. Momentálne má sto detí, počas tých štyroch desaťročí sme priviedli šesťsto detí k láske k ľudovému tancu, piesni i umeniu vôbec. Žezlo nedávno prebrala dcéra Dana, vnučka Jana, tancujú v ňom tri vnučky Linda, Barborka a Simonka a vnuk Samko. Moje krédo znie, že vlády a systémy sa menia, králi umierajú, politici padajú, len Vienok stále prekvitá.
PRÁCA KONTRA ĽUDOVÝ TANEC
Práca s tancom sa u mňa nikdy nebili, keďže som promovaný tanečný pedagóg. Aj svoju diplomovú prácu som venovala tanečným oblastiam západného Slovenska. Dodnes z nej čerpám, ako aj zo spevníkov záhoráckych „pjesničiek“, ktoré zozbieral kedysi môj otec. Otec bol totiž nielen vyštudovaný právnik a slávny operný spevák, ale aj prézes Spolku sv. Hurbana v Skalici, kde sa schádzali fanúšikovia dobrého vína, známeho skalického rubínu. Naši mali v Skalici dom so záhradou, kde sa členovia tohto dobrovoľného spolku schádzali. Otec na ich stretnutiach nespieval árie, ale ľudové piesne. Priatelia ho presvedčili, aby ich zozbieral, usporiadal a pripravil na vydanie. Vozili ho na motorke po dedinách, no a z toho vzniklo šesť spevníkov, je to poklad, z ktorého doteraz žijem.
Obrazne povedané, mňa v živote „bili“ len niektorí šéfovia, pretože pre bývalý režim som mala priveľa energie. Učila som na základnej umeleckej škole a na VŠMU. Viedla som operné štúdio po tanečnej stránke, učila som tancovať operných spevákov, mojimi žiakmi boli napríklad Miro Dvorský, Sisa Sklovská, Ľubica Rybárska.
RADOSŤ Z TANCA, RADOSŤ Z POHYBU
Bez radosti sa nedá žiť, ani robiť nič pozitívne. Nesmierne ma teší pripravovať choreografie nových tancov. Baví ma vymýšľať program tréningov tak, aby hodiny boli pestré. A keď vidím detské úsmevy, nadšené tváričky, je to čosi, čo sa nedá ničím zaplatiť. Aj toto je môj elixír mladosti, práca s deťmi. Vienok je dôkazom toho, kam sa človek môže dostať, keď robí to, čo ho naozaj napĺňa. Považujem za úžasné šťastie, že už desať rokov vystupujeme s deťmi na doskách národného divadla v predstavení Ženský zákon. Je to verzia v záhoráčtine, ktorá má veľký úspech. Neviem, možno mi to niekde tam hore vymodlil môj otec. Na svojich vystúpeniach zvyknem žartovať, že tí Záhoráci, ktorí ešte nevideli Ženský zákon v záhoráčtine, pôjdu do pekla a nebudú spasení.
V Skalici som zdedila vinohrad, ten som rada strihala a striekala. Teraz tam už chodí dcéra s rodinou, tiež radi robia vinohradnícke práce. Kondíciu si udržujem cvičením s deťmi a stepom. Som totiž žiačka Elly Fuksovej – Lehockej, u ktorej som študovala klasický tanec, gymnastiku a step. Bolo to v štyridsiatych rokoch a vtedy sa na školách ešte žiaden folklór nepestoval.
Keď nie som príliš lenivá, urobím ráno sto „bicyklov“. Ale okolo krku si dám podkovičku, aby nebola krčná chrbtica príliš namáhaná. Keďže vo vyššom veku ochabujú stehná, pridám dvadsať cvikov z kalanetiky. A pootáčam párkrát hlavou, to kvôli tej krčnej chrbtici. S deťmi tiež cvičím, robím pre ne zábavné rozcvičky a predcvičujem to, čo majú tancovať. Upozorňujem ich aj na nesprávne držanie tela. V súbore sa venujeme komplexnej muzickej výchove, deti sa nešpecializujú len na tanec, ale aj spievajú, hrajú na ľudové nástroje, hovoria texty.
BOŽSKÉ CHUTE, HRIECHY, DIÉTY
Ja veľmi rada jem, mám úžasný apetít. Ale viem sa aj zabrzdiť, ak kvôli zdraviu treba. Nesladím, málo solím a pijem veľa čistej vody. Milujem červené víno zo Skalice, i keď teraz si už dávam najviac pohárik denne. Dodržiavam však všetko, čo mi prikazujú lekári.
Som polievkový typ, ľúbim šošovicovú i fazuľovú polievku. Priam zbožňujem skalický fazuľový šalát, pupáky s makom, ktoré sa, našťastie, jedia len na Vianoce. Varím skvelú skalickú sviečkovú, nie so smotanou, ale s jogurtom. Recepty mám od Betky Hránkovej, kuchárky otcovho strýka-farára. Farské kuchárky bývali kedysi vynikajúce. No a najlepší je, samozrejme, skalický trdelník s pohárom dobrého vína.
KEĎ SA TANEČNICA „OKROJÍ“
Kroje si dávame šiť, ale občas ešte v skalických starožitnostiach nájdem hotové poklady. Aj tohto roku som v nich objavila nádherné súčasti krojov. Ale musím požalovať na Skaličanov, že som tam našla aj Záhorácke pjesničky, vzácne otcove spevníky, ktoré už nikde nedostanete a ktoré chcel niekto vyhodiť ako starú vec. Chvalabohu, že ich majiteľ obchodu zachránil. Ľudia dnes už málokedy chápu, akú obrovskú hodnotu máme v ľudovom umení.
REAKCIE OKOLIA
Rodina ma niekedy priveľmi kritizuje a naopak, priatelia a okolie mi dávajú najavo obdiv. A ja potom neviem, kto naozaj som a kde vlastne som.
MOJE TELO V ČASE
Porodila som bez problémov tri deti a hneď po pôrodoch som sa rýchlo dostala do predošlej kondície. Aj moja mama do ôsmeho mesiaca tehotenstva spievala v divadle v širokých šatách a už mesiac po pôrode opäť pracovala. Prvé dieťa som kojila šesť mesiacov a vôbec to nepoznačilo negatívne moju postavu, naopak, mám na to len pozitívne spomienky, najmä na uspávanky, ktoré som bábätku spievala a keď teraz spievam vnukom a hrám sa s nimi detské hry, tak aj ich rodičia si pamätajú, že som sa s nimi tak isto hrala, keď boli malí.
Pred piatimi rokmi sa u mňa objavili slabšie epileptické záchvaty. Mávala ich vraj aj babička z otcovej strany. Moja sestra, speváčka Eva Blahová, mi z jedného turné doniesla kalendár s nákresmi akupresúrnych bodov. A už sa mi párkrát stalo, že keď sa objavili prvé náznaky aury, pritlačila som si na predpísané body a záchvat odišiel skôr, ako prišiel.
So svojím životom som spokojná. Ak aj som niekedy trochu smutná - kedysi sme tomu hovorili splín, dnes „depka“ - stačí, že sa pozriem do otcových spevníkov a depka prejde. Stále z nich čerpám, chodím v mokrohájskom kroji vystupovať ako bavička, speváčka a tanečníčka, ľudia ma poznajú ako Rózku z Mokrého Hája. Humor je totiž ďalší dôležitý životný elixír.
Narodila som sa v nedeľu, kedysi sa o nedelniatkach hovorilo, že sú to šťastné deti. Aj Vilma Jamnická povedala, že som sa narodila na šťastnej planéte. Nebolo síce vždy všetko jednoduché, dokázali sme však riešiť problémy pozitívne aj pomocou piesní a tanca. Žiadna doba mi teda neublížila, akurát ma naučila tomu, že nemám rada ľudskú hlúposť a závisť. A že si uvedomujem nutnosť pokory pred niečím, čo nás presahuje. Predovšetkým mi však prekáža súčasný nezáujem o dobrú pôvodnú národnú kultúru. Nie tú zmodernizovanú a sfalšovanú, ale originálnu a kvalitnú.
© Danica JANIAKOVÁ
