* Človek sa azda od prvej chvíle, ako si uvedomil sám seba, pýta: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Kam idem? Aký to má všetko zmysel? Každý si na túto otázku odpovedá tak, aby mu umožňovala ľahšie?, lepšie?, možno šťastnejšie žiť. Aká je vaša odpoveď?

- Ak sa pýtate na zmysel života, tak človek žije pre dobrý pocit. Tak znie základná pravda o živote. Je tu niekto, kto sa plahočí za iným? Za novým autom, atraktívnou partnerkou, vyšším spoločenským postavením, ocenením, pochvalou, prácou, poznaním alebo za pomocou druhým? Nakoniec je to vždy len stupienok ku dobrému alebo zlému pocitu. Pre mňa samotného zmysel života spočíva v dosahovaní dobrého pocitu, ktorý má tendenciu sa rozširovať z jednotlivca na celú spoločnosť.

* Mohli by ste bližšie vysvetliť, kedy je pocit "dobrý"? Aj rodič chce často "dobre" pre dieťa a ono má vlastnú predstavu o svojom živote. Na druhej strane, ak lekár otvorene povie pacientovi pravdu o jeho závažnom zdravotnom stave, rozširuje "dobrý" alebo "zlý" pocit?

- Dobrý pocit je vtedy dobrý pocit, keď je dobrý aj pre druhých. I keď všetko je relatívne, dobrý pocit môže naozaj byť pre druhých podľa ich subjektívneho vnímania zlý, a predsa im prináša dobro. Poznanie.

* Tam už prichádzame k dileme, čo to vlastne je dobro a zlo. Je zlo opakom dobra? Stojí dobro na druhom brehu ako zlo? Alebo sú to dve strany tej istej mince?

- Mýli nás to, že vesmír, univerzum je prejavený jednotou dvoch protikladov a tak sa snažíme aj kategórie dobra a zla definovať jej optikou. Dobro z pohľadu človeka je to, čo je harmonické, usporiadané. Usporiadané a harmonické pôsobenie dvoch protikladov. Zlo naopak. Človek, ktorý pôsobí disharmóniu, je zlý. Dobrota je usporiadanosť, krása, poznanie, Svetlo. Keď múdremu človeku zdanlivo robím zlo, nikdy ho nepokladá za zlo, len za určitý jav, z ktorého vychádza ďalej. Lebo ten "zlý" človek, ktorý vám fyzicky či psychicky ublížil, ktorý vám odobral silu myšlienok, citov a fyzického tela, vás aj zdokonaľoval. Núti vás konať a činiť sa. Súčasne vám umožňuje spoznať cestu disharmónie, čo z pohľadu človeka chápeme ako zlo. Viete už, akou cestou nechcete ísť. Ak je človek zlom prinútený k činom, ani nezbadá, ako sa mu upevňuje vôľa, ktorá je základom života. Ak neochabne vo víre pôsobiaceho zla, dokáže vypestovať veľmi pevnú vôľu, ktorá je podstatou každej idey, myšlienky a predstavy. Dobrý sa stávaš vtedy, keď neochabneš pri pôsobení zla. Zostávaš v sebe usporiadaný a harmonický vo všetkých troch úrovniach bytia, ducha, duše a tela.. Ako dobrý potom nemáš právo ochabnúť, lebo oslabuješ celok. Človek sa prebudí a zistí, že má povinnosť byť silný.

* Že má povinnosť byť osobnosť?

- Áno, povinnosť i právo. Ale to by sme museli začať od Adama...

* Tak začnime. Kto je v tomto prípade Adam?

- Univerzum. Som zástanca jednoty dvoch protikladov, na ktorých stojí celé Univerzum. Pre lepšiu názornosť: Univerzum je akoby číra priehľadná želatína. Teda nie éter, ako ho nazývali predchodcovia kvantových polí. Predstavte si guľu, ktorej polomer končí v nekonečne. Želatína má rôzne hustoty, ktoré sa smerom od jadra k perifériám zvyšujú. Musíme si pomôcť takýmto modelom, ináč by náš konečný mozog nedokázal obsiahnuť nekonečnosť a ostali by sme frustrovaní z nemožnosti si to predstaviť.

* Guľa naplnená želatínou. To neznie veľmi akademicky...

- Filozofia znamená lásku k múdrosti a ja sa radím k ľuďom, ktorí hľadajú lásku i múdrosť. Vzdialil som sa od akademickej obce a volím radšej slovník, blízky obyčajným ľuďom, ktorí sú mi sympatickí, taký, vďaka ktorému aj človek so základným vzdelaním pochopí, čo to sú kvantové polia a elementárne častice. Na našich kurzoch sa stretávajú docenti i robotníci a zrazu zistíme, že sme schopní si rozumieť. Veď tých akademických filozofov okrem nich samotných nikto nechápe. Zablúdili v lese pojmov. A načo to je, taká láska k múdrosti, ktorej nikto nerozumie? Nie je fantastické, keď sa príde učiť čosi nové sedemdesiatročná vdova a nechá sa presvedčiť, aby sa ponorila do studenej vody horského potoka? Na vlastnej skúsenosti spozná to, čo vedel o liečivej sile vody už Kneipp. A má z toho dobrý pocit.

* Takže ako ste to mysleli s tou guľou naplnenou želatínou?

- Univerzum ako guľa s polomerom, končiacim v nekonečne. Jadro je bez hustoty, ak existuje nekonečná hustota, musí existoveť aj nekonečná prázdnota. Toto je iné vákuum, nie to, o ktorom nám hovorili na hodinách fyziky. Tu sa nachádzajú zárodky každej idey, každej našej myšlienky, každej predstavy vo forme akýchsi matríc. Nazývame to prvým vesmírom. Od jadra k perifériám sa Univerzum zhusťuje. V periférnych oblastiach, ktoré nazývame tretím paralelným vesmírom, je najhustejší. V ňom sa prejavujú fyzikálne a kvantové polia a elementárne častice, to je vesmír, ktorý poznáme. Makrosvet, v ktorom existujú naše telá, planéty, slnká. Smerom k jadru, k mikrosvetu, univerzálna hmota redne, až dôjdeme do úrovne druhého paralelného vesmíru, kde sa nachádzajú subkvantové polia. SUB, čo znamená POD kvantovými poľami. Tu sa prejavujú naše emócie, city, temperament, naša povaha a to, čo nazývame dušou, teda ohraničený výsek zo subkvantových polí. Duša ako kúsok torty, ktorý je tortou v podstate. A zase sa dostávame k jadru, kde sa nachádza duchovná, mentálna podstata človeka, jeho mentálne telo, vedomie, podvedomie.

* Predsa tam niečo je.

- Obrovské duchovné vákuum. Zárodok možností všetkého, čo si dokážeme predstaviť.

* Najdôležitejšia otázka: akým spôsobom vysvetľujete realizáciu idey, jej prechod z podoby matrice do trojrozmernej reality?

- Opäť musíme začať obšírnejšie. Univerzálna hmota sa vo všetkých troch vesmíroch prejavuje dostredivo, zhusťujúco, smerom k jadru, alebo odstredivo, rozpínajúco sa, smerom k perifériám. Pôsobia súčasne a sú základným prejavom a tendenciou univerzálnej hmoty. Jedna rodí v sebe druhú a druhá rodí v sebe prvú. Nie je počiatok v tejto univerzálnej hmote, z ktorej povstalo všetko. Je len nikdy nekončiaci proces zrodu a zániku dvoch jej protikladných tendencií. Na ňom sa zakladá nevyčerpateľnosť, večnosť Univerza, ktoré nemá počiatok ani koniec. Všeobecne ľudia hľadajú stále nejaký "počiatok". Na počiatku bolo Svetlo, a podobne. Nie. Keďže fungujú odstredivé a dostredivé tendencie, pred Svetlom musela byť Tma. Logika nám napovie, že ak musím vyrieknuť "Buď Svetlo", bol tento výrok logickým dôsledkom poznania, že sa nachádzam v tme. Teda pred počiatkom Svetla bol iný počiatok, a to Tma. Potom, ak by existencia Svetla alebo Tmy teoreticky záviseli od mojich výrokov, musel niekto vysloviť pred výrokom "Buď Svetlo" výrok "Buď Tma". Ale tento výrok nemá zmysel, ak pred Tmou nie je Svetlo. Potom pred týmto počiatkom Tmy musel byť iný počiatok a to Svetla, aby som mohol povedať "Buď Tma", atakďalej...

* Pri takomto chápaní je naozaj ťažké predstaviť si začiatok.

- Ak má Svetlo odstredivú tendenciu, Tma ako deficit Svetla má dostredivú. Stále sa striedajú. To len filozoficky...

* A prakticky?

- Čo sa stane, keď ktosi povie: buď Svetlo, a kdesi existujúca nekonečne malá guľa sa musí začať rozpínať? To je ten okamih, ktorý astronómovia skúmajú ako nultú sekundu po výbuchu. Z nášho filozofického hľadiska v tom istom okamihu, ako sa prejaví odstredivosť ako základná vlastnosť Svetla, v jadre gule začne klesať teplota. A chladnutie je opak zohrievania. Teplo je pre nás neviditeľný prejav Svetla. Jeho protikladom je chlad, Tma. Ak je Univerzum nikdy nezačínajúcim a nikdy nekončiacim procesom zrodu a zániku dvoch protikladných tendencií, v podstate aj ja, ktorý som určitým výsekom univerzálnej hmoty v trojjedinosti jej paralelných vesmírov, podlieham týmto tendenciám. Dostredivým spôsobom prijímam energiu do buniek a odstredivým ju vylučujem. Srdce by nemohlo bez tohto princípu pulzovať. Medzi dvomi tendenciami pulzuje život. Aj Univerzum pulzuje. Ateisti mali pravdu v tom, že hmota je v samopohybe, mýlili sa však v tom najdôležitejšom, keď neuznali existenciu duše. Je to všetko mysteriózne. To už sa vyplatí skúmať! A načo nám to bude? Ak v tomto priestore a čase vojdeš do Tmy a ak poznáš Svetlo, dokážeš v sebe ovládnuť nevedomosť, strach, úzkosť a slabosť. Život nám vždy stavia problémy a tie majú vždy tmavý charakter. Moje vedomie ich odráža a potom mám len dve možnosti - buď ísť cestou strachu alebo zachovávať pokoj, rozvahu.

* Akým spôsobom sa teda idea zviditeľňuje?

- Jadro Univerza, vákuová guľa s ideou "pláva" nad druhým vesmírom citov a emócií. Idea, vákuum s tendenciou dostredivosti dvíha hladinu oceánu našich citov, emócií a túžob. Kdesi úplne dole sa rozprestiera piesočné dno oceánu - tretí vesmír, naša trojrozmerná realita. Ak je vákuová diera dostatočne intenzívna, nasaje vodu oceánu do seba a pri splnení určitých kritických podmienok zdvihnú vzbúrené vody piesok z dna.

* O aké kritické podmienky ide?

- Vákuová diera musí byť dostatočne veľká a hlboká, taká musí byť aj múdrosť človeka. Každá múdrosť je prejavená v obrazoch matríc, k tomu pridávajú zmysly - zrak, sluch, hmat, čuch, chuť - ďalšie obrazy, zapája sa pocitovosť a jediná idea dokáže spustiť obrovské množstvo asociácií. Keď máme jasnú a zreteľnú ideu, ktorá je v ekvivalencii s mentálnym obrazom, teda pevnou vôľou, príde na rad druhá podmienka - hĺbka idey. Ak je obrazová idea plytká, je plytký aj človek. Hĺbka idey sa dá dosiahnuť empatiou. Teda dostredivým vcítením sa. Ale iba to nestačí. Nevyhnutný je pokoj. Hlboký pokoj umožňuje zmocniť sa emócií, druhého vesmíru. Idea sa konečne začne realizovať, až keď sa zúčastňujem na celom dianí citovo. Čím hlbšie city a čím hlbší pokoj, tým väčšia pravdepodobnosť, že strhnem so sebou kvantové polia. Tie sa už dokážu zmocniť elementárnych častíc, až začne ich pohyb. A čo myslíte, do akej formy sa sformuje zdvihnutý piesok?

* Predpokladám, že do matrice.

- Presne tak. Sme obrazom svojho ducha. Častice budú dovtedy držať pohromade, kým existuje napätie medzi prvým a tretím vesmírom. Ak nastane opačný proces, zmizne napätie, zmizne aj pohyb. Prach si a v prach sa obrátiš. Matrice sú, ale slabé. Idea už nemá silu zdvihnúť piesok z dna oceánu. Čo nastáva vtedy, keď človek stráca obraz budúcnosti. A to dosiahne jedinou cestou - vnútorným nepokojom.

* Kde sa podľa vás rodí ľudský nepokoj?

- Jednoznačne v ľudskom strachu. A kde sa rodí strach? Je prejavom ľudskej nevedomosti. Keď sa v spoločnosti objavia neúplné informácie, polopravdy a klamstvá, ľudia sú nevedomí a zo strachu nepokojní. Nepokoj je biologický šum. Ako šum na obrazovke televízora rozbíja obraz, nedostatok informácií rozbíja ideu a pevnú vôľu. Kde nie je vôľa, je matrica plytká. Pýtam sa, prečo sú ľudia teraz takí plytkí? Nevidia jasne budúcnosť, žijú zašumení ekonomickými problémami, kriminalitou, strachom. Plytké obrazy nedokážu zodvihnúť hladinu citov, aby sa človek mohol zmocniť svojho tela, hormónov, biochémie. Nemáme hlboký pokoj a preto zomierame skôr, ako by sme mali. Také jednoduché, primitívne to je - stačí len zastrašiť človeka. A strach vyvolá nepokoj, hnev, agresiu, nenávisť, vojny a vojny vyvolávajú strach.

* Znamená to, že sme bezmocní voči šíreniu myšlienok neistoty a pesimizmu? Čo naše myšlienkové matrice, oceán citov každého z nás? Aká je úloha individuality v tomto procese?

- Každý celok je tvorený jeho elementami. Sila celku závisí od sily každého elementu a od sily väzby medzi nimi. Potom vzniká záver: každý slabý element oslabuje aj celok. Spoločnosť odráža v sebe každú individualitu a bude len vtedy silná, keď každá individualita dokáže prejaviť svoju silu. To platí bez ohľadu na teritórium. Spájajú nás aj myšlienky, city. Umrel náš blízky človek a my sa s ním stále cítime spojení. Sme fatálne závislí od iných. Takým istým spôsobom sa v človeku a spoločnosti odráža aj konečnosť a nekonečnosť. Konečný človek je obklopený nekonečnom. Do akejkoľvek jeho hĺbky by som išiel, nikdy nedôjdem do jeho konečna, vždy môžem ísť ešte hlbšie. V hlbinách mikrosveta je nekonečno.

* Prakticky to znamená...

- ...stále sa pýtať: kde je tá nekonečnosť? Vonku alebo vnútri? Kde je ten národ? Vonku alebo vnútri? A preto slabosť každého jedného človeka je aj mojou slabosťou. Aký je rozdiel medzi vaším a mojím nekonečnom? My sa len javíme ako individuality, v skutočnosti sme všetci všetko. Prichádza sem mnoho majsterkov, ktorí si vytvárajú skupinku, iným hovoria, vy ešte nie ste zrelí. Izolujú sa, vytvárajú sekty. A pritom zabúdajú na jedno: ak chceš sám postúpiť, musíš spraviť všetko, čo je v tvojich silách, aby postúpili aj ostatní. Len nevedomosť sa môže vysloviť, že jej postup nezávisí od postupu ostatných ľudí, od postupu Zeme. Ja môžem vystúpiť veľmi hlboko, len keď sám podmienim svoje skutky tak, aby aj ostatní vystúpili do hĺbok jadra.

* Kedy vznikla prvá matrica, ktorá nasmerovala vás k "vystupovaniu do hĺbok"?

- Odpoviem nepriamo. Každý človek tvorí idey, moja idea sa za päť miliárd rokov môže stať novou bytosťou. Zdvihne piesok podľa mnou vytvorenej matrice, ktorá určuje, ako budem vyzerať, keď sem opäť prídem, ako v plodovej vode poskladám svoje telo, aby som mohol myslieť pomocou trojrozmernej siete. Miliardy rokov Univerzum vytvára takú kombináciu hmoty, ktorá sa stáva vedomím. Pod hmotou nesmieme rozumieť len látkovú a poľovú formu hmoty univerza. Znie to mystifikujúco, až pokým človek nezačne tento model analyzovať. Ak to neodhodí ako kecy, zistí, že sa obohatil. Vidí budúcnosť, tú blízku, i tú milióny rokov vzdialenú inými očami.

* Zodpovednosť. To je prvé slovo, ktoré mi teraz zišlo na um. Obrovská zodpovednosť každého človeka za každú myšlienku, za každý nápad, za každé želanie. Aké matrice vytvorili pesimizmus, neistotu, násilie, neznášanlivosť, krízu, všetky negatíva, ktoré nám prekážajú na súčasnosti? A akú budúcnosť vytvoria oni?

- Áno, zodpovednosť. Preto nechcem nečinne sedieť na zadku, lebo viem to, čo viete aj vy - čo dnes zasejeme, to budeme zajtra žať. V prítomnosti zasievam matricu budúcnosti. Ani jasnovidcom nemusím byť. Ak poznám minulosť a prítomnosť, môžem s vysokou pravdepodobnosťou povedať, čo príde. Stačí byť vedomý. Ak je človek duchovný, má povinnosť byť pokojný. Pokojom nemyslím pasivitu, ľahostajnosť, nevšímavosť. To nie je pokoj, to je následok nepokoja, keď človek stratil ideu, chuť prejaviť sa. Pod pokojom rozumiem maximálnu všímavosť, to jest pevný obraz. Byť pokojný tak, že sa mi z hlbokého vnútra vynárajú tiché hlasy, ktoré som predtým nepočul. Keď sa utíšim, vidím v sebe svetielka poznatkov. Idem do hĺbok podstaty a prídem na riešenie problému. Keď som ukotvený v treťom vesmíre, teda len v racionálnom mozgu, nemôžem vidieť dušu. Tak ako nevidím svetlo sviečky, keď na ňu svietim lampou.

* Vráťme sa k prvej matrici... Otázka smerovala k tomu, kedy vám začalo byť jasné, že vaším pravým životným poslaním je "láska k múdrosti".

- Keď som mal osem rokov, začal som sa zaujímať o filozofiu. Ako desaťročný som už vedel, čo chcem. Svoje otázky, smerujúce k zmyslu existencie, som kládol strýkovi, skutočne hlbokému priateľovi. Iní, vrátane rodičov, mi dávali plytké odpovede. Modli sa, hovorili, keď som hľadal spôsob, akým by sa naplnili moje detské túžby. Klop a bude ti otvorené. Ja som klopal a dvere sa zamkýňali. Túžil som poznať podstatu, bol som fascinovaný hmotou, negáciou, dialektickým materializmom.

* Aké detstvo môže mať také zvláštne dieťa?

- Mal som málo priateľov, i keď vždy aspoň jedného skutočne hlbokého.

* Čo rodičia?

- O tých by som nemohol povedať, že by mi boli priateľmi. U nás vládol tvrdý patriarchálny systém. Život s nimi ma naučil, čo to znamená neusporiadanosť. Aj to má svoj zmysel - vedieť, ktorou cestou neísť. Vtedy mi to príliš nevyhovovalo, ale keď človek prejde do hĺbok, pochopí, na čo potreboval takúto skúsenosť. Môj vtedajší hnev, bezmocnosť a nenávisť zanikli v poznaní. Dnes ich považujem za obete vlastnej nevedomosti. A súcitím s nimi.

* Študovali ste elektrotechniku na vojenskej škole, dvadsaťtri rokov ste pôsobili v ozbrojených zložkách, posledných päť z toho ako väzenský pedagóg. Prostredie, v ktorom sú hlavnými emóciami boj a agresia. Ako to vidíte s odstupom: načo vám bola takáto skúsenosť?

- Vojenská škola bola ekonomická nevyhnutnosť. A ekonomickú stránku musíme akceptovať, pokým máme fyzické telo. Človek musí mať určitú materiálnu úroveň, aby mohol duchovne pracovať.

* Aj vaša filozofia však hovorí, že nič nedostávame náhodne, všetko sú presne také lekcie, aké potrebujeme.

- Náhoda je pre mňa miera nevedomosti človeka. Vyhovárať sa na náhodu je alibistické. Priznať si vlastné slabosti je obrovskou silou, lebo tým človek prijíma zodpovednosť za svoje skutky. Odhalenie slabosti, teda miery mojej vlastnej neusporiadanosti, ma robí silným. Keď viem, že mám problém, hľadám riešenie. Napríklad agresivita. Ak si ju nepriznám, pretvarujem sa, ale prídu životné udalosti, kedy sa sila skrytá v latentnej, potláčanej forme o to viac prejaví. Musím preniknúť do vlastnej agresivity.

* Ako?

- Zastaviť sa vo svojom vnútri, vyvolať tam obrazy agresivity, precítiť tie situácie, ako sa v nich cítili iní ľudia, ako som sa v nich cítil ja, bol to dobrý pocit? Analýza svojej slabosti znamená maximálne si slabosť všímať, nie byť k nej ľahostajný. Človek, ktorý zatajuje svoje slabosti, je slabý. Ale to som trochu odbočil. Práca v armáde a práca vo väzení, v istom slova zmysle to nebol rozdiel. Na oboje je potrebná silná energia. Človek, ktorý má v sebe nepokoj, strach, ktorý nemá pevnú vôľu, by do takýchto zariadení nemal ísť pracovať. Vážim si tých, ktorí si priznajú, že sú ešte slabí. To sú budúci silní ľudia. Pre mnohých je známkou slabosti, ak majú poprosiť o odpustenie. Opak je pravdou. No extrémne podmienky nútia človeka hľadať extrémne riešenia. Zúčastnil som sa na každom zákroku, na ktorom sa len dalo, chcel som vidieť ľudí na oboch stranách v akcii, chcel som zistiť, čo to s agresiou urobí, keď tam príde človek, ktorý je vnútorne pokojný. Agresivita je rytmus strachu, na ten sa dá pôsobiť pokojom. Mal som možnosť vo väznici stretnúť aj ľudí, ktorí zabili, alebo spôsobili smrť druhému človeku, oni vycítia tvoj strach, zápach, ktorý vydávaš, keď sa ich bojíš. V polovici osemdesiatych rokov som si reálne na vlastnom tele vyskúšal, že tieto teórie fungujú.

* Konkrétne?

- Objavili sa vážne problémy s chrbticou, alergická senná nádcha, srdcová arytmia. Bol som unavený, vyčerpaný z armádnych podmienok plných stresu. Povedal som si, dobre, telo si trochu zhuntoval, zanedbal jeho nároky. Tvrdíš, že tvoje telo je diagnostickým orgánom, že s určitým oneskorením verne kopíruje stav tvojich myšlienok a predstáv, že na ňom pociťuješ usporiadanosť alebo neusporiadanosť. Teória, ktorá sa vyvráti, nech zhynie. Teória, ktorá sa potvrdí, nech pretrvá. Začal som si overovať platnosť vlastných teórií a choroby, ktorým lekári hovorili nevyliečiteľné, krásne vymizli.

* Môžete dať návod, ako na to?

- Choroba je miera neusporiadanosti. Len som sa utíšil a vytvoril konkrétny obraz usporiadanosti. Prekyselenie v treťom vesmíre môjho tela je vlastne nepokojom v prvom vesmíre.

* Stačí teda upokojiť sa? Meditovať?

- Nie meditácia toho typu - sedieť hodiny v lotose a rozjímať o sférach. Sú takí, čo to robia a potom sa znepokojene pýtajú, prečo je ich život plný ťažkostí, ľahostajnosti, nevšímavosti, ktorú deklarujú ako duchovný pokoj. Skutočná meditácia je udržanie vnútorného pokoja a rozvahy. To môžem aj pri okopávaní kukurice. Druhou podmienkou je koncentrácia, vytvorenie si jasného obrazu. Pokoj s jasným obrazom mi vytvorí skutočnosť. Usporiadanú, teda krásnu.

* Povedali ste, že už ako desaťročný chlapec ste vedeli, čo chcete. Prednášať verejnosti ste však začali až po rokoch odlišnej praxe. Prečo realizácia tejto matrice trvala tak dlho?

- Z časových dôvodov. Prvý vesmír naplnený ideami je vesmírom času. Priestor tam je, ale v stave singularity. Ale v našej fyzikálnej úrovni platí priestor i čas. Všetko má svoj čas. Proti mojej idei stála obrovská mašinéria spoločnosti. Teória vodcu je založená na tom, že stačí, ak nahlas kričí potreby druhých ľudí a oni ho za to vynášajú do neba. Vodca, ktorý by chcel ľudí viesť k uvedomeniu, by už musel rozbiť stádo a nechať prejaviť každú individualitu. Nesmie brániť ani jednej, aby sa prejavila v miere kultivovanosti svojho rozumu. Vývoj je možný len v dialektike, v informačnej výmene medzi áno a nie. Len vtedy sa vyvíjame, keď akceptujeme áno i nie. Vtedy, keď budeme všetci, čo tu sme, hovoriť áno, budeme stagnovať. A budeme agresívni na toho s nie. Je nevyhnutné nenásilnou, motivujúcou formou naučiť ľudí samostatne myslieť a poznať svoj vlastný smer. A to sa dá preniesť len pokojnou cestou. Postupným prerodom. Je jediné zasvätenie - dať priestor a čas každému indivíduu otvorene sa vyvíjať. Ja odhadujem pre túto Zem štyristo rokov. O štyristo rokov by mohlo byť filozofické chápanie zmyslu života na takej úrovni, aby ľudia mali dobrý pocit, keď sa stretnú.

Prajem vám veľa usporiadanosti!

Myšlienka na záver z knihy Martina Mareka ÚSVIT A SÚMRAK DUCHA:

V tomto univerze je možné všetko. Je možné zvrátiť osudovú nepriazeň, trápenie, biedu, bolesti, choroby. Je možné zvrátiť nepriaznivé prognózy o budúcnosti ľudstva. Je možné ovplyvniť dejinné udalosti k lepšiemu.

Tí, čo tvrdia, že nemôžeme ovplyvniť svoju budúcnosť a dejinné udalosti, posudzujú vplyv len podľa seba. Oni naozaj nemôžu zasiahnuť do udalostí našej budúcnosti. Nemajú slobodnú a pevnú vôľu, ich city sú potlačené a vyhasnuté a fyzikálne telo zoslabnuté. Nevidia jasne a zreteľne obraz našej budúcnosti, ich duch je plytký, city chladné, ústne kútiky smerujú dole a pery sú pevne stiahnuté. Nevedia rozvlniť už ani priestor v sebe, nieto okolo seba. Ich vplyv siaha ledva na najbližšieho človeka, preto sa musia stále zdržovať v mase a anonymite.

Príde však deň, kedy aj oni otvoria svoje oči a ich duch vyletí slobodne do výšin nekonečného univerza, aby sa nasýtil a naplnil svetlom poznania.

Rozhovor vyšiel po prvýkrát v knihe KTO, AK NIE TY? s podtitulom O tom, že všetko, čo sa nám deje, má zmysel (autorka: Danica JANIAKOVÁ), vydavateľstvo SOFA Bratislava 1998, 254 s. Kniha je vypredaná, dotlač sa nepripravuje.