„V této knize jsem si vytkla za úkol naučit naše hospodyňky vařit úsporně, a aby jídelníčky byly nejen rozmanitější, ale také výživné,“ – hovorí v úvode k tejto kuchárskej knihe, ktorá kedysi patrila k nevyhnutnej výbave každej českej „hospodyňky“, jej autorka Anuše Kejřová a jedným dychom dodáva: „Neboť se říkavá, že cesta do mužovho srdce vede žaludkem (bohužel).“

Bývali sme hneď pod Bojnickým zámkom. Pre dievča z „podzámku“ bol každodennou súčasťou detstva. Preliezli sme celý zámocký park, objavili tajnú chodbu pod zámkom, pri filmovaní rozprávok Pán a hvezdár či Šialene smutná princezná sme stáli najbližšie, ako sa len dalo, aby nám nič neušlo.

- Ako dieťa som bola priam posadnutá rozprávkami o zámkoch, princeznách a drakoch, v škole som zo všetkých predmetov najviac milovala dejepis, hltala som historické romány a filmy – a táto fascinácia dobami minulými trvá dodnes.

Pracovňa uprostred múrov, z ktorých na nich dýchajú stáročia, história ako náplň každodennej práce. Predstavujeme vám sedem žien, ktoré sa cítia ako doma na niektorom zo slovenských hradov, zámkov, alebo kaštieľov. Čo ich tam pritiahlo? Kde sa u nich vzal záujem o dejiny? Čo ich história naučila, čo môže naučiť nás, žijúcich v tejto príliš rýchlo sa meniacej, príliš konzumnej a príliš skomercionalizovanej dobe? Obklopujú ich krásne starožitné veci - ktorá z nich sa im prihovára najviac? Vedia, kto všetko žil v ich regióne a akú stopu tam zanechal. S ktorou zo známych historických osobností by sa chceli stretnúť? Chceli by žiť v inej dobe? Ak áno, v ktorej a prečo?

Magdaléna M. ZUBERCOVÁ, kurátorka historických textilných zbierok Historického múzea SNM: - Pochádzam z Trenčína, mesta presiaknutého históriou. Od detstva ma fascinovali portréty pánov a dám v historických šatách, ktoré som videla v župnom dome. Ako študentka som sprevádzala turistov po Trenčianskom hrade, ako profesorka dejepisu som študentky, ktorým nič nehovorili dátumy či mená z učebníc, učila rozlíšiť aspoň podľa oblečenia na obrazoch, či ide o gotiku alebo baroko.

K hradu Červený Kameň som mala blízko od detstva, z nášho dvora som videla červenú strechu jeho paláca, voľný čas sme ako deti trávili na jeho nádvorí. Počas prázdnin som sem chodila brigádovať, cítila som sa dobre medzi starými múrmi, chodbami a miestnosťami, ktoré dýchali tajomstvom.

- Na gymnáziu som sa zaujímala o najstaršie dejiny Egypta a Ríma, príťažlivé prednášky profesorky Rapošovej ma fascinovali až tak, že som sa prihlásila na štúdium klasickej archeológie. Tento odbor vtedy otvárali na filozofickej fakulte po prvýkrát. Verila som, že po skončení štúdia odídem na vykopávky do Talianska alebo Egypta,...

Na práci v múzeu je skutočne niečo, čo vám vojde hlboko pod kožu. Patrím ku generácii, ktoré ešte napĺňala depozitáre. Na povalách, v pivniciach a šopách sme nachádzali vzácne predmety, spracovávali ich, tvorili mozaiku, do ktorej zapadali. Tak sa nechtiac stali súčasťou nášho bytia.

Ako historička umenia sa stretávam s krásnymi vecami, ktoré – pokiaľ je človek citlivý – sa mu dostávajú do krvi a formujú ho. Pracovňu mám v meštianskom dome zo 16. storočia, nado mnou je trámový maľovaný strop zo 17. storočia, za mnou nástenné maľby datované rokmi 1542 a 1543. A aj keď tu sedíte so súčasnými starosťami, podvedome vnímate, čo vás obklopuje.

Nájdete nás na FB