Ako zmeniť vlastný osud

Napísala 

Každý človek sa už v ranom detstve rozhodne, ako bude žiť a ako umrie, a tento plán, ktorý nosí neustále v hlave, sa nazýva scenár. Každodenné správanie môžu určovať intelektuálne schopnosti, ale dôležité rozhodnutia sú už urobené: aký typ človeka si zoberie za manžela/manželku, koľko bude mať detí, v akej posteli umrie a kto pri tom bude. Hovoríme tomu osud, ale podľa amerického psychoteraputa Erica Berneho ide o naprogramovanie, ktoré môžeme kedykoľvek zmeniť.

Scenár je neustále pokračujúci životný plán vytvorený v ranom detstve pod tlakom rodičov. Je to psychologická sila, ktorá ženie človeka do vlastného osudu bez ohľadu na to, či sa vzpiera, alebo či sa rozhodol, že je to len jeho vlastná vôľa. A keďže tieto vzorce pravdepodobne vytvárajú bremeno ľudskosti, mohlo by byť fajn vedieť o nich viac.

Eric Berne
CO ŘEKNETE, AŽ POZDRAVÍTE
Transakční analýza životních scenářů
Portál, 446 s.

„Čo povieme po pozdrave? Táto detinsky prostá otázka v sebe ukrýva základné otázky ľudského bytia,“ takto uvádza knihu, v ktorej zhrnul svoje celoživotné poznanie, psychoterapeut Eris Berne. „Obsahuje v sebe tak primárnu otázku sociálnej psychológie ´Prečo spolu ľudia hovoria?´, ako aj primárnu otázku sociálnej psychiatrie ´Prečo je človek rád, keď ho majú iní ľudia radi?´ Táto odpoveď je zároveň odpoveďou na otázky, ktoré vzniesli štyria jazdci Apokalypsy: vojna alebo mier, hlad alebo hojnosť, morová rana alebo zdravie, život alebo smrť? Väčšina ľudí prešla životom bez toho, aby našla odpoveď.“ Eric Berne (1910 – 1970) ponúkol ako odpoveď vlastný „vynález“ – transakčnú analýzu životných scenárov. Životné scenáre nám svojou výchovou odovzdávajú rodičia, čím nás programujú, a my buď tieto scenáre naplňujeme, alebo si tvoríme „antiscenáre“, ktorá nás však takisto obmedzujú, ako scenáre pôvodné. Berne vytvoril svetoznámu metódu, ako rodičovské programovanie liečiť a tým zmeniť vlastný osud. Občas v nej používa aj rozprávkové bytosti, napríklad Snežienku alebo Červenú čiapočku. Hlavné témy životných scenárov sú totiž rovnaké ako témy v rozprávkach – láska, nenávisť, vďačnosť a pomsta.

Správne pozdraviť znamená druhého človeka vidieť a vnímať ako fenomén stretnúť ho a byť pripravený na stretnutie s ním. Transakčná analýza sa pokúša vytvoriť model pre všetky možné formy spoločenského správania ľudí. Princípy transakčnej analýzy Berne popísal v svojom základnom diele Transakčná analýza v psychoterapii. Aplikáciou metódy sa zaoberá v knihe Štruktúra a dynamika organizácií a skupín, ich použitie pri analýze hier popisuje v knihe Ako si ľudia hrajú (vyšlo aj v češtine), aplikáciou v klinickej praxi v Princípoch skupinovej terapie a zhrnutie celej teórie podáva populárnou formou v Sprievodcovi laika po psychiatrii a psychoanalýze. Treba pripomnenúť, že Eric Berne je mimoriadne pozorný a vtipný glosátor medziľudských vzťahov a tomu zodpovedá aj zábavný štýl, akým píše.

Chuťovky z knihy Co řeknete, až pozdravíte:

Väčšina ľudí sa cíti neisto, keď musia čeliť obdobiu neštruktúrovaného času. Potreba štruktúrovania času vyplýva z troch základných „hladov“ či hnacích síl. Prvým z nich je hlad po podnetoch alebo vnemoch. Potreba vnemov je dôvod, pre ktorý prosperujú horské dráhy a prečo sa väzni obávajú samoväzby. Ďalšou hnacou silou je hlad po uznaní, teda vyhľadávanie zvláštnych druhov vnemov, ktoré môže zaistiť len iná osoba, príapdne v niektorých prípadoch zviera. Tretím hladom je hlad po štruktúre, ktorý je dôvodom, prečo sa zo skupín stávajú organizácie a prečo organizátori patria k najvyhľadávanejším a najoceňovanejším členom akejkoľvek spoločnosti.

Pokiaľ poznáme aspoň niektoré prvky pacientovho scenára, môžeme s istotou predpovedať, kam mieri, a zviesť ho z cesty skôr, než dôjde k nejakému nešťastiu. Tomu sa hovorí „preventívna psychiatria“, alebo „urobenie pokroku“. V lepšom prípade ho môžeme presvedčiť, aby svoj scenár zmenil, alebo sa ho dokonca vzdal, čo je liečebná psychiatria, teda „udravovanie“.

Je to takmer neuveriteľná myšlienka – že o osude človeka, o jeho celkovej vznešenosti i nedôstojnosti rozhodne dieťa, ktoré nemá viac ako šesť rokov, a zvyčajne je trojhočné. Práve to tvrdí scenárová teória. O niečo ľahšie tomu uveríme po rozhovore s takým troj- alebo šesťročným dieťaťom. A veľmi ľahko tomu uveríme, keď sa rozhliadneme okolo seba a zistíme, čo sa na svete deje dnes, čo sa dialo včera a čo sa pravdepodobne bude diať zajtra. Históriu ľudských scenárov môžeme nájsť na starovekých pamiatkach, v súdnych sieňach i márniciach, v herniach i v politických debatách, kde je celým národom vnucovaná správna cesta niekým, kto sa snaží dokázať, že to, čo mu povedali rodičia, keď bol ešte malý, platí pre celý svet. Ale našťastie majú niektorí ľudia dobré scenáre a iní sa dokonca dokázali oslobodiť a robiť si veci podľa seba.

Sily ľudského osudu sú štyri a naháňajú hrôzu: diabelské rodičovské programovanie podnecované vnútorným hlasom, ktorý staré národy nazývali „daimónom“; konštruktívne rodičovské programovanie podporované tlakom života a dávno v minulosti nazývané „fyzis“; vonkajšie sily, ktorým hovoríme „Osud“; a nakoniec nezávislé túžby, ktoré boli podľa starých národov výsadou bohov a kráľov. Výsledkom týchto síl sú štyri druhy životných príbehov, ktoré sa môžu spojiť a viesť k nejakému definitívnemu osudu, a síce životný príbeh scenárový, protiscenárový, nútený a nezávislý.

Skrotenosť má rôzne stupne a najskrotenejšie zvieratá zo všetkých sú ľudské deti.

Najproduktívnejšiu otázku, akú si môžeme položiť, pokiaľ ide o vplyv predkov, je: Aký život žili vaši prarodičia? Existujú na ňu štyri typy odpovedí. 1. Pýcha. 2. Idealizácia. 3. Rivalita. 4. Osobné skúsenosti. Ako dokazujú klinické a mytologické skúsenosti, na prarodičov sa všeobecne pozeráme s úctou či hrôzou a na rodičov s obdivom alebo strachom. Počas prvých štádií utvárania životného scenára majú na formovanie obrazu sveta u dieťaťa vplyv primitívnejšie pocity úcty a hrôzy.

Ďalší krok vo vývoji scenára spočíva v nájdení zápletky s vhodným zakončením, ktoré odpovedá na otázku: „Čo sa stane niekomu, ako som ja?“ Dieťa to vie, pretože či už sa má stať víťazom alebo porazeným, učí sa, čo si má myslieť o ostatných a ako sa k nemu budú v budúcnosti správať. Skôr či neskôr počuje príbeh „niekoho, ako som ja“ a dozvie sa tak, kam smeruje. Môže to byť rozprávka, ktorú mu čítala matka, alebo legenda o pouličnom gangu, ktorú počulo vonku. Ale nech už ten príbeh počuje kdekoľvek, bude vedieť, že ho pozná, a povie: „To je o mne!“. Príbeh sa potom stane jeho scenárom a ono strávi zvyšok života tým, že sa ho bude snažiť uskutočniť.

Byť krásny (rovnako ako byť úspešný) nie je vecou anatómie, ale rodičovského povolenia. Anatómia robí človeka pekným alebo fotogenickým, ale len otcovský úsmev dokáže, že žene vyžaruje krása z očí. Deti robia veci pre niekoho. Chlapec je úspešný alebo atletický typ pre matku a dievča je múdre, krásne alebo plodné pre otca. Alebo naopak, chlapec je pre svojich rodičov hlúpy alebo neschopný a dcéra hlúpa, škaredá alebo frigidná, ak je to to, čo rodičia chcú. A aby to robili správne, musia sa to od niekoho naučiť. Robiť to pre niekoho a učiť sa od niekoho je skutočným významom scenárového aparátu. Deti robia veci zvyčajne pre rodiča opačného pohlavia a učia sa od rodiča rovnakého pohlavia. Najdôležitejšími povoleniami sú povolenia milovať, meniť a robiť veci dobre. Človek, ktorý má povolenie, je ľahko rozoznateľný, podobne ako človek zviazaný. „Určite má povolenie myslieť“, „Určite má povolenie byť krásna“, „Určite majú povolenie mať sa radi“. Povolenia sú pre scenárového analytika najdôležitejším terapeutickým nástrojom, pretože ponúka jedinú šancu, ako odstrániť kliatbu, ktorú rodičia uvrhli na svoje dieťa.
 

Knihu Čo řeknete, až pozdravíte si môžete objednať tu:

 

Posledná úprava 06.10.2021

Nájdete nás na FB