Cukrovka, sladká a zákerná

Cukrovka, sladká a zákerná

Napísala 

Štatistiky hovoria, že za posledných dvadsať rokov výskyt cukrovky na Slovensku nebývalo vzrástol. Ak tu bolo roku 1980 evidovaných 120-tisíc diabetikov, teraz sa ich počet prekročil číslo 350-tisíc. Zákerná. To je asi najvýstižnejší prívlastok, ktorý k tejto chorobe patrí. Cukrovka totiž dokáže byť dlhú dobu „ticho“. Človek ani netuší, že chodí s vysokou hladinou cukru v krvi a že tá mu pomaly, ale isto ničí obličky, oči, srdce, cievy dolných končatín...

Predpokladá sa, že chorých je o tretinu viac, ako tých, čo majú diabetes diagnostikovaný. To znamená ďalších sto- až stopäťdesiattisíc ľudí, ktorí nevedia, že v nich tiká časovaná sladká „bomba".

Cukrovka je zákerná aj z iného dôvodu. Keďže hladina krvného cukru nie je rovnomerne stúpajúca krivka, občas stúpa, občas klesá, stáva sa, že človek so začínajúcou cukrovkou príde na kontrolu k lekárovi a jeho výsledky sú v norme. Doktor Jozef MICHÁLEK z Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni to prirovnáva k iskre, ktorá blikne a zhasne. „Neustále musím zdôrazňovať, že veta typu: ´mne kontrolovali krvný cukor a mal som ho v poriadku´, je omyl, a to omyl hojne rozšírený nielen medzi laikmi, ale niekedy aj medzi medicínsky vzdelanými ľuďmi. Iskra blikla a zhasla, krvný cukor dobrý počas vyšetrenia môže byť už o pätnásť minút úplne zlý. Jednorazové meranie hladiny krvného cukru odhalí pacienta, u ktorého je už cukrovka rozbehnutá, ale vôbec nemusí odhaliť skoršie štádiá choroby. Preto každého pacienta, ktorému sme zistili hladinu cukru na podozrivej hranici, podrobíme aj záťažovým testom, aby sme odhalili, či šlo o náhodné zvýšené kvného cukru, alebo o nastupujúci diabetes. Zvýšený cukor by sa mal nájsť aj v moči, čo u zdravého človeka nie je.“

Takže kedy má človek len „zvýšený cukor“ a kedy už ide o cukrovku?

- Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie má cukrovku ten pacient, u ktorého sa opakovane nameria nalačno hladina krvného cukru vyššia ako 7,2 milimolu na liter. Po najedení má diabetik krvný cukor väčšinou vyšší ako 11,2 mmol/l. U zdravého človeka normálna hladina krvného cukru za bežných okolností nepresahuje 6 mmol/l.

O kľúči a zhrdzavených zámkoch

Maja je prekladateľka. S diagnózou cukrovky sa vyrovnávala rok. Aj keď podvedome túto chorobu vlastne po celý život očakávala, pretože jej mama je tiež diabetička, ale keď sa naozaj ocitla v ambulacii diabetológa, strašne sa preľakla. Ako nočná mora ju strašila najmä predstava možného oslepnutia. Veď čo by robila bez očí, ktoré sú jej pracovný nástroj? Až postupne sa učila žiť s touto chorobou a chrániť pred nástupom možných, i keď nie nevyhnutných následkov. Teraz hovorí: „Cukrovka. Aké krátke slovo a ako totálne vám prehádže všetky životné prirority! V ambulancii som sa učila merať si glykémiu, pichať inzulín, prepočítavať sacharidové jednotky, radila som sa, čo mám robiť pri hypoglykémii, pri hyperglykémii, pri vracaní, pri horúčke. Veď komplikácie môžu nastať aj keď pôjdem na obyčajnú túru, alebo hoci len umyť okná! Akoby ste stále museli myslieť na to, že máte dýchať. Len čo na chvíľu prestanete, už sa dusíte.“

Aj Maja sa - tak ako každý diabetik - snažila nájsť odpoveď na otázku: prečo práve ona? Čo sa to stalo s jej organizmom, veď dlho fungoval ako hodinky – a zrazu toto?! Diabetici majú poškodené Langerhansove ostrovčeky, sekrečné žľazy v slinivke brušnej – pankrease. Roku 1907 v nich identifikovali dva typy buniek: alfa a beta. Z beta-buniek sa za deň uvoľní dvadsať až štyridsať jednotiek inzulínu. Asi 40–50 percent je tzv. bazálna sekrécia, ktorá sa uvoľňuje postupne v malých dávkach počas celého dňa. Najvyššie hodnoty dosahuje včasne ráno a podvečer, minimum okolo obeda a v čase od polnoci do tretej hodiny ráno. Druhá časť sekrécie inzulínu súvisí s jedlom, je to 50–60 % z celkového množstva inzulínu. Pankreas ho vyprodukuje rýchlo, 20–30 minút po jedle, potom jeho produkcia klesá a za dve-tri hodiny sa ustáli na úrovni bazálnej sekrécie. Pacienti s diagnózou diabetes mellitus 1. typu majú problematickú produkciu inzulínu. Ich beta-bunky sa postupne ničia a neprodukujú dosť inzulínu na to, aby organizmus bol schopný spracovať sacharidy. Neskôr horšie spracováva aj tuky a bielkoviny. Keď je poškodených 60–80 % z pôvodného počtu beta-buniek, inzulínu je už tak málo, že nestačí udržiavať normálnu koncentráciu cukru v krvi. Glykémia stúpne a začínajú sa objavovať prvé príznaky cukrovky: častý smäd, časté močenie. Preto sa chorým musí inzulín dodávať zvonku.

Chorým s cukrovkou 1. typu chýba, často už od raného detstva, inzulín, hormón, ktorý má za úlohu dodávať do buniek cukor. Inzulín funguje ako kľúč, ktorý otvorí dvere a povie cukru: „Nech sa páči, vstúp do bunky.“ Akonáhle sa totiž cukor dostane z krvi do bunky, tam už neškodí, lebo bunka ho spracuje. Problém nastáva vtedy, keď sa cukor nemôže dostať do bunky a zostáva kolovať v krvi. Vtedy poškodzuje celé krvné riečisko – celé to „potrubie“, ktorým krv prechádza, poškodí. A keď sú poškodené drobné alebo väčšie cievy v danom orgáne, je zrejmé, že orgán potom zle funguje. Ak sa to stane na cievach očného pozadia, vysoký cukor spôsobí inú kvalitu cievnej steny: buď zhrubne alebo je lomivejšia. Zmení sa prietok krvi, a tým sa, samozrejme, zvýši tlak, ktorý môže viesť až k prasknutiu cievy. Zhoršuje sa zrak, nastáva krvácanie do sklovca až slepota. Ak sa to stane na obličkách, prestávajú pracovať ako filtračný orgán a zlyhávajú. Ak problém zasiahne srdce, výsledkom je infarkt. Ak sa poškodia cievy dolných končatín, zhorší sa ich prekrvenie a výsledkom môže byť amputácia.

Diabetikov 1. typu je asi pätnásť percent zo všetkých diabetikov. Docent Michálek pripomína: „Cukrovka 1. typu je choroba, za ktorú človek nemôže. On žil a stravoval sa normálne, ale organizmus v jednej chvíli začal vytvárať protilátky proti bunkám, ktoré potom nevytvárali dostatok inzulínu, a preto v krvi stúpla hladina cukru. Hovoríme tomu „autoagresívne“ alebo „autoimunitné“ ochorenie. Niekedy stačí banálny vírusový infekt, nádcha, na ktorú si človek po pár mesiacoch ani nespomenie, ale práve ona už naštartovala tvorbu protilátok. Preto zo vzniku tohto typu cukrovky netreba viniť nikoho.“

Väčšia skupina pacientov má cukrovku 2. typu, ktorá je považovaná za chorobu starších ľudí. I keď nie je to celkom pravda, z roka na rok pribúda čoraz viac mladých pacientov s týmto typom cukrovky. U nich primárne nejde o nedostatok inzulínu. Ich pankreas inzulín vyrába, ale horšie ho uvoľňuje a horšie účinkuje. „Čiže ak by som použil známu paralelu s kľúčom, v prvom prípade kľúč chýba, v druhom prípade kľúč máme, ale ťažšie sa k nemu vieme dostať, lebo zámok, do ktorého ho zasúvame, aby sme „odomkli“ a pustili cukor do buniek, je zhrdzavený,“ vysvetľuje docent Michálek. Je známe, prečo „zámok zhrdzavel“? A prečo sa imunitný systém človeka obráti proti nemu, prečo jeho telo stráca schopnosť spracovávať krvný cukor, veď je to preň zdroj energie? „S najväčšou pravdepodobnosťou v oboch prípadoch hrajú úlohu dedičné dispozície. Tak ako sme niektorí rýchli, iní pomalí, niektorí skôr smutní, iní veselí, tak určití ľudia majú menšie či väčšie problémy so spracovaním cukru. Práve títo ľudia by si mali dávať väčší pozor, aby nejedli veľa, aby nemali príliš veľký prísun cukru, ale aby nekonzumovali ani priveľa bielkovín a tukov. Organizmus si totiž vyrába tuk aj z cukrov a bielkovín. Čiže keď jem priveľa zákuskov, budem mať pneumatiky okolo pása, no tie nie sú tvorené z cukru, ale z tuku.“

Ak má človek tú smolu, že sa narodil v rodine, kde sa vyskytuje cukrovka, môže sa jej vyhnúť? Diabetes 2. typu je multifaktoriálne ochorenie. Dedia sa naň vlohy, ale to, či sa ochorenie prejaví, závisí od individuálneho stavu každého jednotlivca. Existujú rodiny, v ktorých mali cukrovku tri generácie za sebou. Majú predpoklady na zhoršené spracovanie tukov a keď k tomu ešte aj „hrešia“, nadmerne a nezdravo sa stravujú, potom ich krvný cukor ide hore. Organizmus síce tvorí inzulín, ale, ako hovorí docent Michálek, ku kľúčom sa dostáva ťažko a aj zámky sú zhrdzavené.

Prečo, prečo, prečo

Ľubo je podnikateľ, má vlastný autoservis, začínajúce šediny - a niekoľko rokov už aj cukrovku. Začalo sa to tým, že si všimol, že sa v noci často budí, musí ísť močiť a po močení je vždy veľmi smädný. A k tomu tá obrovská únava! Dovtedy si nevedel predstaviť, že by niekto mohol byť tak veľmi unavený. „Zaujímalo ma, odkiaľ sa vzala tá neuveriteľná únava a prečo diabetici toľko močia. Dozvedel som sa, že je to ako s pocukrovanými jahodami. Keď ich necháme stáť, do rána je z nich kaša, „pustia vodu“. A to isté urobí aj cukor, ktorý sa dostal do moču. Kým sa prefiltruje z krvi do moču, strhne so sebou vodu. Preto diabetici v noci vstávajú, močia a pijú, aby nahradili stratené tekutiny. A keďže s vodou vylučujú aj sodík, draslík a ostatné stopové prvky, cíti sa organizmus unavený.“

Maja si zas vyčítala, že jedla veľa zákuskov a sladkostí. To si o cukrovke myslí veľa laikov: že ju spúšťa priveľká konzumácia sacharidov. Ale organizmu je jedno, čím sa „jeho človek“ prejedá, či vyprážanými rezňami, alebo sladkosťami. Výsledkom prejedania je vždy vznik nových tukových buniek. Nepotrebných a zbytočných. Ak dlhší čas zbytočne živí inzulínom nepotrebné tukové bunky, jedného dňa sa zásoby inzulínu vyčerpajú.

Mnohí päťdesiatnici, ktorí ani nevedia, že majú cukrovku, majú pocit ťažkých končatín, „nôh z olova“. Aj to môže byť nešpecifický príznak diabetu 2. typu. Celý proces straty tekutín a živín u nich vedie k zhoršenému vyživovaniu nervov. Ľudia si to nevšímajú, bolesti pripíšu veku: No čo, veď už mám svoje roky. A pritom je to prvý príznak plazivo sa blížiacej cukrovky, spolu s únavou a nízkou výkonnosťou. Logicky, veď bunkám chýba zdroj energie.

Od diéty k inzulínu

Prvý a zásadný príkaz diabetológa znie: Znížte hmotnosť! Ten, kto upraví stravu a pridá k tomu pohyb, akoby našiel desať-pätnásť zdravších rokov. O tom, aká je realita, vie Ľubo svoje: „V ambulancii aj prikývneš a myslíš to vážne, ale vyjdeš von, tam je bufet, rozvoniava to, a ty si šiel na kontrolu hladný. Poznám plno ľudí, ktorí tri dni pre kontrolou jedia grapefruity a kyslú kapustu s nastrúhaným jablkom, aby u lekára dosiahli lepšie výsledky, ale koho oklamú? Len seba.“

Najskôr teda príde na rad diéta. Lekár povie, áno, máte cukrovku v ľahšom štádiu a nutne musíte upraviť stravovanie a znížiť hmotnosť. Ukážte sa o tri mesiace. Ak sa situácia nezmení ani po troch, ba ani po šiestich mesiacoch, nastúpia tabletky. A keď sa hladina cukru ani potom neupraví, prichádza na rad posledná inštancia – inzulín.

Docent Michálek odmieta hovoriť o inzulíne ako o strašiaku: „Stáva sa to vtedy, ak diabetológ hovorí pacientovi: Dodržujte diétu, lebo budete musieť prejsť na inzulín! A pritom to nie je trest, to nie je výprask na dereši, inzulín je to, čo v danej situácii najviac potrebujete. Čiže je to dar. Často sa najúpornejšie bránia práve pacienti, ktorí inzulín najviac potrebujú. Hovoria: veď ja sa necítim zle, mňa nič nebolí. Už sme hovorili, že cukrovka je zákerná práve v tom, že pacient nemusí cítiť žiadnu veľkú bolesť, hoci cukor už dlho poškodzuje telové štruktúry. Viete, všetci dekompenzovaní pacienti s ťažkými komplikáciami mi unisono hovoria: keby som to bol vedel, bol by som sa správal ináč... Ale oni to vedeli, len si nepripustili, že sa to týka aj ich.“

Pyšná „cukrová“ princezná

Diabetik, ktorý upadne do hypoglykémie, sa ocitne v rozprávke o pyšnej princeznej. Všetky bunky ľudského organizmu totiž používajú ako zdroj svojej energie základné živiny – tuky, bielkoviny, cukry. Ale nervová bunka, táto pyšná princezná vyžaduje iba cukor. Ak sa diabetik príliš fyzicky namáhal, ak sa málo najedol, ak si dodal priveľa inzulínu, jeho krvný cukor poklesne pod normálnu hladinu. Nervové bunky sú na taký rozštelovaný stav citlivé a veľmi rýchlo začnú zlyhávať. Nervové bunky mozgu bez cukru spôsobujú zhoršená vnímanie. Diabetik zrazu pomalšie uvažuje. Učitelia, ktorí majú žiaka s cukrovkou, by si mali všímať, či nedostáva horšie známky pravidelne v istú vyučovaciu hodinu, väčšinou tretiu alebo štvrtú. Môže to byť signál, že práve vtedy u dieťaťa prebieha hypoglykémia, a tak nedokáže primerane reagovať. Diabetik v hypoglykémii sa môže správať podivne, potácať sa ako opitý, vyspevovať, triasť sa, dokonca upadnúť do bezvedomia.

Opačný prípad, hyperglykémia, teda vysoký krvný cukor, nastane vtedy, keď diabetik má buď málo inzulínu, alebo sa príliš dobre najedol. Pacient pociťuje častejšie nutkanie na močenie, viacej pije a može sa objaviť aj acetónový zápach z úst. Ak predtým každý deň hral hodinu tenis a práve si zlomil nohu, ktorú bude mať šesť týždňov v sadre, musí prispôsobiť inzulín a stravu, aby mu cukor nestúpal. Keďže sa bude menej pohybovať, mal by menej jesť. Alebo si zvýšiť dávky inzulínu. A opačný príklad: ak diabetik nie je zvyknutý športovať a dnes ho čaká náročná túra, môže sa buď viac najesť, alebo si dať nižšiu dávku inzulínu, takže mu krvný cukor v dôsledku vyššej fyzickej námahy neklesne.

Na to, aby pacienti poznali algoritmus, podľa ktorého si v neočakávaných situáciách majú upravovať všetky tri premenné – príjem stravy, inzulínu a pohybové aktivity – majú glukomery. Príde návšteva a donesie mandle alebo exotické ovocie. Diabetik nevie: zdvihne mu to cukor, alebo nezdvihne? Vyberie glukomer, zmeria si glykémiu, zje ovocie a hodinu a pol až dve hodiny po zjedení si znovu zmeria glykémiu. Pohlo mu to s cukrom? Fajn, nabudúce bude vedieť, aký má toto ovocie glykemický index, za aký čas ho jeho organizmus vstrebe.

Takisto aj fyzická záťaž. Dvaja ľudia môžu mať rôznu výkonnosť aj rozličné energetické potreby. Ak budú chcieť vyliezť na Kriváň dvaja diabetici, mali by si ešte dole pod kopcom sadnúť, zmerať si glykémiu, zopakovať to v polovičke trasy i na vrchole. Ten, ktorý zistí, že má nízku glykémiu, sa mal pred cestou viac najesť. Ten, ktorý má vysokú glykémiu, mal jesť menej. Ak akákoľvek fyzická záťaž, vrátane rýľovania na záhrade trvá viac ako hodinu, mal by si diabetik trikrát zmerať glykémiu – pred záťažou, uprostred a po nej. A zariadiť sa podľa toho teraz, i nabudúce pri rovnakej činnosti.

Nič nie je nemožné

Novodiagnostikovaný diaabetik dostane striktný príkaz: denne hodinu cvičiť. Aj Ľubo, ktorý nikdy nebol ktovieaký športový typ, hľadal taký druh pohybu, ktorý by ho tešil. Lebo vedel, že ak bude robiť niečo nasilu, s pocitom, že sám seba násilím núti do toho, čo mu je cudzie, veľmi rýchle s tým prestane: „Každý človek potrebuje pohyb, aby však pri fyzickej aktivite vydržal, musí svoje vnútro preštelovať tak, aby si vždy mohol povedať, je to dobré, po cvičení sa cítim lepšie. Dokonca by sa mal dostať do stavu, že by sa cítil horšie, ak by pohyb vynechal. A tešiť sa na to, že sa bude znovu hýbať.“ Dnes Ľuba často vidieť na hrádzi behať so psom.

„V zime sa Homo erectus – človek vzpriamený na štyri mesiace mení na Homo horizontalis – človeka ležiaceho. Nečudo, že keď sa potom na jar začne hýbať, nasleduje svalovica a divoký tanec glykémií,“ konštatuje docent Michálek. „Hýbať sa treba aj v zime, najlepšie na stacionárnom bicykli. Na druhej strane, diabetikovi, ktorý posilňuje vo fitnesscentre, alebo hoci len zdvíha ťažké bremená, hrozí, že sa mu zhorší začínajúca retinopatia a začne krvácanie do sietnice. No ak človek pozná pravidlá spolužitia s touto diagnózou, nič nie je nemožné. Poznám maratóncov s diabetom. Aj tenistov. Aj špičkových hokejistov. V päťdesiatych rokov hral semifinále Wimbledonu diabetik, ktorý počas šesťhodinového zápasu zjedol trištvrte kilogramu cukru, aby nemal hypoglykémiu. Na olympiáde v Sydney získal štyri olympijské medaily veslár Steve Redgrave. Preto hovorím: Nič nie je nemožné. Diabetes neznamená zákazy. To ľudia zle pochopili, ak si myslia, že cukrovka je len samé: Nemôžem, nesmiem... Diabetes nie je choroba zákazov, je to choroba podmienok. Diabetik môže robiť všetko, ak... Ak bude robiť toto, toto a toto.“

U Eleninej osemročnej dcérky sa cukrovka po prvýkrát prejavila na dovolenke pri mori. Malá dostala hnačky, vracala, dávali jej rožok a sladký čaj, no hneď všetko vyvrátila. Navyše, v nemocnici od nich chceli, aby zaplatili za ošetrenie a sanitku v hotovosti: „Vtedy som si uvedomila, že nejde len o bežnú chorobu a že na dovolenku sa nabudúce budeme musieť poriadne pripraviť.“

Aj Maja sa už raz vzdala lákavej dovolenky v kempe na Francúzskej riviére, pretože sa bála, že by sa tam mohlo stať niečo nepredvídateľné a mohla by na to doplatiť. Ľubo má iný problém: miluje more a počas leta ho lákajú zážitky, ktoré si doma odopiera. Chce si oddýchnuť, chce sa vyspať, najradšej by zabudol na každodennú disciplínu kvôli glykémii. Chce ostať večer dlhšie hore a zabaviť sa. Chce vyskúšať miestne špeciality. Čo môže a čo nemôže? Pokojne môže pretancovať celú noc, glykémie mu nebudú skákať, ak si už predtým zmeral glukometrom, čo s ním robí disko-maratón a podľa toho si prispôsobil večeru i dávky inzulínu. Ak má však diabetik v cudzine chuť na neznáme miestne špeciality, podstupuje riziko, keďže nepozná presne ich zloženie. Ak si namiesto hotela all inclusiv zvolí dovolenku pod širákom, bude mať problémy so skladovaním inzulínu. Takže by mal radšej brať ten hotel. Nemal by ísť sám do neobývaných oblastí, tam, kde by v prípade núdze ťažko našiel pomoc. Do krajín s nízkou hygienou a nízkou úrovňou životných podmienok by radšej tiež nemal chodiť. Ak ho čaká dlhá let cez niekoľko časových pásiem, musí sa dokázať zorientovať v čase, aby presne vedel kedy a podľa akého času má znovu jesť. Bezpodmienečne by mal mať v poriadku cestovné poistenie. Pre každý prípad by si mal pripraviť, najlepšie v domácom jazyku, ale minimálne v angličtine, vyhlásenie, že je diabetik, a preto potrebuje mať pri sebe injekcie, inzulín, inzulínové pero či pumpu. V niektorých krajinách (napríklad USA) by ho bez takéhoto potvrdenia s inzulínovým perom ani nepustili do lietadla.

 

Malé nazretie do kuchyne

Ľubo sa rád a dobre naje a tak ho diagnóza cukrovky najskôr vyviedla z miery hlavne kvôli tomu, že mal pocit, že si už nebude môcť dopriať svoje obľúbené jedlá. Príkazy a zákazy na celý život – to málokto rád počuje. Žena doma nasadila systém stravovania, ktorý nazvala „diéta diabetika“. Aby nemusela variť dvojmo, jedli „diétne“ všetci a Ľubo mal pocit, že svojich blízkych obmedzuje.

Musí sa pre diabetika variť ináč ako pre zdravých členov rodiny? Túto otázku počuje diétna sestra Mária ŠTEFÁKOVÁ, ktorá edukuje nových pacientov, najčastejšie: „Môžem vás upokojiť, nemusí. Môžete variť až na malé výnimky to isté, čo dosiaľ. Diabetik sa však musí naučiť počítať sacharidové jednotky každého jedla a podľa nich si naložiť na tanier primeranú porciu, ktorú môže zjesť. Dovolené je takmer všetko a zakázané tiež všetko, čo škodí aj zdravým ľuďom. Ak sa diabetik naučí, aké množstvo ktorej potraviny môže zjesť, aby nemal problémy s glykémiou, môže byť jeho jedálny lístok pestrý. Zvažovať treba, samozrejme, typicky sladké jedlá. Predovšetkým diabetici liečení inzulínom, musia poznať ten „svoj“ inzulín, jeho účinok i množstvo jedla pripadajúce na dávku inzulínu. Zároveň musia vedieť prispôsobiť dávku inzulínu počtu sacharidových jednotiek v jedle, čo sa im zíde pri mimoriadnych životných situáciách, keď budú jesť menšiu, alebo, naopak, väčšiu dávku jedla.“

Pacient, ktorému diagnostikovali cukrovku, si väčšinou ako prvé povie, že je to krutá diéta, keď odteraz až do posledného dňa bude vždy musieť myslieť na to, čo práve je... „To, že bude musieť stále zvažovať, čo konzumuje, je síce na jednej strane pravda, ale ak sa stav cukrovkára stabilizuje a jeho glykémia je dlhodobo v norme, bude môcť z času na čas siahnuť aj po sladkostiach, ak si dokáže vypočítať ich sacharidový obsah a prispôsobiť tomu liečbu. Takže cukor sa nemusí stať strašiakom,“ vysvetľuje Mária Štefáková. „Nestačí však, ak diabetik obmedzí cukor v strave a myslí si, že už pre seba urobil dosť. Vôbec nie. Glykémiu si môže rozhádzať napolitánkou, ale aj chlebom alebo zemiakmi. Systém stravovania diabetika by som nenazývala diétou, a už vôbec nie „tvrdou“. Je to proste stravovanie, akurát len že je doplnené o počítanie SJ v potravinách.“

A čo všetky rodinné sviatky, oslavy, Vianoce či Veľká noc? Aj diabetik by si rád zaleňošil pred televízorom a zvýšil si pri stole plnom dobrôt glykémiu s ospravedlňujúcim „len na chvíľu“. Mária Štefáková varuje: „Diabetik ostáva diabetikom aj počas sviatkov a za bohato prestretým stolom. Keď to už teda musí byť, nech ešte pozornejšie počíta sacharidové jednotky v skonzumovanom jedle a prispôsobí dávku inzulínu na väčšiu porciu obľúbeného jedla. Ale ako pri všetkom, aj tu platí: všetko s mierou. Dokážete si odkrojiť z torty taký kúsok, ktorý zodpovedá vašej dávke inzulínu. Alebo si dáte tri opekance s makom, aby ste mali pocit ozajstných vianočných sviatkov. Čudujete sa, že len tri? A prečo by mal byť opekancov plný tanier? Veď potrebujete v žalúdku miesto aj pre ďalšie chody. Zvyknete si. Aj ja mám doma diabetika. Rovnako ako on si dávam len trochu opekancov, pretože sa teším na ďalšie chody a pretože si ako diétna sestra potrebujem udržiavať hmotnosť, ináč by moji pacienti nebrali vážne moje rady týkajúce sa chudnutia. Môžete všetko, len musíte vedieť ako. A keď už máte pripravenú slávnostnú tabuľu, stojí za to prejsť sa pred večerou s celou rodinou. Prechádzka dodá večeru čaro, utuží súdržnosť rodiny a pomôže vašej glykémii.“

Zlatý vek diabetológie

Celosvetové štatistiky udávajú, že diabetici sa dožívajú v priemere o osem rokov menej ako zvyšok populácie. Docent Michálek k tomu dodáva: „Treba tu povedať jednu vec: že to už nemusí byť pravda, pretože za posledných pätnásť rokov nastal zlatý vek diabetológie. Objavili sa nové lieky, nové spôsoby diagnostiky a sledovania hladiny cukru v krvi. Pozitívne výsledky však uvidíme až o niekoľko rokov, presne tak, ako sme dosiaľ žali následky toho, čo bolo zasiate pred tromi-štyrmi desaťročiami. To nie je niečo, čo by sa v štatistikách objavilo okamžite. I keď už je na svete niekoľko exaktných štúdií – a to je nádherné na cukrovke, o ktorej sme hovorili, spomeňte si, že je zákerná choroba – ktoré dokazujú, že cukrovka je jedno z mála chronických ochorení, pri ktorom osud pacienta závisí z 85 % od neho samotného. Desiatimi percentami môže prispieť lekár a medicína, piatimi percentami matka príroda. A keď spočítame 10 % lekára a 85 % pacienta, je to 95 %. Ukážte mi ešte jedno chronické ochorenie, ktoré je na 95 % ovplyvniteľné ľudským faktorom! V tomto prípade je spoluúčasť pacienta na liečení naozaj rozhodujúca. Ja vždy hovorím, že moderná diabetológia je misionárska činnosť. Pretože my musíme človeka presvedčiť, aby zmenil svoj životný štýl, spôsob svojho života – a potom máme zaručený úspech. Ale ak to nedokážeme, ani tie najdrahšie lieky nepomôžu.“

Viac o stravovaní diabetika nájdete v knihe Varíme diabetikom od diétnej sestry Márie Štefákovej.

Objednávajte na tel. č. 0908 069 388 alebo na info(zavináč)klub50.sk.

Kniha plná dobrých rád a receptov stojí 10 eur,

pošleme vám ju poštou na dobierku, poštovné neplatíte.

 

Posledná úprava 16.01.2017

Nájdete nás na FB